booklovertina přečtené 209

Traja kamaráti 1965, Erich Maria Remarque (p)

Opäť raz som nahliadla do Remarqueových kníh a opäť raz som ostala očarená jeho rozprávačským umením, vďaka ktorému aj na pozadí nezávideniahodnej, neútešnej situácie, akú prinieslo medzivojnové obdobie a s ním súvisiaca hospodárska kríza, dokázal vykresliť nádherný príbeh o sile priateľstva a výnimočnej láske, ktorá prišla nečakane a aj napriek počiatočnej opatrnosti sa postupne vplížila do sŕdc oboch zainteresovaných. Láske, ktorá ich povzniesla do výšin a svojimi pestrými farbami premaľovala ošumelé zátišie zmierenia sa s neschopnosťou opätovne sa vrátiť do normálneho života, len aby ich život opäť zrazil na zem, tak ako to vie len on. Troch na prvý pohľad odlišných kamarátov, ktorí spolu prežili vojnu a navzájom sa neustále podporujú a neraz dobromyseľne prekárajú, si jednoducho nemožno nezamilovať. Každý jeden z nich má na život trochu odlišný pohľad a nie vždy sa zhodnú, no keď príde na lámanie chleba, držia spolu. Spolu pracujú, zabávajú sa, delia sa o financie i jedlo. Jednoducho kamarátstvo až za hrob. Remarque vykreslil sympatické, nesmierne ľudské postavy, ktoré síce nie sú dokonalé, o to autentickejšie a prijatľnejšie však na čitateľa pôsobia. Mnohé nádherné myšlienky z knihy, nad ktorými sa oplatí pozastaviť, zamyslieť sa a precítiť ich, sú aktuálne ešte aj dnes a už tak nádhernemu príbehu dodávajú ešte väčší šmrnc. Nuž, nadčasovosť Remarqueovi rozhodne uprieť nemôžeme. Oplatí sa prečítať.... celý text

Stratený receptár a láska, ktorá neumrela 2021, Jacky Durand

Spomínanie vie byť nádherné i bolestivé zároveň. Dokáže nám na tvári vyčariť úsmev a vyvolať v nás príjemný, hrejivý pocit, no vie aj nepekne ublížiť a zaplaviť nás potokmi sĺz. Dovoľuje nám nahliadnuť do minulosti, pozrieť na udalosti z iného, vyzretejšieho uhla, umožňuje nám zamyslieť sa nad nimi, pochopiť a odpustiť. Práve spomienky sú tie, ktoré nás prevádzajú Strateným receptárom - na prvý pohľad milým a oddychovým príbehom, no nesmierne clivým. Spolu s Julienom, ktorý prostredníctvom spomienkových fragmentov zliepa komplikovaný obraz svojho neľahkého vzťahu s otcom, odhaľujeme útržky jeho detstva a dospievania, reflektujeme udalosti, ktoré spolu zažili a ktoré v priebehu rokov viedli k naštrbeniu ich kedysi silného puta. Svoju minulosť servíruje kúsok po kúsku raz spolu s rozvoniavajúcou zlatistou brioškou, inokedy s chrumkavým pečeným mäskom, no vždy s rovnakým výsledkom - zbiehajúcimi sa slinkami a smútkom zvierajúcim hrdlo. Nepreháňa, nepatetizuje, jednoducho spomína. Príjemná oddychovka, ktorú zlupnete na jedno posedenie.... celý text

Strážkyňa slnka 2021, Maja Lunde

Po zime nastáva jar, po Snehovej sestre prichádza Strážkyňa slnka - jej mladšia, jarnejšia spoločníčka, zahalená do prekrásneho zeleného hávu prebúdzajúcej sa prírody, ktorá nás prostredníctvom podmanivých slov a čarovných ilustrácií vťahuje do večne sychravého a studeného sveta, z ktorého sa jedného dňa vytratilo slnko a spolu s ním i radosť a zdravie. Z tvárí zmizli úsmevy, stíchol detský smiech. Ľudia sa so sklonenou hlavou a stiahnutými plecami len bezradne tmolia ulicami, utrápené výrazy ukryté pod kapucňami pršiplášťov, prezrádzajú tajomstvo, ktoré všetci dobre poznajú, veď ho spolu už roky zdieľajú - chlad a hlad, smútok a bieda. Mnohí už zabudli na to hrejivé šteklenie, keď slnečné lúče jemne poláskajú na tvári, iní ho dokonca nikdy nezažili. Ale sme predsa v rozprávke. Ako by to bolo, keby náš príbeh ostal sivý a chmúrny, keby sa deti nesmiali a nepoznali radosť. Keby slnko ostalo navždy ukryté. Spolu s Lily, ktorej zvedavosť nás zvedie na úžasné dobrodružstvo, sa vydávame na cestu hľadania a spoznávania. Nechcem vám prezrádzať, čo Lily zažila, koho na svojom putovaní stretla či aké nebezpečenstvá musela zdolať, veď by som vám pokazila celý príbeh, a to by som nechcela, no môžete sa tešiť na milé rozprávanie pretkané nádhernými ilustráciami, ktoré mu pridávajú ešte magickejšie čaro, duši utkanej zo slov prepožičiavajú farby, až vám postavičky pred očami začínajú ožívať, tancujú vám popred nos až máte pocit, že ak sa načiahnete, budete ich môcť chytiť za ruku a spolu s nimi prejsť tajomným lesom až do ďalekého údolia. Hoci je to knižka primárne určená deťom, svoje si v nej nájdu aj dospelí. Strážkyňa slnka so sebou prináša nejedno posolstvo, múdrosť či radu, ktorú počas výchovy vštepujeme tým najmenším, no raz za čas neuškodí, keď si ich pripomenú aj tie "vyrastené deti". Príbeh nám pripomenie, aby sme nezabúdali, že občas aj ten najlepší úmysel môže ublížiť. Nenápadne (alebo možno celkom otvorene) nás upozorní, že niekedy netreba veľké gestá, ale stačí prosté objatie, že láska je dôležitejšia ako pomsta a že odpustenie a viera môžu pre niekoho znamenať nový začiatok. Krásna detská kniha, ktorá však veľa ponúkne aj dospelým a navyše sa v knižnici nádherne vyníma.... celý text

