Adhara
komentáře u knih

Na Fieldingovej pomery vcelku originálna knižka. Až prekvapivo vzhľadom na to, koľká je v poradí. Hlavná hrdinka je bežný Fieldingovej archetyp (žena okolo 35-ky, ktorá má problém s partnerom aj s rodinou), ostatné postavy sa tak archetypicky už nesprávajú. Jediné, čo mi trochu nesedelo bolo, ako málo zasiahlo úmrtie v prvej polovici deja blízkych ľudí danej postavy. A tiež správanie autistu nebolo príliš dôveryhodné, najmä objatie, ktoré urobil z vlastnej vôle. Inak ale čítavý román.

Milo naivný príbeh o psovi, ktorý rozozná každé zlo, a spoľahlivo chráni slabého chlapca. Vhodné pre deti, aj keď neviem, nakoľko ich budú baviť tie "dospelácke" záležitosti, ktorými je kniha pretkaná - láska Guilama a Angelíny, či pašerácke sprisahania. Každopádne však kniha navodzuje atmosféru prekrásnych hôr a prírody.

Tak na 2,5 hviezdy. Dosť slabá kniha, hoci treba brať ohľad aj na to, že je staršieho dáta. Psychologizácia postáv nič moc, dej tiež nie. Čakala som bombastickejšie rozuzlenie. K dobru jej treba pripísať neprílišnú naivitu ohľadom kolonizácie cudzích svetov.


Čítala som v puberte a veľmi ma to zaujalo. Dávam však prednosť prekladom, kde sa ten pes volá Rek, nie Buck.


Tak na 2,5 hviezdičky... už od Vianočnej ríše Hill evidentne stráca úroveň, čo je škoda. Celá táto kniha sa niesla v duchu "je mi to nejaké povedomé", nebol v nej ten originálny nádych, ktorý mali Rohy. A hlavnú hrdinku som neznášala o to viac, o čo úbohejšiu mučebnicu z nej autor robil. To, ako bolo vždy všetko kruto a nekompromisne proti nej, sa mi zdalo prehnané. A ešte viac to, ako dobre to všetko znášala. Ostatné postavy mi tiež boli nesympatické.


Tento titul patrí medzi zriedkavé prípady, ktoré na prvých stranách vyzerali omnoho horšie než na konci. Prvé kapitoly kričali naivitou, vytvárali dojem, že autorka si smútok za stratou najbližšej osoby predstavuje ako Hurvínek válku. Našťastie sa postupne ukazovalo, že tá kniha nie je až taká jednostranná, plytká a povrchná, ako spočiatku vyzerala. Vážne myšlienky v nej nehľadajte, no vyvinie sa na znesiteľné čítanie. Kvitujem, že pri konci sa autorka nenechala stiahnuť tradičným a nereálnym klišé a nedoviedla príbeh do predvídateľného konca (hoci ho tak trochu naznačila). Po stránke štylistiky a schopnosti vžiť sa do postáv to ale nie je žiadny skvost. Hrdinka striedala nálady ako ponožky a ja som sa iba nechápavo škrabala po hlave. Emočne ma táto kniha nechala dosť chladnou.


Názov je síce otrasný a navyše nepresný, veď hrdinka sama niekoľkokrát o sebe povie, že nie je hypnotizérka ale hypnoterapeutka, no kniha je celkom dobrá. Jasné, bude sa v nej diať to, čo napadne každému – že hrdinka bude hypnotizovať svojho partnera – lenže nájdete tam aj omnoho viac. Hypnóza nie je nosnou témou. Tou sú bývalé vzťahy a ich miešanie sa do súčasného života. Zlomené srdcia, pochybnosti, nemožnosť zabudnúť na predošlé lásky a nekonečné muky porovnávania, či som lepšia než tá predtým a ohromujúca bolesť z podozrenia, že som bola horšia než tá potom. Román pekne ukazuje tienistú stránku toho, že v dnešnej dobe má za život väčšina ľudí viacero (akože) vážnych vzťahov. Z toho vznikajú spletence príbuzných, rodičov a detí, pretože nový partner prichádza vždy s celým rodinným balíkom, s ktorým sa utvárajú a v prípade rozchodu zanikajú väzby. Ukazuje, kam až vedie bezdôvodná závisť nových vzťahov bývalých partnerov. Kniha je spleťou príbehov medziľudských interakcií mnohých mileneckých, priateľských i rodinných väzieb. Príbeh bol čítavý a v istej fáze pekne gradovaný a prekvapivý. Nebola som spokojná len s falošne vyznievajúcim koncom.


