ravenrain
přečtené 367
Eseje
1968,
Marcel Proust
Filozofi, ktorí nedokázali postrehnúť, čo je v umení skutočné a nezávislé od vedy, si predstavujú umenie, kritiku atď. ako vedy, v ktorých je predchodca nevyhnutne menej pokročilý než ten, kto nasleduje po ňom. Lenže v umení neexistuje (aspoň nie v zmysle vedeckom) iniciátor, predchodca. (Pretože je) v jedincovi všetko, každý jedinec sa pokúša v umení, v literatúre znovu, na svoju päsť; a diela jeho predchodcov pre neho nie sú ako pre vedu dobytou pravdou, ktorú môžu potomkovia použiť. Geniálny spisovateľ dneška má všetku prácu pred sebou. Nie je omnoho ďalej, než Homér. (59) Sainte-Beuveve dielo nie je hlboké. Tá vychýrená metóda, ktorá z neho podľa Taina, Paula Bourgeta a mnohých ďalších, urobila majstra kritiky XIX. storočia, ktorému sa nikto nevyrovná, tá metóda, ktorá spočíva v tom, že neoddeľujeme človeka od diela, že ak máme posúdiť autora určitej knihy, pokiaľ tá kniha nie je ,,čisto matematická rozprava”, nepovažujeme za ľahostajné odpovedať si najprv na niektoré otázky, ktoré sa zdajú byť celkom vzdialené jeho dielu (ako sa správal atď.), že okolo seba nakopíme čo najväčšie množstvo znalostí o spisovateľovi, zhromaždíme jeho korešpondenciu, že sa na neho v rozhovore povypytujeme ľudí, ktorí ho poznali, a pokiaľ sú mŕtvi, prečítame, čo o ňom snáď napísali, táto metóda nevie nič o fakte, ktorý zistíme pri trochu hlbšom ponorení do vlastného vnútra: že totiž knihu vytvára iné ja, než je to, ktoré sa prejavuje v našom správaní, v spoločnosti, v našich slabostiach. (...) Prečo by Stendhala mal posúdiť niekto lepšie iba preto, lebo bol jeho priateľom? Ja, z ktorého vyrastá dielo, je pre priateľov zastreté druhým ja, ktoré môže byť omnoho nižšieho rádu, než je vonkajšie ja množstva iných ľudí. (61) To všetko potvrdzuje, (...) že človek žijúci v jednom tele aj s tým najväčším géniom, nemá s týmto géniom celkom veľa spoločného (...). Človek je iba človek a môže dokonale nevedieť, čo chce básnik, ktorý v ňom žije. A je to tak možno lepšie. (87)... celý text
