Macvosik
přečtené 509
Robin a Marion
1942,
Adam de la Halle
Prekrásne. Neviem či to bolo prekladom, ale mal som neustálu chuť si popri čítaní sem tam poskočiť a zatancovať. Len je to nutné čítať ako pieseň. Bol v tom kúsok mladíckeho srdca plného chuti do života, neustáleho žartovania a obdivu ku kráse sveta. A aj napriek dramatickým momentom to nikdy neprestalo milovať život, a to v každej čiastočke tohto vesmíru, pričom manifestáciou tejto lásky nie je len jazyk, ale aj humor a istá nadnášajúca ľahkosť. Skutočná radosť a krása. A priznám sa, absolutórium si to pre mňa získalo najmä tým, že ide o dielo z 13. storočia. Nečakal som to. P.S. Atmosféru tohto prekrásneho bibliofilského vydania podľa mňa výborne dotvárajú Kotrbove ilustrácie.... celý text
Soumrak model čili Kterak se filosofuje kladivem
1913,
Friedrich Nietzsche
Nietzsche akoby bol vrastený do doby vzniku, čím nepopieram nadčasovú platnosť jeho myšlienok, len sa mi zdá, že to všetko najlepšie funguje ako reakcia na dobovú "dekadenciu" a zároveň aj ako zosilnená dekadencia samotná. A keďže táto "dekadencia" pretrváva aj dnes, je Nietzsche zároveň aktuálny aj dnes, a to nielen (ako by sa mohlo zdať na základe komentárov) z pozície fašistickej kritiky spoločnosti, ale aj z pozície kritiky (neo)marxistickej (týmto pravdepodobne nahnevám mnohých ľudí), čím však určite nechcem pritakávať liberálnej snahe dávať marxizmus a fašizmus do jedného koktejlu. Nietzsche však bezpochyby slúžil v druhej polovici 20. storočia pre viacerých filozofov ako prostriedok vyhranenia sa voči Hegelovi (Foucault, Deleuze, Badiou), respektíve jeho revidovania. Nasledujúca časť je produktom nereflektovaného "prvého dojmu" a otázok, ktoré to vo mne vyvolalo. Otázok aj preto možno chybných, pretože položených v procese zamýšľania sa. Berte ich preto s rezervou: Ja s tunajším Nietzschem v mnohom nesúhlasím. Nesúhlasím napríklad s jeho analýzou kresťanstva, z ktorej až príliš cítim bias v podobe dobovej meštiackej, protestantskej spoločnosti, tých puritánskych moralistických babičiek, na ktoré podľa mňa reaguje. Proti tejto analýze sa potom so všetkou vervou vyhranil z katolíckej pozície Chesterton, ktorý poukázal na zúfalú zaslepenosť jeho analýz. Povedané Nietzscheho slovami, Nietzsche tu kritizuje dekadentné, neskoré kresťanstvo a bezpochyby ho kritizuje oprávnene, zanietene a podnetne, ale útočiť na takto degenerovaného, hlineného protivníka je tak trochu ako útočiť na kurín plameňometom. Ale to je možno len môj bias v reakcii na niektoré tunajšie komentáre, pretože byť dnes v Európe anti-kresťanom je tou najmenej odvážnou vecou na svete. S čím by som sa potom chcel prieť, je jeho prehnané stavanie na čírom vitalizme, na akomsi produktívnom, a pritom seba-deštruktívnom pohlavnom pude, ktoré akoby sa so všetkou vervou rútilo životom bez ohľadu na následky. Môžem sa mýliť, ale nie je práve toto obraz dekadencie? Obraz západnej civilizácie rútiacej sa v ústrety katastrofe, voči ktorej treba postaviť extrémny liek? Nie je fyziológia a naturalizmus, na ktorých stavia, tiež jednou z línií tej "dekadentnej" spoločnosti? Nevyrástla západná veda a teda aj fyziológia na kresťanskom nominalizme (a spätnou projekciou Boha do novovekého človeka?)