Macvosik
přečtené 509
Richard III.
2018,
William Shakespeare
Richard III stojí a padá na ústrednom charaktere, ktorým je Richard III, resp. "preoblečená" stredoveká postava Neresť. Shakespeare tu tak prepája archetypové stredoveké divadlo s renesančným individualizmom a smiechovú ľudovú kultúru s vysokou politikou plnou manipulácií a cností (či skôr hrou na cnosti). Už tu Shakespeare vytvára odvážny žánrový mix a búra hranice. Všetky ostatné postavy sú len figúrkami v tejto one man show - nedôležité, slúžiace pre tvorbu charakteru. S množstvom mien a s ich plytkosťou som aj preto nemal problém. Mimochodom, dosť pomôže prečítať si predchádzajúce tri časti tejto tetralógie (Henrich VI 1-3), ale naozaj to nie je potrebné - sústreďte sa len na Richarda. Zážitku z čítania to však len prospeje - najmä pohľad na zničenú Margarétu je krásnym zadosťučinením. Kľúčovým prvkom úspechu tejto hry je najmä Richardova komunikácia s divákmi a jeho sarkastický, často až sebareflexívny humor. Richard je všetko len nie hlupák. Je to výrazná individualita, "machiavel", zdatný rétor a vojak a do istej miery self-made man. Jeho obľúbenosť vyplýva z prekvapivosti s akou sa tento opovrhovaný mrzák dostáva k moci. Človek mu práve vďaka jeho handicapu a outsiderstvu, ktorý si navyše on sám uvedomuje a nielenže ho využíva vo svoj prospech, ale si z neho dokáže robiť žarty, musí fandiť. Richard je skrátka čistokrvný politik, ktorý by mal dnes na ružiach ustlané a je naozaj úžasné ako moderne a živo pôsobí. Je ako kúzelník, ktorý postavám i divákom dopredu povie, že vás oklame a hneď vzápätí s otvorenými ústami všetci sledujeme, že nás naozaj oklamal. Jeho poľudštenie, až poníženie tu azda má fungovať aj ako reakcia na Marlowovho titanského Tamerlána a ak si ho človek porovná s charaktermi jeho súputníkov, je to rovnaký zázrak ako keby sa v hlbokom praveku objavil muž s kufríkom. Súčasne tu Shakespeare rozvíja svoje slovné majstrovstvo. Ukážkové je hlavne Richardovo úspešné flirtovanie a celkovo je toto dielo plné slovných hier, rétorických obratov a slovných dvojzmyslov, ktoré sú o to krajšie, že z nich cítiť humor, iróniu a demaskovanie pokrytectva. Akoby bola celá hra o maskách, ktoré si nasadzujeme a ktorým prispôsobujeme svoju reč, o ich neustálom strhávaní a pomrkávaní, ktoré búra hranice medzi hercom a skutočnou osobou, hercom a divákom. Už tu sa tak začína zjavovať Shakespearovo ústredné heslo: Celý svet je jedno veľké javisko a my všetci sme len herci v ňom. A aj pre túto ľahkosť a zároveň hĺbku, klamlivú podmanivosť, ktorá je zároveň najpravdivejšou pravdou, filozofické zdôrazňovanie performativity ľudského života Shakespeara zbožňujem. Aj preto - v rámci celej osemdielnej série - radím Richarda III na druhé miesto hneď za Richarda II. Videné: Divadlo: 1x Film: V kruhu koruny II: Richard III (2016), Richard III (1995)... celý text
Richard II.
