Martin-M
přečtené 134
Třenice
2005,
Philippe Djian
Po knihe ZA ROZCESTÍM som bol naozaj veľmi zvedavý na ďalšie knihy od P. Djiana, ktorý sa ukázal byť nesmierne zaujímavým spisovateľom. Bohužiaľ francúzsky neviem a TRENICA je jediné ďalšie jeho dielo, ktoré u nás máme preložené - z takmer 40 kníh! Táto kniha je výrazne iná ako ZA ROZCESTÍM, ale prekvapí snáď ešte lepším vystihnutím vzťahov medzi dokonale priblíženými postavami. Djian píše o ľuďoch a ich životoch ako niekto, kto ich naozaj pozná, či už ide o obyčajného človeka alebo bohatú celebritu a aj niekoľko epizód z obyčajného neobyčajného života svojho hrdinu v TRENICI približuje neuveriteľne pútavo. Škoda len, že je kniha tak krátka a podobne ako predchádzajúca pôsobí akosi nedokončene... Ale väčšia škoda je, že od neho toho nemáme preloženého viac.... celý text
Za rozcestím
2001,
Philippe Djian
ZA ROZCESTÍM je hodne zaujímavý literárny prípad. Z obsahovej anotácie a doslovu by sa mohlo zdať, že ide o výsostne pornografickú literatúru. V skutočnosti je to iba príbeh s pornografickými scénami – hoci naozaj prepracovanými. Ďaleko viac priestoru je venovaného popisu literárneho sveta, v ktorom sa príbeh prevažne odohráva, vydavateľského biznisu a spisovateľského remesla - čo aj mňa spolu s precíznou psychologickou drobnokresbou zaujímalo omnoho viac, než čo ako dobre napísané sexuálne scény (Veď v skutočnosti súloží takmer každý, ale málokto píše knihy... takže čo je v knihe napokon zaujímavejšie? Zvlášť v dnešnej dobe, kedy je pornografia extrémne ľahko dostupnou každodennou súčasťou množstva životov je takéto vnímanie niekde úplne inde ako pred 20 rokmi...) Diskusia o oprávnenosti alebo nevhodnosti sexuálnych scén v rámci príbehu by sa mala posudzovať aj na základe vyjadrení samotného autora, ktorý otvorene hovoril o tom, že chcel napísať román pornografický, pretože: "Erotika ma nezaujíma. Chcel som zistiť, či dokážem vytvoriť scény plné sexu, ktorých mužskí aktéri nie sú úchylní a ženy nie sú hlupane. Vôbec nie je jednoduché nájsť výstižné slovo, ktorému nechýba potrebná sila a neskĺznuť pritom k vulgárnosti." A nutno povedať, že toto sa mu podarilo a nie je to tam pritom samotné ani samoúčelné. Práve naopak - je to exkluzívne napísaná, výsostná literatúra. Djian má pri všetkej hovorovosti, ktorú používa, naozaj vybrúsený štýl a pozoruhodnú formu, je to čítanie s totálnym pôžitkom. Trochu alibisticky na mňa pôsobí skutočnosť, že román obsahujúci tvrdé pornografické scény pojednáva súčasne o spisovateľoch, ktorí píšu tvrdé pornografické scény a ešte o tom diskutujú, aké je ťažké napísať ich a ako to len málokto zvládne. Môže to byť irónia, môže to byť alibi – alebo proste len sebareflexívna črta, typická pre súčasný francúzsky román, prítomná u prekvapivého množstva doma aj v zahraničí najpopulárnejších autorov. ZA ROZCESTÍM na prvý pohľad budí dojem, že je to záležitosť spriaznená s Houellebecqom – vyšla v dobe, kedy prichádzal jeho boom. Ale Djian je omnoho starší, písal vtedy už 30 rokov a mal za sebou aj obdobie slávy. Podobnosť medzi nimi je iba vonkajšia, Djian je omnoho prirodzenejší, ľudovejší a optimistickejší, jeho hrdinovia pôsobia aj v tých najväčších extrémoch ako skutoční ľudia. Hoci je veľmi sofistikovaný, nič takého ako Houellebecqova odtažitá a nadsadená intelektuálština z neho netrčí, zaujíma ho predovšetkým rozprávaný príbeh a jeho postavy, nie vlastné idey a názory. Spoločnými črtami oboch autorov sú ale okrem akejsi provokácie a škandalóznosti aj budenie dojmu autobiografickosti a prepájanie fikcie a reality vrátane vkladania svojej vlastnej osoby do diela, čo sú v súčasnej literatúre záležitosti výsostne francúzske (spomeňme v tejto súvislosti napríklad aj Fréderica Beigbédera). Kríženie extenzívnej sexuálnej aktivity osobitého, „problémového“ spisovateľa v kríze a prostredia vysokého showbiznisu ale inak silne pripomína aj