Nové komentáře u knih Olivia Laing
Mesto osamelosti
„S touto knihou som sa trápila viac než bolo potrebné, možno som mala prestať čítať po prvých kapitolách, ale nedalo mi to, lebo som videla mnohé pochvalné recenzie a ódy.
Veľmi dobre vieme, že osamelosť a samota sú dve rozdielne veci. Patrím k ľuďom, ktorí veľmi radi trávia čas aj sami, nemám problém sa ísť sama najesť, vychutnať si kávu, ísť do kina/divadla a dokonca posledné roky aj sama cestovať, a považujem to za neskutočne oslobudzujúce a veľmi ma to ľudsky posunulo a dalo mi to veľa pozitívnych skúseností. Ľudia sa často boja niekde ísť "sami" a radšej sa ľutujú a sedia doma, lebo je to také nekomfortné a potrebujú spoločnosť za každú cenu, boja sa byť s vlastnými myšlienkami a byť videní "sami." A vo chvíli, keď sa nad tým prestanete zamýšľať a rozhliadnete sa okolo seba, uvidíte, koľko ľudí chodí do kina alebo na kávu (často s knihou) sami so sebou a koľko solo travelerov stretnete.
Takto nejako si predstavujem Umenie byť sám.
Napriek tomu, že mám rada spoločnosť "mojich ľudí," viem byť aj sama a veľmi rada (aj častejšie by som si priala) a nemám z toho žiadne traumatické postihy ako väčšina ľudí v tejto knihe, ktorí svoju osamelosť, ak som to správne pochopila, pretavovali do umenia. Ale vskutku ma nebavilo v jednom kuse čítať o problémoch so sexualitou, AIDS, zneužívaní, psychických problémoch a iných traumách z detstva a života ľudí, ktorí sú mi vskutku ukradnutí. Miestami som narazila na zaujímavé pasáže a viac ma bavilo čítať o autorkiných postrehoch, ktorých bolo pramálo.
V podstate aj rozumiem tomu, prečo sa kniha všeobecne páči, ale na mňa pôsobila príliš ako snaha šokovať a napísať traumatickú knihu. A možno posledná strana sa mi páčila najviac a bola o tom, o čom som si myslela, že kniha bude, no nebola.“... celý text
— zuzulique
Mesto osamelosti
„Mesto osamelosti je výnimočná a neskutočne obohacujúca kniha. Žánrovo by som povedal, že je to niečo medzi esejou, reportážou a možno aj recenziou. Predstavuje spojenie osobného príbehu s umeleckým výskumom doplneného o psychologické prvky. Kniha sa veľmi dobre číta. Druhú polovicu som zhltol za jeden večer. Je to jedna z tých kníh, ktoré vás nenechajú len tak sedieť. Pri čítaní som si musel googliť diela umelcov, prebudila vo mne veľkú zvedavosť a túžbu vedieť o nich viac. Dokonca som vďaka nej objavil ďalšie, úplné iné dve knihy, ktoré si chcem prečítať. Tému osamelosti autorka spracovala veľmi jemne, citlivo a zároveň prakticky. Nehovorí o nej ako o abstraktom pojme, ktorý sa nás tak nejak všetkých dotýka, ale ukazuje ju na životoch a dielach skutočne žijúcich ľudí. Okrem toho sa venuje aj témam LGBT, chudobe, izolácie, diskriminácie, epidémie HIV a psychickým chorobám. Nemusíte sa však báť, že by sa jednalo o depresívne čítanie. Mesto osamelosti poskytuje aj určitý nadhľad a nádej. Toto je bezpochyby jedna z najlepších kníh, aké som tento rok prečítal a aké som vôbec v živote prečítal. Výborná a odvážna kniha, ktorá bezpochyby stojí za prečítanie, odporúčam.“... celý text
— Ahmose
Mesto osamelosti
„Po dlouhé době čtu knihu ve slovenštině, protože česky nevyšla, což je škoda. Ale mně se slovenština velmi líbí, takže občas si v ní něco moc rád přečtu... Spojení témat město, osamělost, samota, výtvarné umění a životy umělců mě zlákalo ihned a knihou jsem nadšený. Britská spisovatelka Olivia Laing (*1977) popisuje v esejisticko-autobiografické knize Mesto osamelosti – O umení byť sám (The Lonely City – Adventures in the Art of Being Alone; 2016) i vlastní zkušenosti se samotou a osamělostí poté, co se odstěhovala do New Yorku a začala zde zkoumat životy a tvorbu několika umělců, kteří se se samotou potýkali a ve svých dílech ji reflektovali. Vedle slavných jmen Edwarda Hoppera a Andyho Warhola jsou to pro mě dosud neznámí umělci David Wojnarowicz nebo podivínský a samotářský Henry Darger, po jehož smrti bylo objeveno množství kreseb, maleb a rukopisů, mj. i pohádkový román, který má 15 145 stránek včetně několika set ilustrací a je považován za nejrozsáhlejší román psaný latinkou (pro srovnání: Proustovo Hledání ztraceného času má 3 200 stran).