Súhlasím s názorom, že Catherine je oveľa lepšie napísaná ako Angelika. No aj tak sa nad naivitou tohto diela musím pousmiať. Keď som ho čítala prvýkrát v trinástich, páčilo sa mi. Ako tridsiatnička však už nemôžem prehliadať nerealistickosť postáv. Do Catherine sa zamiluje takmer každý muž, ktorého stretne, ale ona chce práve toho, čo ju znenávidí. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad a táto láska založená čisto na fyzickom vzhľade (keďže nemala príležitosť vyvoleného lepšie spoznať) je taká silná, že ňou neotrasie, ani keď ju jej drahý dá natiahnuť na mučidlá a znásilní ju… Čo je veľa, to je veľa. Malo to aj svetlé momenty, napríklad líniu s jej prvým manželom a jeho čudáctvom, ale inak prisladké. Nie prisladké v počte či opise erotických scén, ale práve v nerealistickom vykreslení milostných citov.


Začalo to mierne ťažkopádne, no celkom slušne. Autorov štýl bol síce neurčitý, akýsi mix Kinga s tuctom ďalších trilerových autorov, ale čitateľný. Príbeh sa pekne rozvíjal. Lenže potom kniha začala závratným tempom strácať úroveň a už ju nezískala. Postupne sa pokazilo všetko: logika, kompozícia, motivická stránka postáv, výrazné charakteristiky postáv… zato nastúpil patetizmus a pseudomorálka. Pri cielení na emócie sa autorovi spočiatku darilo, ale čím ďalej, tým viac triafal vedľa. Komixové a biologicky krajne neuveriteľné postavy nezraniteľných vampírov mi ani najmenej hrôzu nenaháňali, hrdinkám so slepačím mozočkom a nevýrazným hrdinom som nemala ani najmenšiu chuť držať palce. Neprehľadné akčné scény ma riadne unudili. Knihu som napokon čítala už len kvôli zvedavosti na koniec.


Myslím, že viem, ako táto kniha chcela pôsobiť. Ako zbierka melancholických obrazov po tragickej smrti hlavnej hrdinky, ktorá má vyvolať potoky sĺz. Lenže na mňa tak príliš nezapôsobila. Predovšetkým preto, že s postavami som sa nemohla stotožniť. Nie je to ani zďaleka prvá kniha, pri ktorej mám pocit, že tie americké deti sú vykreslené ako príliš vyspelé. Susie je na štrnásťročné dievča extrémne inteligentná a empatická, chápe a prijíma aj také veci ako neveru jedného zo svojich rodičov.
Knihe chýbala poriadna kompozícia. V scénach som sa strácala, nevedela som, čo sú opakované retrospektívy a čo súčasnosť. Postavy sa plantali odnikiaľ nikam bez plánov a motivácie. A predkoncová scéna bola priam katastrofa.
Vo výsledku je teda kniha dosť slabá. Štýl má prijateľný, no potrebovala lepšie vedenie deja a cieľavedomejšiu prácu s emóciami. Namiesto potokov sĺz zanechala len nejasný melancholický pocit.


