Macvosik
přečtené 509
Faust
2018,
Johann Wolfgang Goethe
Čítal som úchvatné vydanie Spolku sv. Vojtecha s Cipárovými ilustráciami. Ich vitrážový štýl krásne svedčal najmä prvej stredovekej časti, ktorá sa mi, v zhode s Brémondom, zdala krajšia, pretože menej abstraktná, vysvetľujúca, viac poetická. Už úvod s Duchom zeme, ale najmä Valpurgina noc a Margarétkin záverečný spev akosi obsiahli mystiku i telesnosť, blasfémiu a pietu, erotičnosť i duchovnosť, ktoré sa viažu ku predstavám o stredoveku. Sabaty už asi navždy budem vnímať cez Valpurgu a cez plamennú rieku na Blocksbergu. Druhá časť, ktorá sa obracia k antike je azda ešte viac filozofická a poeticko-historická. Goethe tu obsiahol a reflektoval snáď celý vývoj básnictva a aj Faust sa mi tu javil skôr ako básnik. Akoby ani nebola o Faustovom fyzickom konaní, ako skôr o jeho básnení a azda aj preto také obrovské štýlové rozpätie, azda preto tá štylistická sebareflexia pri rozhovore s Helenou, azda preto pôrod básnického božstva. A hoci sa v druhej časti azda najviac odhaľuje Goetheho unikátne filozofické myslenie, ktoré polemizuje s najväčšími idealistickými filozofmi tej doby, hoci to opäť vrcholí mystickými pasážami, najmä spevom o slobodnej spoločnosti, bolo to na môj vkus tak trochu ťažkopádne a abstraktné - o čosi viac filozofia ako poézia. Záverečná Čakánkova štúdia celú túto krásnu knihu korunovala. Azda jediné, čo ma po celý čas trápilo bolo to, že poznám pasáže z Fischerovho prekladu, ktorý je podľa mňa lepší.... celý text
Smrekový les
2009,
Rudolf Jurolek
Čítam básne a som v nejakom zvláštnom svete, ktorý nahlodávajú rôzne entity a reality. Jurolek básnik, ja, fiktívny autor Jurolek, Jurolek-Jurolek, moja predstava o sebe.... Všetko sa zlieva. Cítim mohutný prúd, ktorý nezávisle na mne preniká krajinou a ja v ňom stojím a bojím sa odísť, je to niekde v hrudi - fyzické, a ja to nedokážem opísať. Viem len, že ak odídem, zmizne to. Nikdy som nič podobné nezažil, akoby som sa prekryl s inou osobou. Myslíš, že to cíti i Jurolek? Myslíš, že cíti, že sa doňho snažím vtlačiť, tak ako sa on vtláča do mňa? Určite je to láska.... celý text
Klíč
2011,
Džuničiró Tanizaki
Tenis nespoľahlivých rozprávačov. Denník, kedysi priestor pre intímne spovede, sa mení na číru manipuláciu - štvoritú interpretáciu udalostí, neustále sa pohrávajúcu s čitateľom v románe i "nad" románom. Strata identity, príchod modernity, vytrácanie sa patriarchálnej spoločnosti a neustále sa vracajúca otázka: Čo to je Japonsko? A do toho kedysi potláčaná, teraz explodujúca ženská sexualita inšpirovaná západom (oblečenie, náušnice, sexuálne hry) ako sado-masochistická hra deštruujúca upadajúce, starnúce mužské libido. Hokusaiov obraz... Smrť. Kto je tu vlastne antihrdina?... celý text
Chvála stínů. Tradice japonské estetiky
2017,
Džuničiró Tanizaki
Kniha vniesla jemné, zlatisté svetlo do šera môjho poznania, a to svojou oslavou šera a kritikou svetla. Chcem sa strácať v prítmí ožiarený len tlmenou krásou... preč, len preč od osvietenskej posadnutosti svetlom. Tanizaki tu nehovorí za cudziu kultúru, za iný priestor, ale skôr za iný čas, čiže za niečo, čo sme kedysi dávno stratili a čo najviac bije do očí pri vulgárnosti svetlom znásilnených krás. A pritom je to zemité, telesné, priam z toho cítiť vôňu dreva a výkalov. Po tejto knihe už posedenie na kadibúdke nikdy nebude rovnaké. Takto má vyzerať oslava života.... celý text
