booklovertina
přečtené 209
Jediná ruža
2021,
Muriel Barbery
Na hrúbku kníh som si nikdy veľmi nepotrpela - vždy som bola zástankyňou myšlienky, že múdrosť a hĺbku je možné zachytiť aj na pár stranách, a predsa ma aj po rokoch intenzívneho knihomoľstva dokáže prekvapiť, koľko citov sa môže ukrývať na ani nie dvesto stranách, aký hurikán emócií vie taká útlosť vyvolať. Smútok, súcit, obdiv i frustrácia, hnev i pokora... Niektoré sa viažu k postavám či deju, iné zase prichádzajú ruka v ruke s jedinečným štýlom. Presne takým kaleidoskopom pocitov bola pre mňa Jediná ruža - na jednej strane prekrásne opisný štýl pretkaný dávnou japonskou filozofiou, z ktorého priam idylicky vyžaroval pokoj a nesmierna spiritualita, na druhej strane nie práve sympatická postava s kopou charakterových chýb prameniacich z pocitu samoty, odmietnutia i akéhosi odpojenia sa od zvyšku sveta, ktorá za maskou detinskosti a arogancie skrývala nesmiernu bolesť. Hľadanie samého seba, snaha o porozumenie vlastnému ja a nájdenie si miesta v spoločnosti, ktoré tvorili gro príbehu ma zaujali od samého začiatku, no predsa ma smer, akým autorka príbeh naviedla, mierne sklamal - vzbudil vo mne totiž pocit neschopnosti vytvoriť si vlastnú identitu a existovať ako samostatná, vnútorne vyrovnaná jednotka. Do istej miery to chápem - človek je komplexná bytosť, ktorej celistvosť dotvárajú rôzne aspekty a neraz sami seba definujeme vo vzťahu k niekomu či niečomu, no predsa ma mrzelo, že autorka Rosinu metamorfózu podmienila práve vzťahom s iným človekom. Jediná ruža vo mne vyvolala poriadny zmätok a hoci už ubehol nejaký čas, odkedy som ju dočítala, stále si nie som tak úplne istá, čo si o nej vlastne myslím. Nie som z nej namäkko, no nemôžem ani tvrdiť, že nebola dobrá. Ak by ste sa ma však opýtali, či si ma autorka získala natoľko, aby som siahla po jej dalších knihách, moja aktuálna odpoveď by neznela áno.... celý text
Prísľub úsvitu
2021,
Romain Gary (p)
Rodičovská láska dokáže byť poriadne komplikovaná a občas sa stáva, že činy a túžby rodičov, ovplyvnia formovanie života ich detí dramatickejšie, ako by sa možno nazdávali. Niekto sa v snahe ulahodiť rodičom vzdá umeleckých ambícií, iný zasvätí každú voľnú chvíľu tomu, aby „splatil dlh“, splnil prvé i posledné, čo sa od neho očakáva, a naplnil tak isté fantázie a predstavy. Spisovateľ, vojenský dôstojník, diplomat... Inými slovami, Romain Gary v úlohe, ktorú mu ako akási „scenáristka života“ krôčik po krôčiku nadiktovala jeho odhodlaná, vecná a praktická matka. Autentický príbeh Prísľub úsvitu je sondou do vzťahu matky a syna – na jednej strane obmedzujúceho a do istej miery kontrolujúceho (čo neskôr vyústilo do problematického vyrovnávania sa s vlastnou samostatnosťou i neľahkého nadväzovania zrelých ľúbostných vzťahov), na druhej strane milujúceho a neskutočne obetavého. Je svedectvom materinskej lásky, dôkazom vzájomnej náklonnosti, no i akýmsi vysvetlením a obhajobou netradičného vzťahu, ktorý si medzi sebou vybudovali, uistením, že nešlo o odraz rôznych freudovských komplexov, no úplne obyčajný (i keď poriadne zamotaný) vzťah, ktorého neľahká podstata pramenila v matkinej potrebe