2003,
William Shakespeare
Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna): "(...) V kruhu koruny, čo obopína spánky vladára, vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo čo vysmieva sa z kráľovského stavu:" Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď: "Nič horšie v boji nepríde, len smrť. Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť, kto z konca strach má, chce mu podľahnúť." Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie: "Zrak smútku, oslepený slzami, na mnohé javy delí jednu vec, tak ako perspektíva splýva v chaos, keď na ňu spredu hľadíme, no zboku rozličný má tvar..." Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier. (Prečítané v preklade Jozefa Kota) Videné: Divadlo: - Film: V kruhu koruny: Richard II... celý text
Coriolanus
2014,
William Shakespeare
Coriolanus bol na rozdiel od väčšiny ostatných Shakespearových antických "tragédií" (s výnimkou Júlia Caesara) najmenej eklektický, resp. najbližší žánrovému zaradeniu. Kým Timon bol skôr moralitou plnou horkastého cynizmu, Troilos a Kressida fraškou a Antonius a Kleopatra tragikomédiou, Coriolanus zobrazuje vzostup a pád svojho hrdinu, ktorému presne v duchu tragického žánru nezostalo žiadne prijateľné riešenie situácie. Ocitol sa uväznený medzi láskou k rodine a čiastočne i láskou k svojmu mestu a súčasne medzi záväzkami, ktoré dal spojencom, vlastným charakterom a pocitom nespravodlivosti, ktoré v ňom zanechali Rimania. Samozrejme, v tomto prípade ide o trochu odlišný, skôr spoločensko-politický, než metafyzický (osud a bohovia) typ tragédie. Ale neriešiteľnosť (resp. ťažká riešiteľnosť) a nevyhnutnosť (zostáva len zrada mesta a rodiny alebo zrada spojencov a seba) tu stále vytvárajú tragickú situačnú kostru. Vzhľadom na toto je zrejmé, že kľúčovým prvkom celej tragédie je Coriolanov charakter. Drsný, húževnatý, odvážny, schopný, mocný, ale aj krutý, ne-diplomatický, arogantný, tvrdohlavý. Presne ten typ osobnosti, v ktorej sa mieša všetko to dobré a zároveň všetko zlé, čo sa nám spája so schopným aristokratom vojenského typu (muž činu). Je zaujímavé túto hru porovnať s predchádzajúcim Timonom Aténskym, ktorý rieši vlastne tú istú tému - nevďak mesta voči výnimočnej osobnosti, následné spravodlivé rozhorčenie a Alkibiadovu vojenskú vzburu voči tomuto správaniu. Coriolanova sila (na rozdiel od Timona) vychádza primárne z neho samého. Je si vedomý svojich schopností a kvalít. Má jasne ukotvený svetonázor, ktorý je postavený na odvahe a cti a v tomto môže kašľať na názory a milodary ostatných. Slabosťou, ale aj vysokou politikou vyslovene pohŕda a do istej miery si to môže dovoliť. Práve jeho výnimočný a vypätý, ale aj extrémistický charakter tu pripomína tých klasických antických Aiasov, pre ktorých je strata cti ďaleko horším trestom než smrť. Coriolanus tak vystupuje nad bežných smrteľníkov a dáva im to najavo, čím vlastne beží v ústrety veľkým činom, ale aj veľkej tragédii a veľkej smrti. Je to zvláštny, magnetický charakter, ktorý má rozdvojenosť vpísanú priam do duše - musíte ho obdivovať i nenávidieť. A táto hra je vlastne o nárokoch takéhoto výnimočného človeka vo vzťahu k polis a o súboji dvoch predstáv o svete. A aj napriek Coriolanovmu odporu voči demokracii, aj napriek všetkému človek cíti, že Coriolanus má v niečom pravdu. Má pravdu jednoty svojho charakteru a svojich schopností a síl, ktoré hovoria samé za seba a usvedčujú okolie z malosti a podriadenosti, čo je v rovnostárskom zriadení neodpustiteľné. Je hrozbou pretože je iný, väčší. Akoby sa tu zhmotnila Nietzscheho teória o nadčloveku, ktorý ďaleko prekonáva "posledných ľudí" a ich pasívny nihilizmus, zároveň mu však Shakespeare (tragickým koncom) aj oponuje. Ukazuje, že aj nadčlovek je človek, neodstrihnuteľný od svojho pôvodu, ktorý ho napokon zráža opäť na zem. V podstate zrádza.... celý text
