Martyska
přečtené 46
Doktor No
1968,
Ian Fleming
Ono to nie je zlé, iba kniha nie je môj typ. Chápem, že veľa ľuďom sa páči dej a vyhľadávajú knihu kvôli napätiu, ale mne sa najviac páčil charakter Bonda. Ian je dobrý. Oslovil mnoho čitateľov. Niektorým sa páčilo to, že kniha sa ľahko číta, stále sa niečo deje, iným postava charizmatického Bonda, podaktorým oboje. Ja sa radím k tým druhým, preto dávam postave a jej vykresleniu 2*... celý text
Piata hora
1996,
Paulo Coelho
Nezmôžem sa na viac než: Odvážne napísaná kniha obsahujúca veľkú pravdu. Aj keď nepochopíte, slovo sa vás dotkne. Odporúčam prečítať ateistom tak isto ako veriacim.... celý text
Obraz Doriana Graye
2005,
Oscar Wilde
Realistické dielo, pri čítaní sa vám zastavuje dych, cítite, ako sa hlavná postava mení. Kniha o tom, ako nás môže ovplyvniť iný človek, čo je podľa nás najdôležitejšie a ako to dopadne, keď si ideme vlastnou cestou. Tento román s prvkami hororu je vhodný na hlbšie zamyslenia. Wilde, máš obdivuhodný pohľad na svet.... celý text
Liečiteľ
2004,
Noah Gordon
Kniha má realistický a drsný pohľad ako to v 11. storočí mohlo vyzerať. Zároveň pozýva do dobrodružstva Roba J. Colea, ktorý mi od začiatku nebol veľmi sympatický. Videla som film a ten mal úplne rozličný pohľad na vec ako kniha. Možno aj preto sa mi čítanie nepáčilo.... celý text
Miluj bližního svého
1983,
Erich Maria Remarque (p)
Neskutočná ľudskosť postáv, ktorú dokázal autor zostaviť ma príjemne prekvapila. Chvíľami som mala smutný pocit, chvíľami som sa smiala. Ako už bolo povedané, koniec je krásny a skutočný. Tak to v tej dobe chodievalo. Pod slovom "emigrant" si po prečítaní knihy predstavím ťažký 315-stranový príbeh Ludwiga Kerna, ktorý zápasí o prežitie zubami-nechtami. Uvedomme si, že tí ľudia nemali domov. Boli odtrhnutí od svojich rodín a vzťahy sa nadvezovali veľmi ťažko. Šťastný to človek, ktorý mal blízkeho priateľa. "Myslime na niečo iné. Pre mňa za mňa, hoci aj na kvety." "Prečo práve na kvety?" "Na niečo krásne, nechápeš? Na niečo, čo nás rozptýli." "Mňa kvety nerozptýlia." "Raz som videl záhon ruží." Leopold sa silou-mocou pokúšal sústrediť. "Vlani v lete pred väzením v Pallanze. Vo večernom slnku, keď nás prepúšťali. Červené ruže. Červené ako...ako..." "Ako surový biftek!" pomohol mu Moenke. "Ach, dočerta!" Zarachotil kľúč. "Už nesú žranicu," povedal Moenke. Dvere sa otvorili. Nebol to väzenský kápo s jedlom, ale dozorca. "Kern..." Ten vstal. "Poďte so mnou! Máte návštevu." "Asi prezident republiky," predvídal Leopold. "Zrejme Klassman. Ten má papiere. Možno mi doniesol nejaké jedlo." "Maslo!" povedal Leopold zbožne. "Kusisko masla žltého ako slnečnica!" Moenke sa uškrnul. "Človeče, Leopold, ty si ale lyrik! Teraz myslíš dokonca na slnečnice!"... celý text
