booklovertina
přečtené 209
GRM: Brainfuck
2021,
Sibylle Berg
Sklopený pohľad, tupý výraz, občasné myknutie plecom a taký ten IDGAF attitude moderného človeka ignorujúceho akékoľvek problémy ohrozujúce jeho apatiu či narúšajúce bublinu nezáujmu, ktorú si okolo seba vytvoril... Bezhraničnej hlúposti, slepého nasledovníctva i letargie je GRM plná, no tam to ani zďaleka nekončí. Nevšímavosť spoločnosti sa prepletá s vymývaním mozgov či oblbovaním obyvateľstva, podáva ruku násiliu a otvára tak dvere celému radu traumatických udalostí deptajúcich ublíženú dušu jednotlivca. Sibylle Berg prostredníctvom štyroch mladistvých približuje desivú realitu zajtrajška (i dneška), pohráva sa s myšlienkou rozvrátených rodín a traumatického detstva, koketuje s alkoholizmom, drogami a nútenou prostitúciou, chudobu prelína s bezdomovectvom, rozpad spoločnosti s návratom k starým poriadkom. Rasizmus, homofóbia, mizogýnia, ženy ako menejcenné bytosti a (žiaľ) úspešná snaha o potláčanie reprodukčných práv. Láskavé slová, blahosklonné úsmevy či nežné pohladenia? Ale kdeže! Skôr krutosť zakorenená v nedostatku solidarity a súcitu. Zanedbávanie, zneužívanie, existenciálna únava a depresia, no hlavne beznádej. Znova a znova. Priam z knihy srší – deptá a vyčerpáva. GRM sa doslova zvíja v špine, no zároveň nebojácne kričí, z plného hrdla vrieska na okoloidúcich a načahuje ruky ku každému, kto je ochotný počúvať. Dajte si ju! Síce vás trochu prefacká (no dobre, skôr vám zopárkrát poriadne pribije a pridá k tomu aj pár kopancov), no stojí za to.... celý text
Podzemie
2021,
Robert Macfarlane
Jaskyne, katakomby, podzemné mestečká, korytá „bezhviezdnych" riek či priestory ukryté v oceánskych hlbinách a ľadovcových kryhách... Hoci si pod „podzemím“ môžeme predstaviť skutočne čokoľvek, neraz sa nám spája s tajomnom či klaustrofobickým pocitom stiesnenosti. Temnota, chlad a neznámo, pocit opustenosti i nepríjemná predstava smrti. Negatívnych konotácií, ktoré v nás podzemie evokuje, je neúrekom, no nie vždy sú celkom na mieste. Podzemie je totiž fascinujúce miesto, ktoré priam hmýri životom a rôznorodou aktivitou. Je historickým zrkadlom ľudstva i samotnej prírody – dôkazom o vzájomnom ovplyvňovaní sa v priebehu storočí. „Do podzemia už veky ukladáme to, čoho sa bojíme a čo chceme zanechať, i to, čo milujeme a chceme zachrániť.“ Robert Macfarlane to nevidené, ukryté v hlbinách, dlhé mesiace zaujato skúmal a svoje zážitky, neraz nebezpečné, lyricky opísal. Hodiny, ba dokonca dni, bez slnečného svetla, stiesnené priestory, cez ktoré sa ledva prepchal, tony kamenia či zeme tlačiace sa naňho zo všetkých strán. Éterické opisy prostredia – krasových jaskýň, banských šácht či ľadovcových mlynov – prepájal s mytológiou, cestopisné úseky obohacoval o poznatky z biológie, geológie či histórie a svojským spôsobom – putovaním z miesta na miesto – približoval všakovaké spôsoby využitia podzemia. Vedecké experimenty, úschovne i hrobky či bohatá undergroundová kultúra. Občas som sa v jeho preskackavom štýle strácala, no i napriek tomu si myslím, že Macfarlane vytvoril niečo úchvatné – fascinujúce aj hrozivé, lákavé aj desivé. Na jednej strane sa podobne ako on túžite ponoriť do hlbín, no na druhej ste radi, že si atmosféru tých miest môžete vychutnať len z pohodlia domova. Podzemie vás bude lákať vydať sa na cesty, preskúmať svet, miesta, ktoré sú väčšinou skryté, no zároveň vás donúti zamyslieť sa nad tým, aký obrovský dosah má človek na prírodu. Na tú terajšiu i minulú, no čo je najhlavnejšie, na tú budúcu.... celý text
Umenie a psychoanalýza
2000,
Sigmund Freud
