Martin-M přečtené 144
Poviedka 2021
2021,
* antologie
Štandard poviedok zo súťaže "Poviedka", takže dielka lepšie i horšie, pravdaže podľa osobného vkusu. Zaujímavé však je, že spriemerované je to ako celok viac-menej taká istá paleta slovenskosti ako v hociktorom inom ročníku, ktorý som mal v rukách, dokonca vlastne až do tej istej miery rovnaká prehliadka ako pred štvrťstoročím, keď tá súťaž začínala! To samozrejme nemusí znamenať nič iné ako to, že sa poviedky v takomto štýle vyberajú, hoci sa aj porota mení - tá je však neraz skladaná z víťazov starších ročníkov, z ktorých sa často medzičasom vďaka Bagalovi stali viac či menej etablovaní, viac či menej úspešní, slovenskí spisovatelia - a tak sa ten podobný vkus akoby stále replikuje, stále posúva ďalej a pretrváva v literatúre. Čo mám pod tým na mysli ? Tú sociálnu realitu, ktorá tvorí námet a obsah 90 % všetkých poviedok, pričom štýl sa mení v škále od metaforického až nezrozumiteľného po prízemný až naturalistický. Ale podstatou je (skoro) vždy ten istý slovenský marazmus, v realite uchytené príbehy malých ľudí a ich každodennosti. Prifarbené sú svojskými poetikami, ale základom je až neskutočne jednotný, prevažne trúchlivý, melancholický stereotyp šedivých dní, prerušovaný ešte trúchlivejšími, ešte melancholickejšími udalosťami. Celé to ladenie je také neveselé a v šírke tvorivých možností literatúry tak silne obmedzené, akoby to bolo už v samotnom súťažnom zadaní, akoby všetci autori víťazných poviedok prišli z jedného kurzu tvorivého písania... alebo akoby sa na Slovensku za posledného štvrťstoročia absolútne nič nezmenilo. Podľa tejto súťaže je to tu stále tá istá frustrácia, ťažoba, bezvýchodnosť, malomestskosť a privátnosť, ich detailizmus a rochnenie sa v nich, absencia rozletu, progresu, tepla a radosti - to všetko reflektované skvele, to nechcem spochybňovať. A nejdem ani tvrdiť, že to nie je pravdivý obraz - netreba ani pozerať na zacyklenosť našej spoločenskej a politickej scény odrážajúce akúsi zabrzdenosť, respektíve zotrvačnosť krajiny a národa - ale viem to aj podľa seba samotného (a je to viac tým, že som sám taký "slovenský" alebo tým, že som vystavený takému prostrediu?). Lenže umenie má nielen odrážať, ale aj povznášať, nie je len tým, že sa zo sračiek vypíšem, ale aj schopnosťou transformovať, predstaviť krajší obraz, ponúknuť víziu... A to akosi v týchto zborníkoch nenachádzam... Možno je to naozaj hlavne o naladení a vkuse tejto súťaže, ktorej výhercovia sa stávajú vydávanými spisovateľmi a následne porotcami... - a "Poviedka" tak ukazuje akúsi charakteristickú sféru vnímania istého, aj na jej základe sa konštituujúceho, výseku slovenského národa, povedzme frustrovanej mladej inteligencie, ignorovaných citlivých ľudí s umeleckým talentom... - Ale keby som mal prečítať za sebou zborníky všetkých 30 ročníkov, tak sa celkom určite zbláznim alebo rovno obesím.... celý text
Dlouhá pouť do Santa Cruz
2001,
Michael Ende
DLHÁ CESTA DO SANTA CRUZ má s NEKONEČNÝM PRÍBEHOM spoločné ďaleko viac než len autora - i keď pravda, čo môže byť u knižky viac - a to je Endeho fantázia a téma fantázie, tentokrát nie v zmysle fantazijnej krajiny Fantázie, ale ozajstnej fantázie v realite, ktorá aj to najobyčajnejšie dokáže premeniť v skutočný zázrak a aj bežný útek za školu v to najúžasnejšie dobrodružstvo. Čítal som to už dávno, ale už ako dospelý, hoci s večnou dušou dieťaťa, na jeden záťah, počas brutálne daždivého letného dňa v pražskom bytíku frajerkiných strejdovcov, zapratanom knihami, kvetmi a umením, zašitý v kúte ako Bastian na povale školy a opantaný jej silou, úplne ponorený v čaro neobyčajnej každodennosti, som sa z tejto knižky strašne radoval, pretože je to Triumf Fantázie v menej impozantnej, ale omnoho použiteľnejšej a maximálne sympatickej podobe.... celý text
Satanarcheolegenialkohrozný punč přání
1993,
