ravenrain
přečtené 367
Cez noc
2014,
Stig Sæterbakken
Na strane 142 je zjavný odkaz na Handkeho Ľaváčku, kde je na 70-tej strane ukážka detského slohu o tom, ako by mal vyzerať ideálny svet. Sæterbakken necituje Handkeho priamo, vymenúva zo slohu len tie veci, ktoré si zapamätal. Autor doslovu si to nevšimol. Ak by to bolo naopak, určite by to v doslove spomenul. Štýl románu trochu pripomína Handkeho, nakoniec je to aj podobná téma. Zaujímavé je, že autor doslovu nemenuje Handkeho medzi Sæterbakkenovými obľúbenými autormi. Je zvláštne, že sa v jeho knihe ocitla práve táto pasáž z Handkeho. Smútok je dar. Šťastní ľudia nemajú čo povedať. (s. 152)... celý text
Když Nietzsche plakal
2010,
Irvin D. Yalom
Nikdy sa nestretol s pacientom, ktorého by netešilo mikroskopické skúmanie jeho života. A čím podrobnejšie sa vypytoval, tým bol pacient radšej. Radosť z toho, že sa ním niekto zaoberá, bola taká veľká, že priviedla Breuera k presvedčeniu, že skutočnou bolesťou starnutia, zo straty blízkych osôb a prežívania priateľov je to, že sa človeka nikto na nič nepýta – hrôza z toho, že bude žiť celkom nepozorovaný.... celý text
Čistý
2013,
Andrew Miller
“Nejakú chvíľu trvalo, kým som upadol do bezvedomia. Bola to, myslím, krátka chvíľa, ale stačilo to. Želal som si… niečoho sa chytiť. Nejakej myšlienky. Bol som presvedčený, že zomriem, chápeš? Želal som si, aby tu bolo niečo, čo by mi to umožnilo.” “A čo si našiel?” “Nič. Vôbec nič.” (s. 227)... celý text
Nešťastie bez želaní / Ľaváčka
1982,
Peter Handke
Dieťa dokončilo úlohu a začalo čítať: „Ako si predstavujem krajší život. Chcel by som, aby nebolo ani teplo, ani zima. Nech fúka vždy vlažný vietor, niekedy nech je víchrica, za ktorej si treba kvoknúť. Autá zmiznú. Domy by boli červené. Kríky by boli zlaté. Už by sme všetko vedeli a nemuseli by sme sa nič učiť. Bývali by sme na ostrovoch. Na uliciach stoja autá otvorené a možno do nich vojsť, ak je niekto unavený. Už vôbec nie sme unavení. Autá nepatria nikomu. Večer si nikdy nelíhame. Zaspávame, kde práve sme. Nikdy neprší. Priateľmi sú vždy štyria a ľudia, ktorých nepoznáme, zmiznú. Všetko, čo nepoznáme, zmizne.” (s. 70)... celý text
Krátky list na dlhú rozlúčku
2005,
Peter Handke
Keď som raz jedného letného rána o pol piatej venčil nášho mopslíka, mimochodom som sa zahľadel na oblohu a mysľou mi mimovoľne prebleskla myšlienka, že by som si po mnohých rokoch mohol zase raz pozrieť Wendersove Nebo nad Berlínom, na ktorého scenári sa podieľal Peter Handke. O niekoľko minút, keď som vyhadzoval psie hovienka, som v kontajneri uvidel kopu vyhodených kníh s Handkeho Krátkym listom na dlhú rozlúčku (Tatran, Bratislava 1965). Sám som tomu nechcel veriť, ale stalo sa to, čím vôbec nechcem naznačiť, že túto udalosť považujem za fatálnu. Nie. Iba sa to stalo. Od Handkeho som nikdy predtým nič nečítal, ale keďže Nebo nad Berlínom je jeden z mojich najobľúbenejších filmov, knihu som samozrejme vybral z kontajnera a doniesol som si ju domov (spolu so Skutkami Rimanov od neznámeho zostavovateľa z 13. storočia). Nejaký čas ležala vedľa mojej postele, ako keby som sa nevedel odvážiť začať ju čítať, no keď som sa pustil do čítania, netrvalo mi dlho a pochopil som, že čítam výnimočnú knihu. Dodnes v nej mám nalepené množstvo záložiek, ktorými som ju premenil na apropriované umelecké dielo. Nemôžem uviesť ani jeden citát, knihu by som sem musel prepísať rovno celú. Po dočítaní moje kroky smerovali rovno do knižnice, odkiaľ som si požičal všetky Handkeho knihy, ktoré v nej mali. Bohužiaľ, tie skôr napísané dnes vôbec nevychádzajú, takže ak chcete čítať raného Handkeho, ste odkázaní na knižnice alebo antikvariáty.... celý text