Od Freudovej biografie ma to, tak nejako prirodzene, ťahalo k jeho štúdiám - k dvojrozmernému obrazu človeka som túžila pripojiť ďalšie dimenzie a (opätovne) ho spoznať nie len ako manžela či otca, ale i ako psychoanalytika a vedca. Ako niekoho, kto skúmal zákutia ľudskej mysle a (hoci neraz chybne) formoval a posúval hranice psychológie, Sexualita, vnímanie vlastného ja, náboženstvo či umenie - Freud svoje psychologické poznatky uplatňoval skutočne všestrane. Analyzoval, bádal, porovnával, pokúšal sa identifikovať problém. Výber štúdií Umenie a psychoanalýza čitateľa prevádza rozmanitou zmesou textov, v ktorých Freud (a.k.a. umelecký nadšenec) skúmal motiváciu maliarov, sochárov i spisovateľov k vytvoreniu toho-ktorého diela v takej či onakej podobe a polemizoval o ich psychickom rozpoložení. Zamýšľal sa nad možnými neurózami i traumami z detstva, ktoré umelcov poznačili a vedome či nevedome sa odzrkadlili v ich tvorbe, pričom rovnako ako v mnohých iných textoch, aj tu uplatňoval svoje tézy o oidipovskom komplexe. Pri umelcoch samotných však neostal, pozornosť tiež upriamoval na zmysel a obsah umeleckých diel či na spojitosť ich konečnej formy s ľudskou psychikou. Podobne ako pri rôznych zbierkach poviedok, aj tu je myslím zrejmé, že jednotlivé štúdie sa stupňom zaujímavosti či zložitosti líšili - niektoré nabádali k vlastným rozborom a snahe o obdobné rozpitvávanie náhodných diel, iné vyvolávali rozpačitosť a nútili k skeptickému nadvihnutiu obočia. Otcovražedné sklony, závisť či dokonca nenávisť voči súrodencom, zachytávanie emócií... Sledovať Freudove myšlienkové pochody pozostávajúce zo zložitých vetných konštrukcií, odborných výrazov či psychologicko-filozofických úvah nie je vôbec ľahké a v konečnom dôsledku môžeme na základe učených poznatkov (alebo náhodne) len hádať či autori jednotlivých diel skutočne nevedomky odhaľovali svoje vnútro, skrytých démov, alebo len zachytili to, čo im v danom okamihu padlo na um, no dané štúdie sa predsa len oplatí prečítať. ... celý text
Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase
2021,
Reni Eddo-Lodge
Farba pleti, rasa, príslušnosť k tej či onej kultúre... Ich výhody, respektíve nevýhody, si ako príslušníci "bielej väčšiny" neraz absolútne neuvedomujeme, no nech už rozdiely registrujeme alebo ich len nevedomky prehliadame, ich existenciu poprieť nemôžeme. Existujú, polarizujú spoločnosť, ovplyvňujú životy... A nehovorím len o ovplyvňovaní vo forme otvorených predsudkov či rasisticky motivovaných útokov, ale o systematickom znevýhodňovaní. O odopieraní šancí na základe exoticky znejúceho mena alebo atypického prízvuku, o istej rétorike či podvedomej nadradenosti, ktoré vo vzťahu k ľuďom s inou, než bielou farbou pleti, nevedomky preberáme a uplatňujeme. O akejsi hluchote, odmietaní a snahe o vlastnú viktimizáciu tvárou v tvár negatívnym skúsenostiam iných - skúsenostiam, ktoré nezdieľame a tým pádom nedokážeme (alebo možno nechceme či nie sme pripravení) prijať. Frustrácia zo zmarenej snahy o konverzáciu o rase viedla britskú novinárku Reni Eddo-Lodge k napísaniu esejistickej knihy Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, v ktorej sa dotkla mnohých zásadných problémov súvisiacich s tematikou. Od vlastných skúseností, ktoré ju v roku 2014 inšpirovali k napísaniu blogového článku, plynulo prechádzala k priblíženiu histórie rasizmu vo Veľkej Británii - hovorila o kolonializme, o policajnej brutalite a nedostatočne vytýčenom systéme, ktorý v priebehu desaťročí zanedbával, potláčal či ignoroval práva ľudí s inou ako bielou farbou pleti. Koketovala s pojmami ako štrukturálny rasizmus, biela politika, dvojitá diskriminácia v rámci snahy presadzovať feministické myšlienky (tzv. biely feminizmus) či white privilege, pričom ich náležite definovala a na základe vlastných skúseností rozvíjala. Dotkla sa negatívne vnímaného (a najmä zavádzajúceho) vnímania "pretláčania farebných na úkor bielych" a vysvetlila, ako a prečo sú rasa a trieda v skutočnosti vzájomne prepojené. Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase je síce pomerne útla, no stojí za prečítanie - hoci je z textu občas cítiť napätie či hnev, ponúka nemalé množstvo podnetov na zamyslenie a prehodnotenie pristupovania k rôznym skutočnostiam. Dajte si ju ... celý text
Večerný nepokoj
2021,
Marieke Lucas Rijneveld
O Večernom nepokoji ste už zrejme čo-to počuli - o strate a smútku, ktoré kúsok po kúsku nahlodávali a rozkladali rodinu, o nechutnosti či priam zvátenosti prameniacej zo snahy detskej dušičky vyrovnať sa so srdcervúcou situáciou, o nekonečnej samote, postupnom uzatváraní sa pred svetom či hľadaní úniku. Nuž, počuli ste dobre - Večerný nepokoj v sebe na pozadí farbistého hnusu skutočne ukrýva poriadne pestrú paletu beznádeje, bezmocnosti a zúfalstva. Ak by ste si mysleli, že smrťou sa všetko končí, boli by ste na omyle. Smrťou sa to práveže len začína... Otupenosť, zmätok, utiekanie sa do bezpečných zákutí vlastnej imaginácie či detsky naivná (i keď nesmierne pochybná) snaha vrátiť všetko do starých koľají. Strata súrodenca (a syna) príbehom cupitá ruka v ruke so stratou blízkosti (ochladnutím citových väzieb medzi preživšími) i viery. Viery v lásku, rodinu a spolupatričnosť, viery v cirkev či dokonca v samotného Boha. Družné rozhovory sú postupne nahrádzané krvavými "obradmi" a čas strávený v kruhu rodiny zase ustupuje sexuálnym hrátkam či nechutnej tyranii. Chradnú rodičia. Chradnú deti. Každý po svojom. No najmä každý osamote. "Nechutné, drsné" či "znepokojivé" sú prívlastky, ktoré si kniha celkom isto osvojí, no hoci je Večerný nepokoj mrzkosťou priam prešpikovaný, prináša viac než len to. Ukrýva v sebe nemalé množstvo psychologických i existenciálnych otázok a dotýka sa problematiky sociálnych väzieb aj náboženstva. Čas od času som aj ja ohŕňala nos hnusom, no aj napriek tomu hlásim spokojnosť. Miestami sa nečíta ľahko, no zároveň vás úplne pohltí. A záver? Klinec do rakvy! Alebo skôr pripináčik do pupku?... celý text
Dáma so psíkom a iné poviedky
2022,
Anton Pavlovič Čechov
Vlani mi moje neoficiálne predsavzatie upriamiť pozornosť aj smerom do minulosti (na väčšie množstvo literárnej klasiky) veľmi nevyšlo, no celkom som sa ho nevzdala - v snahe "polepšiť sa" som si "stariniek" (resp. staro-noviniek) zaobstarala hneď niekoľko a čuduj sa svet, zrejme to trochu pomohlo. Nuž, z poličky zazerajúci Tolstoj, Dostojevskij či Gogoľ robia svoje... Česť odštartovať moju púť klasík však nepripadla ani jednému z vyššie spomenutých pánov - toto prvenstvo si uchmatol Anton Pavlovič Čechov a vybrané poviedky z jeho tvorby. Na jednej strane obyčajné, zachytávajúce poväčšine nevzrušujúcu, no miestami tragickú každodennosť obyčajných ľudí, no zároveň nesmierne živé, prekypujúce humorom a emóciou. "Uvažoval som: koľko je vlastne na svete spokojných, šťastných ľudí! Aká je to ohromná sila! Pozrite na náš život: bezočivosť a záhaľka mocných, nevzdelanosť a zhovädilosť slabývh, všade nepredstaviteľná bieda, degenerácia, opilstvo, pretvárka, lži... A pritom je vo všetkých domoch a na uliciach ticho, pokoj; z päťdesiattisíc ľudí v meste sa nenájde ani jeden, ktorý by zakričal, nahlas sa rozhorčil. (...) Všade vládne ticho, pokoj a protestuje jedine nemá štatistika: toľkí a toľkí sa zbláznili, toľko