Adhara komentáře u knih

Nedá sa poprieť, že kniha má pútavý dej plný zvratov a otázok, ktoré nútia človeka čítať ďalej. Bože, ale ten štýl! Strašne jednoduchučký a polopatistický, akoby ani nebol určený pre dospelého, minimálne priemerne inteligentného čitateľa. Postavy sú karikatúry a preexponované kreatúry, najviac komparzistka Amber. Ale aj ostatné sú veľmi jednoduché, priamočiare a ploché. Pridajte si k tomu dej, ktorý je na to, aby bol zaujímavý, poriadne popriťahovaný za vlasy. Toto je kniha, pri ktorej skutočne netreba premýšľať, absolútna oddychovka, nič viac.

2 12.12.2024

Žiadna sláva. Pre dnešného hororového čitateľa je strašidelná zložka príbehov nedostatočná, nepocítila som ani štipku strachu. A ani štipku vianočnej atmosféry. Okrem prvej a poslednej poviedky sú si príbehy nesmierne podobné, vo všetkých je obrovské panské sídlo a nejaký ten duch v ňom. Prvá poviedka s poslednou sa líšia len v tom, že ich dejiskom je iná budova, nie obrovské panské sídlo. Anglické obrovské panské sídla mám síce tiež rada, ale keď... nikde ani gram ani len takejto atmosféry, vážne. Myšlienky mi pri čítaní utekali, nedokázali udržať moju pozornosť. Niežeby boli ťažkopádne napísané, sloh plynul hladko. Ale boli proste málo zaujímavé, nijako osobité. Áno, podpísala sa na nich doba vzniku, v ktorej ešte horory boli čajíčkom oproti dnešným hororom. Áno, podpísali sa na nich aj iné tradície pri slávení Vianoc, preto žiadna atmoška. Bohužiaľ ale práve strach a vianočná atmosféra bolo to, čo som od zbierky chcela, a jej nadpis ma mylne doviedol na túto nesprávnu adresu...

2 24.11.2024

(SPOILER) Sklamanie a ľútosť, že som si túto knihu kúpila. Celkový dojem je ten, že autor chcel napísať niečo o motoroch poháňajúcich kozmické lode a postavy a dej k nim prilepil len akýmsi násilím. Všetky postavy sú veľmi, ale že veľmi nesympatické (súcitila som jedine ak s kapitánom čínskej lode), Sandy je nesmierne odporný a jeho popularita absurdná. Nábor na misiu k Saturnu pripomínal film Armageddon – čím väčší mamľas a neschopák, tým lepšie, výcvik žiadny, veď načo, zdravotné vyšetrenie a príprava tiež netreba, veď ide len o najdlhšiu a najvzdialenejšiu misiu ľudstva. Nikoho absolútne nevzrušuje, že pri Saturne sú známky mimozemskej inteligencie, ktorá by mohla byť nebezpečná. Nikto sa nebojí, lebo vraj „už o nás určite vedia a nezničili nás, takže budú asi priateľskí“. To je čo za logiku? Stalkera od Strugackých autor nepozná? Ani nechcené ublíženie? Alebo ublíženie z dôvodu, že mimozemšťania považovali ľudstvo za príliš málo technicky vyspelé na to, aby im mohlo uškodiť, no ak uvidia, že už technologicky zvláda poslať výpravu k Saturnu, zmení im to pohľad? A čo si vlastne tí, ktorí misiu pripravovali, mysleli, že budú posádky robiť, až sa k Saturnu dostanú? Nepripravili ich na mimozemské stretnutie vôbec nijako. Namiesto toho treba riešiť „vážne“ otázky, ako kamery, vizáž moderátorky, sex, hudobné nástroje a zase sex. Problémy, ktoré boli pri ďalekých kozmických misiách predpokladané už dávno, postavy objavujú až teraz, aby im autor dlhú vesmírnu cestu spestril. Keby mimozemšťania nepripravili pre ľudstvo červený koberec, mohli by po celých tých náročných vesmírnych pretekoch v Saturnovom prstenci akurát tak bezmocne zalamovať rukami. Príbeh je taký plný snahy o komerčnosť, že nemá s hard scifi prakticky nič spoločné. Až na ten popis pohonu, no.