americký seriál Californication. Istým, neveľmi ladne vyriešeným problémom - s ktorým sa evidentne nevyrovnali komentujúci uživatelia - je motivácia a začiatok románu. Kto je vlastne Edita, rozprávačova manželka, ktorá mu nielen že schvaľuje všetky sexuálne excesy, ale dokonca ho k ním priamo nabáda ? Je to záhadná bytosť, o ktorej sa skoro nič nedozvieme – ale úvod románu ako aj anotácia nám jasne hovoria, že je po smrti. Jej vystupovanie v celom ďalšom románe je teda vysvetliteľné jedine tak, že si ju rozprávač iba vymýšľa, neschopný zmieriť sa s jej stratou. Inak to nedáva zmysel, ale autor čitateľovi toto pochopenie nijako neuľahčuje a svoju hru s chorou mysľou hrá až do konca, kvôli čomu dielo pôsobí akosi neuzavreto, nedokončene...... celý text
Serotonin
2019,
Michel Houellebecq
SEROTONÍNOM stvoril Houellebecq tú knihu, akú si všetci, kto ho naozaj nečítajú, mysleli, že píše vždy - teda trefnú rekapituláciu života depresívneho alebo aktuálne depresívneho človeka, so sexom a trefnými narážkami na stav spoločnosti, tentokrát predovšetkým z prostredia poľnohospodárstva a nie psychiatrie a farmakológie, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Je to esenciálny Houellebecq, ale akosi bez pridanej hodnoty. Nie je tam nič viac, čo by ho odlíšilo od štandardného základu iných jeho diel - teda sakramentsky dobre napísanej depky s tým najčernejším humorom a s odzbrojujúcou úprimnosťou zachytený západný konzumný nihilizmus a kríza - doby a stredného veku. Čo ale prekvapuje, je fakt, že popri tradičnej depresívnosti a napriek množstvu nepríjemných právd a dobrých postrehov, ktoré tu jasne a priamočiaro formuluje a chrlí, či už o starnutí, láske alebo slabostiach, je v podstate nečakane pozitívny. Jeho hrdinovi síce už na ničom poriadne nezáleží, ale vyznieva aj so svojim laxným prístupom k životu či smrti omnoho lepšie v porovnaní so svojimi rovesníkmi, ktorí sú úplne v prdeli.. Takisto tu nie je taký cynický, ako by sme očakávali a hrdinovo lúčenie sa s libidom je prekvapivo citové. Áno, Michel Houellebecq tu naozaj píše o láske a vyjadruje aj silné sociálne cítenie, keď cestu svojej postavy veľmi výrazne stáča k rozsiahlym komentárom o bezvýchodnosti situácie francúzskych farmárov. Takže ono tam vlastne je opäť niečo nové a inak, ale ako celok to na mňa nepôsobí veľmi prepracovane ani extrémne zaujímavo. Ak by to bola prvá jeho kniha, ktorú čítam, bolo by to super, takto ale na mňa pôsobia všetky tie jeho štandardné deprimované propriety už trochu ohrane.... celý text
Mapa a území
2011,
Michel Houellebecq
Vrchol Houellebecqovho literárneho manierizmu. Nie že by sa mi táto jeho kniha páčila o toľko viac ako ostatné, ale typické znaky svojej tvorby tu dovádza do extrémov natoľko nečakaných, že to nedokážem neoceniť a vyslovene ma bavili. Kontroverzné aspekty jeho písania a okatá škandalóznosť sa tu opäť prelínajú s hlbokou erudíciou, krutou iróniou a sebareflexivitou, ako aj nepopierateľne kvalitným, chytľavým spisovateľským remeslom. Navyše sa MAPA A ÚZEMIE odohráva v umeleckom prostredí, súčasného výtvarného umenia a literatúry, takže pôsobí ešte presvedčivejšie, akoby realistickejšie - a to až do chvíle, v ktorej autor pridáva do deja sám seba, ako tretiu osobu a zvrtne príbeh do takého vývoja, že sa čitateľ do konca knihy nespamätá. Naloží tu sám so sebou tak šokantne, že aj na postmodernú literatúru snažiacu sa o efekt je to absolútny unikát. Napriek - a možno práve kvôli - svojej pesimistickej, až morbídnej posadnutosti starnutím, smrťou, zánikom, rozkladom atď. je to fascinujúci autor, ktorého depresia (pretože si neviem predstaviť, že by ňou netrpel), mu dáva hlboký vhľad do bežných vecí a dejov až vo filozofickom zmysle (Nietzscheho či existencializmu). Jeho občasný čiernočierny humor je rovnako nemilosrdný voči svojim postavám, ľuďom všeobecne aj sebe samému, je to humor človeka, ktorý už nemá