Macvosik
přečtené 509
Zlé časy
1953,
Charles Dickens
Zlé časy boli postavené na ústrednom konflikte dvoch prístupov k svetu - utilitaristickom a sociálne-kresťanskom - a teda na konflikte ideovom. Z tohto hľadiska ide o sociálny román v tom pravom slova-zmysle, keďže rozprávanie sa tu rozplýva medzi skupinu postáv a sociálne a ideové problémy (napr. problémy výchovy), tu získavali tak trochu navrch nad obvykle utvorenými a pevnými charaktermi. Súčasne ide o najkonzistentnejší Dickensov román, pretože táto ideová kostra uzatvára životy ľudí do pevného celku. Lenže tu mi chýbala práve tá akási Dickensova rozporuplnosť, kedy vzniká pnutie medzi sociálnom a jednotlivcom, medzi rozprávkovosťou a spoločenským determinizmom (atď.) v samotnej štruktúre románu. Toto sa síce presúva z celkovej štruktúry do psychológie postáv, čo mnohí budú považovať z krok vpred, pre mňa to však tak-trochu stráca na zaujímavosti, pretože práve z tej štrukturálnej medzery podľa mňa vychádza krása i originalita Dickensových románov. Na druhej strane, páčilo sa mi, že sa Dickens nebál doviesť príbeh až do negatívnejších konzekvencií. A stále tu pritom zostáva priestor pre karikatúru, schopnosť vytvoriť mimoriadne živý obraz prostredia a ďalšie kvality, ktoré sprevádzajú Dickensa počas celej kariéry.... celý text
Mikuláš Nickleby - 2. díl
1928,
Charles Dickens
Mikuláš Nickleby je zatiaľ tou najslabšou knihou od Dickensa akú som mal možnosť čítať. Najhoršie je, že Dickens tu nie je ani dobrý rozprávač. Kniha sa žánrovo rozpadáva na dve časti, mnohé kapitoly niečo načrtnú, akoby ich chcel Dickens neskôr rozpracovať, ale zostanú len akýmsi podivným, nerozvinutým a pre príbeh nepotrebným nápadom (napríklad tá časť o kuriéroch), prípadne mnohé postavy, ktoré sa v priebehu deja vytratia a zabudne sa na ne (čo u Dickensa nebýva zvykom). Postavy, najmä tie hlavné, sú až príliš ploché a neživotné. Ralph Nickleby nie je ani zďaleka taký zaujímavý a charakterovo rozvinutý ako Scrooge (pritom občasné snahy o poľudštenie charakteru tu boli, žiaľ, vyšumeli do prázdna). Mikuláš pre zmenu nemá žiadne výraznejšie osobnostné črty, ani zaujímavo sa rozvíjajúcu pohnutú minulosť. Ale týka sa to aj niektorých vedľajších postáv - najmä Franka a Madeliny. Zdá sa mi skrátka, že rozvíjanie hlavnej dramatickej línie tu bolo na Dickensove pomery až zúfalo chabé, čo je však pochopiteľné, keďže išlo o prvý veľký Dickensov román s ne-epizodickým príbehom. Stále tu však zostávajú línie vedľajšie, či už príbehy, ktoré si rozprávajú pútnici v hostinci, mnohé drobné karikatúrky, ktoré sú tak ľudsky neurčité, čiže ani dobré, ani zlé, sem-tam neznesiteľné, ale vždy zaujímavé a hlboko pravdivé vo svojej typológii, schopnosť zamerať sa na a vystihnúť dobové neduhy a hlboký súcit s trpiacimi a tiež Dickensov talent na zachytenie genia loci daného miesta. Všetkému tomu za mňa kraľuje pani Nicklebyová a krásne vystihnuté divadelné prostredie. Skrátka, silné je tu všetko to, čo pretrvalo z Pikwickovcov a Olivera Twista, tu je vidno pretrvávajúce Dickensove kvality počas celej jeho tvorby. Ten nový prvok v podobe košatého (140 postáv) a pevne previazaného rozprávania o boji ľudí za spásu svojich duší, sa ešte len rozvíja a najväčšiu veľkoleposť dosiahne až v druhej polovici kariéry. A práve preto mám radšej prvý diel Mikuláša Nicklebyho, pretože ten sa cielene oddáva epizódkam, črtám, karikatúram a pútnickým príbehom.... celý text
