Ahmose komentáře u knih
Táto kniha predstavuje moje prvé stretnutie s týmto svetoznámym autorom. Jedná sa o krátku knihu s množstvom nádherných ilustrácií, takže rýchly čitateľ ju zvládne prečítať za necelú hodinku. Coelhov rozprávačský štýl je poetický, no jednoduchý a dobre uchopiteľný. Celý príbeh je v skutočnosti metafora na život. Je pretkaný myšlienkami, ktoré motivujú čitateľa premýšľať nad vlastným životom. Učí nás, že život bez odhodlania a spojenia so svojou dušou nás nemôže naplniť. Tetsuja zdôrazňuje, že strach zo zlyhania či odmietnutia nás iba brzdí a že na to, aby sme skutočne prežívali svoj život, musíme byť ochotní riskovať a prijať výzvy, ktoré nám osud prináša. Nie so všetkým, čo v knihe zaznelo sa osobne stotožňujem. Myslím si, že niektoré veci, sú vytrhnuté z kontextu a autor má tendenciu pomerne zložitú problematiku zredukovať a zjednodušiť. Ale aj priestor na zamyslenie a nesúhlas je dôležitým aspektom, ktorý nám filozofická literatúra prináša. Je vidieť, že kniha je určená širokému publiku. Je vďaka tomu veľmi dobre zrozumiteľná, ale zároveň je otázne či dokáže uspokojiť náročnejších čitateľov. Túto knihu odporúčam hlavne ľudom, ktorí hľadajú knihu ako zdroj motivácie, podnety na zamyslenie sa nad vlastným životom a hodnotami.
Čítanie tejto knihy som si užil, pretože mi skvele sadla do nálady. Recenziu však píšem s odstupom niekoľko dní a keď sa mi to rozležalo v hlave, začal som si uvedomovať viaceré nedostatky. Začnime však pozitívami. Kde aj temnota zamrzne má vynikajúcu atmosféru, temný les, starý dom, tajomstvá a motívy vychádzajúce zo slovanského folklóru, takže nebol najmenší problém sa rýchlo začítať. Postavy sa správajú síce naivne, ale sú sympatické a v rámci rozprávkovej atmosféry, mi to neprekážalo. Problémy prichádzajú až v druhej polovici knihy. Autorka nám viackrát zdôrazňuje, že vo svete, z ktorého Liska pochádza je mágia zakázaná a v spoločnosti široko odmietaná. Ľudia, ktorí praktikujú mágiu sú nežiadúci a hrozí im za to smrť či vyhnanstvo. Keď príde na lámanie chleba, tak sa tieto tvrdenia vôbec nezhodujú s realitou a vlastne to skoro nikomu nevadí. Druhým problémom je záver. Mám pocit, že autorka ukončenie príbehu dopredu premyslené vôbec nemala a uzavrela ho príliš rýchlo, jednoducho a príhodne. Pôsobí to mňa vykonštruovane a knihu zatváram s pocitom, že sa pokúšala chabo vystavané ukončenie uhrať na city. Romantická linka však nebola dosť silná, aby to utiahla a jej ukončenie vyvolalo potrebné emócie. Možno by sa mi páčilo viac, keby tá láska ostala platonická. Každopádne, pokiaľ vás táto kniha láka, tak si myslím, že za pokus stojí a po vizuálnej stránke je veľmi vydarená.
Jestli vůbec někdy je v poradí štvrtá poviedková zbierka z edície Česká povídka, ktorú som vypočul a musím povedať, že je zatiaľ najlepšia. Poviedok je v zbierke síce len osem, ale všetky sú na veľmi dobrej úrovni, sú zaujímavé a prinášajú rôzne pohľady a témy z čias pred nežnou revolúciou. Veľkým prekvapením bola poviedka od Kateřiny Tučkové, ktorá sa odohráva v prostredí Bílej vody a je teda takým krátkym doplnkom k tejto knihe. Poviedka Magdička je zase poctou českému priekopníkovi detskej hematoonkológie profesorovi Janovi Starému. Bola mrazivá a nesmierne autentická. Tradične výborná je aj poviedka od Mareka Epsteina. Väčšina poviedok je smutná, ale o to viac dojímavá a strhujúca. Niektoré vo mne rezonujú ešte aj teraz, niekoľko dní po vypočutí. Ak by ste si mali vypočuť jedinú zbierku z tejto edície, tak je to táto. Naozaj vynikajúca zbierka, ktorú všetkým odporúčam.
