1Klárka1
komentáře u knih

Eco sa nebojí experimentovať s jazykovými prostriedkami. Jeho písanie je presné a precízne, ale zároveň plné obrazov a symbolov, ktoré nútia čitateľa zamyslieť sa nad hlbokými otázkami. Každé slovo má svoj význam a každý detail sa javí ako dôležitý, čo ma nútilo čítať s pozornosťou a zamýšľať nad kontextom. V románe sa nachádza množstvo odkazov na filozofické a teologické koncepcie, ktoré mi otvorili nové perspektívy a podnietili moju zvedavosť.
Postmoderný aspekt „Mena ruže“ je evidentný nielen v jeho konštrukcii, ale aj v tematizovaní poznania a interpretácie reality. Eco majstrovsky manipuluje s naratívom, pričom sa hrá s historickými faktami a literárnymi konvenciami. Týmto spôsobom sa román stáva akýmsi labyrintom, v ktorom sa čitateľ musí orientovať a hľadať vlastné pravdy. Je to výnimočne osviežujúci prístup.
Sémantické vrstvy a sémiotické odkazy, ktoré Eco do svojho diela zakomponoval, sú pre mňa osobitne fascinujúce. Ako expert na sémiotiku majstrovsky vytvára znaky a symboly, ktoré prenikajú do hlbokých psychologických a kultúrnych rovín.
Celkovo „Meno ruže“ nie je len historickým románom, ale aj filozofickým, literárnym a sémiotickým dielom, ktoré vyžaduje od čitateľa aktivitu a zamyslenie. Eco ma presvedčil, že literatúra má moc nielen zabávať, ale aj provokovať a vyzývať na introspekciu. Tento román sa pre mňa stal nielen literárnym zážitkom, ale aj výnimočnou cestou do hĺbok myslenia a poznania. Odporúčam ho každému.
PS: Po prečítaní románu som dostala druhý dych na oprášenie stredoškolnej latinčiny :D
PS 2: KU KNIHE SA URČITE VRÁTIM :D


Dielo „Anabáza“ od Xenofóna je fascinujúcim pohľadom na historické udalosti, ktoré sa odohrávali v 5. storočí pred naším letopočtom, a na osobnosti, ktoré sa na týchto udalostiach podieľali.
Xenofón, nielen autor, ale aj účastník tejto expedície, sa stal mojím sprievodcom pri opise svojich spolubojovníkov. Každý z nich, od odvážnych vojenských veliteľov po obyčajných vojakov, predstavoval rôzne aspekty ľudskej povahy a odhodlania. Ich spoločne prežívané utrpenie a vzájomná podpora v ťažkých chvíľach ukazujú, aké dôležité sú vzťahy a dôvera medzi ľuďmi v krízových situáciách.
Jedným z najzaujímavejších aspektov „Anabázy“ sú Xenofónove úvahy o vodcovstve a morálnych rozhodnutiach, ktoré museli jednotlivci robiť v extrémnych podmienkach. Príbeh odhaľuje zložitosti vedenia a otázky, ktoré sú relevantné aj dnes – ako sa rozhodovať v ťažkých chvíľach, aké hodnoty by mali dominovať našim činům a akým spôsobom môžeme inšpirovať druhých. Tieto myšlienky ma podnietili zamyslieť sa nad vlastnými hodnotami a postojmi.
Celkovo hodnotím „Anabázu“ ako výnimočné dielo, ktoré ma obohatilo o hlboké historické a psychologické poznatky. Je to kniha, ktorú by som odporučila každému, kto sa zaujíma o históriu, osobnosti, ktoré ju formovali, a o silné príbehy o prežití a odvahe. Xenofón ma presvedčil, že aj v najtemnejších časoch môže človek nájsť svetlo a nádej, a že skutočné hodnoty sa ukazujú práve v krízových situáciách.