Spasitel Duny
1993,
Frank Herbert
Divokí fremeni majú pravdu: “Štyri veci nie je možné skryť - lásku, dym, stĺp ohňa a muža, ktorý kráča v otvorenej púšti.” (s.73) Múdry muž sa pretvára podľa seba - blázon je živý len preto, aby zomrel. (s. 99)... celý text
Rainer Maria Rilke v mých vzpomínkách
,
Marie von Thurn-Taxis
Druhým "duinotvorným" textem je memoárová knížečka kněžny Marie Thurn-Taxisové (1855-1934) Rainer Maria Rilke v mých vzpomínkách (1932). Literárně je to jistě text nesrovnatelně bezvýznamnější - dodává však "bezčasým" a "bezprostorovým", vpravdě "andělským" Elegiím z Duina jejich kontext. Nejde přitom jen o rekapitulaci fakt - jak se kněžna s Rilkem poznala, kdy na zámku pobýval, jak s kněžnou pořádali literární dýchánky (...), jak se opájeli krajinou, staršími "místy paměti" v okolí - a sami sebou. Memoáry navíc připomínají třetí text - text, který Rilke dokončoval, když se s kněžnou v Paříži seznámili, a který tedy bezprostředně předchází Rilkovu příchodu na Duino: Zápisky Malteho Lauridse Brigga (1910), prozaickou meditaci o touze po "vlastní smrti". Moderní velkoměstská civilizace zavedla i ve smrti "masovou výrobu", čímž Rilke ve své době nemíní koncentrační tábory, nýbrž nemocnice. (...) Antropologové "dějin smrti" by k Rilkově vizi jistě měli čo věcně kritického podotknout. Sub specie literárně-geografické hermeneutiky však jde víc o to, že Rilke tuto vizi vyslovil - a že ji dál, byť v jiném žánru a jinými slovy, rozvíjel v Elegiích z Duina - a že byl vnímán svou kněžnou i všemi dalšími svými ctitelkami obojího pohlaví právě jako zvěstovatel "vlastní smrti": krásné smrti. Martin C. Putna, Obrazy z kulturních dějin Střední Evropy Memoáre odhaľujú niektoré menej známe stránky Rilkeho osobnosti. ,,...ako nedávno v Córdobe, kde za mnou pribehla škaredá malá fena, ktorá sa mala zanedlho stať matkou. Nebolo to zvlášť milé zviera a určite mala brucho plné náhodných šteniat, z ktorých žiadne si nikto nebude chcieť ponechať, ale prišla, keď sme spolu osameli – tak zaťažko jej padlo sa ku mne priblížiť – a uprela na mňa svoje starosťami a úprimnosťou zväčšené oči a prosila o môj pohľad, – a v tom jej bolo skutočne všetko, čo presahuje jednotlivca, neviem kam, či do budúcnosti alebo smerom k niečomu nepochopiteľnému; vyriešilo sa to tak, že dostala kúsok cukru od mojej kávy, ale okrem toho, ó, len tak mimochodom, sme si spolu istým spôsobom odriekavali omšu, ten úkon sám osebe nebol ničím iným, než dávaním a prijímaním, ale jeho zmysel a vážnosť a naše porozumenie – to všetko nemalo hranice.” Pre mňa jeden z najsilnejších citátov... cez ľudské k najvzdialenejšiemu vedie cesta cez zvieracie... akoby zviera malo bližšie k tajomstvu existencie... zároveň je sympatické, že hovorí o fene, ktorá sa mala stať matkou... „Chystali sa k nám aj Kassner a Horatio Brown, a tiež jedna mimoriadne hudobne nadaná mladá dáma, o ktorej Rilke tvrdil, že ho konečne naučila chápať hudbu. Nuž, myslím, že v jeho duši bolo viac hudby než v akomkoľvek nástroji. Na text Piesne o láske a smrti mala byť skomponovaná melodráma, nemohla som ju však počúvať, pretože skladateľova hudba rušila hudbu básnikovu. Nepoznám melódiu, ktorá by zodpovedala úrovni jeho veršov. Ani Rilke takéto zhudobnenia nemal rád, sám mi to niekoľkokrát povedal.” Na jednom mieste knihy kňažná cituje úryvok z Rilkeho básne, v ktorom sa hovorí o tom, že ,,keďže sme opätovne žiadali o pomoc svojich blízkych, anjeli potichu prekročili naše srdcia ležiace na zemi."... celý text
Skoncovat s Eddym B.