vôbec žiadne ilúzie charakteristické, či dokonca nevyhnutné, pre každodenné žitie obyčajného jedinca v spoločnosti. Už v druhej knihe, čo som od neho čítal, ma dráždila stereotypnosť jeho postáv, stále rovnako urputných samotárov poznačených fatálnou bezvýchodnosťou, negatívnou odovzdanosťou a pocitmi zmaru, bez ohľadu na ich profesiu, vek, úspech či bohatstvo. Ich nešťastie je základná premisa, z ktorej sa vychádza a ktorú sa autor román od románu ani nepokúsi zmeniť. V iných aspektoch však neprestáva prekvapovať a práve táto kniha mi svojim prostredím, úvahami o modernom umení a thrillerovou vyhrotenosťou z jeho diela vyhovovala zatiaľ najviac - pretože hovoriť o "bavení" mi u tohoto otca "depresionizmu" pripadá predsa len trochu nemiestne.... celý text
Elementárne častice
2017,
Michel Houellebecq
Zakladateľské dielo Houellebecqovho "depresionizmu", ktorým sa už na samom začiatku prejavil ako skoro až diagnostický sociológ vývoja či úpadku západnej spoločnosti v 2. polovici 20. storočia. S až brutálnou otvorenosťou nemilosrdne odhaľuje jej symptómy a pravdy o teraz už aj našej realite, hlavne teda vo svete mužov v strednom veku a pritom s odtažitosťou vedca, ktorý skúma akýsi zaujímavý druh hmyzu zvaného ľudstvo, vedca, ktorý je aj jedným z jeho hrdinov. V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH pritom ešte svoj pohľad, názor či komentár rozdeľuje medzi dvoch nevlastných bratov, z ktorých jeden je intelektuálne odtažitý, druhý depresívne angažovaný, pre jedného je sex všetkým a pre druhého ničím, ale pritom obaja sú osamelí a nejakým spôsobom túžiaci po láske. A čitateľ len premýšľa - s ďalšími a ďalšími autorovými knihami viac a viac - je toto Houellebecq ? Píše o sebe ? To je jedna zo základných otázok, ktorými provokuje čitateľov už štvrť storočia. Isté je, že tento autor píše veľmi moderným jazykom, v podstate ľudovo, ale pritom aj intelektuálsky – a vytvára tak provokatívnu a strašne príťažlivú zmes, do ktorej schválne primiešava ešte extrémy, pričom sex a násilie, tie problematické modly súčasného sveta a jeho kultúry, využíva ako atrakcie a preháňa ich tak brutálne, ako si väčšina ľudí nevie predstaviť ani vo sne. Ku kontroverznosti svojho diela prispieva ďalej hyperbolizáciou negatívnych aspektov existencie dnešného človeka. Rozpad zmyslu či stratu čohokoľvek pozitívneho v existencií súčasného príslušníka západnej civilizácie nafukuje až apokalypticky. Toľko nešťastia, tragédie a depresie, koľko nadeľuje svojim hrdinom, je skoro až neznesiteľné poňať a môže to na citlivejšie povahy pôsobiť odpudivo, ale aj samoúčelne, lacno. V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH ešte popri tom môžeme celkom jasne vysledovať aj čo si myslí o príčinách tohto stavu – jedná sa o následky sexuálnej revolúcie po polovici 20. storočia a rozpad tradičných hodnôt. Psychika oboch bratov, ktorí tu vystupujú, je brutálne poznačená voľnomyšlienkárskym prístupom svojich rodičov... A to celé má ešte zaobalené do utopického rámca, ktorým akoby nadväzuje na klasické diela, hlavne Aldousa Huxleyho, ktorý mu je vedeckým poňatím zo všetkých klasík tohto žánru najbližšie. Dohromady je to rozhodne dosť na založenie moderného literárneho kultu, získanie oddaných obdivovateľov aj zarytých odporcov.... celý text
Kniha o hřbitově
2007,
Samko Tále (p)
Tento slovenský Forest Gump je veľmi milý, často vtipný a dobre sa triafa do zosmiešňovaných/satirizovaných point, len by to chcelo na môj vkus predsa len trochu viac rozvinúť než je ten spomínaný rozsah školského zošitu...... celý text
Mezipřistání
2020,
Matěj Hořava (p)
Matěj Hořava pokračuje po PÁLENKE vo svojom životnom putovaní (či úteku pred sebou samým ?) na stále podivnejšie miesta a v živom, rušnom hlavnom meste Gruzínska je rovnako melancholický ako v zapadnutých banátskych dedinkách... len, zdá sa, pije ešte omnoho viac než v Rumunsku... Impresie a silné ľudské príbehy, ktoré podáva a sprostredkováva, dýchajú človečinou a autentickosťou... ale z literárneho hľadiska je pre mňa poetika o dosť slabšia ako v jeho prvotine. Skôr to vnímam ako posun od úvahy a hlbokej poézie k náladovému záznamu a reportáži..... celý text
