ravenrain komentáře u knih

Táto kniha nedávno pribudla na mojej kope rozčítaných kníh. V skutočnosti som ju začal čítať oveľa skôr. Zaujala ma v jednom kníhkupectve v modernej budove uprostred starej historickej výstavby v Kutnej Hore. Doniesol som si ju domov, ale neprečítal som ju ani do polovice a založil som ju do knižnice, kde zostala zabudnutá alebo polozabudnutá dvanásť rokov. Medzi komentármi k tejto knihe je jeden, ktorý hovorí o "úmornej sebaľútosti". Súhlasím. To bol presne ten dôvod, pre ktorý som knihu založil späť do knižnice. Ale teraz sa k nej vraciam a chcem si ju prečítať celú. Chcel som ju predať jednému internetovému antikvariátu, ale povedal som si, že keď som si ju pred dvanástimi rokmi kúpil v tom krásnom meste, asi bol k tomu nejaký dôvod. Z Pessoovho štýlu vyžaruje istý druh mágie. Porozumenie svetu, jeho prijatie a zároveň odmietnutie, odkrývanie a zahmlievanie, túžba po smrti, ktorá je len zle skrývanou túžbou po živote, próza, poézia aj pátos. Túžba po blízkej osobe, nemožnosť zdieľania vlastnej verzie sveta, prebytok lásky preložený do slov. Prvým predpokladom prijatia niečoho, či niekoho, je porozumenie a tomu musí predchádzať vôľa k porozumeniu. Mám pocit, že som ju práve našiel.

Pre mňa veľké rozčarovanie.

1 11.02.2021

Izba je prázdna.
Prázdna; prázdna; prázdna;
tichá; tichá; tichá. Izba je mušľa, znejúca tým, čo bolo predtým, než bol čas; váza stojí v srdci domu, alabastrová, hladká, chladná, a v nej kľudná, destilovaná esencia prázdnoty, ticha.

Do tohto citátu by sa dal zhrnúť obsah knihy a snáď aj viac, než iba obsah.
Bohužiaľ, u mňa to nefungovalo.

1 10.01.2021

Hrozně mnoho lidí se dnes cítí v politováníhodném rozporu s hrozně mnoha lidmi. Je to základní rys kultury, že človëk má nejhlubší nedůvěru k člověku žijícímu mimo jeho okruh, že tedy nejenom Germán považuje žida, nýbrž i fotbalista klavíristu za nepochopitelnou a méněcennou bytost. Každá věc existuje koneckonců jenom svým ohraničením a v důsledku toho do jisté miry nepřátelským aktem vůči svému okolí; bez papeže by nebylo Luthera a bez pohanů by nebylo papeže, proto nelze odmítnout tvrzení, že nejhlubší závislost člověka na jeho bližním spočívá v jeho odmítání.

Písemně se nazývala Rakúsko-uherská monarchie a ústně si dávala říkat Rakousko, tedy jménem, kterého se se slavnostní státní přísahou vzdala, ale které si ponechávala při všech citových záležitostech, na znamení, že city jsou právě tak důležité jako státní právo a že předpisy neznamenají pravou vážnost života. Podle ústavy byla liberální, ale vládlo se v ní klerikálně. Vládlo se klerikálně, ale žilo svobodomyslně. Před zákonem si byli všichni občané rovni, ale mě všichni byli právě občané. Měli tam parlament, který používal své svobody tak vydatně, že byl obvykle zavřený; ale měli také jeden nouzový paragraf, s nímž vystačili i bez parlamentu, a pokaždé, když se někdo radoval z absolutismu, nařídila koruna, že je třeba přece jen zase vládnout parlamentárně.

...Nemôžem sa zmieriť s tým, že moja matka zomrie... Budem proti tomu protestovať a dokazovať, že matka je nesmrteľná.
A. Tarkovskij, apríl 1968

05.02.2020

Začať písať úvahu o rozčítanej knihe nemusí byť nevyhnutne nevhodné. Možno práve v prípade tejto knihy je to celkom na mieste. O každej knihe predsa uvažujeme skôr, než ju môžeme uchopiť, či skôr posudzovať ako celok.