A napokon, rozuzlenie toho, čo sa to pri tom Saturne nachádza a načo to slúži, je úplne na hlavu. Mimozemská čerpacia stanica? To ako vážne? Medzihviezdnym lodiam sa oplatí spáliť extrémne množstvo paliva, aby spomalili z relativistickej rýchlosti na nizučkú obežnú rýchlosť Saturna, tam dotankovali a zase spálili extrémne množstvo paliva, aby sa opäť rozbehli? O zmene kurzu ani nehovoriac?

Neodporúčam.

3 30.10.2024

Čítanie knihy ma bavilo. Obsahuje presne to, čo mám rada - hĺbku, psychológiu, realistickú ponurosť, problémy, ktoré sú mi blízke a okorenenie strašidelným motívom. Skončilo to tak ako som u Frenchovej zvyknutá - klasicky zle a depresívne. Ale sklamalo ma, že podobne ako v jej knihe Vtedy v lese, aj tu sme síce vraha odhalili, ale tá najväčšia záhada zostala nevysvetlená. A vyšetrovanie v tomto smere neuzavreté (nenapísala, ako to dopadlo s hľadaním deratizátora). Autorka opäť nechala otvorenú možnosť nadprirodzena, ktorú naznačovala aj vo Vtedy v lese. Nadprirodzeno mám síce rada, ale až z takýchto otvorených koncov nie som nadšená. 3,5 hviezdy.

Nedočítané. Sčasti aj tým, že podobných príbehov som už prečítala plno a tento mi nemal čo nové ponúknuť. Typický horor, stereotypné, plytké, ploché postavy, nebála som sa ani náhodou, vôbec sa nezaujíma riešenie záhady. Ak začínate s hororom, nemusí to byť pre vás zlá kniha. Pre fajnšmekrov to ale rozhodne neodporúčam.

Zaujímavo napísaný historický román. Ani zďaleka sa nezaoberá len Lisou, ale aj inými dôležitými osobami, ktoré formovali tú dobu. Dejepis ma príliš nebaví, ale významné historické postavy sú opísané pútavo, zapamätateľne, uveriteľne, pochopiteľne. Len ma prekvapilo, že Leonardo da Vinci je opísaný ako samoľúby, lenivý naničhodník a vetroplach, ktorý vraj nedisponoval žiadnym technickým, sochárskym ani architektonickým talentom. Jediné, čo mu autor uznal, bolo kreslenie a maľovanie, ale aj v tom mu vytkol mnoho chýb. To sa dosť zráža s obrazom všestranného génia, aký o ňom mi, bežní ľudia, máme. A chýbalo mi aspoň pár slov k okolnostiam Lisinej smrti...

Príbeh sa čítal ľahko, napriek tomu, že nemá nejaký akčný dej, ba dokonca i napriek tomu, že mi dej čím ďalej tým viac vadil. Dokonca aj napriek tomu, že módu, líčenie a tieto témy vôbec nemusím. Prvá polovica knihy bola OK. Eleanorino správanie, ktoré ju dostáva do humorných situácií, som síce niekedy nechápala, ale viem si predstaviť, že takto sa žena, ktorá nemala príležitosť pobrať sociálne návyky a vedomosti, bude správať. Aj keď sú jej názory niekedy na hlavu, páči sa mi, že ich má, že nedbá na okolie, že si za nimi stojí. Mám rada sebavedomé postavy s vlastnou hlavou. A tiež postavy, ktoré sa majú radi – tak mi spočiatku pripadala. Skutočne som jej priala, nech si získa toho speváka, čo aké je to nepravdepodobné, a nech len prebohaživého neskončí vo vzťahu s Raymondom.

