Martin-M
komentáře u knih
Stříbrný vítr
Fráňa Šrámek
Šrámek mi hovorí z duše. Zastaralým jazykom, rozvláčnosťou, skoro neprípustnou v súčasnej dobe a citovosťou chvíľami až upotenou, je to čítanie pre romantické duše mimo tempa dnešných dní. Chvíľami to bolo príliš precítené už aj na mňa, a to už je čo povedať, a možno som aj ja predsalen vekom scyničtel, ale napriek tomu ma dokázala zasiahnuť jemnosť, krehkosť, senzitívnosť a snivosť jeho textu a hrdinov, ktorí s tou pravou mladou básnivou náturou túžia po romantike, tušiac, čo je v živote hodnotné, ešte predtým, než ich ten istý život otupí a zomelie a oni zrejme zistia, že hodnotné je niečo iné. To je na volaní strieborného vetra najpálčivejšie - keď ho človek cíti, preniká celou jeho bytosťou túžba... po živote - nevediac celkom ešte, čo všetko je jeho náplňou, ale mysliac si, že vie, ako inak by to mohlo byť, keď tak intenzívne cíti..? - a keď už je to za nami a cítime ten smútok, že k nám už neprehovára, strieborný vietor sa stratil v šedej všednote dní, smútime za mladosťou a jej zmätkami, prchavými pocitmi a nejasnými túžbami, ale o nevinnosť už sme prišli a tie stratené autentické chvíle už nikdy naplno neprecítime - a ani si nie sme istí, či by sme vlastne chceli... Zostať môže len tá túžba po naplnení, oslobodení, novom začiatku... po voňavých diaľkach za horizontom. Autor o tom hovorí s úprimnosťou a otvorenosťou, ktorá v jeho dobe veľmi silnej malomeštiackej morálky a poriadku mohla byť až poburujúca. Inak sú tam pasáže, ktoré sú nesmierne silné aj po sto rokoch, ale aj také, ktoré museli pôsobiť naivne hádam už aj vtedy... Hoci časť textu už dnes pôsobí ako historický dokument, sú tam stále burcujúce úseky a vyjavené pravdy snáď nestratia na aktuálnosti nikdy, kým človek bude človekom...
Past
Fráňa Šrámek
Z Fráni Šrámka, básnika mladosti a života, hovorí v PASTI staroba a sklamanie. Jeho túžby (resp. jeho hrdinov) sa nezmenili, ale život mu nedoprial naplnenie jeho snov o romantickom ideále... Nuž, život už je taký. Problém je v tom, že sa to v jeho poslednom románe nie odráža, ale je to prevažujúcou témou a náladou. Dávno sú preč prísľuby a nádeje STŘÍBRNÉHO VĚTRU, život prešiel a zostáva horkosť, on sa síce nechce vzdať, ale jeho cit už je vyprahnutý, jeho slová malátne a osudmi jeho postáv aj tónom jeho diela presakuje vedomie zmaru ako spodná voda. Sem-tam ešte prebleskne naozaj krásna metafora, ale tá poézia je už celkovo upachtená a unavená a vedenie príbehu naozaj nemohúce. Pritom tu vytvoril skvelé konflikty, dokonca ich dosť dlho zaujímavo rozvíja, ale pri tých zdĺhavých odbočkách a rozoberaní každého detailu do úmoru je PAST ako celok útrpná a celé to zaujímavo zamotané kolečko vzťahov, nezvládnutých vášní a intríg, vedúcich ku katastrofe, nedokáže doviesť inam ako k tupému zmiereniu alebo vyprchaniu ich sily. Nuž, aj taký je obvykle život. Kým však v mladosti STŘÍBRNĚHO VĚTRU sa dá od všetkého utiecť a hľadať niečo nové, s dôverou hľadieť do diaľok za horizont, iba skrze jeho diela sa zdá, že sám autor už potom v dospelosti nenašiel nič iné, čo by ho uspokojilo, nejakú realitu, ktorou dokáže nahradiť túžbu po ideále. To je smutné, a ja ho ľudsky veľmi dobre chápem, sám mám toho plnú hlavu, srdce aj ústa, ale čítať to ešte v zastaralom jazyku naozaj nemusím...
Lovec duchů
Michelle Paver
Tak sme s Torakom, chlapcom s túlavými dušami, čo má narodeniny v ten istý deň ako ja, doputovali a ja ho musím dať predovšetkým mladšiemu čitateľovi jednoznačne do pozornosti. Kroniku temného dávnoveku mi doporučila frajerka ako svoju najmilšiu detskú sériu a v priebehu roka, čo som sledoval jeho cesty, som s ním prešiel 11 štátov. Obaja máme za sebou neuveriteľnú cestu...
