Macvosik
přečtené 509
Lysistrate
1963,
Aristofanés
Všetko, celý čitateľský zážitok, stojí (a padá) v prípade antiky na preklade a na tom, či prekladateľ dokáže hru interpretovať aj pre dnešného čitateľa. Rozhodne sa radšej pre dôkladnú rešerš, najpresnejší preklad, najpresnejšie metrum, neskreslené referencie, ktoré vám v komentároch vysvetlí? Alebo skôr pre hru, ktorú si vychutnáte ako nestarnúci príspevok do žánru, čo si však vyžaduje aj možné skreslenie (pretože zosúčasnenie) jazyka? V prípade Aristofana sa vždy prikláňam skôr k druhému táboru. Predsa len, pri komédiách a najmä pri fraškách očakáva človek pomimo štylistického, satirického a etického potenciálu, predovšetkým komiku. A komika, ak použijeme klasickú poučku, stojí na tom, že postavy sú "nižšie" než čitateľ - hlúpejšie, lakomejšie, amorálnejšie atď. Ak však postavy hovoria nezrozumiteľným jazykom, len veľmi ťažko sa čitateľ dostáva do takéhoto "povzneseného módu", pretože musí lúštiť obsah ich slov v komentárovej časti. Postavy vyhrávajú. Aj preto odporúčam preklad Vojtecha Mihálika, ktorý sa s tým nepáral a prišiel ani nie s prekladom, ale s interpretáciou. Aj vďaka tomu som si Lysistratu vychutnal ako totálne oplzlú, šťavnatú a nekorektnú frašku o súboji pohlaví, z ktorého sa ten politický rozmer cielene zmazáva, aby o to viac vytryskol sexus. Zostáva tu potom presne to fraškovité jadro, v ktorom je absolútne jedno či ste kráľom, vojačkou, mužom, ženou, pretože "sranda musí byť" a čím vyššie a pevnejšie je tabu, tým viac ho treba ponoriť do špiny a vysmiať sa z neho v stave absolútnej anarchie, kde sú všetky stereotypy zosilnené fašiangovými maskami a nikomu to nevadí, pretože všetci vieme, že si to napokon zlíznu všetci. Práve v tomto sa potom objavuje ten Aristofanov emancipačný potenciál - ženy sú tu potom naozaj na jednej línii s mužmi a stávajú sa tu aspoň ako-tak "spoločensky relevantným" hlasom, aj keď len cez svoje telo. Avšak v aténskej situácii, keď žena naozaj nebola považovaná za občana (čo bolo ďaleko dôležitejšie než dnes) a teda predpokladám, že ani za plnohodnotnú ľudskú bytosť, bezpochyby môžeme túto hru považovať za dobovo odvážne a emancipačné stanovisko. Samozrejme, z dnešného pohľadu to už bude takmer neodhaliteľné (a nielen kvôli dobovému posunu, ale aj z dôvodu ústupu fraškovitosti ako náhľadu na svet) a aj preto pravdepodobne neprijateľné.... celý text
Prikovaný Prometheus, Trójanky, Odľud
2010,
Aischylos
Asi budem za chrapúňa, ale ja si skrátka neviem zvyknúť na Okályho štýl. Jeho prebásnenia mi prídu mdlé a štylisticky konvenčné, jeho štúdie zasa príšerne opisné a interpretačne málo invenčné. Týka sa to predovšetkým Aischyla a jeho obradnejšieho jazyka, pri Euripidovi to príliš nevadí. Keď to porovnám s absolútne strhujúcim Endersovým prekladom, ktorý do mňa vtrhol ako nejaký posol bohov a naozaj mi sprostredkoval až mystický zážitok, vychádza z toho Okály naozaj len ako provinčný prekladateľ. Potešila ma však štúdia venovaná Menandrovi. Taktiež oceňujem mimoriadne rozsiahlu komentárovú časť.... celý text
Príhody Olivera Twista
1958,
Charles Dickens
Vždy ma prekvapovalo, prečo sa práve Oliver Twist stal v modernej ére najznámejším Dickensovým románom a ústredná postava akýmsi prototypom Dickensových hrdinov v mysliach väčšiny ľudí. Aj preto som si radšej prečítal dva rôzne preklady. Dickens sa tu ukazuje ako "nevycválaný" rozprávač, ktorý si ešte nedokáže dostatočne ustriehnuť pátos a sentiment (najmä scény s Rose), prílišnú karikovanosť, statickosť a plytkosť charakterov a často i psychologickú nehodnovernosť jeho postáv, do očí bijúce množstvo rozprávačských barličiek (náhodných a netušených rodinných stretnutí), nepríliš plynulý prechod medzi sociálnym determinizmom a etikou cností a nie úplne dôkladnú prepletenosť najrôznejších tried a z toho vyplývajúce stieranie triednych rozdielov. Výpovedné sú aj názory literárnych kritikov a viktorianistov, ktorí v anketách len málokedy radia Olivera Twista medzi najlepšie Dickensove knihy (spomeniem aspoň anketu BBC, časopisu Five Books, prípadne anketu časopisu The Millions). Dobre, kniha má mladého hrdinu s extrémne tragickým osudom (ale to má aj Malá Dorritka a Starožitnícky sklep), exotickosť prostredia