Zbohom, smútok 2021, Olivia de Lamberterie

"Píšem, aby som s láskou spomínala na svojho mŕtveho brata. Píšem, aby som na bielu stránku otlačila jeho žiarivý úsmev a posledný výkrik. Aby som vypovedala o zločine, ktorého je zároveň obeťou aj vinníkom. Alebo sme vinníci my, ktorí sme mu v tom nedokázali zabrániť?" Depresia. Temné myšlienky postupne zaplavujúce vedomie ako jedovatý had ovíjajúci sa okolo svojich obetí, tráviaci myseľ i dušu. Smútok, skleslosť, apatia. Sám život začína byť na príťaž, smrť je vykúpením. Či už je to rodinný príslušník alebo len blízka osoba, či už to očakávate alebo to príde náhle, aj tak to bolí. Aj tak máte v momente, keď sa to dozviete, pocit, akoby vás totálne vyplo - hlava prázdna, hrdlo stiahnuté, len srdce búcha ostošesť, snaží sa prekonať ten neskutočný šok. Moment popierania, pochopenie, záplava sĺz. Autorka svojim debutm postavila dojemný pomník bratovej spomienke - smútočný oltár oplakávajúci jeho odchod, no i oslavnú ódu jeho života. Žiaľ prepletá s radosťou, bolesť s hnevom, hrejivou láskou a oddanosťou. Spovedá sa zo svojich pocitov, aby uľavila svojej duši, rozjíma nad "vhodnosťou" samovraždy z pohľadu rodiny i chorého, no zároveň rozoberá otázku psychického zdravia, zdôrazňuje potrebu komunikácie a zdieľania vlastných pocitov. Zúri, smúti, so zätkom v srdci hľadá odpoveď na otázku prečo, no najmä s láskou spomína. Taký citový doják, pri ktorom si zaručene porevete, no aj tak je to kniha, ktorú chcete, priam ju potrebujete.... celý text

Polovica žltého slnka 2021, Chimamanda Ngozi Adichie

Nigérijská autorka Chimamanda Ngozi Adichie si ma získala už svojimi krátkymi manifestami a hoci už pri nich som si hovorila, že táto žena vie, ako svetu podať posolstvo, až teraz mi v plnej sile dokázala, že písať nielenže vie, ale robí to vynikajúco. Prostredníctvom príbehov niekoľkých diametrálne odlišných postáv čitateľovi približuje historický kontext a oboznamuje ho s neľahkou realitou Nigérie 60. rokov 20. storočia. Píše o vojne, koloniálnej nadvláde, rasizme i kmeňových rozbrojoch, no najmä píše o ľuďoch. O ľuďoch chudobných i bohatých, vzdelaných aj prostých, o tých domácich, ale aj o "prišelcoch", a o tom, ako ich vojna poznačila. O túžbe po slobode a mieri, o pomste a krivde, láske a nádeji, o vyrovnávaní sa s novou realitou a nevyhnutnosti adaptovať sa. O milovaní aj umieraní hovorí s citom a vážnosťou, ktorá zasiahne - neromantizuje, nebagatelizuje vzniknutú situáciu, nesnaží sa zľahčovať, aby uľavila niečiemu svedomiu. Neštíti sa rozpáraných brúch a odfaklených končatín, neopomína extrémny hladomor, kostnaté rúčky, vypuklé brušká či vpadnuté tváre a prázdne výrazy. Jednoducho píše, vyobrazuje biafranskú každodennosť, necháva slová, aby nahlodali pokoj v duši, a núti zamyslieť sa nad skutočnosťou, že ani výrazy ako "odlož si granát, ideme jesť" neboli len absurdným vtipom, ale smutnou realitou v nejednej domácnosti. VYNIKAJÚCA kniha... celý text

Snežný leopard 2019, Peter Matthiessen

Ako milovníčku prírody pochádzajúcu z prostredia obklopeného početnými lúkami, lesíkmi či malebnými horami a od detstva si vychutnávajúcu pohľad na mohutné kopce raz odeté do sivasto-zelených farieb jari, inokedy zahalených snehovými čiapočkami, ma vždy lákala predstava aspoň raz v živote nakuknúť do Himalájí, rozhliadnuť sa po tých nebotyčných horách, zodrať v nich topánky a vyčerpane, ale zato s absolútnym nadšením, ich prechodiť krížom-krážom. Sen síce pekný, ale buďme k sebe úprimní, asi nie veľmi reálny, a tak si už odnepamäti svoju dávku "turisticko-horského" dobrodružstva kompenzujem aspoň knihami či filmami z himalájskeho prostredia. Takýmto spôsobom sa mi do hľadáčika dostala aj cestopisno-biografická kniha Snežný leopard, ktorá mi aspoň sprostredkovane dovolila prežiť úžasné putovanie. V Matthiessenovom rozprávaní sa nestretávame len s putovaním fyzickým, ale i duchovným. Cestopisná zložka sa prelína s úvahovými až filozofickými úsekmi či výkladovými pasážami, pričom ako odrazový mostík, resp. ako akýsi prechod medzi cestopisom a "studničkou vedomostí" o tajomstvách budhizmu, poslúžilo samotné prostredie, atmosféra miesta, kultúra a početné chrámy či kláštory, na ktoré počas cesty natrafili. Ich opisy a približovanie prirodzene viedli k úvahám a zamysleniam sa nad podstatou vlastného ja, zmyslom života, snahou o odosobnenie sa a splynutie s všadeprítomnou a všeobímajúcou energiou okolitého sveta. Prostredníctvom vnútorných monológov nám poskytuje nie len možnosť získať obrovské množstvo kultúrnych, etnografických, či náboženských informácií, ale zároveň nám dovoľuje nahliadnuť do vlastného vnútra, odhaľuje snahu o vnútornú očistu a opätovné nájdenie duševnej rovnováhy. Cestopisné časti Matthiessenovho rozprávania boli pre mňa od začiatku do konca pohladením na duši, no musím priznať, že úvahové pasáže mi spočiatku robili problém. Nie vždy, niektoré boli mimoriadne zaujímavé, no našli sa aj také, ktoré som nepovažovala za záživné a tie mi zážitok z knihy trochu naštrbovali. Po čase som sa však dostala do tej správnej hladiny, zosúladila sa s autorovými myšlienkovými pochodmi a zvyšok knihy si mimoriadne vychutnala.... celý text