Poviedková zbierka Tomu říkám překvapení z edície Česká povídka predstavuje mix poviedok rôznych žánrov, ktorých spoločným znakom by mal byť zaujímavý, prekvapivý plot twist. Na jednej strane sú jednotlivé príbehy rôznorodé, na druhej strane si myslím, že sa z tejto témy dalo vytrieskať viac. Za najlepšie považujem poviedky Díky, pane doktore od Petry Dvořákové a Všechno nejlepší maminko od Petry Soukupové. Zaujala ma aj poviedka od Lucie Huškovej a Davida Urbana. Od začiatku som síce tušil, kam príbehy smerujú, ale témou do zbierky dokonale zapadli. Zvyšné poviedky predstavujú čistý priemer. O žiadnej z nich sa nedá povedať, že by ma vyložene sklamali, ale ani, že by sa mi extra páčili. O pár dní nebudem vedieť o čom boli. Čakal by som, že v zbierke nájdeme aj poviedku zo žánru horor/mystery, ktorá tu nie je, zatiaľ čo v iných zbierkach z tejto edície sa často vyskytuje. Pritom kam by sa hodila viac ako práve sem?
V poradí deviata kniha zvieracej série od môjho najobľúbenejšieho slovenského autora Františka Kozmona. Ťažko sa v takomto prípade píše recenzia bez spojlerov. Nemá zmysel sa vyjadrovať k postavám ako takým, ani k štýlu písania, kto sa zaujíma o tento diel, tak už je s oboma týmito aspektami dávno oboznámený. V tomto diely je dej rozdelený na dve dejové linky, jedna sa odohráva v prítomnosti a plynule nadväzuje na predchádzajúci diel a druhá sa odohráva v nedávnej minulosti. Trošku som mal na začiatku z toho obavu, pretože sa jedná o zatiaľ najkratšiu knihu v sérii a bál som sa či nebude jedna z dejových liniek, len takým doplnkom bez hlbšej pointy. Moje obavy boli úplne zbytočné. Autor dokázal, že aj na malo priestore sa dá vystavať zaujímavá krimi zápletka. Naozaj nemám čo vytknúť, bol to opäť výborne strávený čas s mojimi obľúbenými postavami a teším sa na ďalší diel. Som neskutočne zvedavý ako sa dej a život Mareka Wolfa ďalej vyvinie.
Páčil sa vám seriál Locke and key od Netflixu? Ak áno, tak táto kniha je ako stvorená pre vás. Kniha dvier predstavuje kombináciu fantasy a mysteriózneho trileru. Je veľmi dynamická, plná akcie a má veľmi dobre vykreslenú atmosféru. Samotný námet je stávka na istotu. Koncept kúzelných kníh je medzi knihomoľmi obľúbený a dnes nie je až tak často využívaný. Po jazykovej stránke je jednoduchá, takže sa veľmi dobre a rýchlo číta. Kniha dvier na prvý pohľad upúta svojou obálkou a vydavateľstvo jej dokonca doprialo krásnu jednoduchú oriezku, ktorá jej efektívne pridala na príťažlivosti. Som si celkom istý, že si ľahko nájde svojich fanúšikov. Kniha však trpí aj nedostatkami typickými pre prvotiny. Postavy sú ploché, čiernobiele a niektoré dialógy sú mdlé. Možno keby sa autor viac zameral na budovanie aj ostatných charakterov, nie len Cassie, tak by to pôsobilo lepšie. Minimálne by boli postavy viac zapamätateľné. Dejová linka s cestovaním v čase ma nenadchla. Nemyslím si, že je možné stráviť desať rokov v minulosti bez toho, aby sa to nepodpísalo na psychike človeka. Ak však nie ste nároční alebo hľadáte oddychové čítanie s trochou napätia, Kniha dvier by sa vám mohla páčiť.
