smazenaryba
přečtené 612
Silmarillion
2008,
J. R. R. Tolkien
Silmarillion je dosiaľ jediná kniha, ktorú som prečítal už tretí krát. Azda by bolo vhodné zamyslieť sa, prečo je tomu tak. Tajomné príbehy plné legiend o udatných hrdinoch, úlisných zradcoch a ich epických konfrontáciách, to ma ma vždy bralo, jasné. Žánrovej literatúry podobného druhu a často pochybnej kvality som prečítal toľko, až som jedného dňa prestal a do týchto vôd sa dnes vraciam len po uistení, že už vopred viem, že taká kniha bude stáť za prečítanie. Aj Silmarillion je plný onej epickej fantastiky, ktorú som v študentských časoch tak rád a bez rozvahy vyhľadával, no zároveň, je niečím oveľa viac. Tie nespočetné diela, ktoré vedome, či nevedome z Tolkienovej tvorby vychádzajú, si z nej v drvivej väčšine vypožičiavajú len zlomok toho, čo sa v nej ukrýva. Berú si vyvolených hrdinov, strety monštróznych armád, sličných elfov, húževnatých trpaslíkov, čarodejníkov so špicatými klobúkmi...a tam snaha, či schopnosť replikovať hĺbku a hodnotu Silmarillionu končí (berme teraz Silmarillion, ako dielo zastrešujúce takmer celý Tolkienov svet, čím aj je). Tou pridanou hodnotou sú vzťahy a súvislosti, ktorými sú celé tisícročia histórie Ardy prepojené. Jednotlivé príbehy, veky, postavy, nie sú len novými epizódkami používajúcimi spoločné reálie fikčného sveta. Nie sú to iba ďalšie skutky hrdinov bojujúcich s novými a novými nástrahami. Práve naopak. Ozveny činov a udalostí raných vekov sa nesú až do čias bojov o prstene moci. Fëanorova kliatba sprevádza osudy Noldor počas celých vekov ich života v Stredozemi. Melkorove lži utvárajú a ničia národy tak, ako Valar tvarujú a bortia povrch Ardy. Nič nie je len tak. Všetko dáva zmysel vo väčšom kontexte, všetko má viac vrstiev, všetko má svoje morálne hodnoty. Azda preto ma Silmarillion stále tak baví a láka. Nie je to len príbeh. Je to svet, mýt, legenda, ktorá viac než k fantastickej literatúre patrí k skutočným bájam. Dá sa takéto niečo napodobiť ? Možno áno, ale to by autor musel so svojim svetom stráviť minimálne toľko, čo Tolkien. A teda celý život.... celý text
Společenstvo Prstenu
2006,
J. R. R. Tolkien
Samému mi to znie neuveriteľne, ale už je to takmer 20 rokov, čo som prvý krát Pána prsteňov čítal. No pokiaľ k Silmarillionu som sa vrátil už niekoľko krát, trilógiu oprašujem až teraz. Môže za to predovšetkým mocné filmové spracovanie, ktoré Tolkienov svet prinieslo na plátno bezprecedentným spôsobom. Nieje toho veľa, čo na plátne v Spoločenstve chýba, ba naopak, Jackson ešte umocnil a zdôraznil mnohé dôležité okamihy, či motívy. A ikeď som knihy čítal ešte pred tým, ako filmy dorazili do kín, pred očami mi vyvstávajú viac obrazy filmové. Je to kliatba moderného mediálneho priemyslu. Preto tak nerád sledujem filmy, ktorých predlohy plánujem čítať. Preto tak nerád čítam knihy, ktorých filmové spracovania som už videl. Samozrejme, bez Tolkiena by nevznikol ani film. Kniha má stále čo ponúknuť aj súčasnému čitateľovi, hlavne keď si uvedomíme, že práve toto je dielo, ktoré tak zásadne zmenilo tvár fantasy a koľko žánrových stereotypov zadefinovaných Tolkienom dodnes v knihách pisálkov nachádzame, autorov, ktorých hranice originality siahajú maximálne k poprehadzovaniu Tolkienom daných pravidiel. Treba sa pripraviť na pokľudnejšie čítanie, ktoré nevyniká detailnými popismi boja, ale zameriava sa viac na popisy krajov a bohatej histórie Ardy. A práve tam, kde v knihe vyvstávajú staré legendy zo Silmarillionu, medzi ktorými je aj vojna o Prsteň len kapitolou v prastarej kronike, u mňa príbeh ožíval najviac. Ten pocit eónov udalostí od počiatku stvorenia Ardy. A v tomto Tolkienovo dielo do dnes konkurenciu nemá.... celý text
Meč osudu
2000,
Andrzej Sapkowski
Skvelé. Čo som napísal pri prvom dieli, to platí aj tu. Príbehy sú však už o čosi vážnejšie, kus ponurejšie, hĺbavejšie a do kopy dávajú ucelenejší príbeh, ktorý jasne smeruje k románovej ságe. Márne pátram v mysli, či som čítal vo fantastike niečo, čo by ponúkalo tak širokú škálu emócií a zážitkov, čo bolo súčasné drsné aj jemné, vážne aj humorné, rozprávkové aj skutočné. Zaklínač je prosto iba jeden.... celý text
Poslední přání
1999,
Andrzej Sapkowski
Neviem či Zaklínač v Szapkowského mysli od začiatku vznikal ako sága, začínajúca krátkymi príbehmi, no fakt je, že v tejto poviedkovej podobe mám zaklínača najradšej. A to až tak, že cez rozdielny prístup pri románoch a zameranie sa na iné postavy, som sa nevedel preniesť a aj pri opakovanom čítaní som zamrzol niekde pri štvrtom dieli. Hádam tomu bude tentokrát inak. Každopádne, tento spôsob zoznámenia so svetom Zaklínača pomocou poviedok bol v skutku husársky kúsok. Nezačína sa pôvodom hlavnej postavy, tzv zrodom, ako to obvykle býva, ale celé fungovanie sveta, zákony, postavy, miesta, spoznávame za jazdy pomocou samotnej interakcie a udalostí. Výsledok je taký, že aj napriek knihe bez začiatku a konca čitateľ získava ucelený obraz o svete a postavách a má obrovskú chuť poznať viac. Nešlo by to samozrejme bez majstrovského rozprávania, bez kumštu, ktorým Szapkowský šperkuje každú scénu a rozhovor. Text iskrí presným dávkovaním humoru, akcie, myšlienok, čitateľ sa baví spoznávaním odkazov na známe rozprávky a ich prekrúcaním a prenesením do oveľa drsnejšieho sveta, v ktorom neexistuje "a žili šťastne až do smrti" a v ktorom každé vyústenie má svoje "ale". Jedna z mála kníh, ku ktorej sa dokážem vracať znova a znova, pri ktorej žasnem nielen nad obsahom, ale aj nad umom autora.... celý text