Adhara komentáře u knih
Nad hviezdičkovým hodnotením váham. Ono je to chvíľami dobré, veľmi dobré. Veľké zvraty, napätie, ukončenie v najnapínavejších bodoch, ktoré veštia smrť hlavných postáv. Ale bohužiaľ na úkor posúvania osudov hlavných a mnou obľúbených či aspoň pozornosti hodných postáv je tam priveľa príbehov nových hrdinov, ktorých som si až tak neobľúbila a ktorí ma úprimne nezaujímajú. Nech sa za mňa autor nehnevá, že som si najprv nalistovala osudy tých dôležitých, lebo prehrýzať sa hlušinou, keď čitateľ netrpezlivo čaká na to významné - sorry, ale toto po mne nemôže chcieť. Ono ani tá "hlušina" by sama osebe nebola zlá, klobúk dolu pred detailnosťou a surovou realistickosťou autora. No v porovnaní so zvedavosťou na hrdinov, ktorých poznáme od začiatku série, skrátka neobstojí. Dočkali sme sa aj niekoľkých veľkých zvratov, ale kým sme stihli zistiť, čo sa z nich vyvrbí, kniha surovo skončila. Skončila asi najnapínavejšie zo všetkých, ale pokračovanie stále nikde! Zostáva mi len pridať sa k tým, ktorí prechovávajú z roka na rok čoraz slabšiu nádej, že autor dopíše ďalší diel. Alebo aspoň vyzradí, ako to malo dopadnúť. Dúfam, že v mnohom inak, ako v seriáli, ktorý, mimochodom, neznášam.
Nejako mi to nesadlo. Neviem, či je to tým, že je to skutočne jeden zo slabších kúskov od Kinga, alebo tým prekladom, alebo tým, že som už príliš zmlsaná čitateľka. Štýl mi pripadal plytký a slabý, nezachádzajúci dostatočne do podrobností na to, aby som sa mohla s postavami stotožniť. Emočne je to také nijaké, s Misery, ktorá je takisto Kingovým hororom o spisovateľovi, sa to nedá ani porovnávať. Dejove – začiatok super, ale dospelý Thadd ma už bavil omnoho menej. Navyše som pochopila, že časť zápletky tejto knihy si King vykradol do jedného zo svojich pozdných diel – Outsider, ktorú som čítala ako prvú. Preto ma ani zločin s dokonalým alibi, ale totožnými odtlačkami prstov podozrivého nijako nezaujal.
Zo začiatku to vyzeralo ako náročný, nadupaný technotriler, žiadne oddychové čítanie. Už od prvých strán sa autor pokúša odradiť čitateľa podrobným vysvetlením princípu, ako funguje tá jeho antigravitácia. A úplne zbytočne, pretože v knihe sa začne vyskytovať čím ďalej, tým viac, totálnych blbostí a nelogizmov, ktoré sa neunúva vysvetliť vôbec. Do strany cca 100 to bolo celkom dobré, síce náročné, ale aspoň uveriteľné. No potom autor uvrhol hrdinu do takej beznádejnej situácie, že mu z nej musel pomáhať rádoby vedou, v skutočnosti ale kúzlami a čarami. Ako vysvitne v závere, celé fungovanie AKT je nezmyselné, pretože nech by mala hocijaké technológie (a niektoré sú teda echt pritiahnuté za vlasy, napríklad 3D tlač chutného jedla), tak suroviny niekde získavať musí a ten satelit na obežnú dráhu tiež musel odniekiaľ štartovať. Je úplne absurdné, že svet ovládajúca agentúra sa celá ukrýva v jedinom podzemnom mrakodrape, navyše autor si sám odporuje – veď tie technológie mal aj v Hibernity. Alexa je napriek tvrdeniam o jej genialite tupá ako tágo, ale ak ju riaditeľ AKT vnímal ako taký zázrak, neviem, prečo ju nenaklonoval a prípadne ju aj geneticky nemodifikoval, aby vyhovovala jeho potrebám. To, že sa v UI bez akéhokoľvek vysvetlenia zrodia ľudské city, nechávam radšej bez komentára… výpočtom chýb by tu človek zabil aj niekoľkonásobok takéhoto komentára, tak to už len zhrniem: začiatok sa celkom dal, ale ku koncu čím ďalej, tým absurdnejšia somarina. Akoby po celkom sľubnom úvode prebral písanie iný, oveľa menej vzdelaný autor odchovaný na lacných a nezmyselných akčných filmoch.