Ku knihe samotnej: Záverečný diel by rozhodne pôsobil dobre ako zakončenie filmovej série. V rukách zručného režiséra by šlo o temnú a osudovú hororovú jazdu, ale ako literárny príbeh nie je LOVEC PRíZRAKOV nijako originálne spracovaný a kopíruje šablónu predchádzajúcich častí. Torak je už síce konečne trochu múdrejší ("Viem, že si odvážny, ale nerozumný. Takí v Horách neprežijú," hovorí mu jeden z pomocníkov na ceste..), ale proti najmocnejšej Požieračke duší ide opäť sám, len tak, skoro s holými rukami a čo viac, úplne bez akéhokoľvek zaujímavého plánu, ako ju poraziť. Nič také však nemá ani nemilosrdná Eostra, je len proste hrozne mocná a plná zloby a túžby po moci. Všetko sa deje podľa nej a aj tak to na konci - hádajte-čo - nezvládne. To všetci ostatní Požierači duší z ostatných častí série pôsobili ďaleko prepracovanejšie, plastickejšie a zaujímavejšie! Z ich mytológie a príbehu načrtnutého okolo nich sa dalo vyťažiť o toľko viac!! Za mňa je preto aj tretí diel predčasným vyvrcholením celej série, po ktorom už dochádza k akosi mechanickému nastavovaniu, repetícií a autorka už nezvláda priniesť nové impulzy do príbehov či ich konštrukcie alebo rozpracovávať vytvorený svet.
V Torakovom záverečnom putovaní sa okrem verných spoločníkov brata Vlka a skoro-už-frajerky Renn a tradičnej pomoci klanov bohužiaľ nerozvíja žiadna rozmáchla epická dráma či vyvrcholenie dlhého príbehu, len otrocky napĺňa už viackrát využitá schéma. Väčšinu času zaplní putovanie, čo by pekne vyzeralo na plátne, ale autorka nemá dostatočne zaujímavý literárny štýl, aby to po všetkých tých častiach udržala pútavé.
Pre mladého čitateľa, ktorému je séria primárne určená, uvedené výhrady, ako podobnosť s predchádzajúcimi časťami, asi nepredstavujú nejaký zásadný problém. S ohľadom na nich by som v knihách, ktorých hlavný klad je neotrelé prostredie, dejisko a doba, uvítal vysvetlívky - pretože mnohé spomínané zvieratá, rastliny či materiály mu zrejme budú úplne neznáme.
Na záver musím ešte uviesť počudovanie nad tým, že sa takto dynamického, pútavého a atraktívneho príbehu v dobe takého rozmachu fantasy pre teenagerov neujal filmový priemysel. Možno sa ešte niekedy aj toho dočkáme - a ja budem určite medzi prvými, ktorých bude filmový Torak zaujímať!
Zrádce přísahy
Michelle Paver
Po Otvorenom Lese, Mori, Ďalekom Severe a tajomnom Jazere pokračujú Torakove dobrodružstvá v Hlbokom Lese, na ktoré som sa zo všetkých prostredí, ktoré tvoria jeho svet, najviac tešil. Problém je v tom, že tá príbehová linka už začína byť príliš predvídateľná, hoci úvodným spúšťačom autorka emocionálne hádam ešte prekoná predchádzajúce časti. Nasleduje však príbeh, ktorý je tentokrát vyslovene zle vedený, navyše Torak je stále rovnaký odvážny hlupák, akoby sa za celé tie roky boja o prežitie naozaj nič nenaučil - stále sa sám vrhá do každého nebezpečenstva a vbehne do každej pasce. Jednoznačne má viac šťastia než rozumu a jeho postava nemá poriadnu psychológiu a už ani vývoj (okrem toho, že tu vynašiel jazdu na koni), na rozdiel od Renn, ktorá rastie, dospieva a v nebezpečých situáciach vymýšľa zaujímavé triky. Mladému čitateľovi to možno tak nepríde, ale ja som už po piatich dieloch neustálym opakovaním tej istej štruktúry príbehu bez poriadnych inovácií a rozvoja mierne sklamaný...