Moruša 2016, Iboja Wandall-Holm

O druhej svetovej vojne, holokauste, koncentračných táboroch a neľudskom zaobchádzaní zo strany nacistov bolo napísaných už mnoho svedectiev - toľko, že pre niektorých mohla téma (hoci dôležitá) trochu zovšednieť - no Moruša všedná rozhodne nie je. Na rozdiel od iných kníh, ktoré spracúvajú danú problematiku, sa autorka v Moruši nevyhýba životu "pred" a nespomína ho len útržkovito na pár stránkach, aby pozornosť mohla naplno venovať zážitkom z koncentráku, ale naopak poskytuje mu priestor, dáva čitateľom možnosť nahliadnuť do ďalekej minulosti, do časov dospievania, keď šantila so súrodencami a drala školské lavice, do doby, keď najťažším rozhodnutím bolo vybrať si medzi početnými platonickými láskami. Zobrazuje svoje skúsenosti s nelegálnou emigráciou, resp. útekom do Maďarska, patálie s učením sa nového jazyka nevyhnutného na inkognito prežívanie v neznámej krajine a početné strety s cudzineckou políciou, ktoré bezprostredne viedli k zadržaniu a niekoľkonásobnému väzneniu ešte predtým, ako sa aj so sestrou ocitli v nehostinnom prostredí koncentračných táborov. Samozrejme, neopomína ani skúsenosti z Osvienčimu či Brezinky, no nekladie na ne až taký dôraz a zážitky z nich či udalosti "po" nie sú jedinou nosnou témou jej rozprávania. Napriek tomu, a možno práve preto, je jej príbeh iný, podmanivý (aj keď stále desivý a krutý). Či už za to môže fakt, že tému zobrazuje z o čosi iného uhla, ako je bežné, alebo je "na vine" autorkin jedinečný, priam poeticky pôsobiaci štýl rozprávania, ktorý jej vetám aj napriek hrôzostrašnému osudu, ktorý opisujú, prepožičiava ladnosť a ľahkosť, Moruša rozhodne patrí medzi najlepšie svedectvá hrôz druhej svetovej vojny, aké som kedy čítala. Takmer 400 strán padlo za necelé dva dni, čo už samo o sebe svedčí o tom, že je to výborná kniha.... celý text

Vy asi žartujete! 2021, Richard P. Feynman

Ak by vám niekto odporučil autobiografiu držiteľa Nobelovej ceny za fyziku, pravdepodobne by ste si predstavili komplikovanú zmes suchopádnych faktov vyjadrených nejednoduchým jazykom či snahu priblížiť ten-ktorý experiment prostredníctvom zložitých, bežnému človeku nič nehovoriacich vzorcov, no biografické zápisky Richarda Feynmana od tej predstavy nemôžu byť vzdialenejšie. Vyštafírovaného, uzavretého akademika s pocitom nadradenosti nahraďte obyčajným človekom s láskou k poznaniu, ktorý sa s nadšením vrhá na otestovanie aj tých najbizarnejších nápadov, človekom so sklonmi k žartovaniu a podpichovaniu, niekým, kto pohŕda pretvárkou, ktorý si nedáva servítku pred ústa a nesnaží sa podlizovať autoritám, ale otvorene zdieľa svoje myšlienky či už debatuje s prostými ľuďmi, vzdelanými kolegami alebo samotným Einsteinom, a dostanete pravý obraz Richarda Feynmana. Fyzika, pedagóga, mysliteľa, amatérskeho bubeníka, výtvarníka, vtipálka, no najmä bežného človeka. S fyzikou samotnou sa v texte stretávame len kde-tu, väčšinou je len akýmsi nekonkrétnym šumom v pozadí a do popredia sa dostáva len náhodne ako súčasť Feynmanových bláznivých zážitkov, ktorých núdzou veru netrpel. Vážnejšie spomienky na účasť na "projekte Manhattan" alebo upozorňovanie na zle nastavený výučbový systém, ktorého podstatou je len bezduché memorovanie, prepletá so skúsenosťami s hrou v amatérskej sambovej kapele, experimentmi so senzorickou depriváciou či úspešnými pokusmi o "vykrádanie" sejfov a to takým nesmierne ľudským spôsobom, že si nemôžete pomôcť a celkom prirodzene ho považujete za príjemného sympaťáka (i keď jeho spôsob vnímania žien, resp. neustále sťažovanie sa, že za kúpu drinku "nič nedostal" zase až také sympatické nebolo) a túžite objavovať tajomstvá fyziky. Zaujímavé, pútavé čítanie, ktoré nenudí, raz za čas pobaví, aj keď vyslovene vtipným by som ho nenazvala.... celý text

