Tragédie přehled

20.07.2024

Klasika povinné četby.

25.09.2021

(SPOILER) Zvláštne, aký má tá kniha príbeh, keď ju človek číta podľa chronológie vzniku jednotlivých hier. Sofoklés sa tu postupne zbavuje asichylovského modelu drámy, ktorý bol silne prítomný ešte u Aianta, utvára si svoju vlastnú tvár a ústi až do akejsi pozemskejšej staroby. Postupne sa vytrácajú až akési mystické žalospevné piesne zborov typické svojou sakrálnou silou (naberajú skôr psychologizujúcu podobu) a to v prospech dôkladnejšieho rozvíjania konfliktov medzi väčšou skupinou postáv. Zároveň akoby sa tu cez vitálne postavy (Aiás, Kreón a Antigona) postupne prepracúval až ku starcom visiacim nad hrobom (Filoktétes, staručký Oidipus).

Sofokles tak (s výnimkou Aianta) vyniká predovšetkým v rozvíjaní konfliktov troch, či rovno štyroch hodnotových systémov (napr. Antigona, Kreón, zbor). Aj preto sú jeho drámy doslova ukážkové a kľúčové pre vývoj európskeho divadla - dramatické, dynamické, konfliktné a katarzné. Zobrazuje postavy pechoriace sa medzi mlynskými kameňmi a snažiace sa svojou silou ovládnuť pre seba kúsok sveta, ovládnuť svoj osud, ovládnuť náhodu, a následne - práve kvôli tejto snahe, svojej hybris - padajú do prachu, pretože práve táto ich snaha je napĺňaním osudu. Ak si niečo zo Sofokla zapamätám, určite to bude obraz stromov, ktoré sa na okraji útesu ohýbajú pod silou vetra, pretože inak by boli vyvrátené. Skrátka, každý abstraktný hodnotový systém (aj ten Antigonin), každá racionalizácia (najmä tá Oidipova), každé odvládnutie sveta, to všetko je len klamom, ktorým sa snažíme obrniť a ktorý nás zaslepuje ako Oidipa (aj preto je vypichnutie si očí taká mocná metafora). Samozrejme, u Sofokla sa toho ukrýva omnoho viac. Jeho hry mali svojim dialogickým rozvíjaním hodnotových konfliktov, ktoré ústili do neriešiteľných diskrepancií určite veľmi silný vplyv na Platóna (ktorého vyústenia boli väčšinou opačné) a tým pádom na celú európsku filozofiu. Prekrásne sa tu dajú ilustrovať konflikty medzi nárokom komunity a indivídu, medzi nárokom Bohov a ľudí, medzi racionalizáciou a citovosťou, medzi možnosťou vzpierať sa osudu a osudom a pod.

Netreba však zabúdať, že boli aj poéziou a práve toto je niečo, v čom vyniká Aiás. Tak ako u Aischyla aj tu sa ozývajú akési nebeské volania, spievané lamentácie, ktorými zbor vrhá do divákov magickú moc slov. Aiás tu tak predstavuje až akési sakrálne dielo a pre mňa osobne ide jednu z najúplnejších hier gréckej antiky. Súčasne tu totiž Sofoklés rozohráva úchvatnú dišputu nad hrobom Aianta o konflikte slobodného občana a hrdinu proti moci kráľa, o moci človeka a bohov, o hodnote cti a poslušnosti, atď. atp.

Tretím vrcholom je potom pre mňa Antigona, v ktorej sa zasa úchvatným spôsobom rozohráva konflikt medzi Kreontom a "hlasom komunity" a Antigonou a "hlasom rodiny". Paradoxom pritom je, že dnes máme zafixovanú ako kladnú postavu výlučne Antigonu, ktorá pritom hovorí, že jej duša je mŕtva, ktorá je schopná zavrhnúť vlastnú sestru a postaviť mŕtvych na piedestál pred živých (mŕtveho brata pred svojho živého milovaného i sestru). Obaja sú tu predstaviteľmi neosobných systémov, v ktorých akoby pre život nebolo miesto. Eros a Dionýzos u Antigony ustupujú Hádovi a Diké. A obaja tiež ukazujú hybris, hoci u Kreonta je tento problém vypuklejší. Riešenie tu potom predstavuje zbor a Haimón, ktorí ukazujú, že abstraktné princípy treba zaplniť živým človekom a že treba byť tými stromami na útesoch. Takto som to aspoň čítal ja (ale aj Martha Nussbaumová).

A potom by som tu rád spomenul ešte Filoktéta. Tu je zaujímavé, že neriešiteľný konflikt potrieb obce (ukončenie vojny) a potrieb indivídua (hnev na klamárov a zlých priateľov, potreba domova po rokoch samoty) musel napokon rozlúsknuť až božský zásah, čím Sofokles v tejto hre akoby prízvukoval, že riešenie nejestvuje.