zabezpečiť synovi život, aký sama nemala – vzťah, ktorý bol jediným pevným bodom Garyho života. Ich spoločné nažívanie bolo neraz dusné i drsné, tŕnisté a komplikované – poznačené chudobou, chorobami, vojnou aj akýmsi ťaživým tieňom predurčenia, no prešpikované citom a Gary ho i napriek mnohým úskaliam dokázal podať elegantne, s láskou a dojemne, neraz s nádychom humoru a vycibreného „sebavýsmechu“, spôsobom, vďaka ktorému sa nedalo inak, len húževnatosť a silu jeho matky obdivovať. Jej zanietenosť a nezlomnosť ducha, vrelosť a nekonečnú lásku. Romain Gary vo mne vyvolal údiv i očarenie, pobavil aj rozčaroval, no hlavne sa pre mňa okamžite stal akýmsi synonymom Irvina Yaloma - autora, ktorý ma hneď pri prvom strete absolútne uchvátil a zlákal sofistikovaným štýlom i rozprávačským umom. Jednoducho krása.... celý text
Vraždiť je hračka
2009,
Agatha Christie
Detektívky nikdy neboli môj "go-to" žáner, no zopár som ich už predsa len prečítala, veď človek občas potrebuje zmenu. Aj tentokrát som siahla po christieovke, no prvýkrát to nebola poirotovka, ale záhadné vraždy v inak pokojnom mestečku si pod palec vzal bývalý policajt Luke Fitzwilliam. Nezvyknutá na iného vyšetrovateľa som si nebola istá, čo môžem od knihy očakávať, no dostalo sa mi zmesi známeho, typicky christieovského, aj trochu nového o čosi nevšednejšieho, čo spolu vytváralo príjemný celok. Z hľadiska deja bola kniha mimoriadne uspokojivá a odlišným prístupom riešenia vraždy, ktorý Fitzwilliam predstavoval, na mňa pôsobila dynamickejšie a energickejšie - kým z poirotoviek cítiť akýsi pokoj Angličana a rezervovanosť, pričom čitateľ je viac-menej len pozorovateľom deja, ktorý si súvislosti môže len domýšľať, Fitzwilliamov otvorený prístup čitateľa vťahuje priamo do chodu udalostí a pri jeho "premýšľacích pasážach" má pocit, akoby to boli práve oni, komu vyšetrovateľ odhaľoval úvahu za úvahou. Na jednej strane má človek pocit, akoby mu odpovede servíroval na striebornom podnose (čo môže byť otravné), no zároveň je to od autorky mimoriadne rafinované - nenápadne (resp. absolútne nápadne) nám podsúva (možno klamlivé) informácie, ktoré naše vlastné pátranie môžu zmiasť. I keď štýlovo bolo rozprávanie dynamickejšie, Fitzwilliam na mňa pôsobil ako neohrabaný amatér, ktorý si odhryzol väčšie sústo, aké bol schopný požuť - kým Poirot čitateľov upokojuje serióznosťou, profesionálnym odstupom i galantnosťou a nenápadne získava informáciu za informáciou, Fitzwilliamovi totálne unikali súvislosti, nespájal si pojmy s dojmami a riadil sa skôr pocitom ako do očí bijúcimi faktami. Ale naozaj - s detektívkami mám minimálne skúsenosti, no i mne sa vraha podarilo odhaliť, pretože som "počúvala", čo svedkovia nevedomky prezradili, a dávala si dokopy dve a dve. Každopádne, aj keď mi vyšetrovateľ nepripadal ako bohvieaký profesionál, kniha samotná bola dobrá - iná, ako tie, s ktorými som sa doteraz stretla, no zároveň si udržiavala charakteristický christieovsky pútavý štýl, vďaka čomu som ju "zhltla" za okamih.... celý text
Ária
2021,
Nazanine Hozar