Huntsmanovo písanie je presné a jasné, a to ma okamžite vtiahlo do jeho príbehu. Jeho osobné skúsenosti, ktoré sú prepletené s praktickými radami, sú skutočne inšpirujúce. Autor sa nebojí otvorene rozprávať o svojich neúspechoch a chybách, čo dodáva jeho slovám autenticitu. Uvedomila som si, že víťazstvo nie je len o dosahovaní cieľov, ale aj o zachovávaní integrity a etických hodnôt.
Jedným z najvýraznejších momentov pre mňa bolo, keď Huntsman hovoril o hodnotách a zásadách, ktoré by sme mali dodržiavať, aj keď čelíme ťažkým rozhodnutiam. Jeho presvedčenie, že skutoční víťazi nikdy nepodvádzajú, mi dalo podnet na zamyslenie o vlastnom prístupe k životu a práci.
Kniha je napísaná pútavým štýlom, ktorý je ľahko čitateľný, a pritom dokáže preniknúť do hlbokých tém. Myslím si, že by ju mal prečítať každý, kto sa snaží uspieť nielen v kariére, ale aj v osobnom živote. Je to povzbudenie pre tých, ktorí sa obávajú, že musia obetovať svoje hodnoty na ceste za úspechom.
Celkovo hodnotím "Vítězové nikdy nepodvádějí" ako veľmi cenný prírastok do literatúry o osobnom rozvoji a etike. Odporúčam ho každému, kto sa snaží nájsť rovnováhu medzi úspechom a morálnymi hodnotami.


Keď som sa pustila do čítania "Krysaře", netušila som, aký silný a emotívny príbeh ma čaká. Už od prvej stránky ma príbeh pohltil svojou atmosférou a temnými tónmi. Musím povedať, že to bol smutný príbeh, ktorý vo mne zanechal hlboký dojem.
Záver príbehu ma však skutočne prekvapil. Keď Sepp Jörgen čelí rozhodnutiu medzi smrťou a nádejou, rozhodne sa pre nový začiatok a vyberá si život pre seba a svoje dieťa. Tento obrat bol pre mňa veľmi silný a povzbudzujúci. Ukázal mi, že aj v najtemnejších chvíľach existuje nádej a že aj najťažšie rozhodnutia môžu viesť k lepšiemu zajtrajšku.
Dykov jazyk je nádherný a evokujúci, a jeho schopnosť preniknúť do psychológie postáv je obdivuhodná. "Krysař" pre mňa nebol len smutným príbehom, ale aj silným posolstvom o nádeji, odvahe a možnosti zmeny. Tento príbeh ma oslovil, a určite sa k nemu ešte niekedy vrátim.


„Démon súhlasu“ od Dominika Tatarku je dielo, ktoré vo mne zanechalo hlboký dojem. Hoci som nežila v období komunizmu a nemôžem priamo porovnať svoje skúsenosti s tým, čo prežívali naši predkovia, množstvo rozprávaní od rodičov a prarodičov mi poskytlo cenný kontext. Tatarkov pamflet ma zasadil do atmosféry doby, ktorá bola plná strachu, manipulácie a absurdity.
Autorov satirický pohľad na realitu a zlozvyky spoločnosti ma nútil zamyslieť sa nad otázkami slobody, súhlasu a identity. Tatarkov jazyk je ostrý, presný a veľmi expresívny, čo umocňuje silu jeho posolstva. Každá veta je ako úder do brucha, núti ma premýšľať o tom, ako sa dnes stále stretávame s podobnými problémami, aj keď v iných podobách.
Dielo je pre mňa nie len historickou analýzou, ale aj psychologickým pohľadom na človeka v ťažkých časoch.
Tento pamflet ma hlboko zasiahol a prinútil ma zamyslieť sa nad hodnotami, ktoré považujeme za samozrejmé. Tatarkova schopnosť preniknúť do psychológie a mentality ľudí v dobe útlaku mi pripomenula, aké dôležité je nezabúdať na históriu a poučiť sa z nej. „Démon súhlasu“ nie je len literárnym dielom; je to výnimočný hlas, ktorý varuje pred pasivitou a apatiou.
Odporúčam ho každému, kto sa chce zamyslieť nad tým, čo znamená byť slobodným a akú cenu za to musíme zaplatiť. Tatarkov pamflet je výnimočný, silný a nadčasový.


Rada by som sa podelila o svoje dojmy z knihy "Psychoterapie našich prababiček" od Lenky Šnajdrovej. Po prečítaní tejto publikácie som bola sklamaná, pretože som očakávala, že ponúkne hlbší a odborný pohľad na psychoterapeutické prístupy, ktoré našich predkov formovali.
Kniha síce obsahuje zaujímavé myšlienky, ale chýbala mi hĺbka a systematickosť, ktorú by som v tejto téme očakávala. Myslím si, že téma psychoterapie a jej historického kontextu si zaslúži dôkladnejšie preskúmanie, ktoré by mohlo obohatiť čitateľov. Celkovo ma kniha sklamala a neuspokojila moje očakávania.