Vždy som mal predsudky voči ľuďom, ktorí čítajú knihu príliš dlho. Prečítajú si niekoľko riadkov, potom ju odložia nabok, lebo sú z čítania unavení, rozptyľujú sa inými myšlienkami alebo zaspia bez toho, aby sa nad prečítaným hlbšie zamysleli. Pre mňa to nie sú skutoční čitatelia. Obávam sa, že o čítaní nič nevedia. Teraz však ja sám čítam Bachmannovú príliš dlho (asi päť týždňov, hoci pravdivejšie tvrdenie by bolo, že ju mám rozčítanú príliš dlho).

Pamätám sa, ako som bol od začiatku zasiahnutý Bachmannovej písaním a keď som prestával čítať, bolo to preto, aby som mohol v sebe nechávať doznieť dlhšie čo som si práve prečítal (možno tu niekde sa zjednocuje, či splýva čítanie s písaním, ale nechcite odo mňa, aby som to vysvetľoval - súvisí to s aktívnou účasťou, ktorá prichádza mimovoľne, pretože nejde o to, čo Bachmannová píše, ale ako píše).

Jedna z prvých myšlienok o Bachmannovej románe Malina, ktorú som si musel zapísať, bola o slobode písať o všetkom a o ničom. Tá myšlienka bola o slobode byť tvorivý a nebolo v nej nič zlomyseľné. Zapísal som si ju priamo do knihy. Možno som mal potrebu zanechať v nej práve takúto stopu pre niekoho, kto ju raz bude čítať po mne.

Myslím, že to bolo v Murakamiho eseji o behaní, kde zaznela myšlienka o tom, že písanie je ako jed, ktorý vám preniká do žíl. Dovolím si jeho myšlienku parafrázovať dosadením čítania za písanie, hoci to môže byť viac o mne, než o Bachmannovej, či čítaní všeobecne. Nakoniec aj Murakamiho myšlienka o písaní sa týka viac jeho, než písania vo všeobecnosti.

Čítanie Bachmannovej vo mne od začiatku podnecovalo potrebu písať. Po niekoľkých prečítaných riadkoch sa mi v hlave zakaždým rodili myšlienky, ktoré som si musel zapisovať. Aj v tom pre mňa spočíva hodnota Bachmannovej románu.

Keď som dnes ráno v chvate čítal Malinu, možno v rovnakom chvate, v akom bola kniha napísaná (tak sa mi aspoň javí vo výsledku, hoci to celkom ľahko môže byť projekcia môjho čítania do Bachamnnovej písania), uvedomil som si, ako veľa pozornosti sa venuje písaniu a ako málo čítaniu.

Pochopiť Hľadanie strateného času predpokladá predovšetkým vôľu k pochopeniu alebo ešte skôr vôľu k čítaniu. Pochopiť Prousta znamená nečítať iba Prousta, ale aj niečo z obrovského množstva literatúry, ktorá je venovaná jeho dielu, či jeho životu. Oboznámiť sa s umeleckými dielami citovanými v Proustovom románovom cykle ako aj s jeho ďalšími textami. Je to oveľa zložitejšie, než odložiť knihu, ktorá nás odradila kvôli svojmu na prvý pohľad zložitému jazyku, zdĺhavým opisom zdanlivo nepodstatných vecí, či udalostí, absencii ľahko čitateľného príbehu, či iným nenaplneným očakávaniam. Je to o vytrvalosti, ktorá nám skoro môže priniesť pôžitok z čítania.