Bohužiaľ, autorka moje prosby nevypočula. Príbeh sa, ako vždy, začal posúvať totálne otrepaným klišé a neuveriteľným smerom. Eleanor sa začne nenávidieť a mne to absolútne nedáva zmysel, keď bola v skutočnosti tou najnevinnejšou obeťou, akú si možno predstaviť. Obzvlášť po depresívnej epizóde som už knihu čítala len s obrovským sebaúsilím. Všetko v Eleanorinom živote sa začne dávať do poriadku zázračne rýchlo a hladko. Život tak ale nefunguje – keď človek bojuje s problémami, je to skôr dva kroky vpred, jeden krok vzad. Alebo dva kroky vpred, dva kroky vzad. Alebo dva kroky vpred a tri kroky vzad... ale Eleanorino zotavovanie nenarušila ani jediná drobná nepríjemnosť. Bola vytiahnutá z kaše a všetci ju zrazu majú radi, kolegovia, ktorí ju považovali za cvoka, sa zrazu tešia z jej návratu do práce... Takto to ale v reáli skutočne nefunguje a ak si to prečíta niekto s podobnými problémami, nemotivuje ho to, len akurát naštve.

3 17.09.2024

Slabšie ako predošlý diel, a napriek tomu, že neobsahuje žiadne súvisiace menšie diela, je to pre mňa asi zatiaľ najslabší diel série. Začiatok bol dobrý, logicky rozvíjajúci predošlý diel. Koniec bol tiež dobrý, ako vždy, správne navnadzujúci na nasledujúcu knihu. Len to medzi tým sa mi nepozdávalo.

Príbeh – ako som si všimla už v predošlých dieloch, len to zatiaľ bolo aké nevýrazné, že som to nepovažovala za hodné komentára – sa totiž zreteľne začína drobiť. Stále sa vynárajú nové postavy a nové zápletky a človek márne čaká, kedy to konečne začne dávať nejaký spoločný zmysel. Isteže, sme ešte len v polovici série, takže sa veľké veci nemusia uzavierať, ale mohlo by to byť uzavretejšie a vzájomne prepletené aspoň o trochu viac. Čo je horšie, staré zápletky, staré udalosti zostávajú do značnej miery nedoriešené. A postavy na ne zabúdajú. Akoby mala autorka pocit, že sa postavy, i napriek tomu, čo sa im stalo doteraz, nudia, a musí chytro sekať nové udalosti, aby ich zabavila. Lenže ony predsa ešte nedoriešili staré udalosti! Isteže, môžu sa nám diať stále nové a nové veci, aj keď nemáme vyriešené to staré, ale v takom prípade sme z toho psychicky aj fyzicky zničení, v hlave sa nám víri obrovské množstvo myšlienok, staré problémy, nové problémy, kolabujeme. Kdežto tieto postavy sú v pohode, neuzavreté záležitosti ich takmer nijako netrápia. Stafford napríklad neprejaví nijaký údiv, že Lucas je stále nažive. Sofia sa síce dožaduje vysvetlení, ale napokon sa nechá odbiť a ďalej nerieši, čo sa s jej bratom deje. Pinky sa tiež na nič nevypytuje a navyše jej postava stráca na uveriteľnosti. Mrzí ma jej skoková zmena povahy, ktorá túto jedinú odlišnú ženskú hrdinku zaradila do dlhej rady ostatných ženských postáv série, všetko drzích cyničiek na jedno kopyto.

Najčudesnejšie je však nevypytovanie sa a neistota u samotného Lucasa, ktorý prejavuje šokujúcu ľahostajnosť voči tomu, čo sa deje s jeho telom, voči svojmu zázačnému prežitiu, voči Morrisonovej chorobe, ktorá ho predsa ešte stále môže zabiť. Veď sa s ním predsa deje čosi úplne neznáme! Kto vraví, že je z problémov úplne vonku?! A navyše sa z neho stáva... niekto, kým, podľa predošlého dielu, vôbec byť nechcel! A on to má na saláme?! Lucas je celkovo v tejto knihe podivne vlažný a pasívny. Ešteže mu aspoň iné postavy vytkli, že má len plno kecov a skutky nikde. Som rada, že si to autorka uvedomuje.

Podivný a nedôveryhodný je tiež postup pri „nehode“ kozmickej lode. Úplnou samozrejmosťou je predsa snažiť sa čo najskôr dostať ľudí z poškodeného korábu preč! To ale nikomu z pozemšťanov ani nenapadne. Áno, narazili by na odpor Össeanov, ale skúsiť to mali! A keďže bolo už dlho jasné, čo Össeania s nešťastnými preživšími chystajú, ako to, že to nevzbudilo v pozemskej spoločnosti väčší odpor? Najmä zo strany príbuzných posádky?