"Profesor" od Charlotte Brontë je mojou druhou knihou od tejto úžasnej autorky a musím povedať, že som sa do jej písania zamilovala. Po prečítaní "Jany Eyrovej" som mala vysoké očakávania, a musím priznať, že Brontë ma opäť nesklamala. Je fascinujúce sledovať, ako dokáže preniknúť do psychológie postáv a prenášať na čitateľa ich emócie a túžby.
V porovnaní s "Búrlivými výšinami" od jej sestry Emily, "Profesor" ponúka iný pohľad na lásku, ambície a spoločenské normy. Hlavná postava, William Crimsworth, je zložitý charakter s hlbokými vnútornými konfliktmi, a jeho cesta za sebarealizáciou ma veľmi oslovila. Autorka majstrovsky zachytáva jeho túžbu po uznaní a jeho frustráciu z obmedzení, ktoré mu kladie spoločnosť.
Brontëovej jazyk je nádherný, plný poetických opisov a prenikavých úvah, ktoré ma nútili premýšľať nad vlastnými hodnotami a ambíciami. Jej schopnosť vytvárať atmosféru a napätie je ohromujúca, a aj keď sa príbeh niekedy zdá byť pomalý, každá stránka je naplnená hĺbkou a zmyslom.
Som nadšená, že som sa pustila do "Professora" a nemôžem sa dočkať, kedy objavím ďalšie dielo Charlotte Brontë. Tieto sestry sú naozaj geniálne a ich písanie ma neustále inšpiruje. Odporúčam túto knihu každému, kto hľadá silný príbeh s hlbokými emóciami a komplexnými postavami.

Musím sa priznať, že čítanie tejto knihy ma doslova vytáčalo z miery. Od prvých stránok som mala pocit, že sa ocitám vo svete, kde sa autor snaží sám seba vykresliť ako najšikovnejšieho a najmúdrejšieho človeka, akého kedy poznali. Ako by sa snažil prezentovať ako nejaký "nadčlovek", čo vo mne vyvolávalo zmiešané pocity. Každý jeho príbeh, každá anekdota o jeho živote mi pripadala ako snaha o to, aby som si myslela, že je najväčší psychopat, o akom som kedy čítala.
Čím viac som sa približovala ku koncu knihy, tým väčšiu som mala chuť ju spáliť. Hlavne preto, že som mala pocit, že autor sa snaží šokovať a zaujať čitateľa skôr svojou osobnosťou než obsahom. Odborné pasáže o mozgu a jeho fungovaní boli fajn, ale niekedy som mala pocit, že ich nedovysvetlil dostatočne. Napríklad téma dôkazu psychopatie pomocou krvných testov bola zaujímavá, no chýbalo mi hlbšie vysvetlenie.
Celkový pocit z knihy je pre mňa taký, že sa autor snažil získať obdiv a uznanie prostredníctvom šokovej terapie, a to skôr pre seba než pre svojich čitateľov. Napriek tomu, že som knihu prečítala až do konca, aby som si urobila ucelený názor na dielo a jeho autora, neviem, či by som ju odporučila niekomu inému. Možno je to len môj subjektívny pocit, ale myslím si, že sa v nej stratila rovnováha medzi odborným obsahom a autorovým egom.


Keď som sa ponorila do čítania „Jany Eyrovej“ od Charlotte Brontë, netušila som, že ma čaká niečo, čo zmení môj pohľad na literatúru. Toto dielo, ktoré je majstrovským výtvorom, okamžite ma uchvátilo a vtiahlo do svojho fascinujúceho sveta. Od prvej stránky som sa ocitla v Janinom srdci, kde sa prelínajú napätie, vášeň a hlboké emócie.
Jana, s jej nezlomným duchom a odhodlaním, prechádza skutočnými skúškami, ktoré by zlomili aj najtvrdšie srdce. Brontëová majstrovsky prenikla do jej psychológie a odhaľuje nám, ako sa jej vnútorné boje odrážajú v jej vonkajšom svete. Každé slovo, každá veta sú precízne tkané, aby vytvorili nezabudnuteľný zážitok, ktorý vás nielen zaujme, ale aj donúti zamyslieť sa nad hlbokými otázkami o láske, morálke a vlastnej identite.
Toto nie je len kniha – je to emocionálna jazda, ktorá vo mne zanechala nesmierne silné pocity. Jej príbeh je oslavou vytrvalosti a sebaúcty, a verím, že sa k „Jane Eyrovej“ s radosťou vrátim, aby som znova prežila túto fascinujúcu odyseu a hlboké posolstvo, ktoré so sebou nesie.
„Jana Eyrová“ je skvostný klenot literatúry, ktorý vás osloví, inšpiruje a zanechá vo vás nezmazateľnú stopu. Som nadšená, že som objavila dielo Charlotte Brontë a ďalšie diela jej sestier, a teším sa, že sa ponorím do ďalších ich jedinečných a hlbokých príbehov.