5 29.08.2019

Deleuze vytvára nový filozofický systém, aby popísal ten Proustov, ku ktorému tiež pristupuje ako k filozofickému. Je možné, že ide o systém, ktorý existoval predtým a na Prousta je "iba" aplikovaný, čím však nechcem povedať, že by to nejako znižovalo kvalitu Deleuzovho diela. Deleuzov text je dôkazom jeho až neuveriteľnej vnímavosti a pozornosti k najnepatrnejším detailom Proustovho Hľadania a v konečnom dôsledku do neho preniká aj niečo zo samotného Prousta. Knihu odporúčam hlavne tým, ktorí sa nevenujú štúdiu filozofie, ale chcú sa, podobne ako ja, k Proustovmu Hľadaniu naďalej vracať. Aj keď nemusí byť hneď vnímaná ako sprievodca komplikovaným proustovským svetom alebo ako jediný spôsob čítania Prousta, či návod na jeho čítanie, predsa len osvetľuje mnoho súvislostí, ktoré môžu čitateľovi pri prvom čítaní uniknúť.

Pre všetkých milovníkov Prousta a čítania.

23.10.2018

Príjemné čítanie na relax a pozdvihnutie nálady.

Kto spodobí dieťa, aké je? Kto umiestni ho v súhvezdí, kto do rúk dá mu mieru odstupu? Kto urobí detskú smrť z čierneho chleba, ktorý tvrdne, kto ju nechá v ústach ako ohryzok z prekrásneho jablka?... Do vrahov nazrieme ľahko. Ale toto: smrť, celú smrť, ešte pred životom tak nežne obsiahnuť a nebyť zlý, je nevýslovné.

Duinské elégie

Ďaleko pred jasným východom
ktosi tmavý stál a jeho tvár
nebolo poznať. Stál a pozeral
ako na stužke chodníka v lese,
boh zvestî s očami plnými smútku
sa mlčky obrátil a išiel za postavou,
ktorá sa vracala tou istou cestou,
krok skracovaný ovínadlami mŕtvych,
váhavo, jemne a pomaly.

Orfeus Eurydika Hermes

Pre mňa nie najlepší preklad, ale to je subjektívne. Ilustrácie Júliusa Szabóa pôsobia možno s výnimkou obálky pomerne tvrdo, aj keď sugestívne, inokedy zas formálne, ale kniha ako celok s nimi pôsobí kultivovane.

17.05.2018

Kto spodobí dieťa, aké je? Kto
umiestni ho v súhvezdí, kto do rúk dá mu
mieru odstupu? Kto urobí detskú smrť
z čierneho chleba, ktorý tvrdne, kto
ju nechá v ústach ako ohryzok
z prekrásneho jablka?... Do vrahov
nazrieme ľahko. Ale toto: smrť,
celú smrť, ešte pred životom
tak nežne obsiahnuť a nebyť zlý,
je nevýslovné.

Duinské elégie

Na strane 142 je zjavný odkaz na Handkeho Ľaváčku, kde je na 70-tej strane ukážka detského slohu o tom, ako by mal vyzerať ideálny svet. Sæterbakken necituje Handkeho priamo, vymenúva zo slohu len tie veci, ktoré si zapamätal. Autor doslovu si to nevšimol. Ak by to bolo naopak, určite by to v doslove spomenul. Štýl románu trochu pripomína Handkeho, nakoniec je to aj podobná téma. Zaujímavé je, že autor doslovu nemenuje Handkeho medzi Sæterbakkenovými obľúbenými autormi. Je zvláštne, že sa v jeho knihe ocitla práve táto pasáž z Handkeho.

Smútok je dar. Šťastní ľudia nemajú čo povedať. (s. 152)

13.05.2018

Sú isté veci, ktoré sú určené zasahovať do nášho života v dvojakej forme. Ako také uznávam osoby, udalosti, tmavé, zaprášené kúty, vysoký, studený, mlčiaci, zrazu oživený múr… (s.159)
… nemýlil som sa, keď sa nevedelo odvrátiť moje ucho od tichého kvapkania na vysokom múre, moje oko od utajeného života prachu, ktorý zrazu osvetlila lampa. Nie, nemýlil som sa, keď som hovoril o inom, tajnom, nepovšimnutom živote vecí! … nie veci žijú, … ale ja som bol tou druhou podobou, ktorá toto všetko nevidela iba očami rozumu. Ako cítim, že ožíva u mňa myšlienka, tak cítim aj to, že vo mne niečo ožíva pri pohľade na veci, keď myšlienky mlčia. Vo mne je niečo temné, hlboko v podvedomí, čo sa nedá merať myšlienkami, život, ktorý sa nedá opísať slovami, a predsa je mojím životom… (s.162-3)
Ale tento nedostatok slov skvostne vychutnával, ako istotu oplodneného tela, ktoré už cíti v krvi pomalý príchod budúcnosti. (s.165)