Michael Ende
Krátka koncoročná knižka plná Endeho iskriaceho jazyka, ktorú musí byť zaujímavé čítať už len z tohoto hľadiska v každom ďalšom preklade. Troštičku som asi predsalen čakal viacej než len všetky tie kúzelné prísady zmagorené do jedného čarodejného kotlíka na silvestrovský spôsob, kedy je každému jedno, čo do seba bez ladu a skladu leje a hádže, ale keď si k tomu nejakú tú mágiu atmosféry, detstva či okamihu primyslíme, dotvoríme, tak ten lektvar, ktorý tu len tak prebuble nejakou tou exotickou či tajomnou chuťou a vzápätí hneď zas tam inou a potom zase druhou, dokáže celkom pekne a kúzelne omámiť. Pravdaže najväčšiu silu má Satanarcheolegenialkohrozný (milujemtoslovoučilsomsahotýždeň) punč prianí vo všetkých farbách rozprávkovej dúhy, keď sa pije na Silvestra - na Nový rok potom uživateľ ešte menej pochybuje o čarovnej silvestrovskej nálade, ktorá stála za to. Veď koniec-koncov, koniec dobrý - všetko dobré, a ak aj nie, opäť je tu nový rok, ktorého sme sa dožili a môžeme dúfať - ak už nie v dobré, lepšie či fantastické, tak hádam aspoň aby horšie než vlani nebolo... P.S. A že je tento príbeh z roku 1989, tak vtedy skutočne tá mágia nového, dobrého sveta, očakávaného v novom roku, vyznievala oprávnene aj mimo rozprávky...... celý text
Slovensko NOIR
2020,
* antologie
Pekný projekt, aspoň kým si človek číta tie bombastické anotácie... ale vo výsledku nepôsobí kniha až tak presvedčivo. Vo fyzickej podobe je skutočne impozantná, ale ešte aj tých 345 strán a tehlová váha je s ohľadom na rozsadenie textu a grafickú podobu celkom odrb. K tomu sprievodné výtvarné diela, hoci nie nezaujímavé, sa k väčšine zaradených diel veľmi nehodia a navyše to často vyzerá, že sú k jednotlivým poviedkam priradené úplne náhodne. Nejde mi pochopiť, prečo tvorcovia neoslovili pri tak zaujímavom projekte pre každého spisovateľa iného umelca... Možno by to nebolo výtvarne jednotné, viem - nuž ale prečo im potom nevadí, že je to rozhárané literárne a koncepčne ? Pretože hlavný je samozrejme obsah - a ten na mňa pôsobí ako nesúrodá kompilácia, kde napokon viac ako nejaké pevné žánrové či literárne kritériá rozhodovala snaha dostať do nej čo najviac známych mien. Že má SLOVENSKO NOIR kvalitnú audioverziu a "špeciálne pre tento projekt" vytvorenú hudbu, to už pocity z čitateľského zážitku z poviedok nezmení. Ehm, poviedok - tretina textov je skutočnými poviedkami, lepším či horším štandardom svojich autorov, tretina rozlične dlhými literárnymi fragmentami a zvyšok všehochuťou. Základom je pár kriminálnych poviedok zo súčasnosti a iných pár z minulosti, ukazujúce kvalitné štandardy známych autorov a úplne nezapadajúci pubertálny horor - a potom niekoľko Feldekových básničiek, Lasicových postrehov, esej vytrhnutá z inej knihy predčasne zosnulého Vilikovského, autobiografické rozprávanie Zuzany Szatmáry, postapo literárny experiment Jakuba Nvotu a zopár kratších melancholických či vulgárnych impresií. Všetko je to na dostatočnej kvalite, len mi to spolu proste neladí. Ak už nie žánrovo, centrálnym spojivom všetkých textov mohla byť aspoň Bratislava a jej temné stránky, čo by bolo fajn, keď už je iniciátorom projektu Prešporské divadlo... - lenže čo by tam potom hľadala poviedka s dejiskom v západoslovenských lesoch, z východnej hranice, či z Topoľčian... Napriek všetkej tejto kritike však celý projekt oceňujem, nielen výsledok, ale aj iniciatívu, snahu a prácu, ktorú do toho všetci zúčastnení vložili. A keďže ide iba o prvý z celého radu zborníkov, veril som a medzičasom sa už aj potvrdilo, že v ďalších, žánrovo jednotnejších a vydaných v spolupráci s renomovanými vydavateľstvami, tvorcovia všetky neduhy svojej prvotiny prekonali.... celý text
Jak vypálit Chrome
2008,
William Gibson