Podľa anotácie to malo byť niečo medzi Jackom Londonom a Stephenom Kingom. Vzhľadom na to, že sú to moji dvaja obľúbení autori, povedala som si, že to si teda musím prečítať. Od začiatku to vyzeralo na absolútne klasický horor, taká oddychovka na dlhé večery, zvlášť tie zimné. Mal dobrú atmosféru polárnej zimy a pozvoľného nárastu hrôzy. Obsahoval všetky typické hororové prvky a ničím nevyčnieval, takže od polovice knihy som už nemala jasno iba v tom, ktorá postava (a pes) to prežije. Napokon sa však v knihe jedno prekvapenie predsa len vyskytlo. Nie však v súvislosti s hororovou dejovou líniou, ale s čímsi iným. Musím priznať, že TO som naozaj nečakala, hoci, ako som spätne listovala, náznakov tam bolo dosť. Ja som ich však nezaregistrovala, možno preto, že som sa priveľmi sústredila na ducha. Asi kvôli omráčeniu z prekvapenia sa mi zdalo, že koncové udalosti sa zomleli akosi prirýchlo v kontraste s predošlým pomalým nárastom strachu. Takmer som nestíhala sledovať, čo sa deje. Koniec sa mnou prevalil ako uragán. Bol hororovo klasický, ale zase nie úplne predvídateľný. Na knihu spomínam ako na typický milý hororík, ktorý neurazí.


Len o málinko horšia ako prvý diel, ale stále veľmi dobrá. Milujem prekvapujúce knihy, knihy vychádzajúce zo zaužívaných schém a vyjazdených koľají. Pieseň ľadu a ohňa dokonca vychádza z tých koľají natoľko, až vo mne ako v čitateľovi obnovila prianie, aby sa aspoň v niečom k tým koľajam autor späť priblížil a sem-tam doprial postavám aj trochu šťastia. Čo je u mňa ojedinelé – čítala som mnoho kníh, kde som mala pocit, že ich rozmaznaní ufňukaní hlavní hrdinovia si žiadny happyend nezaslúžia.


Či už ste úplný začiatočník a samouk, ktorý chce trochu porozumieť princípom fungovania života, alebo pokročilejší študent s medzerami či bez nich, Základy buňečné biolgie vám majú čo dať. Kniha je totiž vystavaná od najjednoduchších základov a vysvetlenia elementárnych pojmov ako bielkovina či vakuola cez čoraz podrobnejšie vnikanie do problematiky až po hĺbku a úroveň minimálne ukončeného bakalárskeho stupňa vysokej školy. A to všetko veľmi nenáročným, čítavým a na pochopenie vhodným jazykom. Hoci molekulárna biológia, genetika a biochémia sú témy, kde sa to pojmami len tak hemží, Základy buňečné biologie na rozdiel od vysokoškolských skrípt nie sú písané spôsobom čo najviac cudzích slov na stranu. Poznatky sú, naopak, podávané veľmi ľudsky. Až tak ľudsky a pochopiteľne, že som túto knižku žartom prezývala „molekulárka pre blbcov“.


Priznám sa, zo začiatku som sa do knihy nevedela začítať. Lenže sa ukázalo, že autor má originálne prvky a remeselná úroveň knihy sa postupne zlepšovala. Všetko, od vykreslenia postáv, dialógov, prostredia, zápletiek, malo stúpajúcu tendenciu. Aj keď román sa dá zaradiť ako hard sci-fi, neobsahuje dlhé výklady a tie krátke, čo tam sú, zahŕňajú niekoľko rozličných oblastí, čo dokresľuje plastickosť jeho fiktívneho sveta. Aj keď z emočnej stránky príbehu by sa dalo vyťažiť viac, obsahuje dosť citov na to, aby nepôsobil sucho.
Zločinca sme napodiv odhalili už v polovici knihy. Dej však začal poriadne prekvapovať. Dva zvraty, ktorý som predvídala, neprišli, no to pripisujem len k dobru, pretože tie by boli znakom obyčajnej, stereotypnej, priemernej knihy. Zato prichádzali celkom iné zvraty až do konca. Finálne rozuzlenie je naozaj šokujúce. Primälo ma vrátiť sa v texte dozadu, či je konzistentné so všetkým, čo sa dialo. A veru, je. Román okrem nesmrteľnosti rieši aj iné závažné témy.