Na ostrie argumentu: Apologetické eseje
2020,
Gilbert Keith Chesterton
"Piata" Chestertonova zbierka esejí, ktorú som čítal a hoci ide stále o solídne texty predsa len mi tu chýbal ten moment, ktorý by to celé vyzdvihol na pomyselný esejistický Olymp. Niečo ako O ležení v posteli alebo O jistých moderních autorech a rodinném zázemí. K typicky chestertonovským vlastnostiam sa tu nepridáva tá taká povznášajúca krása, kedy sa dostávame k jadru, k rýdzemu hravému a pritom prenikavému a múdremu chlapčenstvu, ktoré chce popri kreslení vzdušných zámkov zároveň so smiechom vyzvať na súboj celý svet. Ale aby som len nekritizoval, tá schopnosť preniknúť k jadru a uchopiť ho rovnako ako oponent a pritom úplne inak, nachádzať krásu v známom a všednom, odhaľovať životaschopnosť v zdanlivo malom a tichom, nachádzať radosť v desivom a smutnom a poukázať na paradox v zdanlivo dokonalom, to všetko tu zostáva. Chcesterton je skrátka schopný tvrdiť úplne presne to isté čo vy, ale pritom z toho dokáže vyťažiť niečo úplne iné, a asi nikde inde to nebolo tak jasne a priamo postulované ako práve tu, v polemike s Blatchfordom. Takže smelo do toho...... celý text
Heretikové
1948,
Gilbert Keith Chesterton
Dôvod, prečo sa Heretici ťažšie čítajú, tu opísali už mnohí: niektorých autorov, na ktorých Chesterton reaguje dnes už skrátka nepoznáme. Z tohto hľadiska tak môže mať čitateľ pocit, že mu niečo uniká. Na druhej strane sa tu nachádzajú viaceré esejistické perly, kam by som zaradil najmä vášnivú obhajobu susedstva a rodiny. Rodina a susedstvo nie je prístav, práve naopak. Ide o džungľu, v ktorej sa človek môže stretnúť s tým najnebezpečnejším zvieraťom na svete, s človekom. Nie s Číňanom nie s Benátčanom, ale s človekom. S často nepríjemným, rozťahovačným, súperiacim a extrémne životaschopným človekom, s ktorým sa však človek musí naučiť vychádzať, pretože ich spája práve len blízkosť. Toto je podľa Chestertona tá skutočná pluralita, pretože tu sa nestretávajú abstraktné skupiny, ale hlúčik rozdielnych jednotlivcov, ktorí bojujú o každú časť územia. Aj z tohto hľadiska je pre Chestertona tým najväčším dobrodružstvom situácia, v ktorej preskočíme susedov plot a musíme sa s ním naučiť žiť. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľné, ak sa niekto pred životom a človekom snaží ujsť. Je to totiž náročné. Keď sa však niekto chváli, že odišiel od rodiny do "veľkého sveta" hľadať "život", v skutočnosti ušiel od malého sveta, kde sa môže stratiť a pohodlne osamieť, a kde sa nemusí konfrontovať so životom a človekom. Nie je to cnosť, je to však pochopiteľná necnosť. Skrátka, Chesterton tu preukazuje schopnosť nazerať na zdanlivo známe veci inovatívne a búra zabehané modernistické klišé. To, čo je však na Chestertonovi najinovatívnejšie, je jeho filozofia všednej nevšednosti a z toho vyplývajúci vášnivý optimizmus a životaschopnosť. Nie je to pozícia abstraktného božstva a pozorovateľa, ako je to vo filozofii prítomné už od čias Platóna. Je to pozícia dieťaťa, ktoré sa nechá ohurovať každou drobnosťou, dokonca aj takými vecami ako je pouličná lampa a lokomotíva. Je to pozícia človeka, ktorý má vášnivú lásku k človeku a skrz to aj k celému životu. Z tohto hľadiska pôsobí Chesterton medzi všetkými tými súčasnými akademickými racionalistickými dekonštruktivistami, ktorí ohlasujú smrť človeka v