booklovertina
přečtené 209
Lovec čertov
2023,
Juraj Červenák
„Ženy milujú hry hádam ešte viac ako muži. A odvážim sa tvrdiť, že sú v nich aj omnoho šikovnejšie. My, príslušníci škaredšej polovice ľudstva, si často ani neuvedomujeme, že sme iba pešiakmi na ich šachovniciach.“ Aj keď sa detektívne príbehy väčšine z nás spájajú skôr pochmúrno-sivastým jesenným obdobím verne kopírujúcim ich ponurú, smrťou, tajomnom či strachom opradenú atmosféru, siahať po Červenákovi láka snáď v ktoromkoľvek ročnom období. Jeho rozprávačský um, svojské a predsa sympatické postavy či živé, vtipom i štipľavou britkosťou okorenené dialógy a autenticky pôsobiace dobové pozadie bez problémov vťahujú do deja, a nech už je zamračená jeseň, horúce leto či treskúca zima, dopiavajú náležitú dávku hrôzy i akéhosi temného vzrušenia. Inak to nie je ani v prípade Lovca čertov, zatiaľ poslednej knihy z Červenákovej historicko-detektívnej série Stein/Barbarič, sledujúcej tentokrát osamelé, no i tak rovnako dobrodružné, mŕtvolami či krvou poznačené potulky tak trochu záhadného seržanta Bohdana Jaroša. V spoločnosti jeho tichej, miestami až znepokojivo hĺbavej maličkosti nasávame zahovnenú atmosféru na prvý pohľad cnostnej, pod povrchom však predsa len prehnitej Trnavy a okolitých dedín či mestečiek, a ako to už v červenákovkách býva, tvárou v tvár istému nebezpečenstvu dúfame, že bez ujmy prežijeme a vzniknuté problémy úspešne vyriešime. Z grófskych dvorov cez nevestince až do Turkami vypálených dedín, z pohodlných obydlí na nebezpečné paluby otrokárskych lodí či do prekérneho zajatia. Červenák opäť raz rozohráva príbeh plný otázok i dobrodružstva a hoci priznávam, že mi aj tu, podobne ako v ostatných "sólovkách", trošičku chýbal cveng steinovsko-barbaričovsko-jarošovskej akčnosti a vzájomnej dynamiky, ten zdieľaný nádych hnevu, rozčarovania či ostrého, no predsa len dobre mieneného prekárania a podpichovania, čítanie som si vo veľkej miere užila. Nuž, Jaroš je Jaroš, napriek jeho povahe (alebo možno práve vďaka nej) ho nemožno nemilovať, no buďme úprimní naše trio má čosi do seba ... celý text
Ríša chirurgov
2023,
Jürgen Thorwald
Od mojich nadšených ód a spokojnosťou opradených ovácií na Thorwaldovu fascinujúcu publikáciu Storočie chirurgov, skrz zápisky jeho starého otca mapujúcu neľahké začiatky modernej chirurgie, už nejaký ten piatok ubehol, no či už vtedy alebo teraz, či už so Storočím alebo s Ríšou, jeho voľným pokračovaním, moje nadšenie zostáva rovnaké. Desivé zážitky z operačných sál a boj mladých, experimentom či novým horizontom otvorených, chirurgov s výsmechom, skostnatenými názormi i vehementným odmietaním skúsenejších kolegov, vystriedala aká-taká zhovievavosť a ochota prispôsobiť sa, pokrok v dobovej chirurgii však miestami i naďalej haproval. Tu ho brzdil nedostatok odvahy, tam zase predpoklad, že ten-ktorý operačný zásah hraničí s rúhaním či doslova s kacírstvom, a o slovo sa, samozrejme, neraz hlásila aj zrážka dvoch nadutých eg. Napriek nie vždy priaznivým podmienkam, opakujúcim sa neúspechom či polenám, ktoré škodoradostní, po prvenstve bažiaci, chirurgovia hádzali druhým pod nohy, novátorský trend predsa len ako tak napredoval. K slovu sa dostávala exotická neurochirurgia či dovtedy nepoznaná extrakcia žlčníkových kameňov, ničivosťou zaujala struma spolu s rakovinou, a k vývoju mali čo-to povedať i funkčné centrá (objavené vďaka nie práve eickým pokusom) či medicínsky motivované koketovanie s kokaínom. Nádory, slepota, boj o čas či nečakané, operáciami zapríčinené výsledky hraničiace s idiotizmom či možno demenciou. Prostredníctvom Hartmanových zápiskov, ilustrujúcich nie len vzrušujúce pokusy, ale i dobovú atmosféru či charakter nemalého množstva priekopníkov a s chirurgiou prepojených velikánov, a vlastných štúdií, Thorwald opätovne ponúka dychberúce, na jednej strane pútavé a napriek informačnej nasýtenosti zrozumiteľné, na druhej strane neľahké, miestami rozum zastavujúce čítanie. Opäť raz výborné (kontroverzný prípad liečby či skôr neliečby nemeckého korunného princa Friedricha III. bol pre mňa nervový top strop... celý text
Na kolenách
2023,
Alica Cárska
Absentujúce či narušené rodinné vzťahy, potláčanie vlastného ja a následné "topenie sa" v rozbúrených túžbach, potrebách a pocitoch, toxickosť namiesto romantiky či telesnosť ako forma sebaprijímania, akceptovania chaotickej podoby života. Aj tak by sa dal v skratke zhrnúť útly, no zároveň nesmierne obsiahly, debutový román Alice Cárskej - Na kolenách. Román priam obsesívne kĺbiaci náboženstvo, či možno skôr vieru, s prebúdzajúcou sa, a postupne bujnejúcou i potláčanou, sexualitou, román, v ktorom sex nie je len sexom, ale i akousi pomstou či možno skôr odplatou, odkazom i sebavyjadrením, román, ktorým sa od začiatku do konca tiahne úpenlivá, i keď v podstate neúspešná, potreba uniknúť. "Detstvo mi pripadá ako najkrutejšie obdobie života. Detstvo je kada s olejom, do ktorej je človek ponorený po krk, sud so smradľavým olejom otca automechanika, v ktorom oťažie každá končatina a myšlienka, každý sen. Absolútna nemohúcnosť, neschopnosť pohybu, nemožnosť čokoľvek zmeniť. Detstvo je bezmocnosť obrovskej moci zázemia, ktoré si nevyberieš a ktoré ťa drví v pästiach pomerov. Tie majetkové cítiš a tie intímne radšej nechceš poznať." Alica tápa, túži s nádejou vystiera ruky a sklamane padá. Osamelo, s pocitom odstrčenia, nechcenia či nepochopenia, prijíma deň za dňom, rôčik po rôčku životom len tak nesmelo cupitá, kde-tu zakopáva, zviecha sa a opäť klesá. Na samé dno. Na kolená. Na kolenách nie je príjemná ani chutne sladká, ako by na prvý pohľad mohla vyzerať. Je plná výčitiek, sexu a sebaspytovania, plná rán, smútku aj akéhosi sťažovania. Plná nespokojnosti a živočíšnou únavou motivovaných iracionálnych rozhodnutí. no napriek tomu sa ju oplatí prečítať.... celý text