Kniha „Anna Elliotová“ od Jane Austen ma zaujala predovšetkým myšlienkou, že hlavná hrdinka dostáva druhú šancu na životné šťastie. Tento motív je pre mňa veľmi silný a oslovuje ma, pretože ukazuje, že nikdy nie je neskoro na to, aby sme sa snažili o naplnenie svojich snov a túžob.
Na druhej strane ma však odrádzali zdĺhavé dialógy, ktoré sú typické pre Austenovú, a ktoré spomaľovali dej. Ako to už býva, román má pomalý rozbeh, ale na konci sa dej rozprúdi a prináša napínavé momenty. Pre mňa je „Anna Elliotová“ takým priemerom medzi Austenovými dielami – má svoje silné stránky, no aj nedostatky, ktoré ma občas brzdili v plnom vychutnávaní príbehu.


Rada by som sa podelila o svoje dojmy z knihy "Opatství Northanger" od Jane Austen. Kniha sa mi páčila, aj keď ju nezaradím medzi svoje TOP obľúbené dielo od tejto autorky. Musím povedať, že je lepšia ako "Emma", ktorá mi prišla veľmi rozťahaná a hlavná hrdinka mi nesadla. Naopak, Catherine, hrdinka "Opatství Northanger", mi začala postupne prirastať k srdcu, najmä v druhej polovici knihy.
Jedným z najvýraznejších aspektov, ktorý ma oslovil, je obraz, ktorý Austen vytvorila, keď poukázala na to, že nie je dobré miešať svet knižnej fikcie s realitou. Catherine žila vo svojom obľúbenom svete gotických románov a postupne sa musela vyrovnať s realitou, čo je nadčasová téma, ktorá má svoj význam aj dnes. V súčasnosti, keď sa umelý svet na Instagrame a podobných platformách zlieva s tým reálnym, sa mnohí ľudia cítia smutne a frustrovane, pretože skutočnosť sa často líši od toho, čo vidia na internete. Tak ako Catherine, aj my sa musíme naučiť rozlišovať medzi ilúziou a realitou.
Celkovo je "Opatství Northanger" zaujímavou a podnetnou knihou, ktorá ponúka cenné posolstvo, a aj keď nie je mojou najobľúbenejšou, určite stojí za prečítanie.


Gregorovi sa podarilo skombinovať humor s vážnymi témami, čo robí text veľmi prístupným a súčasne hlbokým. Jeho jazyk je plynulý a obrazný, čo mi umožnilo ľahko sa ponoriť do deja. Navyše, tematika priateľstva a lojalite ma oslovila a donútila zamyslieť sa nad vlastnými vzťahmi.
Celkovo hodnotím "Maco Mlieč" ako silnú a dojímavú poviedku, ktorá má čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Určite odporúčam prečítať si ju, ak hľadáte niečo, čo vás osloví a nechá vám pocit zamyslenia aj po prečítaní.


Kniha "Digitální minimalismus" od Cal Newporta mi poukázala na tému, ktorou je digitálny svet a jeho vplyv na náš každodenný život. Ako človek, ktorý trávil veľa času na sociálnych sieťach a iných digitálnych platformách, som často pociťovala, že ma technológie ovládajú. Newport však ponúka praktické rady a filozofiu, ako sa oslobodiť od neustáleho pripojenia a zamerať sa na to, čo je naozaj dôležité.
Jeho prístup k digitálnemu minimalizmu nie je len o obmedzení času stráveného online, ale skôr o vedomom výbere technológií, ktoré skutočne obohacujú náš život. Poukázal, ako si nastaviť hranice a vytvoriť si priestor pre hlboké sústredenie a skutočné interakcie. Kniha je písaná jasným a presným štýlom, čo z nej robí ľahké a príjemné čítanie.
Odporúčam ju každému, kto sa cíti zahltený digitálnym svetom a hľadá spôsob, ako získať kontrolu nad svojím časom a pozornosťou.