Spiace krásavice
1971,
Jasunari Kawabata
Mimoriadne obrazná, až básnická próza plná nedopovedanosti a hrmenia ticha. Melancholické zasnívanie sa v prírode, ktoré krásne zhmotňuje princíp mono no aware. S hukotom do mňa vtrhla mliečna dráha.... celý text
Antické hry
1968,
William Shakespeare
Tých 5 hviezd je predovšetkým za výbornú a stále aktuálnu štúdiu Aloisa Bejblíka, ktorú dobre hodnotí aj Bžochová-Wild, a z ktorej očividne čerpali aj Feldek s Hilským. Treba oceniť aj veľmi slušný a zároveň (ak sa nemýlim) jediný preklad Timona Aténskeho, Júlia Cézara a Troila a Kressidy do slovenčiny. Kniha má tiež veľkorysý poznámkový aparát a pekné ilustrácie. Škoda, že takýchto vydaní doplnených o kvalitné interpretačné dodatky a štúdie nie je viac. Z hľadiska "slovenskej" shakespearistiky výnimočný knižný počin, ktorý dodnes nič neprekonalo. Smutné, však?... celý text
Búrka
2008,
William Shakespeare
Spomedzi všetkých Shakespearových neskorých hier bola Búrka tou najkrajšou. Shakespeare akoby sa opäť vrátil do pozície, ktorá mu najviac sedí, do pozície divadelného mága - Prospera, ktorý ovláda svoje malé javisko obmývané snami a sníva o svete obývanom hercami. Vrátil sa k svojej celoživotnej téme, v ktorej sa ukrývajú tisícky vrstiev, ohromná metaforická moc a ktorá zvádza k básneniu, a to k básneniu na takej úrovni, o akej sa ranému Shakespearovi ani nesnívalo. Ba čo viac, pri Greenawayovej absolútnej filmovej adaptácii Prosperove knihy som si uvedomil, že Prospero je tu skutočne Shakespearom. Že samotný Shakespeare sa do toho príbehu systematicky votkával a že máme v rukách akýsi jeho hologram, cielený odtlačok duše, ktorý dokázal prečkať celé veky. Všetky tie posuny od renesancie k baroku vrcholia v tejto alegórii, ktorá robí to najlepšie pre dokonalý účinok - prestáva sa hnať za dejovými zvratmi s množstvom postáv (ako ostatné tragikomédie), je zdanlivo prostá, priestorovo obmedzená. Ale o to viac vyzýva k hľadaniu významov, k odhaľovaniu rôznych vrstiev a k vnímaniu ľudského života a celého sveta ako umeleckého diela. V tejto hre sa ozývajú nostalgické tóny, ale aj nádej smerujúca niekam do budúcnosti. A takto je to s celou našou civilizáciou a s našimi životmi. Sme ako lode na rozbúrenom mori, ktoré spomínajú na domov, na detstvo, na stratený raj, ktoré zároveň s túžbou hľadia za horizont a popritom sa, neukotvené, musia snažiť napnúť všetky sily v boji s besniacimi živlami, udržať si zdravý rozum. A môže byť vôbec dojemnejšia rozlúčka s divadlom i so samotným životom, než táto reč?: ... Predstavenie sa končí. Veď naši herci boli iba duchovia - zmizli ako vidiny v ovzduší, v riedkom vzduchu, v ktorom sa rozpustia aj všetky nádherné paláce, veže ovenčené mrakmi, vznešené chrámy, celý veľký svet, aj tí, ktorí ho zdedia. Všetko zmizne v hmle ako tento letmý dej.... celý text
Ako sa vám páči
2006,
William Shakespeare