Vo všeobecnosti čím ďalej, tým menej rozumiem správaniu a reakciám postáv. Občas sa ešte nájde dobre zdôvodnená akcia a čin, ale čoraz častejšie len nechápavo krútim hlavou.

A napokon, ani ten štýl mi už nepripadá až taký dobrý. Veľké udalosti nie sú správne vygradované, ani akčne napísané. Človek má pocit, že nič, nič, nič, len zrazu, bez varovania, udalosť, ktorá prevracia všetko doterajšie naruby. Áno, ono tam tá príprava na daný dejový zlom je, ak sa čitateľ sústredí, ale pri bežnom, relaxačnom čítaní to pôsobí ako blesk z jasného neba.

1 09.09.2024

Vzdané zhruba v polovici. Znova raz najmä preto, že som sa absolútne nevedela stotožniť s hlavnou hrdinkou. Už od začiatku, keď sa absolútne nepochopiteľne rozhodla na Sama zabudnúť. A po telefonáte dupľom. Ak by mne zavolal partner zo záhrobia, bola by som z toho v takom ťažkom šoku a rozorvaní mysle, že by som vôbec nedokázala tak v pohode fungovať ako Julie. Hoci z náčrtu vzťahu sa zdá, že Julie nikdy nebola taká žhavá ako Sam, ktorý je absurdne a neuveriteľne dokonalým priateľom... je to predsa telefonát zo záhrobia! Ako to, že tomu Julie okamžite uverí? Mne by ihneď napadlo, že ide o krutý žart. Román je zo súčasnosti, vďaka technológiám vieme napodobniť hlas zosnulej osoby. A dobre, keď už tomu uverí vďaka tomu, že Sam vie veci, ktoré vedia len oni dvaja, ako to, že to okamžite spracuje? Ako to, že ho nezaplaví miliónom otázok? Ako to okolo neho vyzerá? Čo počuje? Čo robí, keď s ňou netelefonuje? Ako telefonuje – má tam v posmrtnom živote tiež mobilný telefón? Atď... A že jej to nemôže povedať? Tak kto mu o tom zakázal hovoriť? Informácie, informácie, informácie, ja by som na jej mieste chcela vedieť informácie! A mala by som milión tém a námetov na premýšľanie. Ak chce takto fungovať so Samom navždy, naozaj ju netrápi, že s ním nebude môcť mať aj telesný vzťah? Nie je šťastná, že posmrtný život existuje? Neobáva sa, že Samova duša po poslednej rozlúčke zanikne?

Julie ale nad týmto zázrakom a jeho následkami absolútne nepremýšľa. Nedá sa mi z toho vyvodiť iný záver ako ten, že je hlúpa. Nepobrala ani rozumu, ani citov, pretože všetko jej prežívanie je nemastné-neslané, nič z tak šokujúceho diania ňou nemáva a ak aj máva (prvý telefonát) nie je to vôbec opísané sugestívne, ale sucho ako reportáž. Autor síce používa osvedčené, takmer klišé prvky na navodenie atmosféry a citov, ale práve pre ich osvedčenosť sa zrejme domnieva, že urobia všetku prácu za neho. A on už sa vôbec nemusí namáhať s nejakým spracovaním, štylistikou, umeleckými jazykovými prostriedkami.
Do toho má Julie všetky tie klišé nereálne vlastnosti, ktoré postavy v zlých young adult mávajú. Nie, ďakujem. Nabudúce radšej uveriteľné postavy, prosím. Aj tak som si úplne istá tým, ako to skončí, pretože všetky príbehy o nádeji v návrat mŕtveho do života tak končia (fakt by som bola rada, ak by aspoň jeden končil inak!).

Ak si chcete prečítať naozaj silno, nenaivne a dojímavo spracovaný príbeh sedemnásťročného dievčaťa, ktoré pri autonehode prišlo o milovaného frajera a pokúša sa zostať s ním v spojení, odporúčam knihu Zvláštní, ale pravdivé.