Slabý triler. V porovnaní s priemerom iných trilerov tam zase o toľko nejde. Začiatok vyzeral sľubnejšie, no čím ďalej som čítala, tým viac som sa nudila. Chýba gradácia aj napätie. Postupne mi začalo byť fuk, ako kniha dopadne, možno preto, že bolo jasné, ako dopadne. Postavy, hoci spočiatku nevyzerali plocho, sa v priebehu knihy zmenili na výlučne kladné (nanajvýš s niekoľkými chybami v minulosti) a výlučne záporné. To je nerealistické a plytké. No a ten presladený rozťahaný koniec... Odporučila by som to začínajúcim čitateľom kníh pre dospelých, tým, čo trilery veľmi nemusia a tým, čo chcú vyskúšať triler, no najprv slabý a jemný bez potokov krvi a ohrozenia celého sveta.
Zaujímavý, pestrý, netradičný príbeh s množstvom prepracovaných detailov. Niekoľko životných príbehov úplne odlišných ľudí, ktorých spája len spoločný absolvovaný let lietadlom... a odvedenie FBI. Prečo? Nič však nie je také, ako sa zdá - ani zdanlivá retrospektíva z lietadla vystaveného strašnej búrke, ktorá nasleduje.
Anomália nie je románom s klasickou dejovou líniou. Vytiahne jeden úplne neuveriteľný jav a len popisuje všetky dôsledky, ktoré by v našom svete mohol mať. Isteže, dalo by sa ísť do ešte väčšej hĺbky a podrobností, ale rámcovo to dobre zvláda. A zaklincuje to nečakaným záverom.
(SPOILER) Ak si tento komentár prečíta autorka, nepoteším ju, ale inak mi nedá. Knižka sa síce dá čítať, ale nepáčila sa mi. Je predovšetkým veľmi amatérsky až polopatisticky napísaná. Jej štýl je kúsok nad dobrým slohom, lenže ku knižného majstrovstvu je od dobrého slohu veľmi dlhá cesta. Hoci román má v zásade to, čo by mal mať na zžitie sa s dejom - charakteristiky postáv, oživujúce detaily z ich života, prvky postupne budovaného napätie - nefunguje to. Postavy mi boli nesympatické, strach som o ne necítila a vlastne som sa v priebehu knižky nebála vôbec. K tomu prispelo aj nejasné a trochu si protirečiace zobrazenie lesa. Napríklad tráva nebude rásť tam, kde sú balvany pokryté machom. Som skrátka mnohoročná lesná turistka a preto citlivo vnímam takéto detaily. A o to viac ma tiež rozčuľovali zmäkčilé postavy, ktoré považovali za absolútne nereálne prejsť desať kilometrov, alebo v akútnom ohrození života uvažovali nad tým, ako si vyperú módne kúsky oblečenia.
Vysvetlenia nedávajú zmysel. Nepoznám žiadne výpary, ktoré by spôsobili, že prestane fungovať elektronika (pričom život v lese prekvitá). Možno tie výpary mal byť chabý pokus zamaskovať paranormálne sily, ktorý by prekukol každý, ale dobre. No prečo sa nelogicky správal aj majiteľ ranča? Prečo nebezpečnú oblasť zatarasil kopou dreva UPROSTRED nej a nie na vstupe/výstupe do nej? Prečo namiesto zákazovej značky neosadil rovno závoru? A ako a na čo tá odbočka v lesoch vlastne vznikla, keď je to tam odjakživa tak príšerne nebezpečné?
Naostatok som v románe nenašla nič originálne. Nie pre človeka, ktorý už má pár lesných hororov prečítaných. No s dobrým štýlom by sa aj z tohto dal vysekať nadpriemerný kúsok. S takýmto? Nie, ďakujem.
Space opery bežne nečítam. Nebudem preto kritizovať veci, ktoré sú (asi) pre tento žáner typické a práve kvôli nim ich nečítam. Viem tiež, že táto kniha patrí do akéhosi väčšieho autorovho univerza, v kontexte ktorého by asi (aj ako prvý diel trilógie) dávala väčší zmysel. Napriek tomu si však dovoľujem vytknúť, že zmysel mnohých vecí sa človek dozvie až pred koncom alebo vôbec. A pokiaľ to nie je tým, že táto kniha je vytrhnutá z kontextu univerza, o to horšie.