Pálenka: Prózy z Banátu
2014,
Matěj Hořava (p)
Majstrovské literárne miniatúry, magické a pretekajúce melanchóliou. Štylisticky vybrúsená literárna lahôdka s celkom oprávneným ocenením, portrét svojského kraja a odraz jedného naozaj zaujímavého života. K dielu - alebo minimálne jeho názvu - mám len jednu výtku. Tieto poviedky nie sú zas tak veľmi o Banáte, ako skôr o autorovi samotnom. To on premieta do všetkého svoj nostalgicky posmutnelý pohľad na svet a život. Pretože nech mi nikto nehovorí, že pálenka na Balkáne je len o tomto...!... celý text
Marína
1965,
Andrej Sládkovič
Triumf novej štúrovskej slovenčiny, slovenskej poézie obdobia romantizmu a konkrétneho ľúbostného citu. Óda na lásku vo všetkých (alebo aspoň mnohých) podobách, samozrejme s jednou konkrétnou dámou v popredí, pretože čo iné by mladého poetu dohnalo k 2900 veršom jednej skladby... Vďaka tejto nenaplnenej láske má Slovensko jeden z mála ozajstných svetových rekordov a nešťastne alebo aj šťastne zamilovaní možnosť takmer nekonečne dlho čítať jedinú báseň. Sládkovičov básnický jazyk je úžasný, aj po dvoch storočiach stále neuveriteľne živý, ale môžeme poznamenať aj to, že ako málokde inde je práve v tomto prípade vhodné povedať, že menej je niekedy viac - pretože tej ľúbosti už je tam niekedy naozaj príliš veľa. Lenže vieme samozrejme aj to, že lásky nikdy nie je príliš veľa.... celý text
Príhody a skúsenosti mladíka Reného
1976,
Jozef Ignác Bajza
V dejinách slovenskej literatúry zakladateľská, ale aj v celkovom jej kontexte ojedinelá záležitosť. Ostatne podobne ako jej kontroverzný autor. Jednak talentovaný a veľmi ambiciózny chlapík, ktorý chcel ako prvý robiť rýdzo slovenskú literatúru v rýdzo slovenskom jazyku, no keď mu to vrchnosť zarazila, stal sa z neho značne zatrpknutý týpek, ktorý hrubo a hádavo osočoval bernolákovcov, ktorí sa snažili o to isté, čo on... Tak typicky slovensky - je nás málo, čo sa o niečo snažíme, ale rozhádame sa aj na tom... No ale späť k Bajzovi, respektíve jeho románu, prvému slovenskému dielu tohto typu. Napísal ho dosť mladý a musí sa mu nechať, že s literatúrou začal hneď vo veľkom štýle. Románom. A v jazyku, ktorým sa nepísalo. V prvom rade nutno uviesť, že pozostáva z dvoch častí, ktoré spolu absolútne nesúvisia - okrem hlavného hrdinu. Vymyslené to mal dobre - najprv čitateľa nalákať exotickým dobrodružstvom! Paradoxne pre dnešného čitateľa je skôr prvý diel ťažko čitateľný, tak veľmi klasické (či skôr klasicistické) a teda zastaralé je toto zapletené a pritom naivné putovanie po mohamedánskych krajinách s ťažkopádnym štýlom a sentimentálnym a ešte naivnejším ľúbostným príbehom. Druhý diel, hlavne tá jeho časť, ktorá sa odohráva na Slovensku (René mládenec totiž nie je Slovák, ako som si vždy myslel, ale zrejme Benátčan, ktorý k nám doputuje) je o dosť živším obrazom neutešených miestnych pomerov, vyobrazených chvíľami s veľkým humorom, až groteskne, ale neprestajne rúbajúcim do všeobecne rozšírených nešvarov, zadubenosti ľudu a ich zneužívania vrchnosťou svetskou aj cirkevnou. Táto kritika je taká ostrá, akú sa dovtedy a ani dlho potom nikto uverejniť neodvážil - a druhý diel Reného na to aj doplatil, keď bol sčasti protiprávne zhabaný cirkevnými cenzormi ešte v tlačiarni (takže ho dnes poznáme len vďaka zachovaným dvom exemplárom). Moje hodnotenie vyjadruje skôr úctu k Bajzovej odvahe, odhodlanosti a priekopníctvu než že by som si tak užil knihu ako dielo - dnes je to predsa len už záležitosť len pre vážnych záujemcov o dejiny literatúry alebo tých naozaj zvedavých, čo že je to ten "prvý slovenský román" vlastne zač.... celý text