Táto kniha mi dala zabrať a chvíľu trvalo, kým som si k nej našiel cestu. Jedná sa o rozsiahle a komplexné dielo s množstvom postáv a širokým záberom. Kniha je rozdelená na desať častí a čitateľ má možnosť postupne sledovať niekoľko dejových liniek, životných príbehov, ktoré začínajú a končia v rôznych častiach. Najvýraznejšie sú však tri – dejová linka Veľkej Ammachi, Dr. Digbyho a linka Mariamm. Kniha obsahuje množstvo veľmi silných, strhujúcich momentov, z ktorých mi naskakovala husia koža. Zachytáva život na indickom vidieku a postupnú premenu Indie. Ukazuje, ako jej históriu ovplyvnil kolonializmus a kresťanstvo. Dotýka sa mnohých komplexných tém, ako viera, medicína, spoločenské postavenie a mnoho ďalšieho. Na medicínu a lekárstvo je kladený veľký dôraz. Je to viacvrstvový román plný smútku, ale aj nádeje. Našli sa však v knihe aj pasáže, ktoré mi prišli zdĺhavé. Myslím si, že kniha, hlavne prvá polovica, mohla byť trošku kratšia a nestratila by nič zo svojho čara. Mužské postavy mi boli väčšinou nie veľmi sympatické, ale túto skutočnosť vyvážili nesmierne silné ženské hrdinky. Po vizuálnej stránke nám Tatran priniesol ďalší poklad do knižnice.
Tretí diel skoro plynule nadväzuje na druhý a autorka nám v ňom ukazuje ďalší významný aspekt vojny. Tentokrát je to nedostatok potravín a s ním spojený hladomor. Hlad je hlavný pocit, ktorý sa prepletá celou knihou. Nie je to len fyzický hlad, ktorým trpia ako vojaci, tak civilné obyvateľstvo, ale aj hlad metaforický – hlad po moci, po deštrukcii a nadvláde, ktorý cíti Rin a ktorý celú sériu uzatvára. Je ťažké písať o treťom diely bez spojlerov. Moje pocity z neho sú trpko-sladké. Celá séria je napísaná výborne a táto kniha nie je výnimkou. Bolo to originálne, bolo to temné, krvavé a dosť realistické. Klobúk dole pred autorkou za to, ako dobre zvládla vykresliť vojnu aj s dôsledkami. Napriek tomu sú tu isté aspekty, kvôli ktorým som rád, že to skončilo. Prvým je ukončenie dejovej linky bájneho, všemocného trojlístka. Ich koniec mi prišiel veľmi rýchly a jednoduchý, pre mňa málo uspokojivý. Druhý sa týka celej série - je ním postava Rin. Tak strašne tvrdohlavá a často skutočne na facku postava... Ono sa to samozrejme hodilo, prešla veľkú cestu, zažila traumy, takže by bolo nesprávne od nej očakávať racionálne správanie, ale už to bolo únavné. Maková válka je bezpochyby výnimočná séria, ktorá bude mať u mňa špeciálne miesto, ale chápem aj to množstvo ľudí, ktorým nesadla. Odporúčam pokročilým čitateľom, ktorý hľadajú originálnu vojnovú fantasy.