Shakespeare má hneď niekoľko komediálnych vrcholov a Ako sa Vám páči je jedným z nich. Z tohto hľadiska ide o vyvrcholenie pastorálnych tendencií v jeho komediálnej tvorbe a už v tejto hre je predznamenaná istá multižánrovosť, bytostná irónia a jemná skepsa charakteristická pre jeho neskoré hry. Súčasne je to opäť hra o moci slova a o hereckom prebývaní. Tu sa dokonca táto Shakespearova filozofia priamo manifestuje v slovách o svete ako veľkom javisku. Z tejto hry sa však ozýva predovšetkým moc reflexívneho uvažovania a racionality. Shakespearove postavy sa už nestrácajú v magickom svete a v odpútaných vášňach ako v Sne noci svätojánskej. Postavy získavajú od sveta odstup a aj príroda je tu skôr možnosťou vystúpiť zo svetského, dvorského života (na spôsob chatárov či výletníkov), než to živelné miesenie. Súčasne tu zaznieva už priamy výsmech (u Rosalindy) z konkrétnych básnických postupov, ktoré tu tak už nemajú tú magickú moc, a ani Shakespeare tu nevŕši básnické postupy v akomsi frenetickom, mystickom stave, ale skôr umiernene a ironicky nazerá na to, čo už bolo vytvorené (aj preto je tu Shakespearova štylistika najsofistikovanejšia). Samozrejme, to bolo u Shakespeara prítomné vždy, ale nikdy sa to nestalo ústredným princípom. Z tohto hľadiska je pre mňa táto hra vstupom do novej éry, vstupom do nového životného obdobia, a zároveň jeho reflexiou. Dalo by sa teda povedať, že ide o akúsi filozofiu Shakespearovej komédie, že ide o teoretické ohmatanie si pôdy, vymedzenie si terénu pred posledným obdobím. Subjekt tu vystupuje zo svojho podmanenia v niektorom z celkov (Boh či božstvá, spoločnosť, vášne) a prostredníctvom odstupu a racionálnej skepsy sa osamostatňuje ako res cogitans. Z tohto hľadiska je tá hra veľmi podobná takému Hamletovi, avšak na rozdiel od tragickej sily svojho prakticky priameho nasledovníka, neobsahuje Ako sa Vám páči príliš mnoho takej tej bytostnej poézie. Na to je až príliš nad vecou. A príliš nad vecou je tu aj Shakespeare. Chýba mi tu jeho básnický zápal (čím nehovorím, že tá hra nie je písaná poeticky) a mohutnejší dramatický potenciál. A aj preto to výsledné, maximálne pocitové hodnotenie, pretože tá hra sama o sebe skutočne patrí medzi Shakespearove vrcholy. Len mne sa tam tentokrát so Shakespearom akosi nechcelo stúpať.... celý text
Cymbelin
2017,
William Shakespeare
Cymbelin asi nikdy nebude patriť medzi moje najobľúbenejšie hry, avšak zároveň má spomedzi všetkých romancí azda najkošatejší a najakčnejší dej. V prvom rade tu je ústredný pastorálny, až rozprávkový motív úteku do prírody. V druhom rade sú tu tiež prvky histórie, konkrétne odboja proti Rimanom a dvorských machinácií. A v treťom rade tu vidíme vzťahovú drámu, v ktorej sa rozohrávajú viaceré rodinné či vzťahové linky. Zdá sa akoby Shakespeare túto hru zlepil zo Snehulienky (to som si nevymyslel ja, upozorňuje na to Norman Marshall a po rozprávkovej interpretácii často siahali aj anglickí režiséri), Dekameronu, Bukoliky a z niektorej svojej historickej hry. Aj preto je aj táto hra dosť šialeným žánrovým mixom, ktorý drží pokope len vďaka Shakespearovej genialite a schopnosti vytvárať významové siete a paralely, kde sa akoby navzájom v sebe odrážajú viaceré motivické línie. Zároveň je kľúčom k súdržnosti aj významu tejto hry les, okolo ktorého sa zbiehajú všetky podstatné deje - Belarius a princovia, Imogena, bitka. Je ako magnet, ktorý drží celú hru pokope. Súčasne ukazuje význam prírody, ktorá sa u Shakespeara už tradične (pozri