Vyhnanec klanů
Michelle Paver
Musím povedať, že napriek atraktivite toho, ako sa tu Torak potýka so šialenstvom, mi táto časť liezla trochu na nervy svojou nedotiahnutosťou, narúšajúcou skvelý rozbeh predchádzajúcich častí. Jedná sa o tvrdohlavosť Toraka, s ktorou odmieta pomoc, aj sa zveriť blízkym, hlúpe zákony klanov, ktoré sa ich držia hoci sa tu jedná o človeka, ktorý 3-krát zachránil celý ich svet, preplnenosť Lesa, panenskej divočiny, v ktorej každú chvíľu na niekoho narazíš aj tie neprestajne sa opakujúce okaté náhody a pritom absolútne nepravdepodobná prekombinovanosť diania (ako že značku na paroží niekto zámerne zotrel, lebo vedel, že to vyvolá konflikt, ktorý odhalí Torakovo znamenie a spraví z neho vyhnanca ?!?!?). Takí hrdinovia, ktorí sa už viac-krát stretli so strašnými schopnosťami Požieračov duší a nespolupracujú, ale detinsky sa hádajú, by v takomto prostredí nemohli prežiť.
Autorka tu využíva nový rozprávačský trik, pravidelne vynechávajúci celé úseky deja, často tie najnapínavejšie, ktoré sa potom čitateľ dozvedá len spätne a stručne, no podobne ako pestrosť prostredia a atraktívnosť deja to nedokáže zakryť neobratné vedenie príbehu. Ten zase na druhej strane zachraňujú zaujímavé zvraty a prefíkanosť zvodnej Sešru, hlavnej antagonistky tejto časti. Oproti predchádzajúcim dielom je tu vytvorená zaujímavá štruktúra a aj pre staršieho čitateľa príťažlivá halucinogénnosť a nejednoznačnosť v rámci vytváraného šialenstva, len bohužiaľ celková konštrukcia príbehu začína zlyhávať a opakovať sa. Ale Toraka máme naďalej radi a pravdaže pokračujeme!
Serotonin
Michel Houellebecq
SEROTONÍNOM stvoril Houellebecq tú knihu, akú si všetci, kto ho naozaj nečítajú, mysleli, že píše vždy - teda trefnú rekapituláciu života depresívneho alebo aktuálne depresívneho človeka, so sexom a trefnými narážkami na stav spoločnosti, tentokrát predovšetkým z prostredia poľnohospodárstva a nie psychiatrie a farmakológie, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Je to esenciálny Houellebecq, ale akosi bez pridanej hodnoty. Nie je tam nič viac, čo by ho odlíšilo od štandardného základu iných jeho diel - teda sakramentsky dobre napísanej depky s tým najčernejším humorom a s odzbrojujúcou úprimnosťou zachytený západný konzumný nihilizmus a kríza - doby a stredného veku. Čo ale prekvapuje, je fakt, že popri tradičnej depresívnosti a napriek množstvu nepríjemných právd a dobrých postrehov, ktoré tu jasne a priamočiaro formuluje a chrlí, či už o starnutí, láske alebo slabostiach, je v podstate nečakane pozitívny. Jeho hrdinovi síce už na ničom poriadne nezáleží, ale vyznieva aj so svojim laxným prístupom k životu či smrti omnoho lepšie v porovnaní so svojimi rovesníkmi, ktorí sú úplne v prdeli.. Takisto tu nie je taký cynický, ako by sme očakávali a hrdinovo lúčenie sa s libidom je prekvapivo citové. Áno, Michel Houellebecq tu naozaj píše o láske a vyjadruje aj silné sociálne cítenie, keď cestu svojej postavy veľmi výrazne stáča k rozsiahlym komentárom o bezvýchodnosti situácie francúzskych farmárov. Takže ono tam vlastne je opäť niečo nové a inak, ale ako celok to na mňa nepôsobí veľmi prepracovane ani extrémne zaujímavo. Ak by to bola prvá jeho kniha, ktorú čítam, bolo by to super, takto ale na mňa pôsobia všetky tie jeho štandardné deprimované propriety už trochu ohrane.