prospech života, ktorí racionalisticky útočia na racionalizmus a snažia sa dekonštruovať zabehané (konzervatívne) klišé, pričom pracujú s klišé vlastnej ideológie, ako absolútne záhadná bytosť, ktorá trhá na kusy všetky tie smiešne pokusy tým, že ich odhaľuje a poukazuje na ich paradoxnosť alebo v niektorých prípadoch dôsledne uskutočňuje. A je to zvláštne, len prednedávnom som čítal Nietzscheho a mal som pocit, že celý svet umiera v desivých kŕčoch. Zrazu sa cítim ako na vrchole hory a nasávam život plnými dúškami. Nič proti Nietzschemu, ale asi som skôr Chestertonovec. Či skôr chcem byť.... celý text
Pošetilci, šarlatáni a buřiči: Myslitelé nové levice
2021,
Roger Scruton
Čím viac sa Scruton blížil k súčasnosti, tým ťažšie sa mu interpretovali jednotlivé koncepcie. Je to škoda, bolo z toho cítiť, že niektoré intelektuálne tradície sú mu skrátka vzdialené a nedokázal do nich dostatočne preniknúť a obsiahnuť ich. Pritom iný vykladač, ktorý mal taktiež bližšie k analytickej filozofii, než k post-štrukturalizmu do tohto myslenia dokázal preniknúť omnoho hlbšie (Vincent Descombes), hoci, uznávam, predsa len v prípade Scrutona nejde o akademický žáner a dejiny filozofie a navyše mal Descombes ako francúzsky ľavičiar predsa len bližšie k objektu svojho skúmania než britský konzervatívec. Avšak prvé dve tretiny knihy boli naozaj zaujímavé a pri mnohých mysliteľoch aj prekvapivé. Taktiež sa mi páčilo, že u viacerých mysliteľov novej ľavice, najmä u Foucaulta, dokázal vyzdvihnúť aj mnohé pozitíva. Takto tá kniha nepôsobila veľmi zaujato. A na rozdiel od bulvárneho Johnsona a jeho príšerných Intelektuálov, nezaniesol svoju knihu bahnom trápnych "cikacích tajomstiev". Scruton tu síce využíva svoje nereflektované náhľady na svet, ktoré by sa pri diskusii dali konfrontovať (podobne ako to robí on s Marxovou teóriou hodnoty), ale stále platí, že by to bola debata na úrovni. Veľkým pozitívom je aj iný, ne-vykladačský pohľad na Badioua, ktorý by v tuzemskom kontexte konfrontoval jeho využívanie matematiky. Toto je v anglo-americkom svete pomerne bežné stanovisko, ale je fajn mať nejaký podobný text prítomný aj u nás. Odkúzľuje to a zároveň privádza k zamysleniu. Nie je to len Lacan, ale aj mnohí iní štrukturalisti a ich "označujúce metafory", ktorí tvrdia, že v prirodzenom jazyku vychádza zmysel z non-zmyslu, čiže z medzery spôsobenej posunom významu a absenciou, kde jedinou možnosťou ako neustrnúť v čistej konvencionalite, je vytvárať vety nepredvídané kódom. O niečo podobné sa snaží aj Badiou, akurát s matematikou, kam zavádza prázdnu množinu (ako istú formu non-zmyslu) a istý revolučný stav vzniku nového. Samozrejme, otázka, či niečo také môžeme robiť aj s umelým jazykom matematiky, ktorá konvencionalitu potrebuje, je potom veľmi adekvátna. A zároveň sa priznávam, prekvapili ma aj niektoré životopisné údaje a vyjadrenia takého Lukácsa a Žižeka. Skrátka, kniha je to podnetná a bezpochyby zaujímavá. Ukazuje to aj iný, konzervatívny myšlienkový svet, ktorý na univerzitách často nedostáva nijaký priestor, a to je škoda, pretože by to naozaj mohlo byť intelektuálne stimulujúce.... celý text
Zrození tragédie čili Hellénství a pesimismus
2014,
Friedrich Nietzsche
