Macvosik
přečtené 509
Julius Caesar
2008,
William Shakespeare
Jedna z mojich najobľúbenejších shakespearovských hier. Shakespeare tu, poučený zo svojej osemdielnej série o anglickej histórii, posúva svoju filozofiu dejín na vyššiu úroveň a podáva ju celú v maximálne zhustenej forme. Nielen kairos (vhodný čas) a fronesis (praktická múdrosť) panovníka rozhoduje o osude národa a chode dejín. Už nielen "koruna" ako inštitúcia, ktorá sa vynorila z národa ako Venuša z mora. Už nielen dejiny ako abstraktné kyvadlo pretínajúce harmóniu. Republika sem vniesla aj societu a jej nároky. To, čo bolo predtým akoby tušené, tu zrazu získava vlastnú tvár a samo to aktívne ovplyvňuje chod dejín. Alois Bejblík to vo svojej štúdie trefne popísal ako neustále zrkadlenie. Panovník, ktorý predtým z odstupu od ľudí riešil veľké dejiny, teraz musí ovplyvňovať ľudí, získavať verejnú mienku na svoju stranu. Zároveň ho však táto verejnosť sama ovplyvňuje a ovplyvňuje a je ovplyvňovaná aj inými ľuďmi. A tak tu každý z rečníkov nastavuje zrkadlá dejom a pokrivene ich odráža do davu a ten ich zasa pokryvene odráža naspäť atď. atp. Spoločnosť je tu ako zložitý optický prístroj, ktorý neustále odráža lom svetla a mení jeho dráhu. A práve preto je výsledný lúč a jeho podoba len veľmi ťažko odhadnuteľný. Sem potom vstupuje práve tá praktická múdrosť, ktorá musí cítiť tep doby, vystihnúť ten vhodný čas a vtrhnúť do celého procesu v tom momente, keď lúč vystreľuje z opačného konca, aby získal tú tvár, ktorú si želá. Brutus, akokoľvek múdry a cnostný, tento mechanizmus nepochopil a dovolil Antoniovi na záver rečniť nad Caesarovým hrobom. Súčasne v jadre celej hry stojí stále tá istá zapeklitá otázka: Je morálne zavraždiť tyrana v prospech národa? Shakespearova odpoveď nie je tak úplne jednoznačná. Pri Júliovi Cézarovi sledujeme dve strany konfliktu, ktoré sú minimálne rovnako schopné a cnostné. Tak ktorá z nich má právo na svojej strane? Je zrejmé, že "kráľovražda" je podľa Shakespeara brutálnym zásahom do chodu sveta - aj preto "občianska vojna v nebi vypukla" a "pod Kapitolom sa vynoril lev". Na druhej strane však stojí "verejnosť" a národ ohrozovaný uzurpátorom. Opäť sa tu tak odhaľuje klasická tragická dilema, kde proti sebe stoja "večné" nároky a nároky komunity. Pre Danteho bola táto otázka ľahko riešiteľná, avšak pre Angličana Shakespeara, síce oddaného kráľovnej, ale zato z nábožensky, geograficky i politicky izolovanej komunity, v ktorej sa práve zrodilo aktívne politično a parlament získaval silu, ide o tvrdší oriešok. Odpoveď tu aj preto je tragická. Brutus mal i nemal na výber. Musel sa vzoprieť uzurpátorovi, avšak tep doby bol už niekde inde. A hoci si to uvedomoval nemohol konať ináč, pretože ho k tomu viedli cnosti a ideály. Shakespearova rehabilitácia Bruta, jeho krásna, cnostná smrť, tu tak slúži aj ako pripomienka toho, ako sa rodili moderné európske dejiny.... celý text
Troilus a Kressida
2012,
William Shakespeare
Troilus a Kressida je hra, ktorá klame telom. Shakespeare tu definitívne rozpustil žánre v jednom kotle a vytvoril hru, ktorá je aj preto len ťažko uchopiteľná a nepríliš naratívna. Nestála láska Troila a Kressidy, neustále preskupenia a zmeny pohľadov dvoch strán, nabubrelosť a pokrytectvo trójskych hrdinov, neustála faloš, zrada a klam a na to naviazaná irónia vytvára takú difúznosť, že nie je možné rozprávať súvislý príbeh. Trójska vojna ustrnula na mieste a zostalo v nej len hmýrenie sa indivíduí, ktoré sledujú len vlastné problémy - nič ich nespája. Tvária sa hrdinsky a cnostne, ale v skutočnosti všetci tušia, že za "závojom" sa deje niečo úplne iné. Pripomínajú športový klub plný veľkých individualít, ktoré nedokážu ťahať za jeden povraz. Tá hra tak irituje preto, lebo to, o čom hovorí, aj sama napĺňa svojim "telom" - je difúzna, rozbitá, ironická, nesústredená. Paradoxom je, že je to hra aj výsostne aktuálna. Akoby rozprávala o svete sociálnych sietí s ich krátkymi a rôznorodými individuálnymi príbehmi, o falošnosti influencerov, ktorí zdieľajú len to pekné a veľkolepé, o krátkych a nezmyselných láskach založených len na "prvej signálnej", o pokrytectve a o spoločnosti, kde sa všetko rozpadlo. Akoby aj naša spoločnosť bezcieľne blúdila v akomsi zvláštnom zmrazenom konflikte, na ktorého začiatok a koniec nedovidíme. Vieme len, že tu absentuje akékoľvek spojivo, nejestvuje vízia, ani ideál. Tento postupujúci rozpad možno zakúšal aj samotný Shakespeare. S Essexom (pop. 1601) definitívne odišli rytierske cnosti a teraz ich už môžeme bez obáv dekonštruovať. Súčasne s tým však odchádza aj jedna podoba sveta, ktorú ešte do istej miery stelesňuje aj starnúca kráľovná Alžbeta, a s tým aj istá stálosť a jednota. Nastupujúci svet kapitalizmu je plný obchodníckych Odyseov (krásnou iróniou je, že o strate istôt rozpráva práve Odyseus), ktorí sa stretajú so starým svetom a narúšajú všetky vtedajšie istoty. V takomto svete už nevyhrávajú najcnostnejší a najrytierskejší (Hektor), ale najprešibanejší. Niet jednotiaceho prvku, už tušene post-alžbetínska (Alžbeta zom. 1603) spoločnosť sa taktiež stáva difúznou, čo časom vyústi do občianskej vojny. Shakespeare to síce s istotou vedieť nemohol, ale tep doby a skryté animozity cítil. A čo sa štýlu týka, Shakespeare je vo vrcholnej forme, je cítiť, že je vypísaný a aj do takejto rozbitej hry vsúva monológy a vízie hodné génia. Už len kvôli tej Odyseovej reči si túto hru treba pripomínať, je až čarovná, aspoň časť sem musím dať: Len odstráňte ho, rozlaďte tú strunu, a nesúlad vám v ušiach zaškrípe: klad narazí na svoj protiklad, nad brehy vypne vodstvo svoju hruď a pevniny sa zmenia na močiar, sila sa stane pánom slabosti, krutý syn na smrť otca dotlčie: jediný zákon bude násilie, právo a bezprávie, vždy nesúzvučné, stratia svoj význam: tak aj spravodlivosť. Naostatok sa všetko zmení v moc, moc v svojvôľu a tá zas v pažravosť, a pažravosť, ten všeobecný vlk, vykrmovaný svojvôľou a mocou, si všeobecnú obeť musí nájsť: sama sa zožerie.... celý text