Kniha "Myšlení, rychlé a pomalé" od Daniela Kahnemana mi trochu otvorila oči vo vzťahu k tomu, ako funguje naše myslenie. Autor, nositeľ Nobelovej ceny, skvele rozdeľuje naše myšlienkové procesy do dvoch systémov – rýchleho a pomalého. Rýchly systém je intuitívny a emocionálny, zatiaľ čo pomalý systém je analytický a premýšľajúci.
Po prečítaní knihy som si uvedomila, ako často sa spoliehame na rýchle rozhodovanie, ktoré nás môže viesť k chybám a skresleniam. Kahneman využíva množstvo fascinujúcich príkladov a experimentov, ktoré ilustrujú, ako naše predsudky ovplyvňujú každodenné rozhodovanie.
Kniha nie je len teoretická; poskytuje aj praktické rady, ako zlepšiť naše rozhodovacie procesy. Určite odporúčam túto knihu každému, kto sa zaujíma o psychológiu, ekonomiku alebo jednoducho o to, ako lepšie rozumieť svojmu mysleniu.


Kniha "Atomové návyky" od Jamesa Cleara bola fajn čítanie, no musím priznať, že som už narazila na lepšie sebarozvojové tituly. Mnoho myšlienok, ktoré autor predkladal, sa opakovalo s témami z iných kníh v tejto oblasti, aj keď boli popísané iným spôsobom. Na niektorých miestach mi to prišlo ako nevyhnutná snaha o originalitu, avšak niektoré myšlienky mi pripadali skôr pritiahnuté za vlasy. Celkovo som si z knihy odniesla niekoľko užitočných tipov, ale nejaký zásadný prevrat v mojich návykoch sa nekonal. Dávam jej hodnotenie 3 hviezdičiek z 5.


Keď som sa pustila do čítania "Emmy" od Jane Austen, mala som veľké očakávania, pretože autorka je mojou najobľúbenejšou spisovateľkou. Avšak, musím sa priznať, že táto kniha sa stala mojou najmenej obľúbenou v jej portfóliu. Hlavná hrdinka, Emma Woodhouse, mi bola dosť nesympatická. Jej arogancia a neochota počúvať rady ostatných ma často iritovali.
Počas čítania som mala pocit, že dej je mimoriadne zdĺhavý. Prvé dve tretiny knihy sa zdali byť takmer bez akcie, a to mi veľmi sťažovalo sústredenie sa na príbeh. Zatiaľ čo v iných Austeniných románoch som bola zvyknutá na dynamickejší a pútavejší dej, "Emma" ma sklamala svojou monotónnosťou a zdĺhavými opismi.
Napriek tomu, že som sa s hlavnou postavou ťažko stotožňovala a dej sa mi zdál rozťahaný, nemôžem poprieť, že Austenová má stále svoj jedinečný štýl písania a schopnosť preniknúť do psychológie postáv. Takže aj keď som mala problémy s touto knihou, rozhodla som sa jej udeliť 4 hviezdičky. Je to dielo mojej obľúbenej autorky, a preto si zaslúži aspoň určitú úctu, aj keď mňa osobne neoslovila tak, ako jej iné diela.


Ako veľká fanúšička Stredozeme a oddaná obdivovateľka diel J. R. R. Tolkiena, som sa s veľkým nadšením pustila do čítania "Světy J. R. R. Tolkiena" od Johna Gartha. Musím povedať, že táto kniha bola pre mňa skutočným pohladením duše.
Garthov prístup k Tolkienovmu svetu je úžasný. Nielenže sa zaoberá jeho literárnymi dielami, ale taktiež preniká do jeho života a umeleckého vývoja. S každou stránkou som sa cítila, akoby som sa ponárala hlbšie do Tolkiena samotného – do jeho myšlienok, inšpirácií a výnimočných vízií, ktoré utvárali Stredozem.
Jedným z najkrajších aspektov tejto knihy sú fotografie a kresby, ktoré sú nádherne zakomponované do textu. Dokázala som sa do nich úplne vžiť a precítiť atmosféru, ktorú Tolkien vytváral vo svojich svetoch. Každý obrázok bol pre mňa ako okno do iného rozprávkového sveta, ktorý som si vždy tak zamilovala.
Garth nielenže zachytil Tolkienov osobný život a jeho obrovský talent, ale aj to, ako jeho dielo ovplyvnilo literárnu scénu a kultúru ako takú. Kniha je starostlivo prepracovaná a plná zaujímavých faktov, ktoré obohatili moje poznanie o autorovi a jeho svetoch.
"Světy J. R. R. Tolkiena" je pre mňa nie len knihou, ale aj oslavou génia fantastickej literatúry. Odporúčam ju každému, kto má rád Tolkiena, Stredozem a chce sa dozvedieť viac o tom, čo stálo za jeho magickými príbehmi. Pre mňa bola táto kniha skutočným obohatením a som vďačná, že som sa s ňou mohla stretnúť.