a toľko vedier pálenky sa vypilo, toľko a toľko detí umrelo od hladu..." Čechov si ma svojsky sympatickým štýlom a univerzálnosťou príbehov získaval postupne viac a viac - nech už približoval šťastno-nešťastné ľúbostné pletky, mindráky zo sveta či vlastného ega, prípadne sa zaobalene dotýkal štokholmského syndrómu (respektíve sily zvyku napriek krutosti), alebo poukazoval na skutočnosť, že peniaze nie sú synonymom šťastia, príjemne mi lahodil. Spoločenské i osobnostné problémy, satira či čo-to z detektívky. Každá poviedka je jedinečná, odzrkadľujúca ducha doby i prostosť človeka, a predsa nadčasová. Čechovovi hovorím áno a už teraz sa teším na ďalšie stretnutie.... celý text
Tulák po hviezdach
2015,
Jack London
Dávna múdrosť hovorí "nesúď knihu podľa obalu", no buďme k sebe úprimní, prepracovaný dizajn či dychberúce ilustrácie nám predsa len čas od času dokážu poriadne popliesť hlavu. Pridajme k tomu zaujímavo znejúcu anotáciu či zvučné meno autora a ani sa nenazdáme, "problém" v podobe ďalšej knihy na nočnom stolíku je na svete. Niekedy tak šliapneme vedľa, no v prípade Londonovho Tuláka po hviezdach, ktorý týmto spôsobom zlákal mňa, to našťastie neplatí. Fantastické dobrodružstvo v podobe príbehu na doživotie odsúdeného väzňa, ktorý sa pod vplyvom krivého obvinenia ocitá na čakačke trestu smrti, deň čo deň čelí barbarskému zaobchádzaniu hraničiacemu s mučením a sladké vykúpenie (či útechu) nachádza v akomsi odosobnení (respektíve astrálnom cestovaní), ponúka zážitok kdesi na pomedzí halucinácie a duchovnej reinkarnácie. Roky utrpenia strávené v obkľúčení väzenských stien, v pevnom zovretí zvieracej kazajky či rozjímaním na samotke, sa prelínajú so zážitkami tisícich životov (so skákaním v priestore a čase), prostredníctvom ktorých London reflektuje silu ľudského ducha, akúsi filozofiu v zmysle "mind over matter", i pokrivenú morálku a etické hodnoty tiahnuce sa naprieč ľudskou históriou, Darrell či Guillaume, Jesse či Adam... Nech už sa ocitáme v Jeruzaleme, USA, Kórei či Ríme (miesto, postavy ani samotné príbehy nezavážia), London zakaždým spoľahlivo nachádza spôsob, ako vykresliť obraz ľudstva. Zabŕda do problematiky spoločenskej zodpovednosti, kritizuje zhýralosť justičného systému, koketuje s náboženstvom i s ideou minulých životov, polemizuje nad odlišnými definíciami slobody (sloboda ducha vs. sloboda tela) a v neposlednom rade sa zamýšľa aj nad zmyslom života. Tak ako je náš odsúdenec Darrell Standing mužom mnohých životov, tak je Londonov Tulák románom mnohých tvárí. Do istej miery spoločenský, do istej miery fantastický. Dobrodružný aj filozofický, existenciálny aj psychologický. Zasahujúci do času i priestoru, pohrávajúci sa s ľudskou fantáziou a ponúkajúci množstvo otázok i odpovedí, ktoré vyvolávajú ďalšie otázky.... celý text
Madam Život
2021,
Ahmet Altan
Romantické príbehy veľmi nemusím, no aj pri nich dokážem urobiť výnimku, obzvlášť ak (podobne ako v prípade Madam Život) nejde len o takú tú typickú slaďárnu, ale o príbeh, ktorý ponúka i čosi viac. Nuž, Ahmet Altan nám presne to "čosi viac" doprial. Na pozadí neustále sa zhoršujúcich spoločenských pomerov a narastajúcej totality v Turecku nám prostredníctvom Fazila a neľahkej situácie, v ktorej sa po smrti otca ocitol, vykreslil príbeh lásky, slobody a života. Na jednej strane príbeh vášnivý, plný radosti, dobrodružstiev a nespočetných túžob, na druhej strane tragický, prešpikovaný nerozhodnosťou, paranojou a strachom. Materiálne istoty a spoločenské postavenie sa menia na život v tiesnivých podmienkach kvázi komunitného centra a jediný spôsob, ako si udržať štatút študenta