Dávam štyri hviezdičky, lebo je to predsa len trochu lepšie než tretí diel (a na rozdiel od predošlých dvoch to nekazia žiadne dodatky na konci) a to aj vďaka tomu, že dej sa konečne pohne o väčší kus. Pozornosť sa od Folmahiwa obracia späť k Lucasovi, ktorý v druhom dieli, vyjadrené slovami jednej z postáv, pôsobil len ako Folmahiwova podržtaška. Teraz sa však ukazuje, že je z tejto dvojice ten dôležitejší. Lucas opustí predošlý viac-menej stoický postoj k svojej chorobe a trochu skokovo (z môjho pohľadu) prepadne zúfalstvu, hľadá pomoc na všetkých možných a nemožných miestach. Skončí sa Pinkin a Lucasov tanec okolo listu od Lucasovho otca (aj keď predtým si okolo neho zatancujú priam neznesiteľne) a dočkáme sa aj smrti jednej z postáv. Lucas sa konečne stretne s Kamëlë. Zároveň sa odhalia či aspoň poodhalia ďalšie tajomstvá minulosti postáv. Naplnili sa moje predpoklady, že smrť istých postáv v minulosti nebola náhoda.

Príbeh sa číta pomerne dobre, aj keď nie špičkovo. Pri opisoch čudných stavov vedomia mávam výpadky, tiež začínam mať zmätok vo vedľajších postavách. Nepomáha mi ani to, že okrem Pinky majú všetky rovnaký druh cynicko-sarkastickej reči a vnútorných monológov. Nezaškodilo by mať na začiatku či konci nejaký ich zoznam aj s funkciami. Toto ale platí pre všetky doterajšie diely.

Na druhej strane, cením si, že autorka ide do takej psychologickej hĺbky. A aj keď sú všetky postavy nesympatické, vypočítavé a viac-menej bezcitné, sú po väčšinu času aspoň pochopiteľné. Dialógy sú fajn a postava Lucasa pekne prepracovaná. Hoci sa v tomto dieli javí morálne ešte horší než v predchádzajúcom, zároveň sa objavili dôvody, prečo ho ešte viac ľutovať než v predchádzajúcom dieli. Preto som si s nádejou kúpila rovno diely 4, 5 a 6.

3 06.08.2024

(SPOILER) Skôr 2,5 hviezdičky než 3. Vôbec som sa nebála. Buď je to tým, že ma už v tomto veku nič tak ľahko nevydesí, alebo tým, že som z Batesovej série o najdesivejších miestach sveta prečítala už tri knihy a tušila som, k akému rozuzleniu to smeruje. Ani na okamih som neuverila tomu, že na ostrove straší duch alebo oživené bábiky. Hoci autor sa snažil vyvolať toto presvedčenie, intenzívne až kŕčovito, povedala by som.

Nechcem však povedať, že Batesove strašidelné miesta sveta sú na jedno kopyto. Je tu dosť ozvláštnení a neopakujúcich sa prvkov na to, aby stáli za prečítanie. Nič viac ako ľahko čítavú oddychovku však od toho nečakajte. A prekvapivé momenty tejto knihy sú prekvapivé skôr z dôvodu, že sú absurdné. Napríklad je krajne neuveriteľné, ako rodičia dospeli k rozhodnutiu zabiť svoje dieťa. K tak šokujúcemu, radikálnemu a proti rodičovským inštinktom spejúcemu riešeniu došli prirýchlo. Aby to bolo uveriteľné, vyžadovalo by si to aspoň trikrát viac priestoru, opisov, autorského presviedčania. Už od umiestnenia Maríe u diabolských mníšok spadla jej dejová línia do absurdností a viac z nej nevystúpila. A to i napriek tomu, že som s Maríou súcitila a jej postava ako taká mi pripadala uveriteľná. Naproti tomu mi postavy zo súčasnosti pripadali aspoň spočiatku dosť nesympatické.