Mapa a území
Michel Houellebecq
Vrchol Houellebecqovho literárneho manierizmu. Nie že by sa mi táto jeho kniha páčila o toľko viac ako ostatné, ale typické znaky svojej tvorby tu dovádza do extrémov natoľko nečakaných, že to nedokážem neoceniť a vyslovene ma bavili. Kontroverzné aspekty jeho písania a okatá škandalóznosť sa tu opäť prelínajú s hlbokou erudíciou, krutou iróniou a sebareflexivitou, ako aj nepopierateľne kvalitným, chytľavým spisovateľským remeslom. Navyše sa MAPA A ÚZEMIE odohráva v umeleckom prostredí, súčasného výtvarného umenia a literatúry, takže pôsobí ešte presvedčivejšie, akoby realistickejšie - a to až do chvíle, v ktorej autor pridáva do deja sám seba, ako tretiu osobu a zvrtne príbeh do takého vývoja, že sa čitateľ do konca knihy nespamätá. Naloží tu sám so sebou tak šokantne, že aj na postmodernú literatúru snažiacu sa o efekt je to absolútny unikát. Napriek - a možno práve kvôli - svojej pesimistickej, až morbídnej posadnutosti starnutím, smrťou, zánikom, rozkladom atď. je to fascinujúci autor, ktorého depresia (pretože si neviem predstaviť, že by ňou netrpel), mu dáva hlboký vhľad do bežných vecí a dejov až vo filozofickom zmysle (Nietzscheho či existencializmu). Jeho občasný čiernočierny humor je rovnako nemilosrdný voči svojim postavám, ľuďom všeobecne aj sebe samému, je to humor človeka, ktorý už nemá vôbec žiadne ilúzie charakteristické, či dokonca nevyhnutné, pre každodenné žitie obyčajného jedinca v spoločnosti. Už v druhej knihe, čo som od neho čítal, ma dráždila stereotypnosť jeho postáv, stále rovnako urputných samotárov poznačených fatálnou bezvýchodnosťou, negatívnou odovzdanosťou a pocitmi zmaru, bez ohľadu na ich profesiu, vek, úspech či bohatstvo. Ich nešťastie je základná premisa, z ktorej sa vychádza a ktorú sa autor román od románu ani nepokúsi zmeniť. V iných aspektoch však neprestáva prekvapovať a práve táto kniha mi svojim prostredím, úvahami o modernom umení a thrillerovou vyhrotenosťou z jeho diela vyhovovala zatiaľ najviac - pretože hovoriť o "bavení" mi u tohoto otca "depresionizmu" pripadá predsa len trochu nemiestne.
Elementárne častice
Michel Houellebecq
Zakladateľské dielo Houellebecqovho "depresionizmu", ktorým sa už na samom začiatku prejavil ako skoro až diagnostický sociológ vývoja či úpadku západnej spoločnosti v 2. polovici 20. storočia. S až brutálnou otvorenosťou nemilosrdne odhaľuje jej symptómy a pravdy o teraz už aj našej realite, hlavne teda vo svete mužov v strednom veku a pritom s odtažitosťou vedca, ktorý skúma akýsi zaujímavý druh hmyzu zvaného ľudstvo, vedca, ktorý je aj jedným z jeho hrdinov. V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH pritom ešte svoj pohľad, názor či komentár rozdeľuje medzi dvoch nevlastných bratov, z ktorých jeden je intelektuálne odtažitý, druhý depresívne angažovaný, pre jedného je sex všetkým a pre druhého ničím, ale pritom obaja sú osamelí a nejakým spôsobom túžiaci po láske. A čitateľ len premýšľa - s ďalšími a ďalšími autorovými knihami viac a viac - je toto Houellebecq ? Píše o sebe ? To je jedna zo základných otázok, ktorými provokuje čitateľov už štvrť storočia.
Isté je, že tento autor píše veľmi moderným jazykom, v podstate ľudovo, ale pritom aj intelektuálsky – a vytvára tak provokatívnu a strašne príťažlivú zmes, do ktorej schválne primiešava ešte extrémy, pričom sex a násilie, tie problematické modly súčasného sveta a jeho kultúry, využíva ako atrakcie a preháňa ich tak brutálne, ako si väčšina ľudí nevie predstaviť ani vo sne.
Ku kontroverznosti svojho diela prispieva ďalej hyperbolizáciou negatívnych aspektov existencie dnešného človeka. Rozpad zmyslu či stratu čohokoľvek pozitívneho v existencií súčasného príslušníka západnej civilizácie nafukuje až apokalypticky. Toľko nešťastia, tragédie a depresie, koľko nadeľuje svojim hrdinom, je skoro až neznesiteľné poňať a môže to na citlivejšie povahy pôsobiť odpudivo, ale aj samoúčelne, lacno.
V ELEMENTÁRNYCH ČASTICIACH ešte popri tom môžeme celkom jasne vysledovať aj čo si myslí o príčinách tohto stavu – jedná sa o následky sexuálnej revolúcie po polovici 20. storočia a rozpad tradičných hodnôt. Psychika oboch bratov, ktorí tu vystupujú, je brutálne poznačená voľnomyšlienkárskym prístupom svojich rodičov... A to celé má ešte zaobalené do utopického rámca, ktorým akoby nadväzuje na klasické diela, hlavne Aldousa Huxleyho, ktorý mu je vedeckým poňatím zo všetkých klasík tohto žánru najbližšie.
Dohromady je to rozhodne dosť na založenie moderného literárneho kultu, získanie oddaných obdivovateľov aj zarytých odporcov.