Nikdy sa nestretol s pacientom, ktorého by netešilo mikroskopické skúmanie jeho života. A čím podrobnejšie sa vypytoval, tým bol pacient radšej. Radosť z toho, že sa ním niekto zaoberá, bola taká veľká, že priviedla Breuera k presvedčeniu, že skutočnou bolesťou starnutia, zo straty blízkych osôb a prežívania priateľov je to, že sa človeka nikto na nič nepýta – hrôza z toho, že bude žiť celkom nepozorovaný.

3 13.05.2018

“Nejakú chvíľu trvalo, kým som upadol do bezvedomia. Bola to, myslím, krátka chvíľa, ale stačilo to. Želal som si… niečoho sa chytiť. Nejakej myšlienky. Bol som presvedčený, že zomriem, chápeš? Želal som si, aby tu bolo niečo, čo by mi to umožnilo.”
“A čo si našiel?”
“Nič. Vôbec nič.”
(s. 227)

13.05.2018

Dieťa dokončilo úlohu a začalo čítať: „Ako si predstavujem krajší život. Chcel by som, aby nebolo ani teplo, ani zima. Nech fúka vždy vlažný vietor, niekedy nech je víchrica, za ktorej si treba kvoknúť. Autá zmiznú. Domy by boli červené. Kríky by boli zlaté. Už by sme všetko vedeli a nemuseli by sme sa nič učiť. Bývali by sme na ostrovoch. Na uliciach stoja autá otvorené a možno do nich vojsť, ak je niekto unavený. Už vôbec nie sme unavení. Autá nepatria nikomu. Večer si nikdy nelíhame. Zaspávame, kde práve sme. Nikdy neprší. Priateľmi sú vždy štyria a ľudia, ktorých nepoznáme, zmiznú. Všetko, čo nepoznáme, zmizne.” (s. 70)

13.05.2018

Keď som raz jedného letného rána o pol piatej venčil nášho mopslíka, mimochodom som sa zahľadel na oblohu a mysľou mi mimovoľne prebleskla myšlienka, že by som si po mnohých rokoch mohol zase raz pozrieť Wendersove Nebo nad Berlínom, na ktorého scenári sa podieľal Peter Handke. O niekoľko minút, keď som vyhadzoval psie hovienka, som v kontajneri uvidel kopu vyhodených kníh s Handkeho Krátkym listom na dlhú rozlúčku (Tatran, Bratislava 1965). Sám som tomu nechcel veriť, ale stalo sa to, čím vôbec nechcem naznačiť, že túto udalosť považujem za fatálnu. Nie. Iba sa to stalo. Od Handkeho som nikdy predtým nič nečítal, ale keďže Nebo nad Berlínom je jeden z mojich najobľúbenejších filmov, knihu som samozrejme vybral z kontajnera a doniesol som si ju domov (spolu so Skutkami Rimanov od neznámeho zostavovateľa z 13. storočia). Nejaký čas ležala vedľa mojej postele, ako keby som sa nevedel odvážiť začať ju čítať, no keď som sa pustil do čítania, netrvalo mi dlho a pochopil som, že čítam výnimočnú knihu. Dodnes v nej mám nalepené množstvo záložiek, ktorými som ju premenil na apropriované umelecké dielo. Nemôžem uviesť ani jeden citát, knihu by som sem musel prepísať rovno celú. Po dočítaní moje kroky smerovali rovno do knižnice, odkiaľ som si požičal všetky Handkeho knihy, ktoré v nej mali. Bohužiaľ, tie skôr napísané dnes vôbec nevychádzajú, takže ak chcete čítať raného Handkeho, ste odkázaní na knižnice alebo antikvariáty.