Už od strednej školy ma kvôli rôznym predsudkom, škatuľkovaniu či nevraživosti voči moslimom, zaujímali knihy približujúce ich kultúru, náboženstvo a sociálno-politickú situáciu v jednotlivých islamských krajinách, vďaka čomu som sa prelúskala nejedným silným príbehom, často drastickým až brutálnym, a hoci dnes už po podobných tituloch siaham pomenej, stále je to niečo, čo ma zaujíma, preto bola Aria, kniha približujúca históriu Iránu prostredníctvom života nevinného dievčatka vykresleného na pozadí revolúcie, jasná voľba. Historickým príbehom, ktorý poukazuje na podobu Iránu v 60. rokoch 20. storočia a rozprávaním nás postupne privádza do súčasnosti, nás prevádzajú viaceré postavy - obyčajní ľudia ponúkajúci svoj pohľad na spoločenskú nerovnosť a s ňou súvisiace rozdielne kultúrne, sociálne, politické či náboženské názory, poukazujú na odlišné vnímanie mužov a žien v moslimskom svete a tiež na to, čo všetko dokáže dať človeku vzdelanie. Niektorí v nepriaznivých podmienkach bojujú každý deň o kúsok chleba a vlastné prežitie, iní sa v pohodlnom dome vyvaľujú pri bazéne. Jedni sa zo všetkých síl usilujú uniknúť spod radaru okolia, nenápadne, so sklonenou hlavou žijú svoje životy, iní sú zase v túžbe dosiahnuť svoje ciele otvorenejší, angažujú sa do chodu spoločnosti a pokúšajú sa zmeniť ju k lepšiemu. Hoci bol román situovaný do revolučných rokov, samotná revolúcia a prevrat sú v knihe skôr okrajovou záležitosťou a dôraz je prevažne kladený na komplikovanosť medziľudských vzťahov, čo však príbehu neuberá na zaujímavosti, no v rámci témy by som knihu radila skôr k tým oddychovejším. Pútavé, príjemné čítanie, ktoré vás pobaví i dojme, nahnevá aj trochu vzdelá, ale musím priznať, že WAU efekt sa nekonal, čakala som niečo silnejšie a drastickejšie.... celý text
Evanjelium o úhoroch
2020,
Patrik Svensson
Pri prekladových tituloch sa neraz zamýšľame nad motiváciou, ktorá prekladateľov viedla k tomu-ktorému názvu. Často sa stáva, že zvolený preklad nelahodí nášmu oku alebo sa nezhoduje z vykonštruovanou predstavou, ktorú sme si o knihe urobili. Pri Evanjeliu o úhoroch to však neplatí a úprimne povedané, asi by som si nevedela predstaviť príznačnejší názov - meno, ktoré by lepšie vystihovalo samotnú podstatu knihy. Či už ho budeme vnímať doslovne a Evanjelium chápať ako akúsi Bibliu o úhoroch, alebo v prenesenom význame - záhadnosť a neotrasiteľná viera v "úhorie bytie" ako ľudská viera v Boha a nekonečné otázky o našej existencii - zistíme, že funguje v oboch rovinách. Evanjelium o úhoroch je ako cibuľa či ako riečka alebo jazero, v ktorých úhory roky nerušene plávajú - ak ostaneme len na povrchu, kúsok pod hladinou, dostaneme pútavo, priam poeticky formulované prvé až posledné o tajomných tvoroch obývajúcich temné zákutia všakovakých riečnych systémov. Ak sa však ponoríme o čosi hlbšie, ak ošúpeme najvrchnejšiu vrstvu, zistíme, že kniha nie je len priblížením či úvahou o živote tohto záhadného živočícha, je aj akousi metaforou ľudského bytia či viery v Boha. Je podobenstvom, ktoré nás otázkami o existencii úhorov, núti zamýšľať sa nad vlastnou podstatou. Odkiaľ sa berú úhory, ako to, že sa dožívajú takého vysokého veku a čo ich motivuje k zdĺhavej migrácii - inými slovami - kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme? Priznám