? Nie je Nietzscheho liek aj preto dekadentný rovnako ako naša spoločnosť? A nie je pre samotný život kľúčové, ako to tvrdia niektorí fyzici, vzdorovanie entropii? Nie je isté obrnenie sa lepšie než prosté vhupnutie horúcej lyžičky do studenej vody? Samozrejme, takéto stanovisko je odvážnejšie, ale neznamenalo by takéto fyziologické správanie koniec-koncov ľadovo chladný, mŕtvy vesmír, pretože by sa po počiatočnom klokotaní napokon všetko čo najrýchlejšie vyčerpalo, pretože by v maximálnej miere vyžilo všetky svoje sily? A ani Nietzscheho nesmrteľnosť, o ktorej tak rád hovorí v súvislosti so svojou osobou, by neprebehla v civilizácii, ktorá by sa neobrnila pred zánikom tak ako tá naša. Práve naopak, "nietzscheáncov" boli bezpochyby plné celé "rané" dejiny a po väčšine z nich neostalo nič. Zomreli s vykynožením svojich kmeňov, a to kultúrne i geneticky. Toto Nietzscheho volanie tak potom dáva zmysel naozaj len v tej našej dnešnej, zatuchnutej "egyptskej" civilizácii, v ktorej akoby všetko zakonzervovane a pomaly umieralo, kde pobehujeme po svete pomaly v skafandroch, pretože sa tak zúfalo bojíme čohokoľvek skutočne živého i života samotného. Nietzscheánstvo je bezpochyby potrebné, až životne potrebné, ale ním podľa mňa nie je nikdy povedané všetko. Vždy mi chýba B. Prečo potom 4 hviezdy? Pretože Nietzscheho naozaj potrebujem. Jeho kritika v mnohých smeroch naozaj tne do živého a je aktuálna aj dnes. Kladie otázky a núti k premýšľaniu o inej civilizácii, vyzýva k činu a k odvahe a tá je potrebná najmä dnes, v ére iných a pritom tak podobných puritánskych post-pubertálnych babiek. Pôsobivo deštruuje mnohé modly a tomu treba vždy tlieskať, akurát mnohé z nich nemajú hlinené nohy. A predovšetkým je táto Nietzscheho kritika prekrásna, tryská z nej život, zapácha a vzdoruje. Nietzsche bol bezpochyby génius a aj keby som s ním nesúhlasil až na kosť (čo nie je pravda, s mnohými prvkami súhlasím), 4 hviezdičky mu skrátka musím dať.... celý text
Otec Goriot
2006,
Honoré de Balzac
Na Otca Goriota som si spomínal ako na jednu z tých zatuchnutých kníh z čias povinného čítania. Návrat k nej bol v prvom momente oslňujúci. Balzac bol vynikajúci štylista, ktorého knihy sú aj preto "plné". Pod plnosťou tu myslím to, že realistické opisy prostredia a spoločnosti sú tu "naplnené" aj spôsobom písania, ktorý sám dokáže sprostredkovať niečo z parížskeho sveta a oslňovať svojou nádhernou výrečnosťou. Čitateľ tak nedostáva len suchý popis, ale aj samotné prostredie a konanie postáv tu vďaka výbuchom štylistickej kreativity získavajú punc niečoho podmanivo zábavného - skrátka, cítime tu neustále obrysy toho veľkého parížskeho oceánu. V tomto tak Balzac s ľahkosťou poráža napríklad takého Dickensa. Najviac ma však zaujal samotný vzťah Otca Goriota a jeho dcér. Až dodnes som mal zafixovanú tú interpretáciu, ktorá tvrdí, že v Otcovi Goriotovi ide o vzťah nevďačných dcér k milujúcemu otcovi. Lenže ja tu necítim len aktualizáciu learovského archetypu (ktorý bol taktiež komplikovanejší - pozri môj komentár k Learovi), ale aj obrysy Timona Aténskeho. Otec Goriot bol tragickou postavou nie preto, že bol dobrý a opustený, ale preto, že svoje dcéry zle vychoval, vštepil im prospechárske hodnoty, a práve tieto prospechárske hodnoty ho neskôr zradili, podobne ako zradili Timona uprostred aténskej spoločnosti. Všetko