milovanej literatúry, je nájsť si prácu v dosiaľ nepoznaných sférach. Ak by ste však čakali, že strata otca a s tým spojená strata ideálov, položí Fazila na lopatky, boli by ste na omyle. Život sa mu síce rapídne zmení, no nie len v negatívnom zmysle. Do centra diania sa dostáva žena... Respektíve ženy. Na jednej strane zrelosť, sebavedomie a akási ľahkovážnosť, na strane druhej umiernenosť, spoločné záujmy a ambicióznosť. Altan sa pohráva s ľúbostným trojuholníkom plným kontrastov a prostredníctvom dvoch diametrálne odlišných vzťahov približuje rozmanitú esenciu života i konflikty s ním spojené. "To nebol život, ale peklo. Ľudia nemajúci čo do úst sa upaľovali na uliciach, otcovia bez roboty páchali samovraždy (...), fízli zatýkali disidentov, firmy bankrotovali, zamestnanci zo dňa na deň prichádzali o prácu bez akejkoľvek kompenzácie a toto všetko obostieralo hrôzu naháňajúce ticho. Ľudia nech sa od hladu hoc aj upália, ale hovoriť o tom bolo zakázané." Madam Život predstavuje akúsi ódu na zmyselnosť a túžbu, oslavu ženy, no zároveň je i znepokojivou spoveďou človeka, ktorý politicky motivované represie pocítil na vlastnej koži. A popravde, hoci celý príbeh hodnotím ako veľmi príjemný, musím priznať, že viac ako ľúbostné pletky medzi Fazilom, Hayat a Silou, ma lákalo práve to spoločenské pozadie či rozjímanie o živote a literatúre.... celý text
Pýcha a predsudok
2006,
Jane Austen
Hoci sa Pýcha a predsudok už dlhé roky radí k nesmrteľným klasikám, ja som sa jej až donedávna vyhýbala ako čert krížu a ani za nič na svete som si nedokázala predstaviť, že by ma niekedy zlákala si ju prečítať. Dobová romantika priam prekypujúca mizogýnnym, respektíve patriarchálnym zmýšľaním, ktoré bolo pre to obdobie dejín príznačné? Ech, nie, vďaka. Ako sa však hovorí, "človek mieni, Pán Boh mení", a tak sa aj v mojom prípade nepredstaviteľné stalo skutočnosťou a ja som po nej (síce s poriadnou dávkou predsudkov) predsa len siahla... a ostala som milo prekvapená Štýlovo si ma Austenová podmanila od prvých stránok, získala si ma mimoriadne príjemným, no zároveň sofistikovaným prejavom so štipkou svojského humoru (hoci ťažko povedať, do akej miery za to mohla sama autorka a do akej zase preklad či dobová aktualizácia), zato príbehu samotnému i toľko ospevovaným postavám to istý čas trvalo. Dobrú polovicu knihy mi pripadali viac-menej triviálne - do istej miery sympatické (i nesympatické), no nie prehnane zaujímavé - a ja som stále čakala na nejaký zlomový bod, moment, kedy konečne pochopím, prečo sa Pýcha a predsudok stala nezabudnuteľným príbehom lásky. Nuž popravde, nijaký taký konkrétny okamih nenastal, Pán Darcy a slečna Benettová (ich príbeh a príbeh ľudí ich srdcu drahých) sa mi do priazne votreli len tak akoby náhodou, celkom nenápadne, no zrazu ma mali, držali ma a nechceli pustiť. A ja som aj napriek tomu, že už som vopred vedela, ako to celé skončí (nevýhoda nesmrteľných príbehov), hltala stránku za stránkou (no nie nenásytne, ale elegantne, s istou pózou vyhovujúcou spoločenskému dekóru). Austenová mimoriadne trefne zachytila pravú tvár vtedajších sociálnych pomerov i problémov, ktoré z nich vyplývali (spoločenské očakávania, triedne rozdiely, manželstvá z rozumu či dobiedzaví príbuzní) a hoci sa ani toto dobrodružstvo neobišlo bez zádrheľov v podobe mimoriadne otravných vedľajších postáv, musím konštatovať, že Pýcha a predsudok si ma predsa len získala. Príjemný príbeh, ktorý ma presvedčil, že po knihách Jane Austenovej musím niekedy siahnuť znova.... celý text
Dediči posmrtnej ríše
2022,
Dominika Madro