sa, dlho som uvažovala či dám knihe šancu, aj napriek mnohým pozitívnym recenziám som váhala - nevedela som si totiž predstaviť, že by ma bavila kniha, ktorá je na prvý pohľad len rozprávaním o úhoroch - o živočíchovi, ktorý ma nikdy nejako extra nezaujímal (vedela som o jeho existencii a viac som neriešila), no po prečítaní môžem povedať, že rozhodne neľutujem, až prekvapivo ľahko si ku mne našla cestu. Nádherná kniha, ktorá na pozadí osobného príbehu autora (jeho vzťahu s otcom a lásky či vášne k rybolovu, ktorú spolu zdieľali) nastoľuje hlbšie otázky o ľudskom bytí a fungovaní sveta, vykresľuje čoraz hrozivejšiu ekologickú situáciu a apeluje na čitateľa s potrebou zmeny. Netradičné až atypické dielo, ktoré nesadne každému, no mňa si jednoznačne získalo.... celý text
Majster a Margaréta
2002,
Michail Bulgakov
Vynikajúce, úžasné, dokonalé... Superlatívov na označenie Majstra a Margaréty by som mohla vymýšľať donekonečna a stále by ich nebolo dosť, stále by to nestačilo na zachytenie tej geniálnej absurdity či absurdnej geniality, ktorou sa román vyznačuje. Na prvý pohľad sa vám môže javiť len ako nejaká švihnutá rozprávka (a ak ju tak chcete vnímať, kľudne to urobte), no ak prebudíte svoju fantáziu a necháte ju žiť vlastným životom, ak načriete pod povrch o čosi hlbšie a popredierate sa jednotlivými vrstvami, dostanete oveľa, oveľa viac ako len niečo bláznivé či fantastické. Tu na vás vyskočia viacdimenzionálne kontrasty dobra a zla, tam na vás budú mávať početné alúzie, nevyhnete sa zosmiešňovaniu spoločnosti a systému či nadľahčenému vyobrazeniu hriechov a nakoniec zistíte, že diabol je v podstate sympaťák. Trochu filozofie, kúsok histórie, štipka mravouky a tak akurát grotesky, aby ste dostali chuť preháňať sa na metle nočnou Moskvou len v Evinom rúchu. Jednoducho geniálne. Takéto fantazmagorické, absurdné chobotiny, ktoré pod nánosom poriadnej dávky bizarnosti ukrývajú niečo hlbšie, ja môžem. Slovami ani neviem opísať, ako veľmi som si tento príbeh užila, no ak ste Majstra a Margarétu ešte nečítali, hovorím vám, napravte to, rozhodne neoľutujete.... celý text
Dievča na útese
2021,
Lucinda Riley
Už dlho sa mi nestalo, že by som z prečítanej knihy mala také protichodné pocity, aké vo mne vyvolala novinka Lucindy Riley, ktorá si ma pred časom získala sériou Sedem sestier. Tú som si okamžite zamilovala a podobnú oddychovú atmosféru som očakávala aj od jej Dievčaťa na útese, no keď poviem, že tentokrát pre mňa čítanie bolo ako jazda na húsenkovej dráhe, vôbec nebudem preháňať - toľko rôznorodých pocitov... Ale pekne poporiadku. Tentokrát nás autorka spolu s tromi generáciami užialených, trpiacich žien prevedie malebným prostredím rurálneho Írska, zavedie nás do vojnou zmietaného Londýna a na chvíľu nakukneme aj do mesta, ktoré nikdy nespí - rušného New Yorku. Spolu s protagonistkami budeme od začiatku do konca prežívať žiaľ zo straty a trýznivú nerozhodnosť, zmätok z nového sveta, do ktorého sú nečakane hodené. Historickú linku Lucinda tak, ako už mnohokrát predtým, zvládla bravúrne, hodnoverne opísala nástrahy, radosti a bôle minulosti, postavám vdýchla život a