Macvosik
přečtené 509
Anna Kareninová I.
2005,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Annu Kareninovú som poznal ešte zo školských lavíc, filmových spracovaní a aj z istého skratkovitého opisu, ako pojem, ktorý síce bol dobovo zaujímavý, ale pre dnešnú dobu je už predsa len archaický. Čiže ako príbeh nešťastnej ženy, ktorú pokrytecká spoločnosť odvrhla a ktorá prišla o všetko. Najmä po prečítaní Dostojevského diel som si hovoril: Nie je to málo? Čím je tento román pre mnohých taký zaujímavý? Prečo ho mnohí označujú ako najväčšie dielo svetovej literatúry? Po rokoch som si povedal, že si ho musím prečítať znovu. A uchvátil ma. Všetky útržkovité opisy v dejinách literatúry pre SŠ a filmové spracovania ho redukujú do podoby, ktorá je až príšerne skratkovitá a vylučuje širšie úvahy o podstate ruskej spoločnosti. A najmä príbeh Levina a Kitty, ktorý tvorí v diele kontrapunkt ku príbehu Anny a Vronského, zostával často na druhej koľaji. A práve ten (spolu s úvahami o morálke v príbehu Karenina) je pritom na celom tom diele tým najzaujímavejším. Práve s Levinom a Kitty totižto vstupuje do príbehu krása a zároveň intelektuálne stimulujúce pasáže o ruskom sedliactve, o ruskej krajine, o spoločnosti, ktorá sa musí vysporiadať s novou dobou a s technologicky i spoločensky progresívnejším západom a ďalšími a ďalšími udalosťami. A spolu s tým aj Tolstého svetonázor, ktorý nie je len kritikom pokrytectva, ale zároveň prináša aj vlastnú víziu dobrého života, morálky a dobrej spoločnosti. Tolstý je zároveň geniálny aj v charakterizačných opisoch. Každú udalosť i postavu dokáže opísať spôsobom, aký som nikdy predtým nečítal. Nejde tu len o sprostredkovanie nejakého realizmu, ale o skutočný ponor, o celú plejádu drobných maličkostí, ktoré očarúvajú samé o sebe. Nejde len o to, že tie postavy takto získavajú plasticitu a sú životné, ale o to, že človeka priam fascinuje ako dokáže nejaký človek niečo podobné postrehnúť a čo viac, aj takto originálne a jednoducho opísať. Ach, ako plytko tieto moje lacné slová znejú oproti Tolstému. Aj preto bol môj pocit pri čítaní ten, že sa cítim nedostatočne. Ako človek, ktorý nedokáže skutočne pristúpiť k ľuďom a vnímať ich takto komplexne, vo všetkých odtienikoch a maličkostiach. A to nielen intelektuálne a pozorovateľsky, ale naozaj s nimi splynúť a vďaka tomu ich spoznať ako tých chestertonovských skutočných ľudí, ktorí sú väčší ako vesmír. Prekrásna... naozaj, prekrásna kniha.... celý text
Žena v bielom
1969,
Wilkie Collins
Prekvapivo (post)moderné. Netvrdím, že tento román nemá svoje chyby, ale fascinuje ma ako klame telom, keď sa už v názve tvári ako "gotický" román a pritom ho krásne dekonštruuje. Do toho všetkého výpovede svedkov, právnická správa o prípade, denníkové zápisky, mnohosť pohľadov, silný ženský charakter, ktorý nerieši vzťahy, ale zameriava sa skôr na využívanie intelektu atď. atp. Týmto všetkým vystupuje nad rámec dobovej literatúry a hrá sa s konvenciami. Navyše je samotná "detektívna" zápletka so vzťahovými a kriminálnymi prvkami naozaj slušne vystavaná a napínavá, čiže všetky tie vyššie zmienené postupy len posilňujú ústredné rozprávanie. Samozrejme, kniha v sebe obsahuje aj isté dobové konvencie, ale dievčenským románom by som ho nenazval. Skôr niečím, čo vo vzťahovej rovine kopíruje dobové trendy, ako ich poznáme napríklad z Dickensa. Mne osobne to však nevadí. Tá kniha je fakt zábavná, napínavá a vo výsledku aj prekvapivá, vyčnievajúca a stimulujúca. P.S. Britská literatúra má s takýmto nelineárnejším rozprávaním skúsenosti minimálne od čias románu The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman.... celý text