Kupec benátský
2007,
William Shakespeare
Pre mňa je Kupec benátsky hrou o potrebe milosrdnosti, o probléme vzťahu medzi menšinami a majoritou a najmä o vzťahu zákonov a ľudského života. Shakespeare tu v podstate ukazuje aké je hlúpe zaťato stáť na čo najexaktnejšom dodržiavaní zákona za každú cenu. Táto úpenlivá exaktnosť sa totiž zúfalo dovoláva abstrakcie tam, kde stojí celok ľudského života. Shakespeare akoby tu hovoril, že redukovanie človečenstva v zákonoch na kus mäsa, opomína to, čo je na ľudskom živote neuchopiteľné, tekuté. A nemusí to byť nutne duša, stačí len ten celok rôznorodých spoločenských interakcií, túžob a prianí, ktoré sa z abstrakcie vždy vymykajú. A práve preto potrebuje spravodlivosť stáť, a aj stojí, aj na iných základoch, než je absolútne exaktné dodržiavanie slova. Pretože takáto zaťatosť vie byť dvojsečná, a vo výsledku sa vie obrátiť proti žiadateľovi. To, že sa tu zároveň postuluje otázka náboženstva podľa mňa nie je náhoda. Shakespeare tu musel reagovať aj na dobové fanatické puritánske sekty, ktoré v Anglicku stáli na čo najdoslovnejšom chápaní Biblie a snažili sa zviazať spoločenský život jej zákonmi. Lenže ľahko sa z takéhoto úpenlivého dodržiavania zákonov vysmieva ak ste členmi majority. Čo iné ako zákon, aká iná inštancia zostáva Shylockovi v nepriateľskom prostredí? Samozrejme, Shylock je zbytočne ukrutný, lenže krutý bol k nemu aj Antonio a krutá je k nemu aj celá okolitá spoločnosť. Veď aké iné možnosti obživy Shylock má? Prečo naňho Antonio pľuje a ponižuje ho? Kde bola vtedy tá milosrdnosť? Ak má na výber žobrácku palicu alebo úžeru, nemožno sa mu diviť, že si vybral tento spôsob života. Aj preto zo Shylockových úst zaznievajú nepochybne oprávnené výčitky a zúfalá potreba zákona tu je i nie je demagógiou. Shylock sa chce pomstiť na celom kresťanskom svete a hoci je toto správanie zbytočne brutálne, dá sa doň čisto ľudsky vcítiť. Veď koľko tých osamelých pomstiteľov, ktorí vzali veci do vlastných rúk, stojí už celé stáročia na kultúrnom piedestáli? Shylock pritom zákon dodržiava, takže v tomto ohľade je ešte bezúhonnejší. Tým sa síce zo Shylocka vina nezmyje, ale rozhodne to ukazuje jeho ľudskú stránku. Aj preto sa mi páčila Radfordova adaptácia, v ktorej sa zo Shylocka stáva tragická postava - nešťastná, opustená, ponížená. Aj to len ukazuje, že pri správnom nasvietení môže mať tá hra aj iné kontúry. Niečo také by sa však určite nedalo spraviť s Marlowovým Maltským židom. Ak k tomu pridáme aj kladnú postavu Jessicy len ťažko môžeme tú hru označiť za vyslovene antisemitskú. To, čo tu Shakespeare ukazuje, je teda nemilosrdná situácia, s ktorou sa musia postavy vyrovnať a v ktorej majú šancu ukázať, čo v nich je. Či ukážu to najlepšie alebo najhoršie v nich. Shylock ukázal svoju horšiu stránku, ale rozhodne v tom nebol sám.... celý text
Antonius a Kleopatra
2006,
William Shakespeare