Priznám sa, tento ešte relatívne "zakríknutý" Nietzsche mi je vo svojich prejavoch sympatickejší než egomaniacky proto-fašista, ktorý síce nádherne píše, kritizuje a inšpiruje, ale popritom aj nesmierne desí, pretože akoby necháva v procese čítania vyvstávať to najhoršie (ale i najlepšie) z človeka. Tu to bolo ešte celé dôsledne ukotvené v antickom svete, v Schopenhauerovi a vo Wagnerovi a nie v akomsi zvláštnom afirmatívnom vzduchoprázdne, ktoré zaplnili a dodnes zapĺňajú ľudia, s ktorými sa ideologicky míňam. Aj apollónsky princíp tu ešte mal aj nepatrne produktívne ozveny, aspoň čo do vplyvu na tragický žáner. Skrátka, tunajšia kritika modernity, filozofie i posledného človeka ešte nemala v ruke kladivo, len pero. Aristokratizmus ducha tu volal po návrate ku konkrétnym antickým ideálom (napr. Aischylos), takže hoci už tu sú prítomné nejasné kontúry nadčloveka, tento nadčlovek nenihiluje, ale načiera. Antika tu ešte je bytostne reálna, a nie ozvenou umožňujúcou akurát číru nihiláciu súčasnosti. Aj tu akoby musel človek odvrhnúť množstvo vecí, už tu sa zjavuje výsmech zo slabosti, ktorá sa bojí skutočnej prirodzenosti a životaschopnosti, a ktorá sa tým pádom bojí prírody, čo je "indiánske meno" moderného človeka, ale Nietzsche tu ešte stále stojí v spoločnosti, ešte sa z nej úplne nevytrhol, ešte nie je tak vyšinutý/solipsistický/ultra-aristokratický ako v Ecce Homo. A súčasne je až prekvapivé ako toto dielo 28-ročného chlapca nezostarlo. Nie je to tak dávno čo Nicole Lorauxová oživila Nietzscheho stanovisko o dionýzskom a apollónskom princípe v tragédii vo svojej knihe Truchlící hlas. Už z tohto Nietzscheho snaženia sa je cítiť predovšetkým jeho básnicko-mystické "lamentujúce" cítenie, ktoré však ešte neprepuklo do štýlu, len sa o ňom teoretizuje. Zdá sa mi skrátka, že tu sa ešte dá niečoho zachytiť, že tu sa ešte dá udržať a nevrútiť sa priamo do pažeráka ničoty, z ktorej síce môžeme vzísť obrodení, ale z ktorej môžeme vzísť aj šialení. Pretože Nietzsche, to je zúfalá odpoveď človeka na všetky tie príšerné animozity modernity. To je zúfalý, nešťastný výkrik človeka, toho uväzneného, zviazaného živočícha, ktorý však v sebe ešte mal vitalizmus a chuť roztrhnúť putá. A aj preto Nietzschemu závidím, že mohol zošalieť, pretože viem, že ja - už dávno mŕtvy - zošalieť nemôžem.... celý text
Dva vznešení příbuzní
2006,
William Shakespeare
V prvom rade - teší ma, že sa mi podarilo zohnať vydanie Národného divadla, v ktorom je okrem štandardných Hilského textov aj niekoľko Drábkových štúdií venujúcich sa širšiemu kontextu a Fletcherovej tvorbe, a tiež krátky text Lois Potterovej o dejinách inscenácie tejto hry. Výborné. Dvoch vznešených príbuzných som si nechával na záver najmä kvôli slabým ohlasom, a to nielen čo sa týka textu, ale aj javiskovej inscenácie, a tiež kvôli horším skúsenostiam s tandemovým písaním u Shakespeara. Z tohto hľadiska som dostal v podstate to, čo som od hry očakával - nič svetoborné. Hra bola zaujímavá tým, že ide akoby o parafrázu na Sen noci svätojánskej a Dvoch veronských šľachticov. Opäť sa tu rieši problém konfliktu medzi priateľstvom a mileneckou láskou, problém ideálov narúšaných pudmi, opäť tu máme Thésea a Hyppolitu a les pri Aténach, ochotníkov, ktorí v lese skúšajú, atď. atp. Akurát bez tej mohutnej básnickej nálože a tajomnej, magickej atmosféry. Omnoho viac sa tu dostáva do popredia až homoerotická, priateľská túžba medzi Emíliou a Flavíniou a Arcitom a Palamonom. Z tohto hľadiska bolo zaujímavé sledovať tento občasný rozpor a dokážem si predstaviť, že