Každý jeden z nás občas potrebuje vypnúť - zavrieť oči pred realitou, zaliezť pod perinu a uchýliť sa do pomyselnej bubliny sladkej nevedomosti. Nájsť si útočisko v bujarých svetoch fantázie - neprebádaných a tajomných, no i tak magických, lákavých. Vo svetoch starobylej mágie a pradávnych božstiev, vo svetoch s nádychom prastarej mystiky. V ríšach vidiem a prízrakov, bohov a mýtických síl. V ríšach obyčajných ľudí (no i v tých predsmrtných či posmrtných...), v ríšach plných Galjamov a Galjanok - prepracovaných, dobrodružných, priam sršiacich atmosférou dávnoveku a prapočiatkov všetkého. Zabudnite na modernú fantasy, príbeh Dominiky Madro pôsobí skôr ako rozprávanie starých mám o dobách dávno minulých či ako podmanivé piesne bardov o zašlej sláve hrdinských čias, o dedičstve a nádeji... Dediči posmrtnej ríše v sebe kĺbia nemalé množstvo prvkov epickej fantasy, približujú prepracovanú mytológiu neznámeho sveta a hoci sa v príbehu nájdu i miesta, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť či rozsiahlejší priestor, priam archetypálny rozprávanie o boji dobra a zla si človeka i tak dokáže získať. Nemalé množstvo postáv (a ich nekonečných pseudonymov či prezývok), mierne archaicky pôsobiaci jazyk dotvárajúci starobylú atmosféru príbehu a striedanie dejových línií a pohľadov môžu spočiatku pôsobiť mätúco a zradne (minimálne ja som približne prvú tretinu knihy len bezradne tápala a snažila sa vysomáriť z toho, kto je kto, čím som strácala prehľad o deji), no oplatí sa vytrvať. Po zhruba sto stranách sa všetko začne rozjasňovať, dávať zmysel. Príbeh sa k vám zakráda postupne, pomaličky, no keď vás už raz lapí (aj zásluhou príznačných mapiek a desivo-krásnych ilustrácií), nepustí.... celý text
Muž
2022,
Ester Weissová-Fekete
Definovať človeka, jeho podstatu a charakter, esenciu jeho bytia, nie je vôbec jednoduché. Je otcom či synom? Manželom či bratom? Lekárom, architektom, filozofom a či duchovným? Nech už je čím chce, čiastočne či celým svojim bytím, ovplyvňuje iných. Občas letmo (vstúpi do života, postojí a ani sa nenazdáme, už je preč), inokedy výrazne (usmerní, pomôže, ublíži). Vryje sa do srdca, do pamäte. "Definujte mi muža, zvolala energicky prednášajúca do poloprázdnej sály a nekládla tú otázku publiku, kládla ju sebe a svojmu manželovi a svojmu otcovi a svojim synom a všetkým mužom a všetkým ženám, ktoré s tými mužmi žijú, a všetkým ženám, ktoré s tými mužmi, nevedia žiť, a všetkým dcéram, ktoré zbožňujú svojich otcov, a tým, ktoré ich prekvapujúco nezbožňujú, kládla tú otázku celému svetu, celému vesmíru a Bohu alebo Darwinovi a mne, lebo som z nejakej príčiny bola v poloprázdnej sále, len Boh vie prečo, alebo ani ten nie, pretože žiaden nie je." Ester Weissová-Fekete vo svojej beletristickej prvotine na pozadí multigeneračného rodinného príbehu plného bežných i prekvapivých kalamít približuje, ba možno svojsky analyzuje, pestrú paletu medziľudských vzťahov a ich drobných odchýliek. Vzťahov krátkodobých i dlhodobých, romantických i platonických. Vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vzťahov medzi manželmi či milencami. Definuje muža... a vlastne aj ženu. A rodinu, priateľstvá a celý svet. Jeho aj ju. Ba dokonca aj Boha. Ktorý je a možno ani nie, veď o tom nie je tak úplne presvedčená. Vtipne, občas ironicky, občas s miernym rozčarovaním ponúka príbeh života. Svojho ale aj vášho. Originálny a predsa univerzálny. ... celý text
27 smrtí Tobyho Obeda
2021,
Joanna Gierak-Onoszko