Biblia kyberpunku, doslova písmo sväté, ktoré svetu zjavil William Gibson ako prorok. Geniálne v pravom slova zmysle. Odvážne, akčné, vizionárske, reflektujúce... - a napísané s neuveriteľnou virtuozitou... zbytočne nevysvetľuje a nie je popisný ani doslovný - je to literatúra kompatibilná rýchlemu elektronickému svetu - a pritom nestráca skrz-naskrz literárne kvality. Jeho románmi stále nepobozkaný, túto zbierku som čítal x-krát a vždy znovu sa doslova kochám vybrúsenosťou tých textov a samotnou konštrukciou viet, číta sa mi to paradoxne až ako poézia. O revolučnom (aj keď rozhodne nie nadčasovom) obsahu ani nehovorím, to je na samostatnú kapitolu...... celý text
Stříbrný vítr
1985,
Fráňa Šrámek
Šrámek mi hovorí z duše. Zastaralým jazykom, rozvláčnosťou, skoro neprípustnou v súčasnej dobe a citovosťou chvíľami až upotenou, je to čítanie pre romantické duše mimo tempa dnešných dní. Chvíľami to bolo príliš precítené už aj na mňa, a to už je čo povedať, a možno som aj ja predsalen vekom scyničtel, ale napriek tomu ma dokázala zasiahnuť jemnosť, krehkosť, senzitívnosť a snivosť jeho textu a hrdinov, ktorí s tou pravou mladou básnivou náturou túžia po romantike, tušiac, čo je v živote hodnotné, ešte predtým, než ich ten istý život otupí a zomelie a oni zrejme zistia, že hodnotné je niečo iné. To je na volaní strieborného vetra najpálčivejšie - keď ho človek cíti, preniká celou jeho bytosťou túžba... po živote - nevediac celkom ešte, čo všetko je jeho náplňou, ale mysliac si, že vie, ako inak by to mohlo byť, keď tak intenzívne cíti..? - a keď už je to za nami a cítime ten smútok, že k nám už neprehovára, strieborný vietor sa stratil v šedej všednote dní, smútime za mladosťou a jej zmätkami, prchavými pocitmi a nejasnými túžbami, ale o nevinnosť už sme prišli a tie stratené autentické chvíle už nikdy naplno neprecítime - a ani si nie sme istí, či by sme vlastne chceli... Zostať môže len tá túžba po naplnení, oslobodení, novom začiatku... po voňavých diaľkach za horizontom. Autor o tom hovorí s úprimnosťou a otvorenosťou, ktorá v jeho dobe veľmi silnej malomeštiackej morálky a poriadku mohla byť až poburujúca. Inak sú tam pasáže, ktoré sú nesmierne silné aj po sto rokoch, ale aj také, ktoré museli pôsobiť naivne hádam už aj vtedy... Hoci časť textu už dnes pôsobí ako historický dokument, sú tam stále burcujúce úseky a vyjavené pravdy snáď nestratia na aktuálnosti nikdy, kým človek bude človekom...... celý text
Past
1970,
Fráňa Šrámek
Z Fráni Šrámka, básnika mladosti a života, hovorí v PASTI staroba a sklamanie. Jeho túžby (resp. jeho hrdinov) sa nezmenili, ale život mu nedoprial naplnenie jeho snov o romantickom ideále... Nuž, život už je taký. Problém je v tom, že sa to v jeho poslednom románe nie odráža, ale je to prevažujúcou témou a náladou. Dávno sú preč prísľuby a nádeje STŘÍBRNÉHO VĚTRU, život prešiel a zostáva horkosť, on sa síce nechce vzdať, ale jeho cit už je vyprahnutý, jeho slová malátne a osudmi jeho postáv aj tónom jeho diela presakuje vedomie zmaru ako spodná voda. Sem-tam ešte prebleskne naozaj krásna metafora, ale tá poézia je už celkovo upachtená a unavená a vedenie príbehu naozaj nemohúce. Pritom tu vytvoril skvelé konflikty, dokonca ich dosť dlho zaujímavo rozvíja, ale pri tých zdĺhavých odbočkách a rozoberaní každého detailu do úmoru je PAST ako celok útrpná a celé to zaujímavo zamotané kolečko vzťahov, nezvládnutých vášní a intríg, vedúcich ku katastrofe, nedokáže doviesť inam ako k tupému zmiereniu alebo vyprchaniu ich sily. Nuž, aj taký je obvykle život. Kým však v mladosti STŘÍBRNĚHO VĚTRU sa dá od všetkého utiecť a hľadať niečo nové, s dôverou hľadieť do diaľok za horizont, iba skrze jeho diela sa zdá, že sám autor už potom v dospelosti nenašiel nič iné, čo by ho uspokojilo, nejakú realitu, ktorou dokáže nahradiť túžbu po ideále. To je smutné, a ja ho ľudsky veľmi dobre chápem, sám mám toho plnú hlavu, srdce aj ústa, ale čítať to ešte v zastaralom jazyku naozaj nemusím...... celý text