komický potenciál tejto hry by mohol čerpať práve z tejto dvojdomej nerozhodnosti. To muselo byť ešte umocnené javiskovými travestiami. Základnou naratívnou stratégiou akoby tu opäť bolo čo najviac vyskúšať postavy v ich predsavzatiach a zároveň presvedčenie, že postavy nemajú žiadne pevné jadro, že sú vrcholne nestabilné a pudové, a teda že sa nechávajú unášať aktuálnou situáciou. Neskorý Shakespeare a najmä Fletcher skrátka cynicky sledujú hmýrenie sa ľudského živočícha na tejto planéte a parodujú ho. Doslova sa uchechtávajú pri pohľade na to, do akých situácií ho dovedú a ako v nich zlyhá. Smejú sa jeho slabosti, nemajú o ňom žiadne ilúzie. A aj preto sa vytráca tragédia, pretože tá si vyžaduje veľkosť a pevnosť hrdinov, vytráca sa skutočná dráma a konflikt, a s tým aj ten zvláštny frenetický citový stav, ktorý podnecoval básnictvo. Súčasne sa však vytráca aj čistá komika, fraškovitosť, až anarchia. A tak tu (ako hovorí Rut) nastupuje cynizmus, epika a alegória, čo sú kategórie, ktoré až tak nevyhľadávam. Vo výsledku tá hra rozhodne nebola zlá, stále však platí, že pre tieto žánrové tragikomické hybridy je podľa mňa nutný iný, menej naratívny, viac filozofujúci a alegorický tvar. Tak ako to bolo napríklad v Búrke.... celý text
Shakespeare a moderní divadlo
1964,
kolektiv autorů
Výborná kniha, absolútne nevyhnutná pre zveľaďovanie schopností vnímať Shakespearove hry na javisku, pričom práve tento pohľad u nás nebýva až taký častý. Samozrejme, Shakespeara tu určite vnímame ako dramatika, avšak schopnosť čítať Shakespearove zámery, tézy, filozofiu a porovnávať ich a hodnotiť na ich základe javiskové interpretácie je už predsa len iná káva. Jeden príklad za všetky. Prízvukuje sa tu napríklad básnictvo - Shakespearove verše naturalizmus zabíja, sú to skôr akési jemnejšie árie, pri ktorých je kľúčová spevavosť, pretože práve tá dáva vyniknúť veršom. Aj preto niektorí anglickí režiséri vyberajú hercov najmä podľa zafarbenia a výšky hlasu. Zároveň je to otázka vernosti. Čomu byť verný? Ľpieť na historických artefaktoch k jednotlivým hrám ako divadlo v 19. storočí? Ľpieť na alžbetínskych reáliách pri inscenovaní? Alebo sa snažiť uchopiť a byť verný akémusi duchu hry a zvyšok je na našej vlastnej kreativite? A týka sa to aj hercov. Majú byť naturalistickí a mumlať verše? Majú byť ako klasickí tragédi a dávať významné pauzy za každým veršom? A predovšetkým: ako toto všetko funkčne využiť pri inscenovaní? Kde sú hranice, ktoré by sa už nemali prekročiť, inak ideme proti samotnej hre a tým pádom aj proti samotnému divákovi a jeho zážitku? Často sa tu hovorí, že dôležité je veriť Shakespearovi a nemeniť, len rozvíjať jeho zámer v novej dobe a v novom interpretačnom kontexte, ale aj tu jestvuje tisíc rôznych prístupov, čo dokazuje aj protichodnosť niektorých textov. Táto otázka je extrémne komplikovaná a dodnes nevyriešená, ale práve jednotlivé prístupy nám odhaľujú nielen samotného Shakespeara, ale aj spôsob divadelného inscenovania ako takého. Táto kniha je tak ideálny úvod a návod na to ako čítať režijné interpretácie Shakespeara, a to nielen v divadle, ale aj vo filme.... celý text
Člověk pro každé počasí
1963,
Robert Bolt
