Macvosik
přečtené 509
1599: Rok v životě Williama Shakespeara
2018,
James S. Shapiro
Zaujímavý prístup, čo sa Shakespeara týka. Zúženie problematiky na jeden rok umožňuje Shapirovi venovať sa veciam, ktoré sú inokedy vytláčané za okraje. Navyše, je veľmi pútavý rozprávač (aj keď za mňa stále víťazí Greenblatt), ktorý dokáže prísť i s podnetnými interpretáciami. Jeho komparatívna interpretácia Hamleta alebo analýza Ako sa vám páči boli naozaj pôsobivé a ukázali mi mnohé netušené prvky v týchto hrách. Súčasne tam boli perfektné čiastkové vhľady do doby - ako napríklad koniec rytierstva a nástup obchodníkov a kapitalizmu a celkovo Essexov osud, ktorý tvoril akúsi kostru príbehu. Tu bolo príjemné, že sa u Shapira sem-tam objavila aj istá implicitná nostalgia za touto érou a nebol to len čistý chválospev. Ak mi v knihe niečo chýbalo, tak možno väčší dôraz na vykreslenie doby aj pomimo socio-politicko-kultúrnych reálií (na ktoré sa Shapiro dominantne zameriaval). Také to vybudovanie atmosféry, kedy má človek pocit, že sa odrazu objavil medzi živými ľuďmi a žije medzi nimi. Taký ten pocit, že sa s "falstaffovskými" alžbetíncami opíjate a bijete v zasmradených putikách, alebo sa smejete a podpichujete s hercami pri nacvičovaní divadelných hier, alebo trpíte medzi jednotkami vyslanými do Írska, alebo klebetíte na kráľovskom dvore so šľachticmi (tento prístup sa vydaril akurát v prológu, pri rozoberaní a stavbe divadla). To je však len moja preferencia, na ktorú sa môžete pokojne vytoto. Ak mi na knihe niečo vadilo, tak možno priveľká dôvera v "politické bytie" človeka, ktorá potom vyústila do občasných špekulatívnych nadinterpretácií, a to aj v prístupe k hrám. Viem, že som chválil interpretáciu Hamleta, ale aj tam sa občas objavili tvrdenia, s ktorými skrátka nesúhlasím. Prišlo mi, že Shapiro sa proste za každú cenu chce trafiť do svojho naratívu a ohýba slová v hrách tak, aby mu to do seba zapadlo. Samotná kniha u mňa osciluje medzi 4 a 5 hviezdami, neviem sa rozhodnúť. Dočasne sa prikláňam k 4, možno to potom zmením.... celý text
Smäd po láske / Príboj
1988,
Jukio Mišima
Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným. Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.... celý text
Zápolení
2008,
Ičijó Higuči (p)
V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy. Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.... celý text
Podivné počasí v Tokiu
2019,
Hiromi Kawakami
Mono no aware. Vskutku, každá kapitola bola ako také poviedkové haiku. Zdanlivo všedné a banálne, ale aj podivne telesné, ukrývajúce viaceré vrstvy a roztápajúce sa do sveta. Akoby tento krátky okamih, táto orechová škrupinka ukrývala celý vesmír. A tak ako H, aj ja by som si v nej vedel predstaviť prežívanie večnosti a neustále plávanie skrz obrazy, napnuté medzi dvomi realitami ako fólia. Aj v tom Tokiu akoby príroda prehovárala nejako zmyselnejšie a hlasnejšie než u nás, akoby rozprávala nezakrytá závojom našich vedomí. Vďaka, naozaj vďaka za Japonsko. A vďaka aj za Kawakami, vďaka za lyriku skrytú aj vo všednosti prózy.... celý text
Sestry Makiokovy
2010,
Džuničiró Tanizaki
Zaľúbil som sa do sestier Makiokových, do tanca svätojánskych mušiek, do rozjímania pod horou Fudži. Odchádzajúci svet sa ozýva v tichej sentimentalite, v nepomenovateľnej kráse melanchólie. Sústredené kruhy špirálovito smerujú do vnútra hrdinov a popritom spievajú o premenách prírody, jemne, subtílne, akoby sa báli vysloviť slová, ktoré môžu vyplašiť pomaly a do kruhu sa plaziaceho hada. So zrejmým prichádza tušené, a práve táto tušenosť nadnáša knihu nad prostý naturalizmus. To, čo už počuť vo vetre prinášajúcom zmeny, znie vábivým rytmickým dupotom a pechorením, ktoré pohlcuje všetky svety. Extrakt z nostalgie. Pri nočnej riečke tancujú svetlušky v rytme mliečnej cesty. V žblnkote vĺn znie hudba starých čias: smiech troch sestier.... celý text