Autor nás bez postupného zoznamovania vhodí do sveta, ktorý je extrémne odlišný od nášho. To sa dá čakať, keď je 36. storočie, ba dokonca v reáli si myslím, že bude toto storočie ešte oveľa odlišnejšie od súčasnosti, než ho autor popisuje. Lenže všetky odlišnosti treba nenápadne predstaviť, ukázať, vysvetliť. A tu je vysvetlené naozaj máločo. Sme vtrhnutí do víru postáv a pojmov. Takmer v každej vete je niečo, o čom nevieme, čo si pod tým predstaviť. Iste, autor aspoň naznačuje. A mnohé veci časom do seba zapadnú, ak si ich, pravda, budete po tom strašnom počte strán ešte pamätať. Autor nám však nedáva dostatočnú motiváciu na to, aby sme ten strašný počet strán zdolali. Nijako sa nesnaží nás zaujať (začína scény opismi, čo je jedno z najväčších ziel), akoby si neuvedomoval, že nikto nemá povinnosť prehrýzať sa jeho knihou, tobôž takou hrubou – že buď nás so záujmom drží, alebo ju odložíme. Ja som ju neodložila len preto, že som, výnimočne, povinnosť prehrýzť sa touto knihou mala.
Dlho, dlho chýba jasná predstava o tom, čo sa tam vlastne deje, pretože prvé desiatky strán sú preplnené pojmami, ktoré nám nič nehovoria. Akoby boli v cudzom jazyku. Navyše vždy, keď by sme sa mohli v nejakej dejovej línii konečne zabývať, vtrhne nás do novej plnej nových pojmov a nových postáv. A toto robí stále znova a znova. Postavy pribúdajú po celú knihu, kým súvislosti medzi nimi sa budujú len veľmi, ale naozaj veľmi pozvoľna. Až príliš pozvoľna. Zaujímavé to začína byť až pred koncom.
Tiež ma zaráža, aký slabý je ústredný motív spomenutý v anotácii. Takmer nikto sa rozširovania Prázdnoty skutočne nebojí, necítiť jeho strach zo zániku všetkého, čo pozná. Čo tam po zničení celej našej galaxie, keď nás trápia banality, však? Sem-tam ktosi tento problém spomenie, ale bez štipky naliehavosti a záujmu. Okrem iného aj vinou tohto sú všetky postavy nesympatické.
Páčila sa mi iba jedna dejová línia – Inigove sny. Tá bola písaná tak, ako má byť. Postupné uvádzanie do sveta, postavy pribúdajú pozvoľna, sú poriadne predstavené, majú aj hlbšie emócie a sú lepšie stotožniteľné. Aj jej svet je veľmi odlišný od nášho, pripomína však viac fantasy príbeh. Vrátane fantasy klišé, akým je hlavný hrdina mládenec so supersilnými „magickými“ schopnosťami. No po hromade chaosu okolitých dejových línií sa mi trocha klišé normálne aj žiadala. Je fajn, že autor má schopnosť písať takto odlišne, len prečo to nevyužíva viac? Ako celok sú Sny totiž veľmi únavné dielo.
Tiež ste mali pocit, že presne viete, kam to smeruje? A prvé náznaky a zistenia tejto klišé schéme krásne nahrávajú. No nedajte sa oklamať. Tak ako u G. R. R. Martina, aj tu sa stretneme so zvratmi, ktoré sa v zaužívaných koľajach postavám proste nerobia. Na rozdiel od Martina si však autorka vystačí s oveľa menším množstvom násilia. Napriek tomu je príbeh veľmi tragický, veľmi pôsobivý a ponurý. Náznaky zlého konca trúsi autorka čím ďalej, tým viac. Hlavné postavy, najmä Cassie, sú však také sympatické, že si želáte, aby to radšej zbehlo do starého známeho trápneho klišé. Oni si to zaslúžia. No autorka rozhodla inak…
Vtedy v lese je detektívka s hlbokou psychologickou nadstavbou. Veľmi pekne a podrobne vykresľuje postavy, epizódy z ich minulosti, ako aj drobné detailíky, ktoré nemusia byť všetky použité – slúžia len na oklamanie nepriateľa, teda čitateľa, aby to nemal s tipovaním vraha také jednoduché. Rozbieha niekoľko smerov podozrení, v hre je i nadprirodzeno. Podrobne zobrazuje psychologické pozadie vypočúvania podozrivých a policajných postupov. A nádherne zobrazuje čisté priateľstvo medzi mužom a ženou. Jeho aktéri sú zábavní, živí, vtipní, žiadne zombie, na akých sa čiperní ľudia v dospelosti väčšinou premenia. U mňa dobré. Viem však, že sa určite nájde hromada čitateľov, ktorí budú túto knihu obviňovať zo zbytočnej ukecanosti.