Po Shakespearovom Henrichovi VIII som sa rozhodol pozrieť sa na situáciu ohľadom najslávnejšieho a najdôležitejšieho rozvodu v dejinách z inej strany. Očakávania zvyšovala aj vynikajúca Zinnemannova verzia ocenená šiestimi oscarmi (jedného z nich získal aj samotný Bolt), ktorú som pred časom videl. Niežeby ma text hry sklamal, ale je z neho cítiť, že plnú potencialitu tento polo-literárny útvar získava až na javisku. Priam túži po hercovi. Nevadí. Stále platí, že ide o výbornú tragédiu, ktorá ukazuje životnosť žánru aj v humanistickom veku. Už nie nadľudský hrdina, ktorý sa dostáva do konfliktu s osudom a bohmi, ale človek, ktorý sa v krajnej (tragickej) situácii musí rozhodnúť medzi svojim svedomím, spásou svojej duše, vernosťou sebe a svojim zásadám a ideálom a vernosťou okolitej spoločnosti a kráľovi. Ako to Lukeš v záverečnom doslove krásne napísal, Boltova hra ukazuje Mora nie ako klasického hrdinu, ako obraz a symbol, ale ako človeka s chybami, človeka z mäsa a kostí, človeka, ktorý odmieta byť hrdinom, a práve vďaka tomu sa hrdinom stáva. Bolt tu tak spolu s Morom vďaka odmietaniu hrdinstva, vytvára priestor pre vstup nového typu hrdinstva. Výsledkom je úchvatná dišputa nielen o probléme reformácie a rozvodu, ale hlavne o probléme práva a zákonov. Morova výnimočná mravná a intelektuálna sila tu pramení nielen z pevných zásad, ale aj z dôkladných znalostí a dodržiavania zákonov, s ktorými šermuje ako rytier. Jeho dišputy s Cromwellom boli priam úchvatné, pretože stelesňujú dva odlišné prístupy k politike. Jeden je staromilsky a konzervatívne postavený na zásadách a morálke, a ten druhý, presne v duchu nástupu modernej spoločnosti a Machiavelliho spisov, je postavený na pragmatizme. More sa tu tak hrdinom stáva najmä preto lebo je ochrancom toho najlepšieho zo starého sveta a hoci všetci tušíme, že jeho čas sa už skončil, je prekrásne sledovať s akou veľkoleposťou dokázal bojovať a v istom zmysle vyhrať. A aj ja som si tu našiel prekrásnu pasáž, ktorá sa maximálne hodí na súčasnú situáciu: ROPER: Takže váš zákon chrání i ďábla! MORE: Ano. Co byste dělal vy? Prokácel širokou cestu zákonem, abyste mohl ďábla pronásledovat? ROPER: Skácel bych kvůli tomu všecky zákony v Anglii. MORE: Tak? A až by padl poslední zákon a ďábel se obrátil proti vám, kde byste se ukryl, Ropere, když všecky zákony byly poražené? (...) A když je skácíte - a toho vy jste schopen - myslíte si doopravdy, že byste se udržel zpříma ve větru, který by se zvedl? Ano, i ďáblovi bych poskytl ochranu zákona - v zájmu své vlastní bezpečnosti.... celý text
Príťažlivá osudovosť: Subjekt a tragédia
2012,
Krištof Jacek Kozak
Výborná kniha a výborná teória tragédie, akurát pre nefilozofov pomerne náročná. Pasáž o Levinasovi bude pravdepodobne náročná aj pre nefenomenológov. Ináč je kniha zaujímavou obranou tragédie voči takým teoretikom ako Steiner, ktorí v posledných dekádach zhodne hlásajú smrť tragédie a zároveň sa vyhraňuje aj voči teoretikom, ktorí sa snažia o rehabilitáciu tragédie v pôvodných, aristotelovských kontúrach. Výsledkom je teória, ktorá je síce vágnejšia (formuluje len kategórie nedovratiteľnosti a nevyhnutnosti), ale zato aplikovateľná aj aktuálnu situáciu. Kozak aj vďaka tomu ukazuje, že tragická situácia zo života človeka nezmizla - zmizla len aristotelovská podoba tragédie (tá jediná naozaj zomrela). To si však vyžadovalo aj iné, nové chápanie subjektu, v ktorom sa Kozak dostáva do rozporu s idealistami, ale aj s naturalistami a postmodernistami. Popri tom pekne systematizuje filozofovanie o tragickom ako je to napríklad u Hegela, Schopenhauera, Nietzscheho ai.... celý text