Popelavý měsíc
1979,
Naoja Šiga
Šigu som si po tejto zbierke definitívne obľúbil. Niektoré poviedky (Ohníček, Zastánci spravedlnosti, Učedníkův bůžek, Papírová stěna, Manazuru) mali v sebe takú tú japonskú rozprávačskú krehkosť, kedy sa pod zdanlivo nedramatickým povrchom rozohrávajú nesmierne hlboké emócie a na svetlo vystupuje netušená krása. Akási reálnejšia, skutočnejšia. Akoby sa tu oslavoval celý svet. Pripomína mi to zenové obrazy a "prázdnu ruku" japonských maliarských majstrov. Najmä tie prvé detské lásky boli opísané skutočne prekrásne, akoby ich niekto lovil z mojej pamäti. Po celý čas som uvažoval nad talentom, ale najmä nad nesmiernym zanietením pre štýl i skúmanie reality, kedy niečo pôsobí presne a skutočne, ale aj akosi ľahko. Šiga sa tu prejavil ako skutočný majster slova. Zároveň by som chcel oceniť aj výborný doslov a prekrásne ilustrácie. Naozaj, veľmi pekná kniha. Žiaľ, niektoré poviedky (Převtělení, Přiběh o ukradeném dítěti) mi zasa až také skvelé neprišli a aj preto som išiel s hviezdičkou nadol.... celý text
Odepsaný
2022,
Osamu Dazai (p)
Moja vstupenka do diela Osamu Dazaia. Aj preto sa ospravedlňujem za zovšeobecnenia, ktoré možno neplatia. Zdá sa mi, že ten pohľad zvonku, ktorý sa objavil v predslove a doslove, tu akoby vyjadroval samotný Dazaiov pohľad na vlastný život, isté zmierenie so sebou tvárou v tvár jeho vlastnej tušenej smrti (keďže zomrel krátko po dopísaní). Akoby bol Dazai už nezúčastnený pozorovateľ oprostený od svojich starostí a stále už jednou nohou v smrti. Na rozdiel od mojich spolukomentátorov, som sa ja do duše hlavného hrdinu akosi nemohol úplne dostať. Outsideri našej literatúry (od Prométhea, cez romantikov až po modernistov) síce boli v rozpore so spoločnosťou kvôli svojmu inému spôsobu života a uvažovania, ale mohli sa oprieť o ten náš plný európsky subjekt, ktorý im dodával istotu a s tým aj vzdor. Mohli vzdorovať - mlčať, biť sa, dúfať v seba samých. Jozo nie. Jozo sem skrátka len akoby nepatril. A tým pádom tu aj "spoločnosť" získavala normálne rysy. Aj tí kvázi-antagonisti ako Platejs tu v podstate pôsobili pochopiteľným, ľudským dojmom. Azda len tá všadeprítomná pretvárka v podobe masiek a hrania rolí tu získava antagonistické črty, ale ani na tú sa to nedá zvaliť a aj tá je skrátka - použijúc Goffmanovu teóriu - sociologicky neutrálnym spôsobom začleňovania sa do komunít. Tu skrátka niečo absentovalo. Cítil som tu len ruptúru a trhlinu, z ktorej vyrastal zvláštne deštruktívny vzťah k svetu i k sebe - azda tá japonská ničota. Dobro a zlo sa tu stávajú prázdnymi kategóriami. Ťažko môžeme hlavnú postavu považovať za antihrdinu, aj napriek problémom so zákonom, aj napriek rozvodom, samovraždám jeho mileniek, alkoholizmu a narkománii. Možno tu pramení ten problém. Hlavný hrdina nie je dobrý ani zlý, ale tieto veci nedokážem prisúdiť ani spoločnosti. Človek akoby sa tu musel zdržať morálnych súdov. V tomto ohľade je tá kniha, hrdinov i Dazaiov život zvláštne amorálna - abdikuje na morálku. Je to skrátka čo najúprimnejší popis stratenosti a hlbokého neporozumenia. Racionálne si to dokážem nejako zdôvodniť, najmä herectvo a masky, ktoré sú v japonskej spoločnosti dôležitejšie než v tej našej, keďže ide o formalizovanejší systém s jazykom založeným na náznakoch. Hrdina v tomto svete nenachádzal zmysel a nebol schopný si masky zvnútorniť a tak to celý život maskoval tou svojou komikou a bál sa odhalenia. Ale ako hovorím, aj napriek