napr. Ako sa Vám páči) stáva priestorom bezpečia, slobody, pravdy, objavovania samého seba. Príroda je tu zrkadlom a tým pádom možnosťou zahliadnuť svoju podstatu, prirodzenosť a pravú podobu, a to v priamom kontraste k civilizácii, v ktorej je podstata zakrytá maskami a manipuláciami - tu napríklad kráľovninými či posteľovými. Stáva sa tak síce profánnym, ale pritom stále tým istým magickým miestom akým bola aj v Sne noci svätojánskej. Len bez víl a škriatkov. Ukazuje tu teda akýsi utopický svet, stratený raj, ktorý sme opustili, ale ktorého kontúry tu ešte stále sú, stále nás priťahujú a stále nám ponúkajú zakúšať život inak, plnšie, pravdivejšie.... celý text
Dvaja veronskí šľachtici
2013,
William Shakespeare
Dvaja veronskí šľachtici sú ranou hrou a teda akýmsi skicárom mladého Shakespeara, v ktorom si načrtával postavy, prostredia a deje. Tieto neskôr s plnosťou rozvinul vo svojich zrelších hrách (bezpochyby najmä v Ako sa vám páči), stále však platí, že ak porovnáme aj tento "skicár" s hrami jeho súčasníkov a predchodcov, porovnávanie vyjde vždy v Shakespearov prospech. Dôvodom je najmä fakt, že už tu sa prejavil ako básnický génius. Už tu vidno ako Shakespeare využíva mohutný arzenál zložitých básnických prostriedkov, človeku sa až nechce veriť, koľko nápadov dokázalo vyjsť z jedného človeka, pričom tvorivým postupom je tu podľa mňa znižovanie vysokého a povyšovanie nízkeho, odľahčovanie tragického a zaťažovanie komického. Páčila sa mi najmä Proteova reč o láske: Ak nechám Júliu, som asi zradca. Ak ľúbim Silviu som zase zradca. Zahnúť s ňou priateľovi - zrada zrád. Mocný pud, čo ma nútil prisahať, ma teraz núti trojnásobne zradiť. Z lásky som prisahal - a z lásky zradím. (...) Nemôžem zradiť lásku, ale predsa ju zrádzam. Lásku zrádzam pre lásku. Júliu stráca, strácam Valentína, pretože inak by som stratil seba. Keď stratím ich, ich stratou čosi získam. Silviu za Júliu, seba zaňho. Seba mám radšej ako priateľa. Sebaláska je predsa viac než láska. Samozrejme, to neslávne známe záverečné vyústenie nepríjemne prekvapilo aj mňa. Zamyslenia teoretikov a prekladateľov o tom, prečo to tam Shakespeare dal mi zhodne neprišli dobre podložené. Zostávam teda pri názore, že charakterovú hodnovernosť, plnosť a živosť si Shakespeare ešte nedokázal ustriehnuť a tak ako aj v iných raných hrách (napr. 1. časť Henricha VI) podriaďoval svoje charaktery potrebe rozprávania, tézam a dejovým zvratom. V tomto prípade bol podľa mňa tézou (pričom tú istú tézu môžeme vidieť aj v Sne noci svätojánskej) živočíšny lásky pud u mužov - akási mocná a premenlivá, až metafyzická mágia zamilovania sa, ktorá ovláda a deformuje človeka, ktorý sa tomuto chtíču musí vzpierať, inak pošliape všetko v čo veril, vlastné priateľstvá i zásady. Vidíme tu teda konflikt lásky a sebalásky, žitia pre seba a žitia pre druhých. Možno tu vychádzal z vlastného neradostného manželského života (ako to tvrdia niektorí životopisci), bezpochyby však ide o inovatívnu filozofiu, pretože v staršej literatúre bola premenlivosť lásky prisudzovaná spravidla skôr ženám a u Shakespeara je to takmer vždy naopak. Skutočný živý človek tu tak svojim magnetizmom ešte nepovyšoval žánrové zápletky na niečo absolútne nadčasové. Oceniť však treba najmä unikátne komediálne čísla sluhov a legendárneho psa, z ktorého predstavenie na Letných shakespearovských slávnostiach spravilo prakticky až hlavnú postavu. Platilo to najmä pre úchvatné, takmer polhodinové improvizačné vystúpenie, v ktorom herci vytvárali absolútne prestrelené, absurdné nápady a vízie. Divadlo: LSS (2021)... celý text