Co si za peníze (ne)koupíte
2013,
Michael Sandel
Ďalší dielik do mojej skladačky skladajúcej sa z neo-aristotelizmu, etiky cnosti, komunitarizmu a prirodzeného práva. Chápem, čo na tom ostatných iritovalo. Mne to prišlo ako výborné čítanie pred spaním. Je to napísané ľahkým perom, repetetívne a plné veľmi bizarných nápadov veľmi sociopatických ľudí (časté záchvaty smiechu) a zároveň nedejové (pochopiteľne), takže to aj jemne uspáva. Keďže som predtým čítal jeho Jak trhy vytlačujú morálku, nebolo to pre mňa objavné. Hoci... Sandel tu prináša množstvo nových podnetov pre biznis. Snáď sa to nedostane do rúk Riškovi. Stále však platí, že Sandelov pohľad vnáša do pravo-ľavého delenia, na aké sme obvykle zvyknutí, úplne nový (či skôr prastarý, ale zabudnutý) pohľad. Jeho dve námietky proti trhu (spravodlivosť a hodnota veci) by totiž mali byť zaujímavé skôr pre konzervatívcov.... celý text
Zvláštne, aký má tá kniha príbeh, keď ju človek číta podľa chronológie vzniku jednotlivých hier. Sofoklés sa tu postupne zbavuje asichylovského modelu drámy, ktorý bol silne prítomný ešte u Aianta, utvára si svoju vlastnú tvár a ústi až do akejsi pozemskejšej staroby. Postupne sa vytrácajú až akési mystické žalospevné piesne zborov typické svojou sakrálnou silou (naberajú skôr psychologizujúcu podobu) a to v prospech dôkladnejšieho rozvíjania konfliktov medzi väčšou skupinou postáv. Zároveň akoby sa tu cez vitálne postavy (Aiás, Kreón a Antigona) postupne prepracúval až ku starcom visiacim nad hrobom (Filoktétes, staručký Oidipus). Sofokles tak (s výnimkou Aianta) vyniká predovšetkým v rozvíjaní konfliktov troch, či rovno štyroch hodnotových systémov (napr. Antigona, Kreón, zbor). Aj preto sú jeho drámy doslova ukážkové a kľúčové pre vývoj európskeho divadla - dramatické, dynamické, konfliktné a katarzné. Zobrazuje postavy pechoriace sa medzi mlynskými kameňmi a snažiace sa svojou silou ovládnuť pre seba kúsok sveta, ovládnuť svoj osud, ovládnuť náhodu, a následne - práve kvôli tejto snahe, svojej hybris - padajú do prachu, pretože práve táto ich snaha je napĺňaním osudu. Ak si niečo zo Sofokla zapamätám, určite to bude obraz stromov, ktoré sa na okraji útesu ohýbajú pod silou vetra, pretože inak by boli vyvrátené. Skrátka, každý abstraktný hodnotový systém (aj ten Antigonin), každá racionalizácia (najmä tá Oidipova), každé odvládnutie sveta, to všetko je len klamom, ktorým sa snažíme obrniť a ktorý nás zaslepuje ako Oidipa (aj preto je vypichnutie si očí taká mocná metafora). Samozrejme, u Sofokla sa toho ukrýva omnoho viac. Jeho hry mali svojim dialogickým rozvíjaním hodnotových konfliktov, ktoré ústili do neriešiteľných diskrepancií určite veľmi silný vplyv na Platóna (ktorého vyústenia boli väčšinou opačné) a tým pádom na celú európsku filozofiu. Prekrásne sa tu dajú ilustrovať konflikty medzi nárokom komunity a indivídu, medzi nárokom Bohov a ľudí, medzi racionalizáciou a citovosťou, medzi možnosťou vzpierať sa osudu a osudom a pod. Netreba však zabúdať, že boli aj poéziou a práve toto je niečo, v čom vyniká Aiás. Tak ako u Aischyla aj tu sa ozývajú akési nebeské volania, spievané lamentácie, ktorými zbor vrhá do divákov magickú moc slov. Aiás tu tak predstavuje až akési sakrálne dielo a pre mňa osobne ide jednu z najúplnejších hier gréckej antiky. Súčasne tu totiž Sofoklés rozohráva úchvatnú dišputu nad hrobom Aianta o konflikte slobodného