Vyrástla som v gete 2021, Eliška Tanzer

Raz za čas sa radi sťažujeme na to, aký máme ťažký život, pritom si často ani neuvedomujeme, že máme vlastne šťastie. Väčšina z nás totiž netuší, aké to je, narodiť sa s istou "nálepkou", byť zaškatuľkovaný ako "Cigán" a vyrastať v zajatí predsudkov, od ktorých niet úniku. Vyrastať na mieste bez tečúcej vody či elektriny, na mieste pokrytom špinou a odpadkami, prelezenom švábmi, na mieste, ktoré sa pomaly ale isto rozpadá a kde osobný priestor či súkromie sú pojmy neznáme. Nejeden z nás si predstaví scénu ako z hororu, no pre ľudí ako Eliška je to, žiaľ, smutná, bezútešná realita, začarovaný kruh, z ktorého sa dostanú len tí najhúževnatejší. A Eliška taká rozhodne bola - nezlomilo ju detstvo v rodine prostitútok uprostred nehostinných podmienok cigánskeho geta, predsudky spoločnosti, absencia, (resp. poriadne prekrútená verzia) rodičovskej lásky zo strany matky či podivná výchova neonacistického otca kde-tu prešpikovaná rasistickými poznámkami. Aj napriek tomu, alebo možno práve preto, sa nevzdala svojej rojčivej povahy a túžby po lepšej budúcnosti. Vysnívaný život ako v bavlnke, ktorý mal odchod do Británie predstavovať, sa jej však onedlho zosypal ako domček z kariet - vidinu vzdelania nahradila krutá realita v podobe nútených prác, predstavu pokojných nocí v mäkkej posteli vytlačili prebdené hodiny plné strachu a neistoty strávené za zabarikádovanými dverami, prijatie a život bez predsudkov sa zmenilo na pohŕdanie a brutálne násilie. Životný príbeh Elišky Tanzer sa nečíta vôbec ľahko - svoje rozprávanie neprikrášľuje, aby ulahodila citlivým očiam čitateľa, práve naopak, biedu a chudobu či kruté zaobchádzanie v ďalekej cudzine opisuje do tých najpodrobnejších detailov, často spôsobom, z ktorého až mrazí a napína. O prežitej bolesti a neprávosti neraz hovorí, akoby sa jej ani netýkala, akoby sa od negatívnych zážitkov odosobnila a stala sa len nezainteresovaným pozorovateľom ľudského nešťastia. Svojim rozprávaním sa nesnaží vzbudziť v čitateľoch súcit, nehľadá ospravedlnenie či ľútosť, jednoducho spomína. Aj keď to vzhľadom na tému a fakt, že ide o skutočný príbeh, vyznie možno neadekvátne, ale Vyrástla som v gete je ozaj výborná - smutná, drsná, dojemná.... celý text

Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny 2021, kolektiv autorů

Kedysi boli knihy lukratívnou komoditou, ktorú si mohli dovoliť len tí najzámožnejší, vychádzali v obmedzenom množstve a mnohé z nich sa aj napriek svojmu historickému významu zachovali len vďaka múzeám či súkromným zbierkam. Encyklopedicky ladená publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny, nám prináša pohľad práve na takéto tituly (aj keď nie len), mapuje "literárny svet" v priebehu niekoľkých storočí až tisícročí - poskytuje nám náhľad na zápisky, ktoré vznikli v treťom tisícročí pred naším letopočtom, ako aj na súčasnejšie texty - také, ktoré boli vytvorené v priebehu 20. či 21. storočia. V chronologicky usporiadaných kapitolách sa dočítame o knihách náboženských i svetských, odborných i beletristických, no najmä sa dozvieme o vplyve jednotlivých titulov na naše nazeranie na kultúru, politiku, ekonomiku či biológiu, na spôsob, akým ovplyvnili naše myslenie a videnie sveta, na spôsob, akým ľudstvo posúvali vpred. Autori nám v publikácii nepredstavujú len samotné knihy, ale zároveň nás zbežne informujú aj o kontexte ich vzniku - ponúkajú nám pohľad na spoločenskú situáciu, aktuálne politické či náboženské rozpoloženie krajiny, kde titul vznikol, približujú čo-to zo života autora, zostavovateľa či vydavateľa daného knižného počinu, oboznamujú nás s technikou vzniku tej-ktorej knihy, s vývojom rôznych druhov písma či tlače a prostredníctvom nádherných obrazových príloh nám ponúkajú možnosť nahliadnuť na jednotlivé písomnosti. Od Umenia vojny či Zvitkov od Mŕtveho mora cez Norimberskú kroniku a Božskú komédiu až po Denník Anny Frankovej, Malého princa či dokonca Harryho Pottera, výber je skutočne pestrý. Či už knihu otvoríte na začiatku alebo niekde uprostred, či už ňou budete listovať stránku po stránke a obdivovať prekrásnu obrazovú prílohu, ktorá knihu dokonale dotvára, alebo uprednostníte časti, ktoré vás zaujímajú najviac, o zážitok budete mať postarané.... celý text