Ako už býva u mňa zvykom aj v prípade tejto poviedkovej zbierky som hodnotil jednotlivé poviedky zvlášť a následne hodnotenie spriemeroval. Vyšlo by to na tri hviezdičky, ale tentokrát sa prikláňam k horšiemu hodnoteniu. Celkovo mi totiž zbierka prišla nekonzistentná. Príde mi, že ten, kto zbierku zostavoval si sám celkom neujasnil cieľ. Väčšina poviedok je depresívnych a pomedzi to sa objavuje nejaká milá poviedka, ktorá zahreje pri srdiečku. Viac by sa mi páčilo, keby boli teda všetky poviedky ladené melancholicky alebo keby to bolo teda aspoň pol na pol smutné k veselým. Takto v záplave melanchólie pôsobili veselšie poviedky ako päsť na oko. Medzi poviedkami sú pomerne veľké rozdiely čo sa týka kvality. Musím vyzdvihnúť poviedky od Aleša Novotného, Thea Addaira, Martiny Matlovej a Veroniky Burgerovej. Tie boli skutočne výborné. Naopak, poviedky Zub času a North Finchley boli extrémne slabé a bez hlbšej pointy. Ďalšou vecou, ktorá mi kazila dojem z audioknihy boli hudobné predely. Väčšinou s nimi nemávam problém, ale tu ma dosť štvali, nepáčil sa mi štýl, ani kvalita zvolenej hudby. Nejkrásnejší dárek síce nenaplnil moje očakávania, ale rozhodne ho nepovažujem za stratu času
Kniha Na povrchu zachytáva príbeh Ergona a Pompiho, dvoch antropodov, ktorých životy spojí náhoda. Čo si budeme hovoriť, Na povrchu je tak trochu divnokniha, ale v tom dobrom slova zmysle. Predsa len sa človek v dospelej literatúre bežne nestretne s knihou, kde ako postavy vystupuje hmyz a iné bezstavovce. Pripomenula mi časy, keď som ako dieťa pozeral Včielku Maju. Toto ale rozhodne nie je detská kniha. Je to kniha o dvoch tvoroch, ktoré sú od seba celkom odlišné, a napriek tomu medzi nimi vznikne krehké priateľstvo. Dej nie je veľmi zložitý, ale aj tak je strhujúci. Kniha má filozofický presah. Autor sa zamýšľa nad zmyslom života, odvahou, pomstou, toleranciou a inakosťou. Ja osobne by som knihe vytkol iba jednu vec a to, že niektoré opisy by som skrátil a iné, hlavne tie opisujúce postavy, by som trochu rozpísal. Zo začiatku som mal totiž problém sa do knižky začítať, lebo som si nevedel predstaviť, ako presne Pompi vyzerá. Je to však vec osobnej preferencie a môj problém následne vyriešili pekné ilustrácie, ktoré sa v knihe nachádzajú. Záver knihy ma nesmierne prekvapil, skoro až šokoval. Povedal by som, že práve ten u mňa posunul túto knihu na vyššiu úroveň. Odporúčam!
V poradí už tretí prerozprávaný grécky mýtus v podaní Jennifer Saint. Tentokrát si vybrala menej známy príbeh o hrdinke Atalante. Je to opäť kniha, ktorá na prvý pohľad zaujme nádhernou obálkou. Táto je podľa mňa zo všetkých troch najkrajšia. Samotný príbeh by som zaradil kamsi uprostred. O kúsoček slabší ako Elektra, ale zároveň o malý kúsok lepší ako Ariadna. Oproti predchádzajúcim knihám, je táto písaná iba z pohľadu Atalanty a tým sa v príbehu trochu vytráca komplexnosť, ale zase je akcia viac rozložená a nie naprataná do posledných päťdesiatich strán. Samotná Atalanta je silná ženská hrdinka, ktorá si moje sympatie získala hlavne svojou racionálnosťou. Veľmi sa mi páčilo vykreslenie jej vzťahu s Meleagrom a Hyppomenom. Atalanta si nič nenamýšľala a nemala sklony sa ľutovať. Ako iste tušíte, autorka sa v knihe dotýka tém feminizmu a postaveniu žien v spoločnosti. Tiež nám ukazuje mentalitu a vnútorné konflikty starovekej ženy, ktorá svoj život zasvätila kultu bohyne Artemis. Grécka mytológia je moja srdcovka a tak som si čas strávený s touto knihou veľmi užil a určite ju odporúčam aj vám.