Třenice
Philippe Djian
Po knihe ZA ROZCESTÍM som bol naozaj veľmi zvedavý na ďalšie knihy od P. Djiana, ktorý sa ukázal byť nesmierne zaujímavým spisovateľom. Bohužiaľ francúzsky neviem a TRENICA je jediné ďalšie jeho dielo, ktoré u nás máme preložené - z takmer 40 kníh!
Táto kniha je výrazne iná ako ZA ROZCESTÍM, ale prekvapí snáď ešte lepším vystihnutím vzťahov medzi dokonale priblíženými postavami. Djian píše o ľuďoch a ich životoch ako niekto, kto ich naozaj pozná, či už ide o obyčajného človeka alebo bohatú celebritu a aj niekoľko epizód z obyčajného neobyčajného života svojho hrdinu v TRENICI približuje neuveriteľne pútavo. Škoda len, že je kniha tak krátka a podobne ako predchádzajúca pôsobí akosi nedokončene... Ale väčšia škoda je, že od neho toho nemáme preloženého viac.
Za rozcestím
Philippe Djian
ZA ROZCESTÍM je hodne zaujímavý literárny prípad.
Z obsahovej anotácie a doslovu by sa mohlo zdať, že ide o výsostne pornografickú literatúru. V skutočnosti je to iba príbeh s pornografickými scénami – hoci naozaj prepracovanými. Ďaleko viac priestoru je venovaného popisu literárneho sveta, v ktorom sa príbeh prevažne odohráva, vydavateľského biznisu a spisovateľského remesla - čo aj mňa spolu s precíznou psychologickou drobnokresbou zaujímalo omnoho viac, než čo ako dobre napísané sexuálne scény (Veď v skutočnosti súloží takmer každý, ale málokto píše knihy... takže čo je v knihe napokon zaujímavejšie? Zvlášť v dnešnej dobe, kedy je pornografia extrémne ľahko dostupnou každodennou súčasťou množstva životov je takéto vnímanie niekde úplne inde ako pred 20 rokmi...)
Diskusia o oprávnenosti alebo nevhodnosti sexuálnych scén v rámci príbehu by sa mala posudzovať aj na základe vyjadrení samotného autora, ktorý otvorene hovoril o tom, že chcel napísať román pornografický, pretože: "Erotika ma nezaujíma. Chcel som zistiť, či dokážem vytvoriť scény plné sexu, ktorých mužskí aktéri nie sú úchylní a ženy nie sú hlupane. Vôbec nie je jednoduché nájsť výstižné slovo, ktorému nechýba potrebná sila a neskĺznuť pritom k vulgárnosti."
A nutno povedať, že toto sa mu podarilo a nie je to tam pritom samotné ani samoúčelné. Práve naopak - je to exkluzívne napísaná, výsostná literatúra. Djian má pri všetkej hovorovosti, ktorú používa, naozaj vybrúsený štýl a pozoruhodnú formu, je to čítanie s totálnym pôžitkom.
Trochu alibisticky na mňa pôsobí skutočnosť, že román obsahujúci tvrdé pornografické scény pojednáva súčasne o spisovateľoch, ktorí píšu tvrdé pornografické scény a ešte o tom diskutujú, aké je ťažké napísať ich a ako to len málokto zvládne. Môže to byť irónia, môže to byť alibi – alebo proste len sebareflexívna črta, typická pre súčasný francúzsky román, prítomná u prekvapivého množstva doma aj v zahraničí najpopulárnejších autorov.
ZA ROZCESTÍM na prvý pohľad budí dojem, že je to záležitosť spriaznená s Houellebecqom – vyšla v dobe, kedy prichádzal jeho boom. Ale Djian je omnoho starší, písal vtedy už 30 rokov a mal za sebou aj obdobie slávy. Podobnosť medzi nimi je iba vonkajšia, Djian je omnoho prirodzenejší, ľudovejší a optimistickejší, jeho hrdinovia pôsobia aj v tých najväčších extrémoch ako skutoční ľudia. Hoci je veľmi sofistikovaný, nič takého ako Houellebecqova odtažitá a nadsadená intelektuálština z neho netrčí, zaujíma ho predovšetkým rozprávaný príbeh a jeho postavy, nie vlastné idey a názory.
Spoločnými črtami oboch autorov sú ale okrem akejsi provokácie a škandalóznosti aj budenie dojmu autobiografickosti a prepájanie fikcie a reality vrátane vkladania svojej vlastnej osoby do diela, čo sú v súčasnej literatúre záležitosti výsostne francúzske (spomeňme v tejto súvislosti napríklad aj Fréderica Beigbédera).
Kríženie extenzívnej sexuálnej aktivity osobitého, „problémového“ spisovateľa v kríze a prostredia vysokého showbiznisu ale inak silne pripomína aj americký seriál Californication.