vo svojom živote premenil na dar, obvykle peňažný, a aj preto sa dcéry domnievajú, že práve toto je láska. A aj preto premenil každý svoj spoločenský pohyb na finančnú transakciu - on sám je jedno veľké vrece peňazí, za ktorým sa už neukrýva nič viac. Z tohto hľadiska je tá hra o radikálnej premene spoločnosti, ktorá prichádza s rozmáhajúcim sa kapitalizmom, ktorý kriví vzťahy, rozleptáva hodnoty i samotné základy spoločnosti, a ktorý, keď sa prepojí na klasický neduh šľachtickej spoločnosti - pokrytectvo a boj o prestíž - získava zápach mestskej stoky. Na rozdiel od Timona - a práve tu tá Goriotova tragédia vrcholí - však svoje dcéry nedokáže prestať ľúbiť, nemôže ujsť do jaskyne a zavrhnúť svet ako Timon, musí sa naopak ako Tantalos neustále pozerať na objekt svojej túžby, ale nikdy sa ho nebude môcť dotknúť, nikdy sa nebude môcť napiť. Uvedomuje si svoj hriech (rozmaznanie dcér a ich prospechárstvo), ale podobne ako závislý človek mu nedokáže uniknúť. A tak sa jeho život stáva pomalou, ale nevyhnutnou sebadeštrukciou - vyprázdňovaním, pretože jeho sily sú prepojené s peniazmi. A aj preto som na záver cítil zvláštnu zmes ľútosti, nahnevanosti, pochopenia i rozhorčenia. Ten extrémny pátos tu vyvažovala až akási antická či biblická nevyhnutnosť, ktorá tomu dodávala skôr etický, než rýdzo emocionálny rozmer a poukazovala presne na tú "ľudskú komédiu", o ktorej Balzac písal.... celý text
Mouchy
1964,
Jean-Paul Sartre
Výborná hra. Sartre tu vytvára úchvatnú parafrázu na Aischylovu Oresteiu, plnú nesmierne mocných obrazov (muchy), filozofických dišpút o povahe človeka a hlavne ústredného konfliktu medzi človekom a bohom. Najkrajšou postavou tu však bola bezpochyby Elektra, v ktorej jedinej drieme skutočná tragédia, a to tragédia medzi vrastenosťou do prostredia (túto vrastenosť Orestes - svetobežník - nemá) a túžbou oslobodiť sa, ktorá nikdy nemôže byť naplnená. Elektra je ako postava jediná skutočne antická, jediná prežíva skutočný konflikt. Nasledujúca časť bude zmätená, sú to len poznámky v mojom čitateľskom denníku, ospravedlňujem sa za to: U ľavicového, ateistického intelektuála, akým je Sartre, ma však zaujala najmä jedna vec. Akokoľvek protikresťanská, táto hra hovorí o príchode Krista, ktorý na seba vzal hriechy sveta, oslobodil ľudí od "pomstychtivej" tváre starozákonného Boha a s ohňom a mečom im vybojoval... slobodu. Skrátka a dobre, ukážkový príchod nadčloveka - ako to v prípade Krista povedal i Nietzsche. Pre mňa osobne prekvapivé, a to aj keby to bolo len na úrovni Fryeovho Veľkého kódu - čiže akéhosi civilizačného podložia. Sartre tu teda vytvára obdobný obraz príchodu nadčloveka, ktorého sloboda ho vytrháva zo sféry božských zákonov a prírody (keď dnes sledujeme, kam táto "sloboda" vo vzťahu k prírode vedie, už to zrazu neznie tak sexy, však?), a ktorá mu umožňuje stať sa slobodným zákonodarcom svojho vlastného života. Človek sa tak vskutku stáva Bohom, vo vzťahu k okolitému svetu totiž má, ako by povedal Kant, všetky práva a žiadne povinnosti, teda, okrem tých, ktoré si vyvolí on sám, svojim slobodným, suverénnym činom. Orestes preto nemôže zažiť diskrepanciu. (...) Tento Sartrov pohľad vháňa do života Oresta neantický prvok, ktorý so sebou prináša táto sloboda a suverénnosť. Je ňou samota a