Ak by ste za život mali prečítať jednu jedinú absyntovku, mala by to byť táto. Je to hlboká sonda do života človeka, ktorý sa cítil nedocenený a tak sa rozhodol spáchať ohavný čin, o ktorom dnes vie celý svet. Táto kniha mapuje Breivikov život od útleho detstva, veľmi podrobne zachytáva Breivikove prípravy na zločin, samotné prevedenie, následný súd a približuje tiež životy obetí a preživších. Z niektorých pasáží mi bolo ťažko. Osudný deň je v knihe popísaný skoro minútu po minúte. Asne Seierstad odviedla výbornú prácu. Páči sa mi, že sa nebála poukázať na pochybenia, ktorých sa dopustila nórska polícia a obranné zložky. Druhá polovica knihy je skutočne strhujúca. Záver knihy je veľmi emotívny a zanecháva v čitateľovi zvláštnu pachuť. Toto je kniha, ktorá by sa mala povinne čítať na stredných školách. Je to opäť raz jedna z tých kníh, ktorých čítanie síce bolí, ale zároveň otvára oči. Výnimočná kniha, ktorú určite všetkým odporúčam. Jediné, čo ma mrzí je, že som sa k nej nedostal skôr. Jeden z nás: Príbeh o Nórsku sa určite objaví v najlepších knihách, ktoré som tento rok čítal.
Neviem či môj výtlačok obsahoval iný príbeh ako výtlačky všetkých ostatných, ale absolútne sa nedokážem stotožniť s tak vysokým hodnotením aké kniha má. Najjednoduchšie by som túto knihu zhrnul ako Lucinda Riley z Wishu. Príbeh je rozdelený na dve dejové linky. Historická linka je plná klišé, ale inak obstojná. Clara mi síce nebola nejak extra sympatická, ale aspoň sa ma nevytáčala. Dejová linka odohrávajúca sa v súčasnosti ma však extrémne nebavila. Bolo to čiernobiele, nudné, predvídateľné a väčšinu času som mal pocit, že čítam YA. Nehovoriac o tom, že postava Izzy ma neskutočne iritovala. Autorka sa to strašne pokúša uhrať na city. Clare naložila teda poriadne. Na mňa to ako celok pôsobilo skôr neuveriteľne, než že by to vzbudzovalo súcit. Motívy záporných postáv boli dosť zvláštne. Nehovorím, nečítalo sa to zle, ale za krátku dobu nebudem poriadne vedieť o čom táto kniha bola. Nedotkla sa ma, nesadla mi. Skôr neodporúčam.
Čo napísať a kde začať? Toto bolo proste vynikajúce. Z prvého dielu som bol nadšený, tento sa mi páčil ešte viac. Presvedčil ma, že si musím zaobstarať túto zabudnutú sériu celú. Veľmi si cením, že autor sa rozhodol Drizztovo rozhodnutie opustiť rodné mesto dotiahnuť do plných dôsledkov. Drizzt po dlhej dobe osamote, v tme podzemných chodieb, pomaly začína prichádzať o rozum. Dostáva sa tak pred obrovskú dilemu, ostať sám a zblázniť sa alebo skúsiť šťastie u celkom odlišného, nepriateľského národa? Celý príbeh sa odohráva v zaujímavom prostredí podzemia plného klaustrofóbnych miest a rôznych bytostí, ktoré čitateľ môže poznať zo sveta Dungeons & Dragons. Nechýba akcia, boje, kúzla, intrigy a predovšetkým napätie. Ja skutočne nemám čo vytknúť. Nechápem ako je možné, že séria u nás nie je populárnejšia aj keď je už staršia. Pre fanúšikov klasického fantasy povinná jazda. Teším sa na ďalší diel.