Hamlet
2006,
William Shakespeare
Prečo práve Byť či nebyť? Ako mohla takáto banálna otázka po vhodnosti samovraždy prípadne nutnosti znášať príkoria vstúpiť do dejín západnej kultúry? Neviem, ale ja sám ju takto banálne nevidím. Mne osobne sa tam vynára ešte iný rozmer, ktorý Hamlet formuluje v inej otázke: Čo je to človek? Je to zviera, čo len spí a kŕmi sa? Kvintesencia prachu? Alebo v ňom drieme aj kúsok božskosti? A tu sa zrazu vynára niečo závažnejšie. Otázka po bytí a nebytí tu nie je len o hmotnej existencii a teda fyzickom ne/bytí. Je aj o bytí a nebytí človekom. Ak Hamlet zvolí znášanie príkoria, zvolí paradoxne nebytie, pretože sa stane zverom a tým pádom umrie jeho ľudskosť, umrie ako človek. A ak sa hrdinsky vrhne do náručia smrti - nebytia, zvolí si (opäť paradoxne) ľudskosť a teda bytie. Náročnosť a zrkadlenia tejto otázky v celom diele sú tým, čo pozdvihujú Hamleta nad banálnosť popkultúry, ktorá z Hamleta robí len akúsi "kvintesenciu prachu". Pretože takto sa riešenie dvojito problematizuje a stáva sa naozaj zapeklitým problémom. Ale tu sa mi chce ešte na chvíľu pristaviť aj pri tej druhej otázke, ktorú Hamlet kladie: Čo je to človek? Ak sa pozrieme na celú Shakespearovu tvorbu tak musíme povedať, že človek je uňho "hercom na javisku sveta". A Hamlet sa vo svojej skepse, ktorá vyplýva z tragických udalostí a z nechutného hereckého pokrytectva celého dvora, svojej matky, svojich priateľov a najmä uzurpátora Claudia, obracia na toto herectvo a pýta sa, čo sa vlastne za všetkými týmito maskami ukrýva. Vrhá sa s celou tou novovekou skepsou do svojho vnútra, odbaľuje masky a "slová, slová, slová" ako vrstvy cibule a skúma, čo sa mu tam vlastne objaví. Čo je to vlastne tá esencia človeka zmietajúceho sa niekde medzi zverom a Bohom, pozakrývaná maskami. To váhanie je tu podľa mňa priznaním si toho, že pod všetkými tými maskami nedrieme nič, len pasívny zver neschopný prekročiť samého seba. A práve preto je potrebné zaujať pozíciu, prijať role, ktoré mi patria, ale nie pokrytecky (ako Claudius), ale skutočne ich zaplniť tak, že budem konať v ich najlepších intenciách. Ako človek si potvrdím ľudskosť ľudským správaním (a teda bytím), ako princ sa vrhnem proti uzurpátorovi a stanem sa hodným mena princ, ako syn sa postavím za otca a stanem sa hodným mena syn, ako spravodlivý sudca sa postavím za zavraždeného a to aj s vedomím, že ma to bude stáť život. Skrátka, aktivita tu znamená prijatie a odvážne naplnenie svojej role v živote. Pasivita znamená, že žiadnu rolu nemám. A skutočné zlo je klamlivé, pokrytecké hranie role bez jej naplnenia (čo sa netýka profesionálnych hercov, pretože tí úprimne priznávajú, že len hrajú). A len v tejto chvíli sa môžu objaviť stratené kategórie ako krása, dobro a cnosť. Pretože len v pozícii herca, ktorý hrá rolu a teda si sám určuje ideál, ktorým sa možno porovnávať, môžem byť zlý a teda pokrytecký, alebo dobrý a teda cnostný, čiže odvážny, pravdumilovný atď. A len v tejto pozícii môžem byť aj krásny, pretože ako človek/herec krásne stvárnim svoju rolu na javisku sveta. Toto je podľa mňa Hamletovo posolstvo.... celý text