Shakespearovy historické hry
1959,
Zdeněk Stříbrný
Stříbrný sa tu, pochopiteľne, nevyhol dobovým marxistickým interpretáciám a konceptom, ale na 50. roky (aj keď v čase istého odmäku) ide až o prekvapivo slobodomyseľné dielo, ktoré sa vyhýba akémukoľvek dogmatizmu a rigídnosti. Doba tomu teda vôbec neuškodila ba možno naopak. "Ľudovo-demokratický" pohľad na svet umožnil Stříbrnému zamerať sa na menej skúmané prúdy v Shakespearovej tvorbe - na ľudovosť, ľudové piesne a balady a na postavu "ľudu". Veľmi pekne tu ukazuje, ako práve "ľud" v podobe rodiaceho sa anglického národného cítenia (ktoré súvisí s náboženskou, politickou i geografickou osamelosťou) pozitívne vplýval na Shakespearov humanizmus a následne i na tvorbu. Ukazuje tu teda Shakespeara ako bytostného realistu, ktorý sa snaží "nastaviť prírode (a národu) zrkadlo" a aj preto vytvára také skutočné postavy, aj preto sú jeho hry také hlboko ľudské a aj preto dokáže zjemňovať a poľudšťovať dobovú propagandu, predsudky atď. Stříbrný tu zároveň ponúka veľmi poučené historické čítanie, kde vsádza hry a interpretuje ich podľa doby vzniku a dobovej alžbetínskej ideológie, čím opäť vytvára zaujímavý interpretačný rámec. Rozhodne odporúčam.... celý text
Jindřich VIII.
2009,
William Shakespeare
Pri čítaní Henricha VIII som sa v myšlienkach neustále vracal k Boltovmu Človeku do každého počasia (hra je o spore medzi Thomasom Morom a Henrichom VIII). Jednak sa tam opäť a opäť ukazuje s akou úctou a potešením dokážu Briti narábať so svojou históriou a čerpať zo svojich koreňov, jednak však aj to, čo bohužiaľ v tejto Shakespearovej hre zaznieť nemohlo (kvôli propagande). Propaganda má u Shakespeara dve tváre. Tá prvá je kreatívna, kedy sa zúženie možností pričiní k vysokej kreativite a z historických postáv (John Oldcastle ako Falstaff, Richard III a pod.) vytvorí úchvatne magnetické charaktery a čitateľ potom Shakespearovi dokáže odpustiť aj tú najväčšiu zaujatosť. To sa obvykle deje v prípade, keď tieto postavy stoja na hranici medzi zloduchom a hrdinom a medzi komédiou a tragédiou. Pretože komédia stojí práve na tom, že postava musí byť horšia ako my, diváci a "démonizovanie" je tu aj vďaka tomu tak akosi prirodzene relativizované. Smiech skrátka oslobodzuje. Žiaľ, druhá, horšia stránka Shakespearovej propagandy sa obvykle silnejšie prejavuje v tragédiách, prípadne tragikomédiách, kde naberá až podobu tendenčnej morality. Dobrým príkladom je Jana z Arku, ktorá sa v Henrichovi VI stáva neživotným charakterom. Henrich VIII zapadá presne do tohto typu hier, ktoré sa berú vážne, nevyvažuje ich komično a do toho sa adorujú, prípadne démonizujú historické postavy. Shakespeare tu už realitu neobohacuje, nerobí ju fascinujúcejšou a živšou než je sama o sebe, ale ju tu naopak splošťuje a robí z nej tézu. Táto hra je skrátka silne tendenčná, čo sa najviac ukazuje v adorácii Anny Boleynovej, arcibiskupa z Canterbury a do istej miery i Henricha VIII. Vrchol to dosahuje v "prorockej reči" nad kolískou malej Alžbety. Niežeby tá reč nebola pekná... Súčasne s tým akoby mizol aj Shakespearov slovný zápal, akoby tu nebolo cítiť jeho fascináciu postavami a témou. Absentujú tu skutočne zapamätateľné monológy, metafory a slovné hry. Na druhej strane tu stále zostáva remeselná čistota a hra plná manipulácii a frakcií. Bolo to napínavé, ale napínavé skôr v zmysle odpočinkovej literatúry. Za mňa osobne teda jedna z tých najslabších Shakespearových hier, spolupracovníci mu to očividne len kazili (Henrich VI, 1. časť, Perikles, Timon).... celý text