Toto dielo je legendárne. Myslím, že sa v Česku alebo na Slovensku nenájde knihomoľ, ktorý by o ňom minimálne nepočul. Preslávilo sa aj vďaka známemu filmovému spracovaniu. Nápad konečne sa s ním osobne zoznámiť prišiel spontánne, keď na mňa vyskočila audiokniha z edície Mistři slova, keď som hľadal nejakú audioknihu na jeseň. Spalovač mrtvol je na jeseň ako stvorený. Točí sa síce okolo nacistickej ideológie, ale obsahuje hororové prvky. Je to kniha o účinku vymývania mozgov, je to kniha o tom, koľko zla môže napáchať, keď má niekto pocit nadradenosti a o deštruktívnej sile moci. Je to psycho, ale aby som bol celkom úprimný, zo začiatku sa mi to vôbec nepáčilo. Možno keby som knihu čítal fyzicky, tak ju dokonca odložím. Relatívne dlhú dobu mi to prišlo také o všetkom a o ničom. Nudil som sa. Postupne, veľmi nenápadne, to však začalo naberať na sile. Nepovedal by som, že je záver vyložene šokujúci, ono človek tak nejak začne tušiť kam to smeruje, ale je silný. Pán Táborský knihu nahovoril skutočne majstrovsky. Spalovač mrtvol sa síce nezaradí medzi moje najobľúbenejšie klasiky, ale rozhodne stojí za prečítanie. Odporúčam!
Priznávam, že spočiatku som bol z tejto knihy dosť rozpačitý. Autor nám predstaví hneď niekoľko postáv a mal som strach, že na takom krátkom rozsahu, ich nebude schopný dostatočne rozvinúť. Po asi sedemdesiatich stranách sa to však ustálilo a kniha sa stala oveľa pútavejšou. Od tohto bodu som ju v podstate zhltol. Edwarda aj Freddyho som si veľmi obľúbil. Som veľmi rád, že autor sa na anglickú spoločnosť 19. storočia nedíva cez ružové okuliare. Práve naopak, zachytáva ju veľmi presne a ukazuje čitateľovi, že vzťah dvoch mužov bol v tejto dobe spoločensky neakceptovateľný a hrozil zaň najvyšší trest. Mrzí ma, že túto knihu nie je na pultoch kníhkupectiev a aj na bookstagrame vidieť viac. Určite by si zaslúžila viac čitateľov. Záver knihy je dosť rýchli. Možno by sa hodilo viac ho rozpísať, ale na sile mu to zásadne neubralo a preto za to nestrhávam hviezdu. V rámci kategórie historických romancí a oddychoviek výborná kniha. Určite odporúčam.
Tento diel je viac humorná novela, než detektívka, ale neskutočne ma bavil. V popredí sú malomestské problémy, vzťahy a nálady, ktoré sa točia okolo volieb. Oproti prvému dielu, tu dostali vedľajšie postavy hlbšie charaktery. Nepletú sa a sú uveriteľné. Jakubove interakcie s Jozefínou prinášali vtipné hlášky a situácie. Hlavne scéna na mestskom bále. Zápletka nie je veľmi zložitá, ale autorka dokázala dej veľmi pekne zamotať a následne elegantne rozmotať. Táto kniha je dôkazom, že aj s málom sa dá vytvoriť zaujímavý príbeh, ak je hlavná postava sympatická ako Jozefína. Zdeňka Ž. Volencová knihu nahovorila skvelo. Za mňa absolútna spokojnosť a teším sa na ďalší diel.