Problémy so ženami 2021, Jacky Fleming

História je priam prešpikovaná úžasnými vynálezmi od geniálnych ľudí - alebo teda mužov. Učíme sa o nich v školách, čítame o nich knihy, pozeráme filmy. Na ženy sa v tomto aspekte akosi zabúda. Jasné, spoločenské konvencie v minulosti ženám neboli priveľmi naklonené, ale že by sa skutočne našlo len pár takých, ktoré sa ich rozhodli "porušiť" a dosiahli niečo viac? Alebo je pes zakopaný niekde inde? Žeby sa o ich existencii a zásluhách jednoducho mlčalo? Britská karikaturistka Jacky Fleming sa na túto otázku rozhodla poukázať prostredníctvom útleho dielka Problémy so ženami, v ktorom satiricko-ironickým spôsobom reflektuje pomýlené predstavy (resp. ich skarikaturizovanú verziu), ktoré mali dlhé stáročia muži o ženách, a ktorými spoločnosti, ale hlavne sami sebe, ospravedlňovali, respektíve zdôvodňovali, prečo sa mnohé výnimočné predstaviteľky "nežnejšieho pohlavia" taktiež nedostali do "siene slávy", ale ostali všednými, nepovšimnutými alebo odsunutými na "smetisko dejín". Na prvý pohľad sa môže zdať, že sú to práve ženy, z ktorých si nenáležitým spôsobom uťahuje či ich dokonca nemiestnymi názormi uráža (čo podaktorých, alebo lepšie povedané podaktoré, naštve), no nie je to tak - už od prvej stránky je zrejmé, že v skutočnosti sú to muži a ich obmedzené, egoistické zmýšľanie, ktoré vtipným spôsobom pranieruje. Každopádne, túto roztomilú útlosť netreba brať až prehnane vážne a zamýšľať sa nad faktom, že naši predkovia (a aj podaktorí súčasníci) v podobnom duchu o ženách skutočne zmýšľali, ale jej obsah skôr prijímať s istou nadsádzkou - veď predsa ide o karikatúru. Za mňa vydarená jednohubka, ktorá pobavila a zároveň nenásilným spôsobom upozornila na smutnú skutočnosť - spôsob, akým boli ženy v minulosti (a možno podaktorými aj teraz) vnímané.... celý text

Odkiaľ si 2021, Saša Stanišić

Bosniansko-nemecký spisovateľ Saša Stanišić sa vo svojej zväčša autobiografickej knihe Odkiaľ si stavia pred neľahkú úlohu - porozumieť vlastnému životu. Prostredníctvom kontrastného zobrazenia svojej starej mamy, ktorú demencia pomaly ale isto oberá o tú výnimočnú esenciu života, ktorú predstavujú spomienky, a vlastného úsilia uchovať zo svojej minulosti čo najviac (práve využitím spomienok), reflektuje svoj život pred i po vypuknutí bosnianskej vojny v roku 1992. Približuje "príbeh" utečenca - chlapca, ktorého domovská krajina sa ocitla v zajatí ozbrojeného konfliktu, len aby navždy zmenila svoju pôvodnú podobu, opisuje snahu o asimiláciu v neznámej krajine a nájdenie si miesta vo svete v časoch, keď prechádzal tými najväčšími životnými zmenami. Prostredníctvom spomínania na časy, keď spolu s rodinou musel utiecť z domoviny, usadiť sa v Nemecku a pokúšať sa dostať svoj život do normálu, poukazuje na akúsi spoločenskú degradáciu i sociálne vylúčenie, a zároveň približuje osudy ľudí, stretnutia či momenty, ktoré priamo i nepriamo formovali jeho život a dláždili cestu, ktorou sa mal uberať. A hoci to na prvý pohľad môže vyznieť, že práve tí druhí určovali, kým sa stane, zároveň je z textu citeľné, že samotné faktory či udalosti na ovplyvnenie niečieho života nestačia, dôležité je, ako ich prijmeme a usporiadame, aby vytvorili uspokojivý celok a pomohli nám zodpovedať tú záhadu, ktorú v sebe nosíme. Téma, ktorú si autor zvolil na priblíženie vlastného života nie je vôbec ľahká, no jeho štýl je podmanivý, poetický, občas prekáravý či doberavý. A hoci obsahovo bola kniha mimoriadne pútavá (témy vojny a utečenectva ja môžem), predsa len ma o čosi viac zlákala jej neviazaná, divoká forma, akýsi prúd vedomia a voľné asociovanie myšlienok, preskačka pohľadov, neustála zmena rozprávania v čase i priestore, ktorých kombinácia vo mne evokovala typické ľudské myslenie a spomínanie. Nesúrodé, plné digresií a vyfabulovaných pasáží, ktoré vierohodne dotvárali rozprávanie a reflektovali nie len realitu, ale i autorove túžby či ľútosť nad tým, čo mohlo byť keby...... celý text

Nočný cirkus 2012, Erin Morgenstern

Na moment, keď sa na slovenskej knižnej scéne spustil ošiaľ okolo Bezhviezdneho mora, si pamätám, akoby to bolo včera. Prekrásna obálka zlákala mnohých a pre viacerých to našťastie nezostalo len pri obálke, no zároveň ich uchvátil i obsah. Ten magický labyrint príbehov, ktoré nám autorka posúvala prekrásnym poetickým štýlom, takým podmanivým, až mal človek pocit, že je ich súčasťou. Už vtedy som vedela o existencii Nočného cirkusu, no v tom čase ma nejak extra nelákal a na sirénu volajúcu po mojej pozornosti sa premenil až nedávno, keď sa jej vďaka @jurajvacko dostalo nového dizajnu. Siahala som po ňom s nadšeným očakávaním, no zároveň i s obavou - čo ak nebude rovnako dobrý, ako Bezhviezdne more, čo ak ma sklame? Aj napriek zmiešaným pocitom som sa odhodlala a nakukla za brány cirkusu - jedinečného a nezvyčajného, ktorý ukrýval obrovské tajomstvo. Tajomstvo, ktorému poriadne nerozumeli ani zainteresovaní, a snaha akéhokoľvek outsidera rozlúštiť ho, by bola poriadne útrapná, veď čo ak správna odpoveď ani neexistuje a dôležitejšia je cesta a snaha, ktorú na tej púti vynaložíte? Nech už je to akokoľvek, ja som sa na tej ceste pravdepodobne stratila a po celý čas som mala pocit, že idem a neviem kam, že sa kĺžem po hladine a nedokážem preniknúť pod povrch a ponoriť sa do hlbiny tajomstiev a vychutnať si to, čo sa zrejme skrývalo za oponou, no ja som to nevidela. Rovnako ako pri Bezhviezdnom mori, aj v Nočnom cirkuse bola dejovosť do istej miery potlačená a dynamickosť, na ktorú sme v románoch bežne zvyknutí, sa tu neprejavovala v takej miere, no kým v Mori mi jej absenciu vynahrádzal prekrásny poetický štýl, ktorý vo mne vzbudzoval dojem magickosti a nekonečných možností, tu sa to čaro akosi nedostavilo. Čakala som a čakala, obracala stránku za stránkou, nazerala do zákutí jednotlivých šiatrov a nič. Ten čarovný pocit sa nie a nie dostaviť. Nenašla som ho v štýle, ktorý bol síce ľahký a pútavý, no viac mi neponúkal, a nedostavil sa ani s predstavením Celie a Marca či tajomného súboja, ktorého sa mali zúčastniť. Wau efekt neprichádzal a ja som si celý čas hovorila "číta sa to dobre, ale...". Niečo mi tam jednoducho chýbalo.... celý text