5 29.07.2024

Strašné. Ak by toto nebola jediná kniha, ktorú som mala so sebou na chalupe, tak ju nedočítam. Najprv plytké opisy niekoľkých životov nezaujímavých ľudí, ktoré sa vlečú dlho bez jediného náznaku zápletky. S presunom deja do budúcnosti sa to ešte zhorší. Tak veľmi odfláknuto vymyslený svet budúcnosti som azda ešte nevidela, je to úroveň prírodne nenadaného žiaka základnej školy. Budúcnosť o 200 rokov: nijaký nový vynález oproti dnešku, nijaká zmena hodnôt a myslenia ľudí (pritom si vezmime, ako sa zmenili za posledných 200 rokov v skutočnosti!), len budú kolónie na Mesiaci. Budúcnosť o 400 rokov: všetko rovnaké ako pred 200 rokmi, len v jednej základni na Mesiaci sa pokazí svetlo a vynájde sa stroj času. O tom, ako tieto fantasmagórie fungujú, nedostaneme ani slovko vysvetlenia, opisy sa hemžia kiksami.

Cestovanie v čase je plné klišé situácií. Postavy sú mi úplne ukradnuté, absolútne nijako sa nevyvíjajú, hoci sú sledované dlhé časové obdobie. Emócie žiadne. O myšlienkach škoda hovoriť. Celé je to neuveriteľne povrchné a otrepané.

4 14.07.2024

Ak je toto lepší pokus o pokračovanie Rebeky, tak to nechcem vidieť ten horší.

Pôvodná Rebeka bola písaná štýlom veľa atmosféry, málo deja. O to isté sa snaží aj táto kniha. Lenže to nefunguje, pretože táto autorka má oveľa menší rozprávačský talent než du Maurierová. Od začiatku bola pekne nudná a ešte ani na strane 200 sa vôbec nič nedeje!

Aj kompozícia je neuspokojivá. Najprv dlhé vleklé premýšľanie nad Rebekinými záhadami. V strede príde samotný Rebekin príbeh, ktorý čo-to odhalí, ale vyvolá plno nových otázok a potom… už nič! Zvyšok knihy tvoria osudy súčasných postáv, ktoré sú mi ale úprimne ukradnuté. Ja chcem ale vedieť, ako to bolo s Rebekou. Isteže, v reálnom živote by sme sa to nedozvedeli, ale od knižky človek čaká čosi viac, než kumulovanie záhad a záhad bez vysvetlenia. Obzvlášť keď nasleduje po uzavretej knihe a nemá ďalšie pokračovanie, nečakáme, že skončí úplne otvorene.

Postavy boli navyše nevystihnuté. Pôsobili absolútne inak než v prvom dieli. Navyše román popiera známe fakty z prvého dielu.

Jediné pozitívne momenty boli v Rebekinej autobiografii. Veľa osvetľuje aj Rebekina divadelná minulosť či jej odveká láska k moru, zaujímavé sú aj tie „strašné pravdy“, ktoré Maxim odmietal opakovať pred svojou druhou ženou. Toto sú svetlé body, ktoré keby sa rozvili na úkor rozporuplných a nudných pasáží, mohli by byť čitateľskou lahôdkou.

12.07.2024

Dávam vysoké hodnotenie najmä preto, že je to niečo iné. Fakt iné než sme zvyknutí z mainstreamu, dokonca iné, než sme zvyknutí z (brakovej) sci-fi. Zmieňovaná podobnosť so staršími dielami iných autorov je podľa mňa dosť slabá a niektoré námety sú skutočne veľmi originálne. V niektorých poviedkach nás autor zanesie do svetov, ktoré zjavne nie sú tým naším, fungujú podľa iných pravidiel, ale poctivo sa ich držia a majú vysvetlenia v plnom súlade s logikou daného sveta. Napríklad naozaj neobyčajné poňatia biblickej mytológie. V iných zase spoznávame náš svet, v ktorom sa zjavila nejaká čudesná novinka a opäť logické závery z nej plynúce. Priznám sa, že ako matematickému antitlentu mi čaro matematických point unikalo, ale všetko na mňa robilo dojem dobrého vzdelania a inteligencie autora. Najviac sa mi páčila poviedka Keď sa vám páči, čo vidíte. Najmenej ma oslovil čudesný svet Sedemdesiatdva písmen, kde si nie som istá, či som pointu a hlavnú myšlienku správne pochopila. Každopádne, ak ste ako ja otrávení z toho, že väčšina kníh je stále o tom istom, dajte šancu tomuto.