zlodejov (avšak pre toto mal Dickens talent vždy, viď väzenie pre dlžníkov, smrtiace močariská v USA, atď.), vysokú brutalitu (ešte väčšia je v Príbehu dvoch miest), temnotu daždivého Anglicka (ešte výraznejšie ju bolo cítiť vo Veľkých nádejách) a v tretej tretine knihy má aj akúsi napínavú detektívnu zápletku (to však opäť platí pre mnoho iných Dickensových kníh). Sčasti to môže byť spôsobené aj akýmsi mixom, ale myslím si, že primárnym dôvodom je niečo iné. Tým dôvodom je podľa mňa prostý, prozaický fakt, že ide o jednu z jeho kratších kníh. Kniha s uceleným dejom (na rozdiel od silne epizodických Pickwickovcov) a polovičným rozsahom oproti takému Ponurému domu, Davidovi Copperfieldovi, Dombey a synovi alebo Malej Dorritke, predstavuje ideálny "model" pre uvedenie do intermediálneho sveta najrôznejších filmových a divadelných adaptácií (čo je dnes zo všetkého najdôležitejšie). A tak, kým Ponurý dom, Malá Dorritka a David Copperfield sa museli uspokojiť s občasnými televíznymi projektami, Olivera Twista adaptovali pre kiná mená ako Lean, Polanski a Reed. Mimochodom, niet divu, že ďalšími dvoma najadaptovanejšími Dickensovými knihami sú podobne krátke Veľké nádeje a Vianočná koleda (tu je však tých dôvodov a najmä literárnych kvalít o niečo viac). Nie že by bol Oliver Twist zlou knihou. Stále je z nej cítiť Dickensa, len mám pocit, že sa jeho tvorivá metóda ešte naplno nerozvinula a niektoré jeho žurnalistické návyky dostatočne neobrúsili. Navyše, svojim prostredím je mi Oliver Twist bližší ako Príbeh dvoch miest alebo Martin Chuzzlewit. Štvrtú hviezdu tu pridávam najmä za absolútne strhujúce - farebne sýte a filmové políčka pripomínajúce - ilustrácie Vincenta Hložníka.... celý text
David Copperfield
2015,
Charles Dickens
Tiché, nežné volanie nekonečne verného anjela niekam domov, hlboká láska ukrývajúca sa v najväčšej podivnosti, maličká duša pechoriaca sa pustým svetom, a hľadanie dobra vo svete. A hlavne viera. Ja som sprevádzal Davida, David sprevádzal mňa. Spolu sme vyrastali, spolu sme vytvárali ďalší buildungsroman. Dickens je pre mňa autorom, ktorého nedokážem zaradiť do realizmu. Nejde tu totiž len o spoločenské pnutia, ide tu hlavne o boj o duše ľudí. Práve z tých nižších pomerov, zo schopnosti postaviť sa utrpeniu, vyviera u Dickensa často to najkrajšie a najčistejšie. Dodáva to ľuďom akúsi nebeskú krásu. Sú to, naopak, často práve rozmaznaní boháči, ktorí sú slabí, aby odolali nerestiam sveta, prípadne, vo svojej nadradenosti a túžbe po ďalšom majetku, krutí a tvrdí. Dickens skrátka (na rozdiel od naturalistov) neverí v absolútnu moc spoločenských mechanizmov, ktoré formujú človeka. Jeho hrdinovia skúšaní nespočetnými príkoriami sú často až "iracionálne" cnostní (viď Oliver Twist, Nell ai.), a to práve v konfrontácii so všadeprítomnou krutosťou a biedou. Aj David bol pre mňa vždy hlavne o cnostiach ukrývajúcich sa za karikovanými tvárami. Aj preto pre mňa David Copperfield ešte nenáleží tak úplne do modernej doby a ozýva sa z neho niečo prastaré, niečo z tzv. prirodzenej morálky. Boj postáv so svetom nemá len dojímať, má aj vyzdvihovať ústredné cnosti, a to jednak cnosti božské (viera, nádej, láska) a taktiež cnosti kardinálne - Agnežka je temperantia, pán Micawber je fortitudo a celý Davidov vývoj je pátraním po prudentia. A naopak, záporné postavy stelesňujú neresti zamaskované pokrytectvom - či už predstieranou spravodlivosťou Murdstonovcov alebo predstieranou pokorou Heepovcov. Z tohto hľadiska tak môžeme Dickensa pokojne považovať nielen za veľkého románopisca, ale aj za kresťanského etika. Potvrdzuje to aj rozprávanie, kde sa v závere rozdiely medzi jednotlivými triedami stierajú, preskupujú, jednotlivé postavy nadobúdajú majetky a prichádzajú o ne a tým sa ukazuje relatívnosť tried a priepustnosť zdanlivo prísneho sociálneho determinizmu, čo ešte viac vydzvihuje cnosti, silu a krásu jednotlivých charakterov. A v tomto tiež drieme tá krásna rozprávkovosť a jemný pátos Dickensových románov, ktoré v závere získavajú až nádych spirituality.... celý text
Príbeh z dvoch miest
1951,
Charles Dickens
Problém nemám s Dickensovým štýlom (ako mnohí iní), skôr s výberom témy. Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?... celý text