O láske a sne 2002, Sigmund Freud

Ľudské podvedomie či psychika si aj napriek bohatým poznatkom, ktoré vedci počas rokov nadobudli, do istej miery udržiava istý stupeň záhadnosti a tajomnosti - vieme napríklad, že traumatické udalosti z obdobia dospievania dokážu človeka dlhodobo poznačiť, no už menej známe je, že rôzne neurózy nemusia byť len výsledkom negatívnych skúseností, ale môžu sa vyvinúť celkom prirodzene počas vývoja vplyvom úplne obyčajných, prirodzených vzťahov či ich vnímania jednotlivcami. Známy psychoanalytik Sigmund Freud sa v jednotlivých štúdiách (orientovaných na lásku a sen) zaoberá psychickou impotenciou či kastráciou, incestuálnym základom rôznych sexuálnych prejavov, ktoré sa síce naplno prejavia až v dospelosti, no vytvárajú sa už v rannom detstve, skúma vplyv výchovy na sexualitu a rozdielny dopad, aký má na ženy a mužov, poukazuje na psychologický základ nevery, ktorý podľa neho pramení z potreby "získania" sexuálneho objektu "zníženej úrovne", čo je výsledkom postupného vývoja oidipovského komplexu počas dospievania, a zároveň skúma dôvod vzniku "čudných" snov, ktoré vidí v konfliktom krížení vedomého a nevedého. Freudove štúdie zahŕňajúce nie len teoretické poznatky, ale aj konkrétne psychoanalytické príklady sú na jednej strane nesmierne zaujímavým a fascinujúcim, no zároveň aj tak trochu podivným čítaním, ktoré núti zamýšľať sa nad čudesnosťou a neovplyvniteľnou animalistickou zvrátenosťou ľudského podvedomia. Poučné, ale aj znepokojivé (alebo možno skôr nechutné) odhalenia Freudovho psychoanalytického skúmania vedú k spochybneniu ľudskej nátury a uvažovaniu či takto ozaj funguje všetko to neznáme ukrývajúce sa v našom vnútri, ktoré z nás robí to, kým sme.... celý text

Vďačnosť 2016, Oliver Sacks

Nie každý sa dokáže vyrovnať s vedomím vlastnej smrteľnosti či s faktom, že piesky času sa pomaly odsýpajú, miznú v nenávratne, čas sa kráti a koniec sa blíži. Väčšina z nás sa podobným myšlienkam vyhýba, no Oliver Sacks sa naopak tvárou v tvár smrti ponoril do vlastného vnútra a v posledných mesiacoch života premýšľal o neobvyklom dobrodružstve, akým je ľudská existencia. V štyroch krátkych esejách polemizoval o neľahkých témach, ktoré sa ho bytostne dotýkali, uvažoval nad najbližšími mesiacmi a s láskou v srdci spomínal na prežité roky – na víťazstvá i pády, na ľudí, ktorých miloval a ktorí milovali jeho, na minulosť, ktorá ovplyvnila jeho súčasnosť a venovala mu nezabudnuteľný dar – spomienky. Vďačnosť je útla no nesmierne očarujúca a hlboká kniha, akási reflexia života, konfrontácia vedomia s nezastaviteľným tokom času, starnutím, chorobou i pominuteľnosťou bytia zaobalená do prekrásne láskavého, citlivého štýlu pretkaného psychologickými nuansami, ktorý priam prekypuje ladnosťou, pokojom a tichým prijatím neodvrátiteľného. Niekedy netreba veľa, stačí pár strán, pár slov, zmierenie sa a nekonečná vďačnosť. „O starobe si nemyslím, že je čoraz ponurejším časom, ktorý musí človek nejako zniesť a užiť si ho, ale mám pocit, že je to čas oddychu a slobody, keď sme oslobodení od falošných naliehavostí mladšieho veku, keď sme slobodní preskúmať čokoľvek chceme a pospájať myšlienky a pocity celého života.“... celý text