tomu boli jeho stratégie ne/prežitia, vzťah s rodinou, mnohé jeho úvahy a prístupy, jeho podivná odovzdanosť a nepochopenie i neschopnosť začleniť sa zvláštne a tým aj radikálne. Samozrejme, aj ja rozumiem pocitom nenávisti voči sebe, depresii, azda aj odťažitosti rodičov i možnej vážnej duševnej poruche hrdinu. Ale stále mi tu unikalo akési jadro. A práve tým ma tá kniha fascinovala. Som rád, že sa vyhla práve vyššie zmienenému romantickému (v zmysle hnutia) antihrdinstvu a moralizovaniu o spoločnosti (to sa nachádza aj u Kafku) a o druhých. Bola to skrátka stratenosť. Hrdina sa so životom navôkol nepretol, a to aj napriek tomu, že sa mu niektoré ženy, či ľudia v jeho okolí snažili podať pomocnú ruku. A s tým súvisel aj štýl. Už chápem, prečo je v Japonsku okolo Dazaia a najmä tejto jeho knihy taký rozruch. Subjektivizmus denníkového rozprávania a zameranie sa akoby výsostne na hrdinu tu aj vďaka Dazaiovmu životu a jeho hrdinom získal horúčkovité rysy Dostojevského štýlu, prekrásne, výbušné opisy, prekvapivé metafory a naozaj až podobu akéhosi prúdu myšlienok. Keď to porovnám s Nacumem ide akoby o úplne iný žáner. Čo naopak oceniť nemôžem je spôsob vydania tejto knihy. Priznám sa, obálka sa mi príliš nepáči, ale to by až tak nevadilo. Hlavný problém pre mňa predstavuje záverečný doslov, ktorý bol vyslovene skopírovaný z knihy Člověk ve stínu, ktorá však v sebe obsahovala až tri Dazaiove diela a autorka doslovu sa tam vyjadruje k všetkým trom. V tejto knihe tak nájdeme doslov k dielam, ktoré kniha neobsahuje a musím povedať, že to na mňa pôsobí ako amatérčina v štýle ctrlc ctrlv.... celý text
Nagori
2022,
Rjóko Sekiguči
Ďalší doklad japonskej posadnutosti jedlom (kombinovať čítanie s Kawakamiovej novelami a s filmom Tanpopo), ktoré sa však postupne rozlieva nielen do uvažovania o sezónach a o špecifickom koncepte nagori, ale aj do uvažovania o prírode, o temporalite, o poézii haiku, o človeku... Štýlom až akési nezúčastnené, a pritom z toho tryská fascinácia svetom. Tá kniha zároveň zanecháva takú tú stopu, ktorá vás nabáda poddať sa sezónnosti, poddať sa tomu opojnému prenikaniu sa so svetom a ktorá skrz zaujatie zmyslovosťou vkladá človeka do až náboženského spôsobu prežívania sveta. Skrátka do uvedomenia si pominuteľnosti, čo je kategória podobná i nepodobná konceptu nagori. Autentická existencia akoby bola na dosah. V tomto je tá kniha naozaj zenová. V prvom rade musím oceniť mnohé zaujímavé postrehy: Vedeli ste, že priemyselné potraviny s dlhou trvanlivosťou odzrkadľujú našu túžbu po nesmrteľnosti, pohodlí a večnej mladosti? Alebo, že jednotlivé ingrediencie sú ako ľudia, ktorých musíme spoznať predtým, než ich dáme dohromady? A tiež fakt, že nagori je veľmi blízke lúčeniu, kedy hľadíme za odchádzajúcou postavou strácajúcou sa za horizontom ako chvost kométy? Čo je však na knihe (aspoň pre mňa) najzaujímavejšie je spôsob chápania času. Nagori je tu vždy dvojznačné, pretože človek si tu uvedomuje čas ako unikajúci a zároveň prichádzajúci, a pritom akoby sa človek v tej zmyslovosti mal ocitnúť tu - v súčasnosti. Nagori tu neoznačuje ani lineárne plynutie a ani cyklickosť, ale práve ich stretnutie, ktoré akoby si vytváralo vlastnú temporalitu - extatickú udalosť. Claude Romano pre to nachádza ďaleko upachtenejšie a menej poetické slovo: vždy-už-to-čím-bude-ako-také. Myslím si, že nagori je presne toto, ale treba sa pritom ešte bližšie pristaviť.... celý text
Nová francouzská filosofie
2022,
Ian James
