Egomaniak sa vracia alebo profesor Challenger úraduje

recenze

Pás plný jedu (2018) / MatejHrbolta

Pozorný čitateľ zaiste prikývne pri konštatovaní, že Sir Arthur Conan Doyle bol geniálny autor, avšak, čo možno viac vstupuje do úzadia, je jeho schopnosť vykresľovania postáv, najmä v oblasti formovania ich psyché, len si spomeňte na vysokofunkčného sociopata, Sherlocka Holmesa. Pri tejto postave vstupuje, dovolím si napísať, pre väčšinu čitateľov neznámy vedec a egomaniak, profesor George Edward Challenger, ústredná postava Doyleových dobrodružných kníh.
Už v knihe Stratený svet prevyšuje profesor svoje okolie, a to nielen vedomosťami, ale i despotizmom, najvýraznejšie však svojím neznesiteľným egocentrizmom.

To, že starého psa novým kúskom skutočne nenaučíte, demonštruje voľné pokračovanie románu Stratený svet - Pás plný jedu(v slovenskom preklade knihu tvoria poviedky: Pás plný jedu - Stroj, ktorý všetko rozloží - Keď svet skríkol).
Profesor k svojmu zvyčajnému inventáru charakteristík pridáva aj spasiteľský syndróm, s ktorého vyvrcholením sa stretávame v prvej z troch poviedok, prekvapujúco pomenovanej ako Pás plný jedu. V nej začne svet gniaviť neviditeľný protivník - éter. Dusí ľudstvo hlava, nehlava. Jediným vedcom, ktorý katastrofu dokázal predikovať, bol práve náš "obľúbenec", profesor Challenger. Ten zjednotí partičku svojich najbližších (u profesora je tento pojem skutočne relatívny). Komicky pôsobia vedecko-fantastické dišputy medzi Challengerom a profesorom Summerleem, ktorí predstavujú tradičné protiváhy síl, princíp dobra a zla, Jing a Jang. Challenger odhalí, akým spôsobom neodvratný koniec aspoň odvrátiť použitím kyslíkových bômb. Pozoruhodnou je časť filozoficko-transcendentálnych úvah o tom, čo hrdinov čaká na "druhom brehu." Túto dejovú niť možno, aj napriek jej marginálnemu vplyvu na dej poviedky, považovať za vydarený Doyleov ťah. Čo už tak chválihodné nie je, je samotný záver, kedy všetci, kvázi nebohí, naberajú vedomie, nakoľko éterová kalamita bola dočasného charakteru. Drsne napísané, delírium milovníkov éteru sa skončilo priam rozprávkovo a nepresvedčivo, čomu nahráva aj záverečný Happy End, napriek tomu, že mnoho domov v dôsledku indispozície svojich majiteľov vyhorelo, nehovoriac o fatálnych kolíziach dopravných prostriedkov. Nepoužívam to slovo práve rád, ale Doyle v nás záverom navodil "slniečkárske videnie sveta", kde zlo v dôsledku kognitívnej disonancie neexistuje, čo samozrejme nie je pravdou.

V druhej poviedke - Stroj, ktorý všetko rozloží, sa ukáže dobrá stránka profesora (určite to neurobil zo závisti k litovskému sokovi, že :D ), ktorý zachráni ľudstvo pred strojom schopným rozložiť hocičo na atómy, nakoľko sa k uvedenej technológii takmer dostali Rusi (ach, tie stereotypy záporákov...). Napriek tomu, vydarený a s vynechaním vedeckej fantasticky uveriteľný príbeh.

Poslednou poviedkou - Keď svet skríkol, už zrejme mlel autor z posledného. Chaotické vysvetlenie procesu prerazenia zemských útrob na mňa ako čitateľa príliš nezapôsobilo.

Podtrhnuté sčítané, Doyle v prvých dvoch poviedkach ponúka čitateľom vyváženú syntézu dobrodružstva skríženou s vedeckou fantastikou, ozdobou knihy je poviedka Stroj, ktorý všetko rozloží. Bez poslednej poviedky by sme knihu ako čitatelia určite rozdýchali. Celkovo sa kniha číta svižne, no pokiaľ si nechcete pokaziť chuť, záverečnú poviedku vynechajte.

Profesor Challenger a jeho spoločníci, starí známi z románu Stratený svet, sa opäť stretávajú za neobyčajných okolností. Profesor, arogantnejší a výbušnejší než kedykoľvek predtým, sa so zvláštnou žiadosťou obráti na svojich (prav... více

Komentáře (0)