Jindřich VI. Díl druhý
2004,
William Shakespeare
Je až prekvapivé ako veľmi sa Shakespeare posunul od prvej časti. Výsledkom je hra, ktorá natrvalo zmenila náš pohľad na stredovek (v dobrom aj v zlom slova-zmysle) a ktorá tvorí extrémne vplyvný kánon. Všetky tie Hry o tróny a Zaklínači plní brutality, politických machinácií, prekvapivých zrád, prízemnej "luzy" a vrážd hlavných postáv, majú svoj predobraz práve tu (G.R.R. Martin sa tým ani netají). Vskutku čas, kedy je človek človeku vlkom. Shakespeare tu konečne začína uplatňovať svoj humor (scény "zázraku" a prízemných rečí vzbúrencov), pričom sa tu spolu s tým ozýva niečo z ľudovej, až akejsi senecovskej brutality, ktorá sa ešte výraznejšie prejavila v Titovi Andronicovi. Ľudová kultúra sa tu stretla s dvorskou vážnosťou. Výsledok je mrazivý a táto dvojdomosť sa prekrásne a plynulo pretne v charaktere Richarda III. Výborná je tu však najmä ústredná kráľovská dvojica. Henrich VI tu pripomína Richarda II na konci vlády - na jednej strane slaboch, ktorý nedorástol do kráľovskej funkcie, na strane druhej "svätý človek", ktorý by sa skôr uplatnil ako mních a ktorý vyvoláva ľútosť i hnev. Príčinou je najmä zbožštený obraz jeho otca, ktorý ho doslova utláča nenaplniteľnými očakávaniami a znemožňuje mu dýchať, ako aj množstvo poručníkov, ktorí mu bránia dospieť - byť samostatným, zodpovedným a silným. Henrich VI tak akoby nevedome zvolil úhybný manéver na záchranu svojej psychiky - rozhodol sa spod tohto útlaku vymaniť tým, že bude konať opak a obracia sa do seba - k zbožnému a zmierlivému, ale pasívnemu a introvertnému asketizmu. Žiaľ, doba si žiadala iného vládcu. Podobne rozporuplná je aj Margaréta, ktorá sa kráľovnou stala prostredníctvom Suffolkových machinácií. Je veľmi jednoduché ju nenávidieť, avšak ani ona sa neocitla v závideniahodnej pozícii. Pri svojom slabom a pasívnom manželovi, na ktorého si šľachta neustále dovoľuje a ovláda ho, sa musí snažiť byť aktívna a tvrdá. Neuvedomuje si však, že práve prostredníctvom tohto správania smeruje Anglicko, kedysi veľmoc, do zničujúcej vojny a pre svojho manžela nie je oporou - je len ďalším manipulatívnym mocibažníkom. A aj z nej sa ozýva legitímna požiadavka. Jednak ochrana kráľovského majestátu a rodu Lancasterovcov, ale aj ochrana vlastnej rodiny. Jej tvrdosť je tvrdosťou matky, ktorá pre ochranu nárokov svojho syna a svojho milovaného (Suffolka) obetuje pokojne aj celé kráľovstvo. Naozaj toxická kombinácia. A v neposlednom rade sa tu prejavili aj Shakespearove básnické kvality - záverečné lúčenie Suffolka a Margaréty už dosahuje silu Rómea a Júlie a možno je aj zaujímavejšie, keďže sa odohráva medzi dvoma hlavnými antagonistami, ktorí sa tu konečne prejavujú vo svojej ľudskej podobe a v prekvapivej krehkosti. Na rozdiel od prvého dielu sa čudujem, že druhá časť Henricha VI nebýva častejšie na divadelných doskách, ide podľa mňa o jednu z dramaticky najúčinnejších a divácky najprívetivejších Shakespearových (nielen) historických hier. Ja osobne tento diel radím do prvej trojky hneď za Richarda II a Richarda III. Videné adaptácie: Divadlo: - Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (1 + 2 diel)... celý text