Istým, neveľmi ladne vyriešeným problémom - s ktorým sa evidentne nevyrovnali komentujúci uživatelia - je motivácia a začiatok románu. Kto je vlastne Edita, rozprávačova manželka, ktorá mu nielen že schvaľuje všetky sexuálne excesy, ale dokonca ho k ním priamo nabáda ? Je to záhadná bytosť, o ktorej sa skoro nič nedozvieme – ale úvod románu ako aj anotácia nám jasne hovoria, že je po smrti. Jej vystupovanie v celom ďalšom románe je teda vysvetliteľné jedine tak, že si ju rozprávač iba vymýšľa, neschopný zmieriť sa s jej stratou. Inak to nedáva zmysel, ale autor čitateľovi toto pochopenie nijako neuľahčuje a svoju hru s chorou mysľou hrá až do konca, kvôli čomu dielo pôsobí akosi neuzavreto, nedokončene...
Mezipřistání
Matěj Hořava (p)
Matěj Hořava pokračuje po PÁLENKE vo svojom životnom putovaní (či úteku pred sebou samým ?) na stále podivnejšie miesta a v živom, rušnom hlavnom meste Gruzínska je rovnako melancholický ako v zapadnutých banátskych dedinkách... len, zdá sa, pije ešte omnoho viac než v Rumunsku... Impresie a silné ľudské príbehy, ktoré podáva a sprostredkováva, dýchajú človečinou a autentickosťou... ale z literárneho hľadiska je pre mňa poetika o dosť slabšia ako v jeho prvotine. Skôr to vnímam ako posun od úvahy a hlbokej poézie k náladovému záznamu a reportáži..
Pálenka: Prózy z Banátu
Matěj Hořava (p)
Majstrovské literárne miniatúry, magické a pretekajúce melanchóliou. Štylisticky vybrúsená literárna lahôdka s celkom oprávneným ocenením, portrét svojského kraja a odraz jedného naozaj zaujímavého života. K dielu - alebo minimálne jeho názvu - mám len jednu výtku. Tieto poviedky nie sú zas tak veľmi o Banáte, ako skôr o autorovi samotnom. To on premieta do všetkého svoj nostalgicky posmutnelý pohľad na svet a život. Pretože nech mi nikto nehovorí, že pálenka na Balkáne je len o tomto...!
Marína
Andrej Sládkovič
Triumf novej štúrovskej slovenčiny, slovenskej poézie obdobia romantizmu a konkrétneho ľúbostného citu. Óda na lásku vo všetkých (alebo aspoň mnohých) podobách, samozrejme s jednou konkrétnou dámou v popredí, pretože čo iné by mladého poetu dohnalo k 2900 veršom jednej skladby... Vďaka tejto nenaplnenej láske má Slovensko jeden z mála ozajstných svetových rekordov a nešťastne alebo aj šťastne zamilovaní možnosť takmer nekonečne dlho čítať jedinú báseň. Sládkovičov básnický jazyk je úžasný, aj po dvoch storočiach stále neuveriteľne živý, ale môžeme poznamenať aj to, že ako málokde inde je práve v tomto prípade vhodné povedať, že menej je niekedy viac - pretože tej ľúbosti už je tam niekedy naozaj príliš veľa. Lenže vieme samozrejme aj to, že lásky nikdy nie je príliš veľa.
Príhody a skúsenosti mladíka Reného
Jozef Ignác Bajza
V dejinách slovenskej literatúry zakladateľská, ale aj v celkovom jej kontexte ojedinelá záležitosť. Ostatne podobne ako jej kontroverzný autor. Jednak talentovaný a veľmi ambiciózny chlapík, ktorý chcel ako prvý robiť rýdzo slovenskú literatúru v rýdzo slovenskom jazyku, no keď mu to vrchnosť zarazila, stal sa z neho značne zatrpknutý týpek, ktorý hrubo a hádavo osočoval bernolákovcov, ktorí sa snažili o to isté, čo on... Tak typicky slovensky - je nás málo, čo sa o niečo snažíme, ale rozhádame sa aj na tom... No ale späť k Bajzovi, respektíve jeho románu, prvému slovenskému dielu tohto typu. Napísal ho dosť mladý a musí sa mu nechať, že s literatúrou začal hneď vo veľkom štýle. Románom. A v jazyku, ktorým sa nepísalo. V prvom rade nutno uviesť, že pozostáva z dvoch častí, ktoré spolu absolútne nesúvisia - okrem hlavného hrdinu. Vymyslené to mal dobre - najprv čitateľa nalákať exotickým dobrodružstvom! Paradoxne pre dnešného čitateľa je skôr prvý diel ťažko čitateľný, tak veľmi klasické (či skôr klasicistické) a teda zastaralé je toto zapletené a pritom naivné putovanie po mohamedánskych krajinách s ťažkopádnym štýlom a sentimentálnym a ešte naivnejším ľúbostným príbehom. Druhý diel, hlavne tá jeho časť, ktorá sa odohráva na Slovensku (René mládenec totiž nie je Slovák, ako som si vždy myslel, ale zrejme Benátčan, ktorý k nám doputuje) je o dosť živším obrazom neutešených miestnych pomerov, vyobrazených chvíľami s veľkým humorom, až groteskne, ale neprestajne rúbajúcim do všeobecne rozšírených nešvarov, zadubenosti ľudu a ich zneužívania vrchnosťou svetskou aj cirkevnou. Táto kritika je taká ostrá, akú sa dovtedy a ani dlho potom nikto uverejniť neodvážil - a druhý diel Reného na to aj doplatil, keď bol sčasti protiprávne zhabaný cirkevnými cenzormi ešte v tlačiarni (takže ho dnes poznáme len vďaka zachovaným dvom exemplárom). Moje hodnotenie vyjadruje skôr úctu k Bajzovej odvahe, odhodlanosti a priekopníctvu než že by som si tak užil knihu ako dielo - dnes je to predsa len už záležitosť len pre vážnych záujemcov o dejiny literatúry alebo tých naozaj zvedavých, čo že je to ten "prvý slovenský román" vlastne zač.
Mráz přichází z Hradu
Michal Viewegh
Pokračovanie MAFIE V PRAZE. Z oboch tých kníh je evidentné, že Viewegh je nahnevaný... ale v tejto sa navyše zdá, že stratil všetky zábrany a chce si knihou vyrovnať účty so všetkým a všetkými, čo mu ležia v žalúdku.. Dokáže to všetko splácať do zmysluplného celku, konšpiračného a bohužiaľ zrejme aj do značnej miery pravdivého - ale konkrétne deje a obvinenia v tejto jeho mozaike sú jednoducho trápne. Je síce absolútne pochopiteľné, že ho dráždi stav českej spoločnosti a chce sa k nej vyjadriť jediným spôsobom, ktorý mu je dostupný, ale politický thriller sa tu definitívne zmenil na totálny bulvár. Uznám mu aj to, že keď proti všetkým tým politikom a kmotrom nemôže už urobiť nič iného, aspoň ich zosmiešni... ale potom je vyslovene nedôstojné, keď sa ten istý človek súdi kvôli tomu, čo o ňom napísali bulvárne médiá!!
Mafie v Praze
Michal Viewegh
V potrebe vyjadriť sa k neutešenej českej súčasnosti sa Michal Viewegh uchýlil k žánru politthrilleru - v tom by problém nebol. V čom ale problém vidím je, že ho napísal tak isto ako všetko ostatné - po wieveghovsky. A to sa k tomuto žánru zúfalo nehodí! Úplne si viem predstaviť, že aj keby napísal historický román alebo sci-fi, bude to bez ohľadu na dej štylisticky aj jazykovo vyzerať stále tak isto...
My ostatní tu len tak žijeme
Patrick Ness
(SPOILER) To, čo je najväčším prínosom a kvalitou tejto knihy, je súčasne aj jej najväčšou nevýhodou a slabinou, nech už to znie akokoľvek zvláštne. Patrick Ness totiž v záplave populárnej young adult fantasy literatúry, ku ktorej aj sám prispel svojou trilógiou CHAOS, išiel v niektorých svojich ďalších knihách úplne proti prúdu a MY OSTATNÍ SI TU LEN TAK ŽIJEME je toho asi úplný vrchol. Je to trochu žánrový experiment, trochu provokácia čitateľa a trochu terapia pre tápajúce duše mladších čitateľov. Príbeh sa síce odohráva v našom svete čeliacemu rôznym nadprirodzeným hrozbám - a ako to už v tejto literatúre býva, čelia mu skupiny výnimočnými schopnosťami obdarených tínedžerov, ale kniha sleduje osudy skupiny maturantov, ktorí do tohoto deja nezasiahnu - alebo len veľmi (ale naozaj veľmi) okrajovo. Nie sú to proste tí "správni" "vyvolení", ktorí tvoria 99,99 % hrdinov tohto typu knižiek. V tom práve spočíva tá psychologická funkcia, teoreticky zásadná pre mladého čitateľa - že aj keď tu nie sme na to, aby sme spasili svet, už len zvládnuť každodenné city, starosti a povinnosti stredoškoláka je dostatočne veľká vec. Že urobiť maturitu alebo pobozkať dievča/chlapca svojich snov je rovnako veľká výzva a úspech, ako poraziť démonov požierajúcich ľudské duše. A že dobrým veciam sa dá zásadne pomôcť aj maličkosťami - či už ide o zlepšenie vzťahov so svojim okolím alebo záchranu sveta pred nesmrteľnými z inej dimenzie... Čo však môže čitateľa dráždiť a to tak, že veľmi, je skutočnosť, že autor tento svoj prístup udržiava naozaj dôsledne až do konca a že sa dve línie jeho knihy (významovo aj proporcionálne vymenené) nikdy naozaj poriadne nepretnú - a že vlastne teda v podstate číta len bežný mládežnícky príbeh, v ktorého pozadí sa dejú akési, nikdy poriadne neosvetlené, veľké veci. Tento mládežnícky príbeh je ale dobre vykreslený, hlavne čo sa postáv týka, pútavý, dojímavý aj vtipný - pritom ale tak dobre klame telom a mätie očakávania, že by sa dal vnímať aj ako výborný literárny žartík či výsmech čitateľovi.
Pojídač duší
Michelle Paver
Hoci je to ťažko aj predstaviť si, tretia časť Torakovej Kroniky temného dávnoveku je v súlade so svojim názvom ešte temnejšia, krutejšia a beznádejnejšia ako prvé dve... čo príjemne prekvapuje s ohľadom na to, že ide predsa len o mládežnícku sériu. Okrem toho je to od začiatku do konca, od prvej strany po poslednú, jediný akčný a nezastaviteľne sa valiaci príbeh, ktorý sa nedá prestať čítať, nie je ho kde prerušiť a odložiť na neskôr. Hoci som nepredpokladal, že by som neprečítal všetky časti, až pri tejto jazde mrazivou pustatinou a horúcim podzemím som začal byť naozaj nedočkavý ohľadom ďalších dielov, s čím ešte autorka príde a kam to dokáže ďalej posunúť...
Toulavý duch
Michelle Paver
V druhej časti Torakovej ságy sa autorka po uponáhľanom závere prvej knihy akosi upokojila a dopriala si rozlet, kniha je dlhšia, popisnejšia, dej sa vetví a môžeme si viac užiť Torakovho sveta v Lese aj na Mori. To nie je na škodu, práve naopak - mňa vyslovene bavia tie opisy mimo hlavného deja, reálne vlastnosti a podoby prírody, charaktery zvierat a spôsob života pravekých Európanov - lebo je to niečo úplne iné ako čítať piate cez deviate nacápané fantazmagorické beštiáre štandardnej fantasy literatúry pre mládež. Že je tu všetko rozpísanejšie a vyváženejšie ako v prvej časti a že sa informácie nevalia, ale dávkujú, však neznamená, že by bol príbeh menej akčný a napínavý - práve naopak.
Brat vlk
Michelle Paver
Parádna mládežnícka séria, ktorá na rozdiel od celého radu všemožných fantasy blbostí dokáže aj niečomu naučiť... - a pritom nepostráda štandardné prvky tohoto žánru vrátane mnou naozaj neobľúbeného aspektu "vyvoleného". Porovnanie s Harrym Potterom a pod. vôbec nie je nevhodné - aj tu bojuje výnimočne obdarený chlapec, čo prišiel o rodičov, so silným Zlom, ktoré ohrozuje celý jeho svet. Iba že sa to odohráva v reáliách pravekej Európy, ktorá je zachytená úžasne presvedčivo. Popri nadprirodzene tak musia hrdinovia bojovať o prežitie aj s prírodou - a tu je najlepším spôsobom život v súlade s ňou - obe vrstvy sú však vzájomne poprepletané do jemného a neoddeliteľného pradiva. Kniha, resp. celá sága obsahuje množstvo autentických detailov o živej aj neživej prírode a spôsobe života našich predkov, ktoré okamžite vťahujú do prostredia deja. Nie sú tu pritom žiadne veľké opisy, všetko sa dozvedáme v rámci neprestajne a dynamicky plynúceho deja. Príbeh už začína priamo v akcií a čitateľ môjho typu si chvíľami až praje zastaviť to a vychutnať tú vo všetkej stručnosti nádherne vystihnutú krásu prírody. Zobrazenie života našich predkov v nej pôsobí v konfrontácií s našou civilizovanou pohodlnosťou osviežujúco drsne a hoci je Torakova sága určená mladším čitateľom, chvíľami dokáže byť už na začiatku prekvapivo krutá, takže kombinácia všetkých týchto prvkov ma nesklamala ani ako dospelého čitateľa.