Z historických kníh či učebníc dejepisu už o traumatickej minulosti Pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky čo-to vieme, no nech je naša snaha pochopiť a porozumieť akokoľvek veľká, skutočná hĺbka tragédie nám ostáva skrytá. Pri systematickom vyvražďovaní, segregácii, dehonestácii kultúrnych prvkov či zákaze tradičných rituálov totiž kolonizácia neskončila, o slovo sa v priebehu dejín hlásili aj „internátne školy“ – (vraj) vzdelávacie inštitúcie určené na „prevýchovu“, s ktorých dosahom sa príslušníci jednotlivých kmeňov vyrovnávajú dodnes. Zákaz materinského jazyka, degradácia, fyzické tresty hraničiace s mučením či sexuálne násilie zo strany cirkevných predstaviteľov... Otrasné zaobchádzanie, ktoré bolo roky mlčky prehliadané a potichu tolerované, do sveta „vyvrhovalo“ zlomených, psychicky labilných jedincov neschopných začleniť sa do spoločnosti, tíšiacich svoju bolesť v alkohole či drogách. Chudoba, absencia spoločenských väzieb, výbušnosť, samovraždy. Joanna Gierak-Onoszko bolestivé spomienky preživších zručne prepájala s historickými reáliami, čím vytvorila komplexný obraz zosobňujúci vzťah Kanady a Prvých národov – priblížila tyraniu v školách i problematiku kultúrnej apropriácie, dotkla sa fetišizácie pôvodného obyvateľstva i systematického násilia páchaného na domorodých ženách a neopomenula ani poľutovaniahodný prístup, s akým kanadská vláda (aj cirkev) k problematike pristupovala. Vzhľadom na tematiku a rozsah tragédie sa až zdráham napísať, že 27 Smrtí Tobyho Obeda je výborná kniha, no ona taká skutočne je. Drastická, tvrdá, bolestivá, miestami poriadne nechutná, no potrebná!... celý text
Klobučníkov hrad
1986,
Archibald Joseph Cronin
V priebehu roka sa mi do rúk dostanú všelijaké knižné chuťovky - niektoré náučné či povznášajúce, iné ťaživé, depresívne. Či už sa však na pomyselnej miske váh nakláňajú skôr k hrejivej úsmevnosti, alebo naopak k poriadnej depke, na tom veľmi nezáleží, dôležitejší je samotný príbeh a spôsob, akým ho autor dokáže podať. A Croninov Klobučníkov hrad? Neľahký, miestami traumatizujúci, plný protichodných emócií, depresívny až strach a predsa absolútne geniálny, priam bolestne dokonalý. Prostredníctvom príbehu rodiny Brodieovcov sa ocitáme v Škótsku druhej polovice 19. storočia, tešíme sa spoločenskému postaveniu, možnostiam i úcte prameniacej z rodinného mena, no ako sa hovorí, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Za zavretými dverami sa naoko usporiadaný život mení na dusné peklo. Arogancia kráča ruka v ruke s chorobne veľkým egom a dezilúzivnými predstavami o vlastnej dôležitosti, nevinné osočovanie sa mení na krik a vyhrážky. Dieťa či matka, svojsky trpia všetci a keď si myslíte, že horšie to už ani nemôže byť, že svetielko nádeje predsa len zažiari, presvedčíte sa o opaku. Psychické i fyzické týranie, neochvejná istota a presvedčenie o vlastnej pravde, bolesť a strata priam fyzicky vytryskujúca z jednotlivých stránok príbehu. Strata rodinných istôt, domova, zdravia i nevinnosti, strata postavenia a vlastne všetkého, na čom záleží. Cronin majstrovsky, s neskutočným citom pre emóciu a psychologický detail, vystaval príbeh dysfunkčnej rodiny zžieranej despotom - príbeh neodvratného pádu a sebadeštrukcie. Hoci sa však Klobučníkov hrad primárne točí okolo vzťahových pomerov obyčajnej rodiny, Cronin nepoukazuje len na dysfunkčné (ne)fungovanie rodinných väzieb či na spôsob, ako pretrvávajúci stres a psychická trauma ovplyvňujú život jednotlivcov, ale zároveň odzrkadľuje i tvár samotnej doby na čele s mizogýniou a "dôležitosťou" spoločenského postavenia. Je až paradoxné, že kniha s takou neskutočne nesympatickou až toxickou "hlavnou" postavou či depresívnou dejovou linkou, by mohla byť považovaná za výbornú, no ona taká skutočne je. Cronin si vás napriek všetkému tomu hnusu získa a verte či nie, tú pozornosť si skutočne zaslúži. Vynikajúce!... celý text