7 09.07.2024

Nedočítané. Sama som bola single študentkou biológie, ale v tejto hrdinke som sa absolútne nenašla. Absolútne. Ani v tom prostredí. Prekvapil ma preto autorkin doslov, že ona sa v takom prostredí reálne pohybuje. Asi to v tej Amerike majú úplne inak ako u nás. Škoda tiež, že autorka nevyužila potenciál akademického prostredia, že sa tam mihne možno jedno biologické slovíčko za desať strán. Takto autorka pôsobí, akoby o tom nevedela nič, len mala poruke slovník biochemických hesiel.

Z hrdinkinho uvažovania, absurdnej sebaobetavosti a nulovej sebaúcty som šalela, takéto postavy absolútne nenávidím. Nerealistickosť podčiarkovala nudná klasická schéma - ona chudobná, on bohatý a s vyšportovanou hruďou, samozrejme (vidiac toto slovné spojenie sa mi chce zvracať) a v súčasnej dobe "povinná" dávka národnostne pestrých a LGBT postáv. Samé klišé, nič nové pod slnkom.

9 29.05.2024

Knihu som vzdala zhruba v polovici. Nepriniesla to, čo som od historického románu potrebovala. Faktograficky je možno presná, neviem posúdiť, nevyznám sa. Pôsobí tak - a zároveň pôsobí, akoby sa autorka bála pridať vlastnú fantáziu a urobiť príbeh strhujúcim a emotívnym. Porušuje jedno z hlavných pravidiel dobrej literatúry, ktoré znie: neopisuj, ukazuj. Autorka opisuje. Popisuje, čo hrdinka cítila, ale nenechá nás to prežiť s ňou. Scén je málo, sú plytké, chýbajú v nich detaily. Aj napriek mimoriadne krutým ranám osudu necítim, že by hrdinkino (a čitateľovo) vnútro trhali emócie, všetko je to napísané v monotónnej tónine. Kniha, ktorá čitateľa nevtiahne.

V druhom dieli sa dej veľmi neposunie, napokon, pokrýva obdobie trvajúce ani nie dva týždne. Odkláňa sa od hlavnej zápletky s Loďami a Beztvarým a meniacim sa (ak je to hlavná zápletka, ako som pochopila z prvého dielu), dáva nám však nové, zaujímavé háčiky. Naznačuje pôvod Akkütlixa, dozvieme sa niečo z minulosti a motivácie Kamëlë, o čom bolo v prvom dieli len veľmi málo. Hlavné tajomstvo si však táto postava stále ponecháva. Pribudnú ďalšie nešťastné Lucasove spomienky na otca, zistíme konečne aj čo-to o jeho matke, ďalšie čriepky do celkového obrazu jeho osobnosti. Lucas sám sa tu javí ako rozporuplný a vôbec nie čisto kladný hrdina, čo mu vytkne aj Aš~šád. Je to manipulátor. Pinky zjavne nemiluje, nanajvýš s ňou súcití, čo však neznamená, že ju nevyužije pre svoje ciele. Na druhej strane, tá jeho tragická minulosť núti človeka s ním súcitiť. Občas sa ma však zmocnil pocit, že Lucas na svoju blížiacu sa smrť nemyslí tak často, ako by mal, že si robí priveľké plány, príliš mu záleží na veciach, ktoré ho onedlho už nebudú mať prečo trápiť.

Sofiu nemám rada. Za najnepríjemnejšiu postavu by som však označila Fionu a jej prelietavosť medzi ezoterikou, nepozdávajú sa mi tie jej vševidiace sny, zatiaľ sa javia ako nejaký deus ex machina princíp. Okrem iného aj preto, že sme ich náznaky nedostali už v prvom dieli. Tak či onak, po dočítaní som bola dosť nabudená na tretí diel.