O tejto knihe sa len veľmi ťažko píše. Podľa pár zahraničných recenzií je kniha síce náročná, ale zároveň vyhrala niekoľko cien nielen pre svoju hĺbku, ale aj vďaka autorkinmu zámeru poskytnúť čitateľom priestor na osobnú interpretáciu a hľadanie vlastných odpovedí na otázky o zmysle ľudských osudov a mýtov. Ja sa s týmito názormi stotožňujem na sto percent. Myslím si, že je vysoko pravdepodobné, že autorka bude za túto knihu kandidátkou na Nobelovu cenu. Nič podobne som nikdy nečítal, ani som o ničom takomto nepočul. Nič-menej, mám voči nej aj isté subjektívne výhrady. Zo začiatku som bol z knihy nadšený. Bolo to pochmúrne, tajomné, filozofické, postupne však repetitívne a neskutočne ubíjajúce. Každá kapitola sa sústredí na iné postavy a príbehy, pričom sa však opakovane vracia k fiktívnej postave Elizy May, inšpirovanej Emily Brontë a celá kniha je rámcovaná motívom smrti a utrpenia. Psychika niektorých postáv mi prišla patologická. Je možné, že to bol zámer, ale nebolo mi z toho dobre. Na jednej strane to síce podčiarkuje literárnu kvalitu, ale z hľadiska čitateľského komfortu to nie je dobré. Píseň o čápu a velbloudovi je jednoznačne divnokniha, ktorá má veľký potenciál a je do istej miery oslavou literatúry, ale nie je to pre každého a ani mne celkom nesadla.
Krabat je temná rozprávka vychádzajúca z motívov lužickosrbských povestí a folklóru. Autora pri jej písaní tiež ovplyvnili vlastné zážitky z druhej svetovej vojny. Ako k rozprávke s hororovými prvkami je treba k tomu aj pristupovať. Na to aby si čitateľ túto knihu patrične užil, je potrebné sa sústrediť na aktuálne dianie v knihe a nezamýšľať sa nad tým, čo bolo predtým a čo by mohlo byť potom, ako rozprávka skončí. Príbeh sa odohráva v 2. polovici 17. storočia a veľmi realisticky popisuje vtedajší život a prácu na mlyne. Veľkú rolu v dynamike deja hrajú sviatky. Magický systém nie je dopodrobna popísaný, ale z textu cítiť, že nie je obmedzený len na to, čo nám autor ukazuje. Kniha má tajomnú atmosféru, ktorou mi pripomínala ľudové balady a ktorá je ako stvorená na dušičkové obdobie. Jediná vec, ktorú by som vytkol je záver. Kniha je rozdelená na tri, zhruba rovnako dlhé časti a s poslednou mám trošku problém. Od jej začiatku je cítiť, že sa napätie stupňuje a autor sa chystá na veľké finále, ktoré je ale odbité na asi dvoch stranách. Myslím si, že je to škoda, hoci súhlasím s tvrdením, že aj cesta môže byť cieľom. Krabat je strhujúci príbeh o styku a boji s veľkou lákavou mocou, ktorý vám určite odporúčam.
Toto je v poradí piata kniha, ktorú som od Sandersona prečítal. Opäť som sa len utvrdil v tom, že je to výnimočný autor, aj keď sa Vyjednávač zaradí k tým o trošičku menej obľúbeným. Tentokrát sa dej odohráva v nesmierne farebnom, nádhernom svete, čo je kontrast oproti svetu Mistborna alebo Elantris. Magický systém je opäť originálny, ale dobre zrozumiteľný a s jasne stanovenými hranicami. Veľmi som si obľúbil postavu Siri a Hymna. Ona, neskúsená princezná v novom meste a novými pravidlami sa snaží naučiť chodiť v miestnej politike. On, znudený boh, ktorý sa politickým hrám chce oblúkom vyhnúť. Navyše, veľký zdroj vtipných hlášok a irónie. Jediný problém, ktorý s touto knihou mám je Viveninna dejová linka, ktorá ma nebavila a prišla mi navyše. Myslím si, že to je primárne dané tým, že na jej rozvinutie by bolo treba oveľa viac priestoru. Moje hodnotenie však berte s tým, že sú to štyri hviezdy v porovnaní s ostatnými autorovými knihami, ktoré som čítal. Inak povedané, viem, že to vie aj lepšie. Odporúčam!