Prvá žena: Príbeh o polygamii
2021,
Paulina Chiziane
Na začiatku bola sama, kráľovná, no zrazu ich bolo päť. Ostala otrasená, zlomená. Ohrdnutá. Túžila po pomste. Túžila napraviť krivdy, ktoré jej tie neprajníčky vykonali, túžila mať manžela znovu len pre seba... Konfrontáciu po konfrontácii však začínala chápať, že na vine nie sú ony, ale on. Že tých oklamaných bolo viac. Že láska jednej ženy sa nemôže rovnať výhodám, ktoré mu ponúka tradičná spoločnosť... Odlišný prístup vo výchove, mnohoženstvo či banalita v podobe tých najlahodnejších kúskov večere... Pre neho chrumkavý chlieb, pre ne omrvinky. Pre neho výhody, pre ne utláčanie. Na jednej strane to jemné - ženské, na druhej to dominantné - mužské. Mozambická autorka Paulina Chiziane sa prostredníctvom príbehu polygamie, príbehu lásky a nekonečných úderov i sklamaní, pozrela na zúbok jednej z mnohých afrických spoločností. S vtipom a poriadnou dávkou melodrámy približovala rozdiely kmeňových kultúr, konfrontovala tradície s cirkevným učením, kritizovala zaužívané a pritom vykresľovala bohatý, i keď značne frustrujúci, vnútorný svet obyčajnej ženy vyrovnávajúcej sa s polenami, ktoré jej milovaný manžel (i spoločnosť) neustále hádzali pod nohy. ,,Ak je polygamia prirodzený stav a náš údel, tak ťa prosím, Pane Bože, prinúť nového Mojžiša, aby v novej Biblii vykreslil jedného Adama a toľko Ev, koľko je na nebi hviezd. Nech zopár Ev na striedačku melie, drhne, varí, masíruje a umýva Adamovi nohy.,,... celý text
Stratená sestra
2021,
Lucinda Riley
K sérii Sedem sestier som sa dostala takpovediac náhodou a hoci som to spočiatku nepovažovala za veľmi pravdepodobné, predsa len som si príbehy jednotlivých sestier – také oddychové, no predsa pútavé – obľúbila. Hltala som jeden za druhým, lietala z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent a spolu s dievčatami som objavovala nepoznané tajomstvá minulosti. Nech už som však o nich zistila čokoľvek, nech už sa mi vďaka stránkam kníh akokoľvek priblížili, jedna záhada mi aj naďalej nedávala spávať – kto je „stratená sestra“. Tak ako tisícky ďalších čitateľov, aj ja som netrpezlivo čakala na to veľké odhalenie, no nech už som si od jej príbehu sľubovala čokoľvek, toto veru nebolo ono (a žiaľ to nemyslím v pozitívnom zmysle). Rovnako ako už mnohokrát predtým, aj príbeh „stratenej sestry“ Riley situovala striedavo do minulosti a do prítomnosti, no kým historická linka približujúca život prostého írskeho ľudu a dobrovoľníkov bojujúcich za oslobodenie krajiny spod britskej nadvlády predstavovala príjemné nahliadnutie na sociálno-politickú situáciu Írska 20.storočia, udalosti odohrávajúce sa v prítomnosti... nuž miestami už ani nemohli byť absurdnejšie. Netvrdím, že to tak bolo stále – aj prítomná dejová linka mala svoje svetlé momenty – no neraz sa stalo, že som sa len neveriacky chytala za hlavu nad neskutočnými plánmi či cieľmi, ktoré sestry spriadali, aby zistili totožnosť ich „zatúlaného súrodenca“ a ak som takmer každú druhú stranu frustrovane nerozhadzovala rukami nad neschopnosťou postáv vyriešiť niečo naraz bez zbytočného odpočinku či vyčerpaného sťažovania, tak som tak neurobila ani raz. Tak rada by som konkretizovala, čo presne mi na vývoji prítomných udalostí vadilo, no tým by som pokazila zážitok všetkým, ktorí sa k Stratenej sestre ešte nedostali, a to by som nerada. Nuž, po prečítaní (zatiaľ) posledného dielu som ostala rozpačitá – do istej miery som sa bavila, no zároveň som ostala sklamaná. Žiaľ, táto časť mi nebola úplne po chuti.... celý text