Lenže dojem z druhého dielu opäť trochu zrazila prídavná retrospektívna novela Lunapark Luna z tohto sveta, v ktorej sme sa stali svedkami zoznámenia sa Lucasových rodičov a zamerania sa Osseanov na Zem.

1 09.05.2024

Prečítané prvý raz asi v dvanástich-trinástich, potom znova v dospelosti. Niektoré poviedky boli perfektné, za mňa boli najlepšie Jahodová jar, Deti kukurice, Viem, čo potrebuješ, Bubák, Rímsa, Sivá hmota, Akciová spoločnosť odvyk. Mali fakt hustú atmosféru, boli pre mňa zrozumiteľné aj v nízkom veku. Najdesivejšia mi pripadala Kukuričné deti. Iné neboli až tak hororové, skôr psychologické, ako napríklad Posledná priečka na rebríku, kde mi trochu unikla pointa. Zmätené boli pre mňa Niekedy sa vracajú (pochopila som ju až pri dospelom čítaní) a Chlap s kosačkou. Za najhoršiu považujem Bojisko, kde mi chýba nejaké záverečné vysvetlenie.

5 25.04.2024

Prečítanie tejto knihy bol „ťažký pôrod“, potrebovala som prestávky, prekladanie stráviteľnejšími kúskami. Pritom ma lákala už dlho (film som nevidela). Štýl je veľmi náročný, text slabo členený, čo čitateľnosť zhoršuje, postavy okrem troch-štyroch som si plietla, často som ani poriadne nevedela, o čom čítam, boli to hlavne pasáže o kacíroch, minulosti a filozofii. Boli tam dobré podmienky na atmosféru, ale necítila som žiadnu. Takisto ani takmer žiadne emócie. Listovať stále dozadu, aby som našla preklad latinských slov, tiež na čitateľnosti nepridáva.

No niektoré prvky ma lákali a pri čítaní udržiavali. Priťahovala ma tajomná knižnica a ešte tajomnejšia kniha, tiež nespočetné odkazy na Apokalypsu. Viliam mi bol sympatický, na hlboko veriaceho človeka, navyše žijúceho v stredoveku, mal pekné a pritom uveriteľne racionálne myslenie.

Obsah tajomnej knihy, pre ktorú vyhaslo niekoľko ľudských životov, ma ale riadne sklamal. Nenadchlo ma ani rozuzlenie a zakončenie. A moju namrzenosť dovŕšili autorské poznámky na konci, v ktorých nás, čo píšeme knihy v návaloch hlbokej inšpirácie, označuje za klamárov. Hoci on tú knihu vytvoril vedome, pracne, čisto rozumovo a bez srdca (a bez urážky, presne tak sa aj číta), existujú aj iné spôsoby.

Ak sa vám páčil - a povedzme aj rozrušil vás - prvý diel, tak tento, de facto prequel (len posledná kapitola je sequel) stojí za prečítanie. Zistíme, ako to bolo s misiou s Rosie a či je naozaj úplne nemožné "zombie hubu" poraziť, alebo či tomu náhodou nebránia iné než medicínske záležitosti. Páčilo sa mi aj tempo knihy, akcie sa striedajú s pokojom, nie sú nahádzané na dvoch hromadách, ako to býva v iných dobrodružných príbehoch (kde ak niekto odpáli akciu, už ju do konca knihy nič nezastaví). Posledná kapitola zároveň trošku zmierni drvivý dopad prvého dielu, aj keď by ma naozaj zaujímal dôvod zmeny Melaniných priorít (žeby jej chránenkyňa?).

Negatívom bolo, že som si neobľúbila žiadnu postavu a ich myslenie a cítenie mi pripadalo také ploché. Na to, koľko sa toho dialo, riešili vnútorne primálo - žeby otupenie citov prebiehajúcou apokalypsou? Zároveň mi prišroubovanie konca tohto dielu na začiatok druhého pripadalo až príliš nasilu a nie úplne logické. Btw, na tamten objav o nadmorskej výške by určite niekto prišiel už skôr. A nezodpovedaná zostáva aj otázka, ktorá ma trápila už v prvom dieli: Kto sa postaral o úplne prvé hladovoceké novorodeniatka?