Zaujímavo napísaný historický román. Ani zďaleka sa nezaoberá len Lisou, ale aj inými dôležitými osobami, ktoré formovali tú dobu. Dejepis ma príliš nebaví, ale významné historické postavy sú opísané pútavo, zapamätateľne, uveriteľne, pochopiteľne. Len ma prekvapilo, že Leonardo da Vinci je opísaný ako samoľúby, lenivý naničhodník a vetroplach, ktorý vraj nedisponoval žiadnym technickým, sochárskym ani architektonickým talentom. Jediné, čo mu autor uznal, bolo kreslenie a maľovanie, ale aj v tom mu vytkol mnoho chýb. To sa dosť zráža s obrazom všestranného génia, aký o ňom mi, bežní ľudia, máme. A chýbalo mi aspoň pár slov k okolnostiam Lisinej smrti...

Ak by to skončilo uzavreto, bolo by to na tri hviezdy, ale takto, žiaľ, viac, nemôžem dať. Začalo sa to sľubne, čítavo, zaujímavá zápletka, zaujímavé prostredie. Lenže potom to prešlo do monotónneho duchu. Mala som pocit, že scény sa opakujú, rozhovory jeden ako druhý, postavy príliš slabo odlíšené, chýbalo viac napätia, gradácia, zžitie. Často som krátko po otvorení knihy zaspala. A na záver sklamanie - buď je mimoriadne otvorený, alebo bude pokračovanie, ani jedna z týchto možností ma však neteší.


Tak som sa tým napokon prehrýzla na základe tipu, že druhý diel je lepší ako prvý, ale neviem, nepovedala by som. Svoje iste spôsobil aj veľký odstup, v akom som knihy čítala a vinou ktorého som z tej hromady postáv a pojmov veľa zabudla. Ale keby som aj nezabudla, politiku galaxie som zjavne nemala šancu pochopiť, pretože autor nevysvetlil základné veci, ktoré mali čitatelia poznať z iných jeho ság (a ja som nepoznala). Netuším napríklad, kto sú to akcelerátori, alebo akú úlohu hrajú v príbehu mimozemšťania a už vôbec nie, prečo je ich tam tak nezapamätateľne veľa rozličných druhov. V týchto pasážach mne nenaskakoval „ani obraz, ani zvuk“, preto ma, pochopiteľne, nudili. Až na záver sme sa konečne dozvedeli, o čo Žijúcemu snu vlastne ide. Nepoznám ani Paulu, ani Oscara, ani neviem koho ešte z tých, čo tam vystupovali, preto mi boli úplne ľahostajní – nespravili nič, na základe čoho by som to mohla dohnať a utvoriť si k nim vzťah.
Len veľmi vlažne som sa zaujímala o línie Justine a Araminty, o chlp viac o líniu Iniga a Corrie-Lynn a najviac o líniu Edearda, z prostého dôvodu – ako jediná bola evidentne vystavaná úplne od nuly a neopiera sa o čitateľove znalosti autorových predošlých diel. Querencia je dobre prepracovaný svet so sofistikovaným zlom, množstvom detailov a veľkou dávkou uveriteľnosti. Je určite prepracovanejší a uveriteľnejší než zvyšok Galaxie. Aj v ňom mi ale dojem veľmi kazil fakt, že všetky postavy série mi boli buď ľahostajné, lebo o nich nič neviem, alebo veľmi nesympatické, vrátane Edearda, ktorý mal byť zjavne klaďas č. 1. Ženské postavy v oboch líniách boli ešte horšie. Napriek napínavému záveru som preto dosť skeptická v tom, či siahnem aj po poslednom dieli. Moje tri hviezdy treba brať skôr ako dva a pol.