Kôň Przewalského 2021, Maja Lunde

Nórska spisovateľka Maja Lunde si s témou životného prostredia a vplyvu človeka na "chod" Zeme potykala už dávno a hoci je to téma neľahká, zhostila sa jej vskutku brávurne. Po Príbehu včiel a Modrej pridala k dvom už existujúcim častiam klimatického cyklu tretí román, v ktorom na pozadí osudu ohrozeného predstaviteľa divého koňa vykreslila pôsobivé príbehy tých najrozmanitejších ľudí a striedavo čitateľa vodila z krajiny do krajiny, zo storočia do storočia. Spolu so sympatickým Rusom Michailom spoznávame Petrohrad 19. storočia a vydávame sa na nezabudnuteľnú výpravu po stopách divokých koní do ďalekého Mongolska, s nemeckou zoologičkou Karin zasväcujeme život snahe zachrániť vymierajúce plemeno a vrátiť ho do jeho prirodzeného prostredia, a s vyčerpanou, životom skúšanou no odhodlanou Evou sa ocitáme v Nórsku v dystopickej budúcnosti. Ústrednou témou knihy sú síce klimatické zmeny a snaha o záchranu ohrozeného druhu, no autorka príbeh danou tematikou nelimituje, ale naopak ju využíva ako akési premostenie životných príbehov postáv, ktorých síce neodlučiteľne spája, no zároveň im dáva priestor na vlastný rast, prepožičiava im hlas a dovoľuje čitateľom nazrieť za oponu "bežných" životných problémov. S citom sa dotýka otázok neplánovaného materstva a odlišného prístupu, aké si ženy vplyvom okolností a skúseností volia, vykresľuje kontrast medzi bezhraničnou láskou matky na jednej strane a rezervovanosťou a akousi odťažitosťou na strane druhej. Sofistikovane a bez prehnaných vulgárností ponúka náhľad do duše človeka, ktorý sa životom pretĺka s núteným potláčaním vlastnej prirodzenosti, a postupný rozkvet, ktorý zažíva, keď vlastnej sexualite nechá voľný priebeh. Zobrazuje medziľudské vzťahy - často rozorvané, neúplné, poznačené strašiakom drog a životom v uliciach, ako i tie vrúcne, láskavé a starostlivé, ktoré pomáhajú prekonať i tie najchladnejšie či najdaždivejšie dni. Lunde vytvorila prekrásne dielo, ktoré jednak za srdce chytí, no zároveň ho i neraz zlomí. Autorka sa nesnažila zahmlievať smutnú realitu, neprikrášľovala prirodzený chod života v zvieracej ríši, ani sa netvárila, že snaha pomôcť, hoci akokoľvek úprimná a nezištná, končí vždy úspechom.... celý text

Grécki hrdinovia 2021, Eduard Petiška

Antická kultúra je už od nepamäti kolískou vedomostí kultivovaných národov - čerpali z nej znalosti literatúry, filozofie, práva či geometrie, vzhliadali k nej s úctou a túžbou vyrovnať sa jej. Hoci dávnej kultúre vďačíme za mnohé, vo vedomí širokej verejnosti sa drží hlavne vďaka rôznym mýtom, povestiam či skutkom bájnych hrdinov, ktorí si získali sympatie mladých i starých, žien i mužov, ľudí zblízka či zďaleka. Pred rokmi opantali aj českého spisovateľa Eduarda Petišku, ktorý napísal dnes už známe dielo Staré grécke báje a povesti - príjemným, pútavým štýlom, ktorý opantal mnohých čitateľov, v ňom približoval hrdinské, nešťastné či tragické osudy známych i menej známych Grékov, opisoval krvavé vojny či nekonečné putovanie. Daidalos a Ikaros, Iasón a Médea, Orfeus, Midas, Prometeus, Herakles, Perseus... Práve charakter troch posledných spomenutých oslovil ilustrátora Svetozára Košického, čo viedlo k vzniku novej, značne oklieštenej, no prekrásne ilustrovanej knihy Grécki hrdinovia. Ich vynaliezavosť, vytrvalosť, nezlomnú vôľu a odvahu či nekonečnú snahu pomáhať, zachytil olejomaľbou v takých neskutočných detailoch, že nielenže knihe dodávajú jedinečný ráz a údernosť, ale zároveň kontrastne dotvárajú jej podobu, vdychujú jej život i veľkolepého ducha, a slávu hrdinov vynášajú do výšin až na samotný vrch Olympu. Kombináciou Petiškovho jednoduchého, no mimoriadne pútavého štýlu a Košického veľkolepých ilustračných schopností vzniklo prekrásne umelecké dielo hodné pozornosti - či už si príbehy jednotlivých hrdinov budete svedomito čítať, alebo si ich dobrodružstvá budete domýšľať podľa sprievodných olejomalieb, o zážitok máte postarané. Poteší oči najmenších, pohladí ducha najstarších a v knižnici sa bude nádherne vynímať. Vskutku pozoruhodné dielko, ktoré zaručene poteší každého milovníka gréckej mytológie.... celý text

Veža lastovičky 2017, Andrzej Sapkowski

Na môj prvý stret so zaklínačskou sériou sa pamätám, ako by to bolo včera - do Posledného želania som sa zažrala v čase, keď bola fantasy literatúra mojou modlou, na ktorú som nedala dopustiť, a predsa... akosi mi tá kniha nesadla. Neviem či to bolo poviedkovou formou, ktorú som od Zaklínača absolútne neočakávala, (pre mňa) chaotickým presúvaním sa z prítomnosti do minulosti, na ktoré som si ani za nič na svete nevedela zvyknúť, alebo jednoducho faktom, že namiesto drsnosti, krvavosti a brutálnosti, ktorú som od série očakávala, sa mi dostalo skôr už spomínanej rozprávkovosti, jednoducho ma však neohúrila. Nechcela som však nad ním lámať palicu a úplne ho zatracovať, dala som mu druhú šancu. S odstupom času prišli na rad ďalšie časti, až som pred pár dňami dočítala šieste pokračovanie, ktoré mi tak učarovalo, že si nedokážem predstaviť, prečo mi prvý diel nesadol. Veža lastovičky bola absolútne geniálna - Sapkowskeho krásny, no krutý svet mágie, v ktorom nezabudnuteľným spôsobom prepojil rozprávkové prvky s korenistou príchuťou mýtov, bol dokonale vyvážený a ani na moment ma nenudil. Dočkala som sa dojemných momentov i prepracovaných bojových scén so správnou dávkou rozpáraných brúch, dostatku intríg, politikárčenia a mocenských hrátok. Striedavo som si užívala čas s Ciri, Geraltom a Yennefer, ktorí ma prevádzali desivo pôsobiacou krajinou a takpovediac ma držali za ručičku počas úzkostlivých scén, ktoré spôsobovali, že som mala chuť zaliezť pod perinu, schúliť sa do klbka a vystrašene sledovať okolie a pátrať po prípadnom nebezpečenstve. Zo začiatku som mala mierny problém s orientáciou, predsa len už ubehol nejaký ten piatok odkedy som čítala predchádzajúci diel a viaceré mená som si nedokázala spojiť, no postupne som si začala spájať súvislosti a už som len chcela vedieť, s čím ďalším si moje milované postavy budú musieť poradiť. Cirino rozprávanie ma chytalo za srdce a spôsobovalo, že ma striedavo striasalo hrôzou i napĺňalo súcitom, mala som chuť ju objať a sľúbiť jej, že všetko bude dobré, no potom prišli momenty, vďaka ktorým som si uvedomila, že hoci opustená a ublížená, Ciri je badass a so svojimi démonmi si dokáže poradiť sama.... celý text