Kráľ Lear
2012,
William Shakespeare
Ďalšia Shakespearova hra, v ktorej hrá hlavnú úlohu herectvo, v tomto prípade sociálna konštrukcia rolí. Aj tu, podobne ako v Hamletovi, stojí v strede celej hry otázka: čo je človek? Kráľ Lear a spolu s ním i divák či čitateľ sa podobne ako Hamlet zoznamuje s istým negatívnym typom herectva, ktoré prevláda v tunajšej dvorskej spoločnosti. Je ním pokrytectvo - pokrytectvo jeho dcér a ich manželov (a vo vedľajšej linke i Edmunda), ktoré svoje skutočné city skrývajú za maskami. Hrajú ich. Potiaľto tradičný obraz, že hranie je niečo falošné. Lenže potom sú tu aj iné role, napríklad Learova rola otca a najmä kráľovský majestát. Táto rola, ktorú Lear do istej miery hrá, respektíve do ktorej sa vteľuje, dáva jeho životu jasný zmysel. Lear sa domnieva, že túto svoju hru môže hrať aj v starobe, potom, čo sa vzdá svojej moci a symbolov majestátu. Jemu nejde o otcovskú lásku, on si chce kúpiť kráľovskú úctu svojich dcér. Identifikoval sa s rolou kráľa a svoju rolu otca odhodil bokom. A práve v tom spočíva Learova zásadná chyba. Lear si neuvedomil, že rola kráľa sa nespája s jeho osobou, ale so samotnou korunou (ako to Shakespeare krásne ukázal v cykle svojich historických hier), ktorá je tou rolo-tvornou inštitúciou. Naopak, to jediné, čo v prípade Leara mohlo pretrvať až do jeho smrti, je jeho rola otca, ktorú odvrhol ako niečo nepotrebné. A tu sa zrazu Lear, keď odvrhol dcéru a dcéry odvrhli jeho, ocitol pomimo všetkých rolí, mimo spoločnosti, nahý, vystavený svojej vlastnej prirodzenosti. A objavil, že v prirodzenosti, že za všetkými rolami, sa ukrýva len šialené besnenie, ktoré má moc roztrhať človeka na kusy. Že osamotení a bez rolí blúdime bezúčelne svetom a dostávame sa do pozície opusteného a odvrhnutého zvieraťa. Tá príroda a búrka tu sú symbolické a zároveň nie sú. Príroda tu (prekvapivo) nie je útočiskom ako v iných Shakespearových hrách, ale pustatinou, ktorá odzrkadľuje a zároveň spoluutvára nešťastie osamelej duše. Človek je pre Shakespeara sociálnym tvorom, ktorý je určovaný jeho rolami. Lear si tu skrátka potrebuje prejsť peklom osamelosti a absolútnej skepsy ohľadom svojho predchádzajúceho života. Toto radikálne prehodnotenie rolí muselo prísť, aby sa v závere mohol opätovne spojiť s Cordeliou, ale už nie je v pozícii kráľ-poddaný, ale v pozícii otec-dcéra. Lenže Lear svojimi rozhodnutiami a kráľovskou spupnosťou, absenciou otcovskej láskavosti, rozpútal búrku, ktorá ho zasiahla aj po tejto obrode. Jeho prerod prišiel prineskoro, čas bol vykĺbený. A jediné, čo mohlo zachrániť spoločnosť, opätovne vsadiť čas na miesto, bola obeť dvoch bezbranných a v závere čistých duší. V tom pre zmenu tkvie spirituálna sila Kráľa Leara. Uprostred dvorského pokrytectva a machinácii sa zrazu objavuje skutočný úpenlivý cit strhávajúci všetky masky. Skutočná láska, ktorá role zapĺňa zvnútra a vytvára akési slnečné jadro pretrhávajúce mračná.... celý text
Macbeth
2009,
William Shakespeare