občana a hrdinu proti moci kráľa, o moci človeka a bohov, o hodnote cti a poslušnosti, atď. atp. Tretím vrcholom je potom pre mňa Antigona, v ktorej sa zasa úchvatným spôsobom rozohráva konflikt medzi Kreontom a "hlasom komunity" a Antigonou a "hlasom rodiny". Paradoxom pritom je, že dnes máme zafixovanú ako kladnú postavu výlučne Antigonu, ktorá pritom hovorí, že jej duša je mŕtva, ktorá je schopná zavrhnúť vlastnú sestru a postaviť mŕtvych na piedestál pred živých (mŕtveho brata pred svojho živého milovaného i sestru). Obaja sú tu predstaviteľmi neosobných systémov, v ktorých akoby pre život nebolo miesto. Eros a Dionýzos u Antigony ustupujú Hádovi a Diké. A obaja tiež ukazujú hybris, hoci u Kreonta je tento problém vypuklejší. Riešenie tu potom predstavuje zbor a Haimón, ktorí ukazujú, že abstraktné princípy treba zaplniť živým človekom a že treba byť tými stromami na útesoch. Takto som to aspoň čítal ja (ale aj Martha Nussbaumová). A potom by som tu rád spomenul ešte Filoktéta. Tu je zaujímavé, že neriešiteľný konflikt potrieb obce (ukončenie vojny) a potrieb indivídua (hnev na klamárov a zlých priateľov, potreba domova po rokoch samoty) musel napokon rozlúsknuť až božský zásah, čím Sofokles v tejto hre akoby prízvukoval, že riešenie nejestvuje.... celý text
Alžbětinské divadlo. 1. díl, Shakespearovi předchůdci
1978,
Christopher Marlowe
Epochálna vec. Spolu s druhou a treťou časťou (Alžbetínske divadlo 2 a 3) asi najväčší český počin v odbore alžbetínskeho divadla. Prekonáva to aj Hilského snahy - na druhej strane, Hilský nepracoval v skupine, ale sám. Predovšetkým tu sú unikátne preklady hier významných alžbetínskych dramatikov - Marlowa, Kyda, Greena a Lylyho, z ktorých mnohé v češtine a v slovenčine nevyšli predtým, ani potom. Spolu s tým sú tu aj preklady dobových prameňov a dokumentov, listov, traktátov, pamfletov a esejí - napríklad listy mešťanov či hercov poslané tajnej rade, úryvok zo Sidneyho Obrany básnictva, protidivadelné pamflety a mnohé iné. Potom je tu päť mimoriadne zaujímavých teatrologických štúdií (výborná je najmä Lukešova a Bejblíkova esej), ktoré na dobu nahliadajú z viacerých uhlov pohľadu, niektoré sú skôr historické, iné viac filozofické. Na rozdiel od Hilského v nich nechýba "buldočia zarputilosť". V publikácii tiež nájdete relatívne obsiahle biografie jednotlivých tvorcov. A aj veľkorysý formát a papier a mimoriadne početný obrazový aparát pripomína viac reprezentatívne encyklopédie, než tradičné odborné publikácie. Skrátka a dobre - toto je absolútne kľúčové dielo pre všetkých fanúšikov Shakespeara a jeho doby. Tých 5 hviezd knihe udeľujem pred dočítaním všetkých hier, pretože toto je naozaj niečo neuveriteľné. Samozrejme, mnohých bude možno iritovať dobová marxistická interpretácia. Na druhej strane, dnes už ide skôr o relatívne zaujímavý pohľad na Shakespeara, pretože tá sa v súčasných či v anglických štúdiách až tak často neobjavuje. Absentuje tu aj komentárová časť k jednotlivým hrám, ale to už by tie knihy asi nabobtnali do príliš veľkých rozmerov. Ale aj tak je to škoda. Či skôr chybička na kráse, ktorá sa pri budúcich vydaniach bude dať ľahko napraviť. Slovenská shakespearistika by takéto diela potrebovala ako soľ. Čo sa samotných hier týka: viac k nim napíšem do komentárov k "častiam diela", ktoré som vytvoril. Odporúčam však najmä hry Christophera Marlowa, ktoré dosahujú naratívne kvality Williama Shakespeara (básnické a filozofické nie). Žiaľ, Maltský žid je silne rasistický, čo však len ukazuje Shakespearovu veľkosť pri písaní Kupca benátskeho, ktorý sa nad tieto dobové predsudky dokázal aspoň trošku povzniesť.... celý text