charakter, ktorým si ma úplne podmanili, ich strasti ma chytili za srdce a skutočne som mala pocit, že sa v Londýne a Írsku 20. storočia nachádzam spolu s nimi - túžobne som očakávala správy z frontu, priala som si, aby sa nekonečná vojna už konečne skončila a život sa vrátil do starých koľají, aby som si mohla užívať život, ktorý si postavy vysnívali. Hoci tie ženy nesmierne trpeli, neskutočne som si ich príbehy užívala, dojatie sa striedalo so zvedavosťou a smútkom s radosťou. Zlom však nastal pri príbehu zo súčasnosti, ktorý sa spočiatku javil ako záživný, pútavý a tajomný, no potom autorka predstavila romantickú linku a ja som si hneď spomenula, prečo sa romancám vyhýbam. Ach to klišé. Neskutočne frustrujúce, mala som chuť kričať. V istom momente sa v texte zjavila veta "Znie to ako scéna z filmu.", čo podľa mňa opísanú romantiku dokonale vystihlo. K tomu sa ku koncu pridal predvídateľný dej a nerozhodnosť bola na svete. A verdikt? Úprimne netuším. Aj sa mi páčila, aj nepáčila, no rozhodne ju nechcem zatracovať - z veľkej časti som si ju užila a verím, že romantickejšie založené duše sa bez problémov prekusnú aj romantickou linkou, no ja som na to zrejme až príliš pragmatická.... celý text
Odkiaľ je život dokonalý
2020,
Silvia Avallone
Uchopiť život a skutočne mu porozumieť nie je vôbec ľahké - tvoria ho milióny okamihov, každý jeden ovplyvňovaný nekonečným množstvom rozhodnutí. Malých, veľkých, našich i cudzích. Spolu vytvárajú mozaiku bytia, prepletajú sa, vlnia, občas sa zauzlia a vytvoria problematické hrčky, ktoré sa nedajú rozmotať. Rozhodnutie, ktoré učiníme dnes, môže ovplyvniť náš život o deň, dva, týždeň, rok či desaťročia. Ovplyvní nás, no môže ovplyvniť aj iných. A niekedy na našich rozhodnutiach absolútne nezáleží, niekedy sa život jednoducho deje a nech urobíme čokoľvek, nezmeníme to. Niekedy sa narodíme problémovým rodičom, vyrastáme na periférii v totálnej chudobe, obklopení samými grázlami a rovnakými zúfalcami ako sme my sami, na mieste, odkiaľ niet úniku a jedného dňa, keď si nedáme pozor, zistíme, že sme v 17-tich nechcene otehotneli a aj keď by sme si toho drobca chceli nechať, vieme, že vyrastať v takých podmienkach je naprd. Niekedy sa zase celý život vnútorne vyrovnávame s fyzickým hendikepom a aj napriek tomu, že sa dobre vydáme, šťastie nám uniká, sen o rodičovstve sa pomaly rozplýva, túžbu nahrádza zúfalstvo, podrýva už aj tak krehký vzťah, ničí nás. Silvia Avallone svojím neobyčajným rozprávačským talentom verne a dojemne zachytila komplikovanosť života, túžbu po materstve, rodičovstve, lepšom živote a strach z nepoznaného, kontrastným zobrazením hlavných hrdiniek poukázala na to, že nájsť šťastie a byť spokojný nie je len otázka peňazí či prestíže a že zdravie sa kúpiť nedá, no zároveň poskytla priestor nádeji a viere, sile nevzdávať sa. Nádherná kniha, silné príbehy a spôsob, akým to autorka celé preplietla, akým spojila osudy jednotlivých postáv - podmanivé. Odkiaľ je život dokonalý je silný adept na zoznam tohtoročných topiek.... celý text
1794
2020,
Niklas Natt och Dag