6 13.05.2018

Filozofi, ktorí nedokázali postrehnúť, čo je v umení skutočné a nezávislé od vedy, si predstavujú umenie, kritiku atď. ako vedy, v ktorých je predchodca nevyhnutne menej pokročilý než ten, kto nasleduje po ňom. Lenže v umení neexistuje (aspoň nie v zmysle vedeckom) iniciátor, predchodca. (Pretože je) v jedincovi všetko, každý jedinec sa pokúša v umení, v literatúre znovu, na svoju päsť; a diela jeho predchodcov pre neho nie sú ako pre vedu dobytou pravdou, ktorú môžu potomkovia použiť. Geniálny spisovateľ dneška má všetku prácu pred sebou. Nie je omnoho ďalej, než Homér. (59)
Sainte-Beuveve dielo nie je hlboké. Tá vychýrená metóda, ktorá z neho podľa Taina, Paula Bourgeta a mnohých ďalších, urobila majstra kritiky XIX. storočia, ktorému sa nikto nevyrovná, tá metóda, ktorá spočíva v tom, že neoddeľujeme človeka od diela, že ak máme posúdiť autora určitej knihy, pokiaľ tá kniha nie je ,,čisto matematická rozprava”, nepovažujeme za ľahostajné odpovedať si najprv na niektoré otázky, ktoré sa zdajú byť celkom vzdialené jeho dielu (ako sa správal atď.), že okolo seba nakopíme čo najväčšie množstvo znalostí o spisovateľovi, zhromaždíme jeho korešpondenciu, že sa na neho v rozhovore povypytujeme ľudí, ktorí ho poznali, a pokiaľ sú mŕtvi, prečítame, čo o ňom snáď napísali, táto metóda nevie nič o fakte, ktorý zistíme pri trochu hlbšom ponorení do vlastného vnútra: že totiž knihu vytvára iné ja, než je to, ktoré sa prejavuje v našom správaní, v spoločnosti, v našich slabostiach. (...) Prečo by Stendhala mal posúdiť niekto lepšie iba preto, lebo bol jeho priateľom? Ja, z ktorého vyrastá dielo, je pre priateľov zastreté druhým ja, ktoré môže byť omnoho nižšieho rádu, než je vonkajšie ja množstva iných ľudí. (61)
To všetko potvrdzuje, (...) že človek žijúci v jednom tele aj s tým najväčším géniom, nemá s týmto géniom celkom veľa spoločného (...). Človek je iba človek a môže dokonale nevedieť, čo chce básnik, ktorý v ňom žije. A je to tak možno lepšie. (87)