Problémom tejto hry je, že napriek očakávaniam, napriek všetkému tomu kultúrnemu nánosu a do istej miery aj samotnej historickej skutočnosti, to nie je tragédia. Shakespeare sa v závere kariéry rád vzpieral očakávaniam a pohrával sa so žánrovými hranicami tak, ako nikto iný. V tomto prípade mu k tomu nahrávali historické skutočnosti ako aj charakter hrdinov, ktorých vytvoril, najmä Kleopatry - premenlivé spojenectvá a vzťahy, búrlivé, vášnivé, až hysterické charaktery, ktorými lomcujú túžby a intuície. Hra, ktorú tak ovláda sex a túžba, až pripomína Sen noci svätojánskej, kde sa hrdinovia taktiež zamilovávali a odmilovávali v priebehu sekundy. A tak sú neustále narúšané aj príbehy a predsavzatia, nič nestojí pevne. Shakespeare tu opäť postuluje svoju obľúbenú tému interregna a teda konfrontácie dvoch svetov - starého, odchádzajúceho a nového, čo sa prenáša aj do textu celej hry. Je to doba, kde nič nestojí pevne, kde sa aj to najpevnejšie rozpadá a na troskách vznikajú základy nového sveta. Zároveň je to doba, kde sa velikáni správajú ako zamilovaní pubertiaci a kde aj vďaka tomuto lomcovaniu vstupuje groteskno a fraška. A je to práve Kleopatra, ktorá vládne celej hre, aj postavám v nej. Vo svojej južanskej impulzívnosti vládne priam magickou mocou nad druhými, cítiť z nej niečo z dionýzskeho princípu, v ktorom akoby sa prebúdzala príroda i sám život zachytený pri žití, číra opojnosť a zrelosť. S týmto princípom sa spájajú orgie bakchantiek plné divokého tanca, spevu, potu, krvi a sexu. Oproti nej stojí chladný, stoický predstaviteľ rímskeho impéria, Octavianus, v ktorom sa pre zmenu ukazuje všetko to apollónske, tá zdržanlivosť, ten odstup, tá racionalita imperátora. Pot, krv, sex, spev a tanec sú tu zviazané vojenskou disciplínou. A medzi týmito dvomi princípmi je na kusy trhaný Antonius, ktorý samostatne síce ukazuje svoj apollónsky podklad, avšak v blízkosti Kleopatry dokazuje platnosť porekadla, že "duša milujúceho žije v cudzom tele". Mne osobne sa takéto žánrové hybridy a roztrúsené, nepevné rozprávania zatiaľ príliš nepáčia. Táto hra tak pre mňa spadá do toho istého okruhu ako napr. Troilos a Kressida, Kráľ Ján ai. Koncept je mi sympatický, páči sa mi filozofia, ktorá je za tým, ale možno som proste len nedozrel na tento typ hier. Azda keď konečne uvidím nejaké dobré divadelné či aspoň filmové spracovanie, zmením názor.... celý text
Timon Athenský
1930,
William Shakespeare
Na rozdiel od mojich dvoch spolu-komentátorov, nie som, respektíve skôr nechcem byť cynik. Aj preto som sa s Timonovým pohľadom na svet nedokázal identifikovať a vnímal hru ako istý typ morality. Rozhodne nie prízemnej a plytkej, ale azda až príliš prostej a didaktickej. Lenže, a to treba neustále pripomínať, túto hru napísal Shakespeare. Aj tu sa dajú nájsť zaujímavé interpretácie a geniálne postrehy a monológy. V prvom rade je táto hra zaujímavou kritikou rodiaceho sa kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Tak ako inde, aj tu Shakespeare pravdepodobne pranieroval dobové praktiky v alžbetínskom Anglicku a tieto sa bezpochyby dajú vztiahnuť aj na súčasnosť. To znamená, že hodnota človeka sa presne meria a tou mierou sú peniaze, nie charakter, ani občianske cnosti a zásluhy. Najvypuklejšie sa to prejavuje práve v osobe Timona, ktorý sa mýli hneď dvakrát. Prvý krát sa mýli, keď si myslí, že priateľstvo a úctu si získa finančnou štedrosťou - takáto úcta a priateľstvo sa