Nestáva sa často, že pokračovanie série predčí prvý diel - väčšinou je to práve ten, ktorý žne najväčšiu slávu - no čas od času vedia spisovatelia prekvapiť a ponúknuť dielo ešte kvalitnejšie, ako je jeho predchodca. Švédsky autor Niklas Natt och Dag už svojím debutovým románom 1793 - historickou detektívkou zo štokholmského prostredia - nasadil latku poriadne vysoko (milovníci tohto žánru si rozhodne prišli na svoje) a sama by som nečakala, že sa mu prvotinu podarí prekonať, no na prvý pohľad nečakané sa stalo skutočnosťou a verte či nie, román 1794 je ešte veľkolepejší, drastickejší, tajomnejší, nechutnejší, napínavejší a dokonca aj dojemnejší ako autorov debut. Tak ako pri predchádzajúcej časti, aj tu sa opäť ocitáme v srdci Štokholmu v spoločnosti už dobre známych (i nových) postáv - Cardella, Wingea a Anny Stiny Blixovej, ktorí nás prevádzajú útrapami bežných ľudí 18. storočia. Spolu s nimi sa horko-ťažko pretĺkame životom, živoríme o hlade, trápi nás chlad, vši a iné potvory, odolávame vábeniu pohárika a napriek snahe vyškriabať sa z najhlbšieho dna dostávame jednu facku za druhou. V porovnaní s predchádzajúcou knihou mám pocit, že bola o čosi menej detektívna a dôraz sa skôr kládol na patálie jednotlivých postáv a vykreslenie ich charakteru, to však knihe vôbec neuberá na pútavosti, práve naopak, je nesmierne záživné sledovať, akým spôsobm sa autor popasoval so skĺbením jednotlivých príbehov (a problémov) s detektívnou líniou románu. Už pri čítaní 1793 som bola nadšená, Natt och Dag historický Štokhom zobrazil tak hodnoverne, až som mala pocit, že som skutočne tam, že nechutné a desivé dobrodružstvo prežívam spolu s nimi, no pri čítaní 1794 som si okamžite všimla akýsi posun vpred. Dej bol plynulejší, charakter postáv nadobudol o čosi väčšiu hĺbku a k dokonalosti doviedol i zobrazovanie pomerne odporných scén, z ktorých sa zdvíhal žalúdok. Ak obľubujete historické detektívky s poriadne nechutný plot twistom, toto je séria pre vás.... celý text
Ranná horúčka
2016,
Péter Gárdos
Od vydania Rannej horúčky už ubehol nejaký ten piatok, no prečo si ju po rokoch opäť aspoň trochu nepripomenúť - veď je to príbeh maďarských Židov, preživších z nacistických táborov smrti, ktorí "dostali" šancu na nový začiatok. Poviete si, že takých príbehov a svedectiev o holokauste je už na mraky, no Ranná horúčka je iná (v porovnaní s ostatnými o čosi atypickeješia) - vojna, holokaust a pobyt v koncentračných táboroch totiž netvoria gro príbehu, na protagonistov skôr len doliehajú ako nepríjemná spomienka, vzdialená no predsa blízka - spomienka, ktorej sa vyhýbajú, nehovoria o nej, aj keď zbaviť sa jej sa im nikdy úplne nepodarí. Pochmúrne prostredie táborov, vnútornú ťažobu a nekonečné utrpenie tu nahrádza optimisticky ladená atmosféra túžby po novom začiatku a hľadania spriaznenej duše, zoznamujeme sa s postavami plnými lásky a nádejí, prostredníctvom korešpondencie nazeráme do najtajnejších zákutí dvoch utrápených, no predsa túžobných sŕdc, ktoré nedokáže zastaviť ani ich podlomené zdravie. V žiadnom prípade sa tu nedá hovoriť o nejakej drastickosti, ktorá je typická pre romány zachytávajúce holokaust, práve naopak, je to veľmi príjemné dielko o objavovaní zmyslu života, vnútornej sily a zažívaní nových (do istej miery desivých) dobrodružstiev, no práve v tých milých maličkostiach je ukryté jej skutočné posolstvo - nič nie je také hrozné, aby sa z toho človek nedokázal zostaviť, ak má chuť a vôľu. V rámci odeoniek by som ju síce zaradila medzi tie slabšie, no i tak príjemné čítanie.... celý text