neznesiteľná "ťaživosť" bytia. Už to nie je súboj človeka s osudom a s bohmi, už je to len súboj Oresta s vlastnými rozhodnutiami a činmi a teda so sebou samým - súboj medzi falošným, neautentickým tlakom okolia a vlastnou, autentickou potenciálnou suverenitou. Už tu teda Sartre hovorí, že peklo sú tí druhí. A súčasne sa tu ozýva niečo z Dostojevského a z troch otázok Veľkého inkvizítora, ktorý Krista konfrontoval s tým, že od človeka žiada príliš veľa. (...) To, že Sartrova filozofia tu zvádza k týmto klasickým metafyzickým témam však naopak nie je vôbec prekvapivé. Ako to povedal už Heidegger, Sartrov existencializmus nie je, aj napriek deklamáciám, žiadnym vystúpením proti tradičnej metafyzike, je jej dôsledným uskutočnením. Skrátka a dobre - ukážkový Hegel. Skeptický učiteľ (tu vychovávateľ) musí byť tak ako skeptický subjekt prekonaný subjektom absolútnym, a to v akte akéhosi stávania sa. (...) Nuž a v neposlednom rade, ako syntéza všetkých týchto prvkov, mi na myseľ vyvstávala táto Nietzscheho téza: “Zahynuli ste pod nákladom, ktorý nemôžete uniesť ani zhodiť? ... Prípad filozofa.“ Áno, Orestes bol pre mňa v tomto smere aj filozofom, a to filozofom hegelovského typu, ktorý prostredníctvom svojho slobodného činu a sebauvedomenia, prekračuje prvé dve fázy dialektiky (zvieraciu/téza/občania i skeptickú/antitéza/vychovávateľ) a v syntéze sa svojim konaním stáva absolútnym subjektom, absolútnym vedomím, subjektom dejín. Takáto suverenita tu však zostáva až potom a až vďaka tomu, že boh bol, ale už nie je, zostala len idea a človek sa ňou vďaka myšlienkovej operácii stal (resp. stáva). Takáto vypätá novoveká subjektivita vzniká práve prevzatím božského pohľadu do človeka, jeho zbožštením. A azda práve preto sa tu zjavuje ten Kristus... A azda práve pre toto sa so Sartrom neviem stotožniť - som skôr na strane Elektry a vlastne aj som Elektrou, akurát s tým rozdielom, že si tú svoju tragickú situáciu a roztrhnutosť uvedomujem.... celý text
Mizantrop
1944,
Molière (p)
Mizantrop je za mňa zatiaľ tou najlepšou Moliérovou hrou (z tých najslávnejších som nečítal Tartuffa a Dona Juana). Ak mám v Moliérovi s niečím problém tak rozhodne s istou šablónovitosťou jeho komédií/frašiek (napr. Zdravý nemocný, Mešťan šľachticom, Scapinove šibalstvá), kde sluha satiricky odkryje predsudky a exponované neresti svojho pána a umožní mladému páru páriť sa. Problémom je v týchto prípadoch obvykle jednoznačnosť, až istá moralistická didaktickosť, ktorú Moliére využíva na satirizovanie (týka sa to aj Lakomca). Boj dobra so zlom, či skôr hlúposti s múdrosťou, a to najmä v komédii, umožňuje len naratívny, nie dramatický konflikt vo vnútri samotnej postavy. A absolútne tu potom absentuje súboj dvoch rovnako silných stanovísk. Mizantrop taký nebol, pretože Alcest je tu figúrou rozporuplnou, dajú sa k nemu cítiť aj sympatie, dá sa ako postava pochopiť aj vo svojej exponovanosti, vo svojej vzbure. Jeho čiastkové postrehy sú mnohokrát brilantné, najmä keď sa posmieva druhoradým básnikom, keď odhaľuje pokrytectvo dvorskej morálky, keď demaskuje svoju milovanú. Kritika tu nie je nástrojom len Moliéra-autora, ale aj Alcesta - samotnej postavy - a to je význačný posun. Samotný Alcest je tu totiž lakmusovým papierikom dobovej spoločnosti a nutnosti reagovať