Rada by som sa podelila o svoje dojmy z knihy „Mansfieldské panství“ od Jane Austen, ktorá ma naozaj zaujala a zasiahla. Na začiatku som sa pomaly zoznamovala s hlavnou hrdinkou Fanny Price. Jej charakter a osobnosť sa mi predstavovali postupne, a čím viac som sa do príbehu ponárala, tým viac mi prirastala k srdcu. Fanny je postava, ktorá sa zdá byť skromná a nenápadná, no jej vnútorná sila a morálne hodnoty sú ohromujúce.
Príbeh sa odohráva v prostredí anglického vidieka a zachytáva zložitosti medziľudských vzťahov, rodinnej dynamiky a spoločenských postavení. Fanny, ktorá vyrastá v skromných podmienkach, sa dostáva do prostredia bohatého Mansfieldského panstva, kde sa prejavuje jej charakter a schopnosť odolávať tlaku okolia. Ráda som sledovala, ako sa vyvíja jej vzťah s rodinou Bertramovcov, ale aj s ostatnými postavami, ako je napríklad Edmund, ktorý sa stal jej blízkym priateľom a oporou.
Musím sa priznať, že „Mansfieldské panství“ sa u mňa dostalo na druhé miesto medzi knihami Jane Austen, hneď po „Pýche a predsudku“. Je to dielo, ktoré ma oslovilo svojou hĺbkou, humorom a citlivosťou voči psychológii postáv. Fanny sa stala pre mňa nielen hrdinkou, ale aj symbolom trpezlivosti a vernosti vlastným presvedčeniam. Som rada, že som sa k tejto knihe dostala, pretože mi otvorila nové obzory v chápaní vzťahov a hodnoty individuality.
Celkovo môžem „Mansfieldské panství“ odporučiť každému, kto má rád klasickú literatúru a hľadá príbeh, ktorý je plný jemných emocionálnych prežitkov.


Rada by som sa podelila o svoje dojmy z knihy „Dobrodružství Huckleberryho Finna“ od Marka Twaina. Je to v poradí druhá kniha, ktorú som prečítala od tohoto autora. Musím priznať, že ma prekvapilo, ako sa táto kniha líši od prvého dielu. Zatiaľ čo som očakávala ľahšie a hravé dobrodružstvá, stretla som sa s temnejšími témami, ktoré mi ponúkli celkom nový pohľad na hlboké otázky spoločnosti, v ktorej Mark Twain vyrastal a neskôr preniesol do kníh.
Osobne mi prišlo, že kniha je skôr určená pre dospelých, než pre desaťročné deti. Ale je to len môj názor. Zmienky o otroctve, predávaní černochov, krvné pomsty, lynčovanie a zabíjanie sú veľmi intenzívne ale nútilo ma to zamyslieť sa nad morálnymi otázkami, ktorými sa Twain snažil kritizovať spoločnosť svojej doby.
Čo sa týka dejovej línie, mám pocit, že kniha by mohla byť kratšia. Niektoré časti mi prišli rozťahané a občas som sa strácala v množstve krátkych "epizód", ktoré sa zdali byť len vedľajšími odbočkami. Pre mňa by bol príbeh ešte pútavejší, keby bol viac dynamickejší a kratší.
Celkovo hodnotím „Dobrodružství Huckleberryho Finna“ ako prínosné dielo, ktoré ponúka hlboké zamyslenie nad vážnymi témami danej doby. No, musím poznamenať, že "Dobrodružství Toma Sawyera" sa mi páčilo viac.


K tejto klasike som sa dostala vďaka seriálu "Gilmorova děvčata", kde sa často spomínala. Rozhodla som sa, že začnem práve touto prvou knihou, aby som mala usporiadaný celý príbeh.
Tom mi bol veľmi sympatický. Jeho nezbednosti a dobrodružstvá ma naozaj pobavili. Sledovať, ako sa snaží uniknúť pravidlám a ako si užíva detstvo plné hier a fantázie, mi pripomenulo moje vlastné bezstarostné časy. Twainov jazyk je veľmi pútavý a presne vystihuje atmosféru doby, v ktorej sa príbeh odohráva.
Celkovo som si "Dobrodružství Toma Sawyera" užila a určite sa teším na ďalšie Twainove dielo. Ak hľadáte zábavnú a nostalgickú knihu, rozhodne odporúčam!