2017,
Édouard Louis (p)
Úspech tohto kompozičného cvičenia s hodnotou zbytočne obšírneho kuchynského receptu je brilantnou ukážkou kombinácie premysleného marketingu a všeobecnej absencie kritického nazerania na literatúru, ktorá má za následok, že si ľudia zamieňajú brak za perlu. Samozrejme chápem, že väčšina rada číta krátke knižky s vypointovaným záverom, s literatúrou to však nijako nesúvisí.... celý text
Jiná země
1988,
James Baldwin
Do stanice prišiel vlak, prikryl hlbokú jazvu koľajiska. Všetci nastúpili, sedeli v osvetlenom vozni, ktorý zďaleka nebol prázdny a ktorý bude prepchatý ľuďmi skôr, než sa dostanú príliš ďaleko na predmestie, stáli alebo sedeli v izolačnej cele, na ktorú premenili každú piaď priestoru, ktorú obsadili. Kniha s hlavným hrdinom, mladým černošským hudobníkom, ktorý zomiera v podstate hneď na začiatku románu. Jeho smrť tvorí kulisu k úvahám o pocitoch príslušníkov utláčanej “farebnej” rasy, ako aj väčšiny, ktorá ju utláča. Jeho smrť v podstate nedáva zmysel, akoby pre ňu neexistoval žiadny priamy dôvod. V skutočnosti je ním súhrn subjektívnych pocitov, ktoré bieli nemôžu pochopiť. Milostná scéna medzi dvoma mužmi v závere knihy pôsobí pomerne nehodnoverne, pretože jeden z mužov doteraz stále inklinoval k ženám a akoby sa v ňom niečo zmenilo iba na tento okamih, či niekoľko okamihov. Obaja príležitostní milenci si vyznajú lásku na celý život a potom sa rozlúčia, aby si túto scénu už nikdy nezopakovali, pretože to z rôznych dôvodov nie je možné. V tejto knihe nikto nevie, čo chce. Aj ten, kto si myslel, že to vie, neskôr zisťuje, že chcel vlastne niečo iné. Táto kniha sa v niečom podobá na Pasoliniho Zbesilý život. Ľudia tu riešia podobné problémy, Pasoliniho kniha je však ešte tvrdšia, pretože tu sa k sebe dvaja ľudia nikdy nedostanú dostatočne blízko, navyše Pasolini je nevyliečiteľný pesimista, čo je pochopiteľné. Baldwin, naopak, verí v dobrý koniec, resp. každému zo svojich hrdinov dáva druhú šancu. Momentálne neviem o tejto knihe viac napísať, zostal však vo mne pocit zážitku čohosi živého, čoho som bol na chvíľu súčasťou. Ako keby každá z postáv mala čosi, s čím som sa mohol identifikovať, a spolu s ňou precítiť časť jej príbehu, čo sa Baldwinovi podarilo vďaka veľmi živému opisu. Na druhej strane to nebolo vôbec ľahké čítanie, snáď kvôli lyrickým pasážam ktoré často vyznievali až príliš abstraktne.... celý text
Za soumraku
2011,
Michael Cunningham
Ako Smrť v Benátkach, v ktorej nikto nezomrie. Niečo ako upgrade Tizianovej Venuše z Urbina v podobe Manetovej Olympie. Krásny jazyk (naučený? prirodzene nadobudnutý?), krásne opisy mesta, v hlavnej úlohe autorova (Cunninghamova) idea, veľa pravdy o umení a newyorský záver, ku ktorému chýbal už len nejaký clivý, sentimentálny song mierne hysterickej speváčky alebo speváka, doprevádzaný brnkaním na akustickú gitaru. S posledným brnknutím miznú aj záverečné titulky. Musím si prečítať jeho ďalšiu knihu, aby som mu nekrivdil, lebo teraz sa mi na jazyk derie slovo “konfekcia”.... celý text