Vinný od narodenia 2021, Trevor Noah

Zbožňujem biografie, vďaka ktorým sa dozviem viac ako len suchopádne fakty o niečích úspechoch či pádoch, také, ktoré zároveň vykresľujú ťaživé spoločenské podmienky v rôznych krajinách. Trevor Noah v knihe Vinný od narodenia približuje život v Juhoafrickej republike za čias apartheidu - spomína na rasovú segregáciu a život v nútených štvrtiach, na neľahké časy, keď boli vzťahy medzi belochmi a černochmi nežiadané, dokonca ilegálne a byť miešancom sa rovnalo trestnému činu. Bez prikrášľovania hovorí o svete čiernych, bielych či farebných a o problémoch s vlastným "zaradením sa", čitateľom ponúka náhľad na kolonializmus a inštitucionalizovaný rasizmus, na skúsenosti so šikanou, policajným systémom i pobytom vo väzení, no zároveň predstavuje i vlastný čudesný vzťah s rodičmi, ktorý vznikol v dôsledku rasistických zákonov. Spomína na detstvo, počas ktorého sa nemohol beztrestne prechádzať po ulici držiac mamu za ruku, na obdobie, keď zvolanie "oci" namierené na bieleho muža spôsobovalo, že sa otáčali všetky hlavy a bez ohľadu na farbu pleti súdili. Pri vykresľovaní svojho príbehu sa nezameriava len na zobrazenie bezútešnej reality, bludného kruhu, z ktorého mnohí nemali možnosť uniknúť, ale zároveň približuje i prekrásne puto, ktoré si počas života vytvoril s matkou. Ospevuje jej silu a odhodlanie, obetavosť, nezlomnú povahu, elán a búrlivú energiu či neochotu podriadiť sa a nekonečnú lásku, ktorá síce občas nadobúdala podobu výchovného výprasku, no vždy pramenila z túžby a viery v synovu lepšiu budúcnosť. Dotýka sa otázok viery, domáceho násilia, alkoholizmu i snahy okliešťovať slobodu jednotlivca nie len v rámci spoločenského roztriedenia, ale i na "domácej pôde", v rámci rás či v rodinných kruhoch. Humorom jemu vlastným vytvára kontrast medzi brutalitou, drsnosťou a násilím na jednej strane a akousi bezstarostnosťou a mládežníckym vyčíňaním na stranej druhej. Autor je rodený rozprávač a udržať si pozornosť publika či vyvolať v ňom tú najširšiu paletu emócií mu nerobí absolútne žiadny problém - Vinný od narodenia predstavuje perfektnú kombináciu drsného i humorného, násilného a pohodového. Výborné čítanie! Vtipné i kruté, úsmevné i bolestné, ale hlavne autentické... celý text

Biele: Ľadový ostrov Špicbergy 2021, Ilona Wiśniewska

Niekto si zimu vychutnáva plnými dúškami, niekto ju toleruje, niekto zase bezradne pretrpí a ja, ja ju neznášam. Som ten typ zimomravca, ktorý si na seba aj počas najteplejších dní dokáže zabiť sveter či mikinu a s hundraním sa sťažovať na nedostačujúcu teplotu... ...a predsa ma Ilona Wiśniewska svojou reportážou z ďalekých Špicbergov absolútne opantala a opismi divokej prírody a prostredia, kde svetlo neznamená deň a tma nie je predstaviteľkou noci, vo mne vzbudila túžbu zbaliť sa a vyraziť do sveta treskúcej zimy a večnej bieloby, na miesto dlhých dní a nekonečných nocí, na kraj sveta, kde sa tempo života spomalí a jeho rytmus udáva divočina. Všade sneh a ľad, skuvíňajúci vietor, pokoj a samota. Kúsok zabudnutého raja. Wiśniewska prostredníctvom tých najrozmanitejších osobností obyvateľov Špicbergov, ich zážitkov a spomienok, na ktoré postupne nadväzovala fakty a zaujímavosti, vykreslila dávnu históriu súostrovia, priblížila prekvapivú, možno až atypickú kultúru a zvyklosti, ktoré sa v ďalekej krajine na hranici severného pólu ujali a zachytila plynulý chod života i nespútanosť prírody. Absenciou výraznejšej lineárnosti či konzistentného rozprávania, ktoré skutočne nie je dominantou autorkinho štýlu, dodávala textu dynamickosť i akúsi dávku nepredvídateľnosti, ktoré mu prepožičiavali údernosť a dokonale dokresľovali divoký ráz krajiny. Drsné, mrazivé a aj napriek tomu krásne a lákavé.... celý text