viaže k peniazom a nie k nemu. Druhý krát, keď sa chudobný a opustený nahnevá na celé mesto za jeho nevďačnosť. Jeho hlavnou chybou je totiž to, že ani v tej úprimnej chvíli si neuvedomil, že celý jeho život stále ovládajú peniaze (prípadne ich nedostatok). Že vďačnosť a nevďačnosť, spravodlivosť a nespravodlivosť, priateľstvo a ľahostajnosť stále meria peniazmi, ktorými naoko tak pohŕda. Že je na Atény nahnevaný preto, že mu nechceli pomôcť a nedali mu peniaze, ktoré predtým on rozdával. Samozrejme, ukrýva sa za tým oprávnené morálne rozhorčenie, akurát s ním Timon nedokáže pracovať. V jadre stále zostáva tým istým nerealistickým, jednorozmerným hlupáčikom (len s opačným znamienkom), ktorého život určovali a napokon zničili peniaze. Pritom riešenie je prosté. Spomínam si na krásnu scénu z Dickensovej Malej Dorritky, keď obaja schudobnení hrdinovia môžu žiť konečne šťastne, pretože sa zbavili tých príšerných záťaží v podobe peňazí. Peniaze totiž vskutku deformujú realitu. Timon pri svojej povahe a pri spoločnosti, ktorá ho obklopovala nemal s takým množstvom peňazí šancu vybudovať si nejaký skutočný vzťah, pretože premieňali samotné stretnutie s Timonom na finančnú transakciu a privádzali k nemu ľudí, ktorí svojim zdanlivým ultra-priateľstvom vytlačili skutočných, nevtieravých priateľov. Od začiatku až dokonca bol opustený, nemal pri sebe priateľov a nemal skutočný vzťah - ani predtým, ani potom. Timon, ktorému realita strhla klapky z očí, tak dostal možnosť konečne začať žiť svoj život, začať budovať skutočné vzťahy a cez to aj cnostný charakter a nevyužil ju. Zlyhal. Zle prečítal situáciu. Timon v sebe skrátka nemal ani zrnko praktickej múdrosti, nedokázal zazrieť realitu v jej komplexnosti, zbabelo sa vzdal života v spoločnosti a cynicky spoza múrov vykrikoval svoje lacné zatrpknuté múdra o živote, ktorý nedokázal múdro a krásne žiť. Nevnímal svoj bankrot ako isté oslobodenie a možnosť začať inak uvažovať o realite - vymaniť sa z kolobehu speňažovania všetkého a začať žiť skutočne s druhými. Hlavne preto nedokázal byť skutočným cynikom-umelcom ako Apemantus (inšpirovaný Diogénom), ktorý vo svojom proteste voči celej spoločnosti opovrhoval úplne všetkým, aj peniazmi a ukazoval na vlastnom správaní, aké degenerované nihilistické prázdno sa ukrýva pod maskami miestnych obchodníkov a v ich pokryteckých, prospechárskych vzťahoch. A nedokázal byť ani liečiteľom ako Alkibiades, ktorý sa odvážne pustil do boja za svoje ideály. Táto hra bola veľmi trpká, avšak Timon a jeho osud nepredstavuje žiadne riešenie. Predstavuje človeka, ktorý hral hru svojich nepriateľov (peňazí a obchodníctva) až dokonca, a práve preto prehral. A práve o tomto je Shakspearova kritika kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Peniaze vám síce otvárajú dvere, ale do prázdnych izieb. Stávate sa osamelými, nemáte skutočné vzťahy založené len na blízkosti, uzatvárate sa do rozľahlých palácov, prípadne do zatuchnutých jaskýň. Stávate sa skrátka radikálne individualistickými, spoločnosť sa rozpadá a jediný na koho sa môžete spoľahnúť ste vy sami. A presne preto je ten svet taký smutný, trpký, neživotný, prázdny, cynický a práve preto hlúpy a zbabelý ako Timonovo vyvreskovanie v jaskyni. Peniaze sú rovnaké šťastie i prekliatie ako Koruna. Ak ich máte, môžete dosiahnuť veľké veci, ale musíte s nimi vybojovať mimoriadne krutý boj.... celý text