Macbeth je jedna z takých tých najklasickejších Shakespearových tragédií - v zmysle napĺňania druhových pravidiel. Podobne ako Oidipus, aj Macbeth je panovník, ktorý spoznal svoju nepeknú budúcnosť a myslel si, že naňho nemôže mať dosah. U Macbetha aj u Oidipa išlo o zlú interpretáciu proroctva vo vzťahu k realite. Aj preto akoby sa obaja rútili do pažeráka strašného konca. Samozrejme, Macbeth nevzbudzuje ľútosť ako Oidipus, všetko zlo si zavinil sám, a aj z toho dôvodu je Macbeth-hra eticky jednorozmernejšia, tzn. Macbethov osud nie je nerozlúštiteľným paradoxom. Povedané inak - Macbeth je rane-moderné indivíduum, ktoré sa slobodne rozhoduje, a ktoré požiera vlastná ctižiadostivosť, Oidipus je človek, ktorého osud bol doňho vpísaný dedičným hriechom a rozhodnutím bohov, je stratený a túžobne hľadá pôdu, na ktorej by mohol "normálne" žiť. (...) Lenže tam, kde hra stráca na etickej komplikovanosti, až neriešiteľnosti, získava navrch Shakespearova unikátna básnická vízia, ktorá akoby nikdy nebola mocnejšia. Táto moc tu pramení práve zo zrejmosti, až žánrového ťahu na bránu, kedy z močarísk vychádzajú temné tiene a zabaľujú slová do poeovsky ladených symbolov a metafor. Shakespeare tu nenarába so žánrami ako eklektik, skôr ich prekračuje zintenzívnením. Rozhodne mi to atmosférou a silou obrazov pripomenulo to najlepšie z romantického hnutia, napríklad taký Máchov Máj alebo Southeyho Baladu o Mary. (...) Zároveň sa mi však zdá, že aj v tejto hre vyvstáva ústredná Shakespearova téma - problém herectva. Macbeth je tu hercom na javisku sveta v tom zmysle, že dostal noty, číta svoju hru na svete, číta o tom, čo môže byť, ak vykoná to a ono. Akoby dostával do rúk režisérske pokyny, a to nielen od čarodejníc, ale aj od Lady Macbeth. Otázkou, pred ktorou stojí je, či zostane Macbethom, človekom akým bol doteraz, alebo sa začne správať podľa pokynov režiséra a začne hrať hru, o ktorej definitívnom konci nemá tušenia. Macbeth si neuvedomuje, že táto hra nemení len príbeh jeho života, sled udalostí, ale aj jeho samotného. Že do jeho duše vpisuje ctižiadosť postavy, ktorú sa odhodlal hrať. Neuvedomuje si teda, že táto snaha stať sa kráľom v zmysle Boha, absolútnym indivíduom, ktoré, akonáhle dosiahlo na najvyššiu priečku, môže rozhodovať o behu sveta, ovládnuť svoj svet, predikovať, ale že bude podliehať tým istým náhodám, tým istým poryvom sveta, výčitkám svedomia ako všetci ostatní. Predovšetkým ho však zradí samotná ctižiadosť, ktorá ho priviedla na vrchol. Chce byť seba-tvorca a pritom je radikálne vrhnutý do sveta, do istého poriadku, ktorý sa síce snaží oklamať, ale pritom klame jedine sám seba. (...) A práve preto obsahuje táto jeho "hra" tragické jadro. A práve preto obsahuje toto tragické jadro "hra", ktorú hrá každé moderné indivíduum. Novoveký subjekt (akýsi machiavellista) sa tu postavil nad beh sveta a myslí si, že sa stal alebo môže stať absolútnym vládcom nad osudom, nad svetom a nad časom, ale nie je to tak. Novoveký človek sa podobne ako Macbeth stal kráľom a hoci mu všetky proroctvá počas celých storočí zvestovali a zvestujú tragický koniec, zaslepene sa rúti v ústrety svojej vlastnej záhube a pritom sa chlácholí myšlienkou na to, že predikuje. Shakespeare tu podľa mňa (cez svoju obľúbenú kritiku Machiavelliho) kritizuje práve tento aspekt zrodu moderného indivídua.... celý text