No samotný koniec… priznávam, trochu ma sklamal a verím, že milovníkov klišé sklame ešte viac. Lenže to je daň za originalitu. Nesadlo mi aj to, prečo sa Ryan nesnažil viac bojovať a napraviť svoje chyby, keď si ich bol tak dobre vedomý. Román Vtedy v lese vám nezodpovie všetky záhady a nebude vždy viesť príbeh smerom, ktorý by sa vám páčil. Ak ale chcete od detektívky aj niečo viac než zaobalenú odpoveď na obligátne otázky „a kto je teda vrah?“ „a prečo ju zabil?“, je táto kniha správnou voľbou.
Čítala som ako dieťa a ide knihu, ktorá patrí medzi najvplyvnejšie môjho života. Jej nápady, atmosféra i prostredie ma tak fascinovali, že som na základe nej napísala román, poviedku a dnes pracujem dokonca na sci-fi tetralógii, ktorá má počiatočný námet práve v tejto knihe. Kolumbovia zo základne Ganymedes sú písaní jednoducho, tak jednoducho, že dospelému čitateľovi to ani zďaleka toľko nedá, ale pre deti primerane. Ničoho v knihe nie je priveľa ani primálo, príbeh sa utešene vyvíja správnym tempom, drámu v ňom rýchlo strieda humor. Obávam sa však, že táto knižka toho už súčasným deťom veľa nedá. Predsa už ide o zastaranú sci-fi, kde sa informácie zaznamenávali na pásky a počítač bol luxusná vymoženosť. No hlavne myslenie a jazyk postáv sú dnes už značne vzdialené súčasným knižkám pre dospievajúcich. Hoci hrdinovia príbehu sú pubertálni chlapci rozličných národností, rozprávajú takou írečitou starosvetskou slovenčinou, že človeka nenechá na pochybách, že nejde o preklad. Dnes však už tak ani na Slovensku nikto mladý nerozpráva a je zjavné, že v ďalekej budúcnosti už dupľom nebude. Takže tak. Vo svojej dobe pre čitateľov plus mínus vo veku hlavných hrdinov (10 – 15 rokov) to bolo dokonalé dielko, podpísal sa však na ňom zub času.
Dobré začiatky, zlé konce. Aj takto sa dá zhrnúť dojem z väčšiny poviedok tejto zbierky.
Vysoké hodnotenie tejto knihy ma prekvapuje. Ja mám dosť zmiešané dojmy. Autor si zvolil neľahkú úlohu inšpirovať sa génom na každom z ľudských 23 chromozómov a napísať o ňom kapitolu, dodržať poradie chromozómov podľa veľkosti a ešte aj udržať náväznosť kapitol pre neznalého čitateľa, aby postupoval od základných údajov k čo najpodrobnejším. Ľudský genóm na takýto autorský úmysel však nebol stavaný a pri konci autor súboj s ním vzdal.
Kniha mi pripadala miestami písaná dosť náročne. A to som, podotýkam, z odboru, som absolventka molekulárnej biológie. Ale občas toho bolo aj na mňa priveľa a prehrýzala som sa ňou dlho. Iste by sa mnohé veci dali vysvetliť stráviteľnejšie. No opäť, nie je to len chyba autora – označenia génov a ich produktov sú komplikované. Faktom však ostáva, že vidieť pomedzi odborné pojmy nezapamätateľné zhluky písmen a číslic pochopeniu textu vôbec neprospieva. Na druhej strane som ale strácala koncentráciu aj v ďalších oblastiach, napríklad v histórii vývoja ľudských jazykov. V iných som si však zase oprášila a prehