Martin-M komentáře u knih

Parádna mládežnícka séria, ktorá na rozdiel od celého radu všemožných fantasy blbostí dokáže aj niečomu naučiť... - a pritom nepostráda štandardné prvky tohoto žánru vrátane mnou naozaj neobľúbeného aspektu "vyvoleného". Porovnanie s Harrym Potterom a pod. vôbec nie je nevhodné - aj tu bojuje výnimočne obdarený chlapec, čo prišiel o rodičov, so silným Zlom, ktoré ohrozuje celý jeho svet. Iba že sa to odohráva v reáliách pravekej Európy, ktorá je zachytená úžasne presvedčivo. Popri nadprirodzene tak musia hrdinovia bojovať o prežitie aj s prírodou - a tu je najlepším spôsobom život v súlade s ňou - obe vrstvy sú však vzájomne poprepletané do jemného a neoddeliteľného pradiva. Kniha, resp. celá sága obsahuje množstvo autentických detailov o živej aj neživej prírode a spôsobe života našich predkov, ktoré okamžite vťahujú do prostredia deja. Nie sú tu pritom žiadne veľké opisy, všetko sa dozvedáme v rámci neprestajne a dynamicky plynúceho deja. Príbeh už začína priamo v akcií a čitateľ môjho typu si chvíľami až praje zastaviť to a vychutnať tú vo všetkej stručnosti nádherne vystihnutú krásu prírody. Zobrazenie života našich predkov v nej pôsobí v konfrontácií s našou civilizovanou pohodlnosťou osviežujúco drsne a hoci je Torakova sága určená mladším čitateľom, chvíľami dokáže byť už na začiatku prekvapivo krutá, takže kombinácia všetkých týchto prvkov ma nesklamala ani ako dospelého čitateľa.

1 19.10.2023

Dôverne známe prostredie, zbytočne rýchly a prehrotený dej, jednoduchý a priamočiary jazyk, to sú tri komponenty príbehu, do ktorého autor nepochybne vložil skúsenosti svojej vlastnej mladosti. Problém je v tom, že je to "len tak", rýchlo za sebou nasúkané udalosti pre rýchle prečítanie pri pive alebo v autobuse, ale bez nejakej výraznej pridanej hodnoty. Z literárneho hľadiska je to konzumná kniha, z výpovedného je problém v tom, že ten príbeh sa naozaj nestal, hoci jeho komponenty sa dejú denne v tisícerých variáciách, z ktorých si autor poskladal vlastnú, akúsi kvázi generačnú výpoveď. Z tohoto pohľadu je to kniha zo starých, aj keď nie vždy zlatých časov dospievania na malomeste, kedy sa ešte chodilo naozaj von, všetci sa poznali, krčmy, ulice a parky boli plné, existovali diskotéky a dali sa na nich baliť baby. Dnes je tento svet na pokraji vymretia a určite by si zaslúžil aj rozpracovanejší testament. Pretože inak prečo sa vracať k starému raušu, keď si môžeme spraviť nový... a ak tie časy prežívame negatívne alebo sa dokonca zvrhnú do takých nenapraviteľných katastrof ako v tejto knihe, tak prečo na ne spomínať s nostalgiou...?

1 16.10.2023

Od Neila Gaimana, zručného spisovateľa s obdivuhodnou imagináciou by som očakával, keď už sa rozhodol pre takýto projekt, čosi viac ako len popisný prepis najznámejších príbehov známych z toľkých iných zdrojov a verzií. Je to dobré na zoznámenie sa s mytológiou starých Severanov, zopakovanie alebo nenáročný prehľad, ale kto už ten základ pozná, čítanie mu neprinesie nijakú veľkú pridanú hodnotu. Iba málokde prebleskne čriepok Gaimanovho rozprávačského majstrovstva.

2 08.06.2023

Podobne ako Slovenský poker veľmi nevyrovnaná zbierka, ktorej na rozhádzanosti ešte pridáva, že ponúka poviedky z rozličných období autorovej tvorby. Takže je to piate cez deviate... Nájdeme tu aj fajn, jemne vyšinuté až surrealistické poviedky z každodenného života, ale aj úplné úlety, nedotiahnuto pôsobiace experimenty, rozličné polovičaté formy, mystifikácie o svojich vlastných starších dielach (!)... Na všetkom z toho sa dá aspoň slušne pobaviť, ale vždy to začne byť vyslovene otravné, keď začne Mitana bláboliť o náboženstve. Pristupuje k tomu síce moderne, ironicky, chvíľami to pôsobí až kacírsky, že si sám robí srandu z vlastného príklonu k náboženskej viere, ale s ohľadom na jeho súbežnú "románovú" tvorbu je evidentné, ako ho to postupne stravovalo.

1 09.04.2023

U tejto knihy chýba sekcia "Časti diela". Tak dopĺňam: Viki a Kiki, Keď kvitli šibenice (balada), Poľahčujúce okolnosti, Cesta za bratom (metodologická poviedka), Slovenský poker, Boží hod, Prievan a tí druhí, V neznámom jazyku, Začínajúci evanjelista, Terra incognita. Plus Predslov alebo O ovciach a vlkoch a O teórií prózy (Doslov). Celé je to poriadne uletené, niekedy až príliš a tradičných poviedok ako takých tu nie je ani polovica. Prečítaš to ľahko a rýchlo, ale že by ma to nejako oslovilo, nemôžem povedať. Mitanovi nový, slobodnejší svet neprospel. Jeho osobitý vyšinutý humor a jemná hra s absurditou sa v šialenom svete kapitalizmu 90. rokov úplne vymkol spod kontroly. Síce to u neho možno až tak priamo nesúviselo s pádom komunizmu, ale každopádne pre jeho tvorbu tiež platí, že to, čo napísal za socíku, bolo o dosť zaujímavejšie ako väčšina toho, čo stvoril potom.

09.04.2023

Druhá Mitanova poviedková zbierka sa síce nesie v podobnom duchu ako Psie dni, ale už to nie je taká pecka. Autor dospel, oženil a rozmnožil sa, musel začať pracovať a živiť rodinu a tak aj jeho hrdinovia, minimálne v polovici príbehov. A tento príklon k všednosti negatívne poznamenáva aj imaginárnu sféru a to dokonca aj z opačného konca, pretože príbehy, v ktorých figuruje žena a deti, sú vyvážené tými, ktoré ulietajú k úplnému bláznovstvu a absurdite. Oba tieto trendy potom už v jeho tvorbe konštantne zostali, navyše sa k ním neskôr pridali ešte aj náboženské témy a prvá, svieža a netradičná, zbierka tak zostala naveky neprekonaná...

1 09.04.2023

V poslednej časti autobiografickej trilógie pôsobí Hrabalovo písanie z pozície jeho ženy ešte neprístojnejšie ako v prípade predchádzajúcom (Vita Nuova). Je to totiž tá perióda jeho života, kedy je už známy a vydáva knihy, cestuje a stretáva sa so slávnymi ľuďmi... a pritom stále akoby to rozprávala Pipsi, ktorá často pri popisovaných dejoch ani nie je prítomná! Vypomáha si teda tým, že akože rozpráva, ako jej niečo, čo zažil, rozprával. Navyše nielenže tu jej ústami rozpráva o sebe, ako v predchádzajúcich častiach, on tu dokonca posudzuje svoje vlastné písanie! Pravdaže má na to ako zavedený autor právo, ale v takejto podobe mi to už zaváňa až nejakým budovaním vlastnej legendy na spôsob beatnikov. Potom ma vyslovene rozčuľovala proporcionalita, v ktorej sa venuje polovicu jednej kapitoly svojim zahraničným cestám, kde vybral pár historiek a vzápätí pokračuje vo svojom obvyklom nekonečnom žvatlaní o hospodách a zabíjačke, pive a koťátkach. Premrháva tým obrovský potenciál nových tém, aby ma ubíjal desiatkami riadkov o triviálnostiach, ktoré kedysi dokázal zachytiť v nevšednom svetle a silnej poézií, ale ktoré už omlel toľkokrát, že ma iba vytáčajú, zvlášť v takto nudne popisnom, prozaickom podaní. O Hrabalovi sa vie, že veľa a rád cestoval, ale v celom jeho diele o tom nie je viac ako pár zmienok! K dobru naopak pripočítavam, že sa tu konečne opäť, aj keď iba tak opatrne a svojsky, vyjadruje k politickým dejom, tentokrát normalizačných časov, hoci ako obvykle nezaujme nijaké jasné a vyhranené stanovisko. Je mi trochu ľúto značne premrhaného potenciálu Proluk, ktoré sa venovali Hrabalovým perom (teda písacím strojom) dovtedy nespracovanej dobe a neveľmi či vôbec dotknutých tém zahraničných ciest, dobových otrasov, potýkania s režimom a jeho premenami, zažívania slávy a úspechov, ako aj zákazov a cenzúry. Toto všetko tam samozrejme bolo a urobilo mi to veľkú radosť, ale nebol by to Hrabal, aby polovicu rozsahu nevenoval svojim milovaným témam, teda kráse krčmy a chlastu, zabíjačiek a mačiek... Škoda.

2 04.04.2023

Vita Nuova je omnoho viac než prvá časť tejto jeho autobiografickej trilógie (Svatby v domě) štandardným Hrabalom. Žiadny vrchol jeho tvorby, ako sa kdesi, tuším na obálke, písalo, ale proste stále to isté, len trochu inak. Jediná zásadná zmena je v tom, že tie svoje historky teraz rozpráva ústami svojej ženy, čo mu umožňuje vyjadrovať sa viac o sebe. A tak na seba chvíľu kydá a chvíľu sa chvastá, a ten ostatok sú tie jeho obvyklosti, chvíľu banálne, chvíľu zásadné, chvíľu nudné, chvíľu vzrušujúce, chvíľu zábavné, chvíľu otravné, chvíľu nadnesená poézia a chvíľu prízemná popisnosť. Keďže to nie sú skutočné spomienky osoby, ktorá ich akože rozpráva/píše, na mňa to pôsobí tak dosť nesympaticky a sebastredne. Nie aby on písal svoje spomienky na svoju ženu, ale píše JEJ spomienky na SEBA (čo na mňa pôsobí neúprimne a odpudivo) a svojich kamarátov, o ktorých on sám, svojimi ústami a svojim perom rozprával a písal už až-až na desiatkach a stovkách strán (čo na mňa pôsobí neoriginálne a otravne). K tomu premiera zdrobnelín a každá druhá veta začínajúca na to jeho "a" sú tu vyslovene na nervy. Kniha pravdaže obsahuje množstvo kúzelných momentov, ako literárnych (štylistických), tak aj životných (formálnych), ale aj veľkú spústu užvanenosti. A samotná Eliška sa v tom stráca... - väčšinu času vystupuje iba ako ten, čo musí trpieť manželove eskapády a/alebo neustále, vytrvalo, oddane a pokorne rešpektovať jeho výnimočnosť, jedno či už v pozitívnom alebo negatívnom duchu.

2 04.04.2023

Hrabal v tomto "dívčím románku" spláca dlh svojej žene Pipsi, ktorá to s ním tak dlho ťahala a ktorej napriek extrémnej autobiografickosti celej svojej tvorby nikdy nevenoval text. Spomenul si na ňu až vo svojej starobe a takmer na prahu jej smrti, po všetkých tých hospodských kamošoch a príbuzných, spomienkach z detstva a zo svojich zamestnaní, ktorými sa zapodieval vo svojich predchádzajúcich knihách. Hovorí akoby jej hlasom - o nej aj o sebe samom, a pre mňa je pri tom najzaujímavejšia otázka autenticity a vierohodnosti... - Čo z toho napísaného by potvrdila a podpísala ona sama, ktorá údajne jeho texty ani nečítala ? Čím (a či vôbec) by sa ona takto nadchýňala a nad čím by smutnila, ako ona vnímala popísané udalosti a čo by ona hodnotila tak, ako je napísané na stránkach knihy (a dvoch ďalších), tak ako to robí on v jej mene ? Jasné - kto iný ako jej celoživotný partner a taký náruživý spisovateľ má mať na to licenciu..? Nanešťastie - štýl, forma aj témy písania tejto pseudo-Pipsi sú tie isté ako jej manžela. Takže sú tu úžasné pasáže, až geniálne postrehy, provokatívne zamyslenia, humor a irónia, ale najviac toho typicky hrabalovského človečenstva, čara života a poézie, niekedy aj nudy, každodennosti. Neprekvapí pritom, že najlepšie a súčasne najmenej prekvapivé pasáže sa odohrávajú na návšteve v Zberných surovinách s Hanťom a v Nymburku u rodičov a strýca Pepina... Popri zaujímavom priblížení rodinného pozadia Pipsi a zamyslení sa nad osudom množstva iných, ktorí vinou dvoch totalít prišli o (takmer) všetko, teda "typický" Hrabal. Až na veľké množstvo priestoru venovaného sebe samotnému = Bohumilu Hrabalovi v očiach svojej budúcej manželky, dovtedy sa viac skrývajúcemu za svoje diela. Ale - a opäť je tu tá otázka - videl sa tak on sám alebo ho takto vnímala ona ?

2 04.04.2023

Kniha, či skôr knižka, okolo ktorej vznikol minulý rok na Slovensku veľký rozruch, skoro až senzácia. Odrazu sa o nej všade hovorilo. Prečo ? No, po prečítaní sa už vôbec nečudujem, že to všetci teraz tak žerú. Je to dostatočne krátke a kontroverzné, ešte k tomu sexuálne kontroverzné, čo môže byť lákavejšie. K tomu je IZBA fyzická, telesná až naturalisticky, odpudzujúca, ale pritom doslova surrealisticky poetická, s naozaj originálnymi, surovými metaforami. Je to dielo ozaj mladé, moderné a pritom teenagerské, také že ako asi naozaj vidí svoju situáciu taká vyspelá neplnoletá, čo spí so starším chlapom a vníma to citlivo, že túži po láske, čo je jej nie že nedostupná, ale vlastne zakázaná. Takže je drsná a súčasne ublížená. Ale mňa to dosť často aj rozčuľovalo, boli tam momenty naozaj od veci alebo zbytočne nechutné a keď už v aj tak malom objeme slov x-tý krát odniekiaľ trčal chlp, aj tie metafory sa prejedli. Príliš rýchlo. A ten skutočný príbeh a emócie za tým sú napokon v podstate odbyté, rozprávanie je príliš krátke, chcelo by to viac rozviesť, aspoň ku koncu, keď už má sedemnásť, osemnásť a kedy to vlastne (literárne) úplne púšťa.
Takže oceňujem to ako nápadité vypísanie sa z vlastného života, ktoré tuto u nás trafilo nie že dieru na trhu, ale skôr také vzduchoprázdno po autentickom a nápaditom písaní o veciach, o ktorých sa tu nehovorí. Hochholcerová vlastne svojim debutom hodila na verejnosť umelecky veľmi suverénne spracovanú jednu z minima ešte stále tabuizovaných tém, navyše nevnímaných čiernobielo, ako nejaký vyhranený, jednoznačný, ale pritom vzdialený, neosobný, v podstate politický postoj.. že toto je zlé, treba proti tomu bojovať, alebo dobré alebo že to škodí takto a takto...
Keby to neboli jej osobné skúsenosti, tak je to póza.
V tomto prípade ide zase vlastne s kožou na trh... - a v tom je to silné. ale ona je si toho vedomá a buduje na tom. Ktovie akú verziu udalostí by poskytol ten starší chlapík...

2 03.02.2023

Dobré písanie, to sa nedá poprieť, ale také príliš ľahké a roztratené, ironizujúce až posmeškujúce, bezcieľne... To ten starší (respektíve mladší) Balla, ktorého som síce nikdy nepochopil, tým aspoň fascinoval... Vtedy bol aspoň svoj, čudesný, špecificky temný, ozaj surrealistický. Dnes namiesto svojej ranej literárnej mysterióznosti prešiel k anekdotickému rozprávaniu. Či už pod vplyvom novej frajerky alebo čoho sa vzopäl k novej tvorbe, ktorá sa tvári, že naozaj o niečom strašne vypovedá. No a v zmysle osobnej, autentickej výpovedi, to aj vyšlo – je to tvorba tatíkovská. Ironický nadhľad nad stredným vekom bez skutočne zaujímavého literárneho nápadu alebo imaginácie, len také glosovanie... veľmi trefné a dostatočne vtipné, ale na míle vzdialené od avantgardnosti jeho skorších kníh. Ani tie som si neobľľúbil, nutno povedať, ale nikdy ma neprestali provokovať... a toto ľahké, až svetácky rozpustilé konštatovanie bezcieľnosti a úbohosti, bez snahy do niečoho sa poriadne zavŕtať, ma v niečom až odpudzovalo...

1 03.02.2023

Ukážka absolútnej straty súdnosti nielen autora, ale aj nakladateľa, ktorý mu to vydal (zrejme ako zaslúžilému autorovi a kamarátovi). U NÁVRATU KRISTA sa nedá ani poriadne určiť, čo to vlastne je - či je to dielo prozaické alebo literatúra faktu, kniha spomienková, ezoterická, konšpiračná, historická alebo náboženská ? Od všetkého trochu a z ničoho poriadne! V tom chaotickom kompendiu by mohol byť ukrytý nejaký zmysel, známy ale iba samotnému pomätenému autorovi, pre ktorého jediného mohli mať tieto stovky strán špecifických súvislostí nejaký význam. Inu - Hľadanie strateného autora (2) pokračuje a popritom dokonalá ukážka toho, čo sa odborne nazýva blábolom.

Neslávny koniec Mitanu ako spisovateľa... - a možno aj ako človeka.

03.02.2023

Prvá Mitanova novela rovnako úderná ako prvé poviedky!

03.02.2023

Mitanova prvotina znamenala vynikajúci a vskutku netypický vstup do slovenskej literatúry. Psie dni sú suverénne, výstižne a vťahujúco napísaná zbierka intenzívnych situácií, znepokojivých udalostí a hororov každodennosti, ktorá stále parádne funguje a ešte aj dnes dokáže bez problémov zavaliť svojimi náladami, vyprovokovať, pobaviť, vzrušiť, znepokojiť a prinútiť k zamysleniu...

03.02.2023

Tento slovenský Forest Gump je veľmi milý, často vtipný a dobre sa triafa do zosmiešňovaných/satirizovaných point, len by to chcelo na môj vkus predsa len trochu viac rozvinúť než je ten spomínaný rozsah školského zošitu...

2 03.02.2023

Nakoniec sa z TAHITI vykľulo čosi totálne inšie než sľuboval parádny námet - totálny prúser s krásnou obálkou. Taký premárnený nápad som nečítal už poriadne dlho! Katastrofálne nezvládnuté proporcie! Vo Hvoreckom tu definitívne (a mimo akejkoľvek zdravej súdnosti) prevážil školometský učiteľ nad tvorivým spisovateľom. Utopickej, až šokujúco chabo napísanej, časti je venovaná menšia polovica a žiadny svoj nápad tu takmer nijako nerozvíja. Väčšinu textu, a tu musím uznať, že výborne výstižného, venuje Versailleskej konferencií po Prvej svetovej vojne - a to je jediný klad tejto knihy. Tieto konkrétne historické okolnosti, do značnej miery verné skutočnosti, pekne približuje, hlavne čo sa týka celkovej dobovej a miestnej atmosféry - ale pritom ich akože mystifikuje zmenami vo svojich alternatívnych dejinách (Česko namiesto Československa používané v záujme idey svojho diela - nanešťastie ťažko nevyužitej). Načo to - ak sa potom na ne totálne vykašle práve tam, kde to je zaujímavé (teda na Tahiti) - a súčasne načo taký podrobný popis, ak ide len o mystifikáciu ? Jediné, čo by tým mohol dosiahnuť je to, že našu už tak nesmierne zmätenú spoločnosť neschopnú rozlišovať detaily ešte viac domýli... No... - každopádne TAHITI je extrémne odfláknutá kniha, za ktorú by sa mal Michal Hvorecký hanbiť - a ako veľký kritik slovenskej kultúry aj za to, že také zlyhanie seba samého ako spisovateľa vypustil do sveta!!

03.02.2023

Tento štýl sedí Hvoreckému ďaleko viac než všetky ostatné, o ktoré sa kedy pokúšal. Je to realita, ktorú zažil, nejaké tie výberové spomienky, čriepky poznatkov a strašne veľa názorov, viac lamentujúcich, než pousmiatych, nad tým, aké to na Slovensku máme...

03.02.2023

Na slovenskej literárnej scéne vo svojej dobe skutočný zjav, to je pravda. Osobne ma síce príliš neoslovil, prišiel mi umelo cyberpunkový a silene dekadentný, ale priťahovala ma tá kontroverzia a čerstvý vietor do našich zatuchnutých tradicionalistických vôd. Ani tieto očakávania však Hvorecký nenaplnil, a v podstate už po druhej zbierke poviedok začala byť jeho tvorba nezaujímavá...

03.02.2023

"Tradičného" Pišťáneka to nepripomenie ničím. To by nevadilo, keby to nebolo také nejaké... - nijaké! Ako nejaké priemerné, slušne napísané ľubovoľné dielko z Bagalovej súťaže/zborníkov Poviedka... Nevravím, že je to zlé, cit pre slovo a atmosféru tam je, ale pre mňa je NEVA skôr dôkaz, že keď už má človek meno, tak mu vydajú čokoľvek...

03.02.2023