Autorka probere i témata nemoci AIDS či problematiku života gayů, dotkne se třeba i Klause Nomiho, extravagantního popového zpěváka–kontratenoristy, první slavné oběti AIDS, osamění po krachu milostného vztahu, života s psychickou poruchou, nešťastného a těžkého dětství, virtuální reality a sociálních sítí či výzkumů a názorů psychologů a psychiatrů, kteří se osamělostí zabývali vědecky, atd.
Podobné mnohovrstevnaté knihy mám velmi rád a témata, jimiž se autorka zabývá, se mě hluboce dotýkají: jsem městský člověk a samotář, samotu miluji, ale občas se potýkám i s osamělostí, zajímají mě umělci a umění i podivíni jako Darger, stejně jako problematika lidské psychiky, dětství nebo života gayů atd.
Jediné, co mě na překladu ruší, je podivný přístup překladatelky či redakce k přechylování ženských příjmení. Někdy jsou přechýlena, jindy ne, a to často i jedno a to samé příjmení třeba i v jednom odstavci, jednou přechýleno, pak zase ne; to si redakce tedy měla ujasnit...“... celý text
— milan.valden
Mesto osamelosti
„Nielen pre samotárov vo veľkomestách... Ale tie pocity existenciálnej samoty, čo autorka popisuje, poznáme myslím všetci... Zároveň sa vďaka knihe človek dozvie dosť veľa zaujímavých podrobností a originálnych uhlov pohľadu o newyorských umelcov alá Warhol, atd..“... celý text
— erik385
Mesto osamelosti
„Veľmi zaujímava kniha, ktorá je v podstate výpoveďou o osamelosti, na základe rozprávania životov 5 umelcov, ktorí väčšinu svojho života prežili v NY. Autorka začína popisom a interpretáciou diel maliara Hoppera, ktorá je svojou tematikou celkom ľahká. Postupom času sa dostáva k ťažším témam od Warhola, k Wojnaroviczovi, Hujarovi až ku problematike AIDS a hrozbe digitálnych technológií. Ku koncu je to dosť ťažké čítanie, ale na druhú stranu sa snažíte oponovať, že autorka vyťahuje problematiku AIDS hlavne počas 80.rokov, ale vôbec nespomína, čo sa deje s AIDS v súčasnosti, nakoľko sa podarilo urobiť osvetu a ako klesol počet ľudí s týmto vírusom (preto aj strhávam jednu hviezdu, toto nie je objektívne). A možno sa naskytá otázka, prečo autor píše o osamelosti a zároveň o AIDS? Práve preto, aby demonštrovala, že stigmatizované skupiny sú osamelé.
Inak, rozhodne kvitujem snahu autorky, ako sa brúzdala dielami Warhola, Dargera alebo Wojnarovicza. Denníky a pozostalosti týchto nekonvečných umelcov určite nebolo ľahké (či už psychicky alebo fyzikálne) prechádzať a skúmať.“... celý text
— adorjas