Projekt Mercury ma veľmi zaujíma. Z doteraz dostupných materiálov aj dokumentárnych filmov som predpokladala, že mám celkom slušné znalosti. Táto kniha však bola šok. Rozbila moje doterajšie predstavy na také malé kúsky, až si nie som istá, či jej mám vo všetkom veriť.
Prvé, čo musím rozhodne skritizovať, sú pravopisné chyby v názvoch nebeských telies. Slnko, Zem aj Mesiac sú v preklade písané malými začiatočnými písmenami!
Všetko okolo prvých astronautov bolo zobrazené veľmi odpudzujúcim spôsobom. Počnúc astronautmi samotnými. Viem, že americké filmy zobrazujúce ich ako bezchybných superhrdinov, ktorými (aj podľa tejto knihy) v očiach väčšiny verejnosti boli, nie sú úplne dôveryhodný zdroj. No v podaní Toma Wolfa boli prví astronauti jednoducho hajzli. Neviem na to nájsť vhodnejší výraz. Bezohľadní hajzli bez lásky a úcty k vlastným ženám a deťom, ktorých zaujímali len pôžitky a preukázanie, že majú „to pravé“. Nielen obsah, ale aj formulácia, všetko vyznieva nadmieru nesympaticky. Niet komu fandiť, niet s kým súcitiť. Wolfe vyťahuje v súvislosti s Projektom Mercury len negatívne pocity. Všetko prostredie, v ktorom sa postavy pohybovali, bolo špinavé a horúce a upotené a po všetkých stránkach nedôstojné. Človek by očakával bázeň a úžas pri vzostupe novej éry. Našiel však len hnus a dôvody na pohŕdanie.
Obočie mi pri tejto knihe dvíhalo viacero noviniek. Ale dobre, nepoznám tematiku do takej hĺbky, aby som s čistým svedomím mohla vyhlásiť, že ide o blbosť. Len tá nuda počas vesmírneho letu, to naozaj neberiem.


Stojí za prečítanie, ale je to podľa mňa slabší príbeh ako dva diely z Enderovej série, ktoré som zatiaľ prečítala. Má pritom dobré predpoklady byť silný a emotívny, lenže je príliš skratkovitý, nejde až tak do hĺbky, nedoťahuje sľubné nábehy na emócie. Na príliš malom priestore toho zobrazuje priveľa: svet budúcnosti, svet Kolumbovej éry a navyše všetko vo veľmi dlhom časovom rozpätí. Na opisy neostalo vôbec žiadne miesto, v budúcnosti okrem možnosti pozerať sa do minulosti a akýchsi klimatologických staníc je všetko rovnaké ako v súčasnosti, a vývoj postáv prebieha zväčša tiež akosi skokovo. Hrdinovia z budúcnosti, ktorí išli zachraňovať minulosť, trpeli veľmi a pritom mali toľko možností (už so súčasnými technológiami) ako netrpieť. Neviem, prečo boli takí masochisti. A masochistom sa ťažko fandí...
Na druhej strane sa ale skláňam pred autorovými znalosťami minulosti a sugestívnymi predstavami, ako by sa mohli vyvíjať dejiny, ak by to s Columbovou výpravou bolo inak. Riešia sa aj nejaké filozoficko-morálno-kauzálne problémy cestovania časom, v tomto smere je to tiež dobre podchytené. Ale kniha by si zaslúžila oveľa viac priestoru, aby bolo všetko spracované a zdôvodnené k mojej spokojnosti. To som, ostatne, tvrdila aj o Enderovi.


Pre čitateľa, ktorý už má za sebou nejeden moderný horor, je to slabá zbierka. Jazyk väčšiny poviedok je zastaraný, priamočiary a neumelecký, pointy predvídateľné, alebo dokonca chýbajúce a podanie neveľmi desivé. Zopár poviedok, napríklad od Bradburyho alebo Wellsa, sa oplatí čítať, napriek tomu sa k tejto zbierke už nevrátim.