na ňu. Celé to organicky vyrastá z opisovaného sveta. Samozrejme, jeho vzbura a snaha o morálnu čistotu je smiešna, a krásne sa to ukazuje práve na jeho láske k necnostnej žene, kde práve láska preráža jeho svetonázor a robí ho bezcenným. Mimochodom, to bol moment, kedy Alcest dostal možnosť inak uchopiť svoj pohľad na svet. Akoby si tu teda Moliére strieľal zo svojho vlastného moralizovania. Čo je však na tejto hre fascinujúce je práve isté životné jadro. Oproti Timonovi, ako ho spracoval Shakespeare, tu sledujeme iný pohľad na mizantropiu. Timon bol zaťatý a neschopný odstupu od svojho osudu a od peňazí. Aj napriek smiešnosti to bolo nešťastné, a pri Timonovej povahe aj bezvýchodiskové a práve preto didaktické. Tu vidno istú mieru v pohľade, schopnosť brať život menej vážne, schopnosť povzniesť sa nad predsudky. Filozofický súboj o svet a o morálku - a ten súboj tu je práve preto, že obe strany majú do istej miery pravdu, sú vo svojich argumentoch podobne silné - tu je stále vedený v miere, v ktorej je možné žiť na svete, pretože aj samotný Alcest má prečo žiť, nie je až taký extrémista ako Timon a ani jeho okolie nie je až také extrémne. Aj preto na záver zostáva možnosť komunikácie a aj preto je Alcest životnejší než Timon. A aj preto je Mizantrop naozaj výborná komédia s istými tragickými kontúrami a konfliktom dvoch silných stanovísk - je totižto plná života a skutočnejších postáv so skutočnými argumentmi.... celý text
Konec hry
1994,
Samuel Beckett
Konceptualizácia zúfalstva. Beckett uzatvára istú líniu moderného európskeho uvažovania, a to tú, ktorá sa snažila siahnuť až na dno, na nihilistické prázdno post-kresťanskej civilizácie, a vyzdvihnúť ho na svetlo. Ničota, depresia, nemohúcnosť, chlad, neschopnosť vymaniť sa z blúdneho kruhu, uzatvorenosť. Nejestvuje žiadna nádej, zostáva len chirurgický cynizmus. Cválame na prázdne v ústrety nezmyselnému zmaru (cítim tu Turínskeho koňa). Nič nemá zmysel, zostávajú len "slová, slová, slová". Zároveň Beckett doviedol svoj jazyk až k akejsi základnej zrozumiteľnosti, to znamená do stavu, v ktorom sú vety a slová síce prosté a zrozumiteľné (na rozdiel od Finnegans Wake), ale zároveň sú vyprázdnené a odtrhnuté od svojich významov a fenoménov. Už nič neoznačujú - sú to len výkriky, ktoré znejú, aby sa niečo hovorilo. Posledná obrana voči všetko-prenikajúcej nihilizácii a samote. Z toho potom vyplýva Beckettova lákavosť pre interprétov. Ešte tu vidno základné symboly európskej kultúry, ale tie sú rozostrené. A tak je to aj s významom celej hry. Istý je len pocit, ale snaha interpretovať ideový základ hry uniká. Je to však podmanivé snaženie a stojí to za to - tak ako všetky snahy hľadieť na svet stojac na pleciach obra. (...) A aj keď to tak mohlo vyznieť, ja netvrdím, že sa v totálnej skepse nedá ísť ďalej, akurát po Beckettovi to už pôsobí akosi nedôležito. A práve preto musela prísť postmoderna. Už nebolo kam ísť. (...) A poza toto všetko, v dlhých monológoch sa odhaľuje prekvapivý básnický cit, ktorý strohé vety pretvára na akési lyrické mumlanie pokazeného stroja, ktoré je krásne práve vo svojej sizyfovskej snahe niečo povedať. Akoby sa tu zrazu objavila reč vytrhávajúca sa z podmanenia subjektom, snažiaca sa žiť a osamostatniť sa. Spev zúfalého sveta.... celý text