Neviem si pomôcť, ale ak mala táto kniha nasledovať kroky Descomba a Janicauda, tak tu vidím zrejmú zostupnú tendenciu (tá je zrejmá už aj u Janicauda). Netvrdím, že tento Jamesov medailónikovitý prístup nie je zlý, často sú to dobré úvody do jednotlivých filozofií, najmä do tých, ktoré sú nové a nereflektované. Chýba tu však lepšia previazanosť a silnejší interpretačný vstup. Predovšetkým však, už som počul a čítal ďaleko lepšie úvody do filozofie Mariona a Nancyho, a predpokladám, že niečo podobné by ma postretlo aj pri ďalších mysliteľoch. Skrátka a dobre, priemerná kniha, ktorá môže slúžiť ako taká lepšia wikipedia.... celý text
Klára a slnko
2022,
Kazuo Ishiguro
Krásna kniha. Ono sa to v podstate len "tvári" ako sci-fi, v skutočnosti sa to zamýšľa nad ľudskosťou, nad dušou a nad potrebou viery. A to navyše až detsky krehkým spôsobom, čo vyplýva z hľadiska rozprávača - mladej robotiky Kláry. Spočiatku som sa bál že to bude niečo na spôsob Black Mirror (nič proti, ale od I. čakám niečo viac), ale našťastie to rýchlo získalo tu zvláštnu Ishigurovu exotickú polo-japonskosť plnú nedopovedanosti, pod povrchom prúdiacich emócií a oslavy všednosti, kedy príroda a fyzický svet získava formu zázraku. Navyše sa to celé nieslo v duchu Mono no aware (sentimentálnej nostalgie), v ktorom Klára i sám Ishiguro nenáhlivo sledujú neustály zánik vecí, vzťahov, spoločnosti. A pritom je to v ústrednom koncepte obety - kedy asi najviac cítiť blízkosť čohosi ako duša - silne západné. Záver je pre Ishigura typický, ale ako vždy, aj teraz ma "zložil" ako zápasník suma.... celý text
Na rozhraních fenomenologie
2019,
Dominique Janicaud
Problém so Janicaudom je nasledovný: Hľadanie teologických základov v dielach súčasných filozofov je obľúbená činnosť každého filozofického začiatočníka, ktorý je čo i len trochu podkutý v religionistike. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Nechcem Janicauda urážať, ide mi len o to, že pri podobných vyjadreniach som opatrný, pretože aj mňa občas baví hľadať u Bakunina vplyv noumenalistov a čítať Marxa cez prizmu radikálneho protestantizmu. Ale chápem, Janicaudovi išlo o iné. Aj v prípade metodológie by som však bol opatrný. Mne sa zdá, a odkazujem sa tu na práce Petra Práška, že ten minimalizmus a transcendencia v imanencii sú prítomné aj u zmienených autorov. Falque tu výstižne hovorí o obrate k suprafenomenalite, kedy sa skúma to, čo subjekt presahuje a konštituuje preňho zmysel sveta. Už tu teda nemáme ozveny Husserlovho silného teoretického transcendentálneho subjektu, ale to predsa neznamená, že sa tu ad hoc postulujú nejaké transcendentné entity. Nemusí ísť nutne o čisté dávanie a tvár, ale napríklad aj o Maldineyovu a Romanovu udalosť a subjektove existenciálne krízy, v ktorých ho prichádzajúce extaticky konštituuje nanovo. Ten vtip o tom, že Husserl vo svojich knihách popisoval 50. ročného nemeckého profesora filozofie je tu trefný. To, čo robia spomínaní autori je potom ani nie tak otváranie nových oblastí výskumu, ale popisovanie sveta cez prizmu úplne iného modusu skúsenosti, skôr skrz radikálnu otvorenosť voči svetu (dávaniu, udalosti, Druhému atď. atp.), ktorý ma presahuje. V tomto ohľade sa mi páči Práškov termín udalostný obrat. Zdá sa mi to výstižnejšie a je to aplikovateľné na omnoho väčšiu vzorku francúzskych filozofov. Prečo však dávam knihe také vysoké hodnotenie? Zdá sa mi, že práve polemickosť Janicaudovho spisu, je jeho najväčšia prednosť. Otvorila tento diskurz vytrvalému skúmaniu, kontroverziám a výrazne ho oživila. Takže už len z tohto hľadiska to bolo úspešné "vrhnutie bomby" do skúmanej oblasti.... celý text