Marketér
2020,
Oleg Sencov
90. roky 20. storočia - Sovietsky zväz padol, hospodárska situácia sa zmenila, členské krajiny sa vyrovnávajú s novou realitou. Sencov vo svojej autobiografickej zbierke poviedok prostredníctvom príbehov obyčajných ľudí (seba a svojich známych) mapuje situáciu na Ukrajine po rozpade ZSSR, reflektuje meniace sa politické, spoločenské, kultúrne i hospodárske pomery, poukazuje na typickú mladícku nerozvážnosť, testovanie neprebádaných vôd, flirt s alkoholom a pofidérnymi zákutiami biznisu či (nie vždy úspešnú) túžbu po úspechu. Niektorí skončili vo väzení, niektorí mali zase problém s dlhmi, iní nedokázali nájsť šťastie v partnerskom či manželskom spolunažívaní... Jedno však mali spoločné - ambíciu (a problém s alkoholom). Ako to už pri poviedkových knihách býva, niektoré texty oslovia viac (Narodeniny, Odznak, Moskvič...), iné o čosi menej, no Sencovov autorský štýl mi bol sympatický a už teraz viem, že sa pustím aj jeho ďalších kníh (najmä tých, kde popisuje život v ruskom zajatí).... celý text
Zákulisie samovydávania (alebo ako si vydať knihu)
2020,
Michaela Zamari (p)
Ambíciu vydať knihu (či už s pomocou renomovaného vydavateľstva alebo prostredníctvom samovydávania) má pravdepodobne veľa ľudí, no len málokto si reálne dokáže predstaviť, čo všetko tento proces zahŕňa. Je zrejmé, že self-publishing sa od tradičného vydávania v istých veciach odlišuje, autor má podstatne viac povinností, o čom však mnohí začínajúci spisovatelia vôbec netušia a učiť sa musia takpovediac za pochodu. Michaela Zamari, ktorá už svoje skúsenosti so samovydávaním má, sa nádejným spisovateľom rozhodla túto "cestu" trochu uľahčiť a vydať akúsi príručku, resp. návod ako na to. V knihe na vlastných skúsenostiach systematicky poukazuje na jednotlivé kroky samovydávania - od prvotnej myšlienky, cez korektúru, apretúru, tlač, distribúciu až po propagáciu a rozpočet. Tým, že autorka vychádza z osobných zážitkov, kniha nie je preterminologizovaná, teda je ľahko pochopiteľná pre laickú verejnosť, ktorá zaručene ocení opis detailného postupu - jednoduchý štýl, prehľadnosť informácií, príklady z reálneho života a rozhovory s inými samovydavateľmi považujem za veľké plus knihy, no našli sa časti, ktoré by som z hľadiska logickej následnosti textu usporiadala inak (alternatívne možnosti financovania), iné by som úplne vyškrtla (kapitoly Cesta a cieľ a Prezradila som médiám), pretože vzhľadom na tematické zameranie knihy neponúkali čitateľom (až na pár viet) nič podstatné či podnetné. Určite sa teda nájde priestor na menší upgrade, no ak vás samovydávanie láka a chcete ho v budúcnosti využiť resp. sa o ňom chcete jednoducho niečo dozvedieť, Zákulisie samovydávania vám poskytne dostatok informácií, od ktorých sa budete môcť odraziť, a vďaka nenáročnému štýlu písania knihu prečítate za moment.... celý text