1 13.05.2018

Pri čítaní som túžil po tom, aby sa celá kniha do mňa prepísala, aby som v nej mohol listovať kedykoľvek by som mal na to chuť, resp. aby vo mne mohla byť prítomná v každom okamihu. Snažil som sa, aby mi pri čítaní nič neuniklo, aby nič z prečítaného nevyšlo nazmar, ale často som sa pristihol pri tom, že sa vôbec nesústredím a musel som sa vracať o niekoľko riadkov späť. Walter Benjamin napísal o Proustovom texte, že sa rozvodňuje ako Níl. Myslím, že výstižnejšie to napísať nemohol. Proust sa zakaždým rozpíše o súvislostiach, ktoré nie sú príliš podstatné, a práve na takých miestach prichytávam sám seba s myšlienkami poletujúcimi celkom mimo knihy. No aj tak vo mne po prečítaní niekoľkých riadkov, na ktoré som sa dobre nesústredil zostáva pocit dotyku s čímsi už dôverne známym, čo by mohlo pokojne vystupovať aj z mojej pamäti.
Proustova schopnosť hlbokého psychologického ponoru a jeho sugestívna práca s textom majú za následok, že máte pocit, ako keby sa všetko odohrávalo priamo vo vašej hlave.
Proust nezachytáva udalosti pre ne samotné, ani preto, aby nám vyrozprával príbeh. Zachytáva predovšetkým atmosféru ako aj niečo veľmi pravdivé o ľudskej podstate, a k tomu príbeh naozaj nepotrebuje. Postavy vedú k ich konaniu často celkom odlišné pohnútky, než to vyzerá navonok. Je tu napríklad scéna, keď pri vchode do záhrady zaznie zvonček a celá spoločnosť sa začudovane pýta kto to môže byť, aj keď veľmi dobre vedia, že je to Swann, pretože nik iný k nim nechodí. Alebo stará mama, ktorá sa ponáhľa zistiť, kto to zvoní (hoci jej je to jasné), len aby sa mohla prejsť po záhradke a povytrhávať kolíky pri ružových kríkoch, pretože s nimi záhrada nepôsobí prirodzene, miesto toho, aby sa dohodla so záhradníkom, aby ich tam viac nedával.
Scéna s ťažko vymámeným bozkom od mamy na dobrú noc je predzvesťou Swannovho príbehu o nevymožiteľnosti lásky - “...hádam nikto by mi nevedel porozumieť tak dobre ako on (Swann)…” , hovorí Marcel na margo svojich pocitov. Nie je to teda Proustova prehnaná úprimnosť, keď nám rozpráva príhodu o tom, keď si musel ako malý chlapec napriek všetkým okonostiam vynútiť bozk od mamy, lebo bez neho nedokázal zaspať. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa nás snaží postupne pripraviť na Swannov strastiplný príbeh s jemu vlastnou dôslednosťou. Swannov príbeh sa tak dlho objavuje iba v náznakoch, prostredníctvom ktorých má čitateľ prejsť širším spektrom pocitov, od frustrácie z toho, že ako malý chlapec/dievča nedostal/a od svojej mamy bozk na dobrú noc, v dôsledku čoho nemohol dlho zaspať, až po nezmieriteľný pocit nekonečného zúfalstva z nedosiahnuteľnosti milovanej osoby.
Na mieste, kde píše o magdalénke namočenej do čaju vyvolávajúcej zvláštny pocit, ktorého pôvodu sa nevie dopátrať, pýtam sa, prečo práve spomienky. Prečo práve minulosť ako námet? Nie som si istý, či na to Proust dáva jednoznačnú odpoveď, aj keď túto myšlienku rozvádza na niekoľkých miestach románu. Prečo by predmetom knihy malo byť vyťahovanie spomienok? Odpoveď sa nachádza v poslednom dieli Proustovho megarománu, preto to sem pochopiteľne nenapíšem, ale aj keby ste si nikdy neprečítali celý románový cyklus, prvý diel nestráca nič na svojej hodnote.
Keď si Proust spomína na dom v Combray, naplastickejšie sa mu vybavuje čas okolo siedmej hodiny večer, keď sa ukladal spať a celé Combray sa mu tak prostredníctvom spomienok javí ako kulisa k jeho prezliekaniu.
Potom je tu celá pasáž o tom, ako je minulosť ukrytá vo veciach a ako ju z nich môžeme odčítať. To súvisí aj s jeho starou mamou, ktorá keď mala niekomu odovzdať dar, väčšinou to bola starožitnosť, ako keby videla vyššiu hodnotu v histórii nahromadnej v tej veci, než v jej praktickom využití. Pasáž, ktorá sa viaže k prvej vete tohto odstavca, by som sem najradšej prepísal celú.
Čo sa mi vybavuje v spomienkach na prvý diel Hľadania (nečítal som ho iba raz), je mäkkosť obrazov a slov, ktorými sú opísané, kvôli čomu sa ku knihe budem určite znovu a znovu vracať.
Všetkým, ktorých Proust očaril natoľko, že sa chcú zaoberať ďalším štúdiom jeho diela, odporúčam štúdiu Benjamina Crémieuxa z roku 1928.

9 13.05.2018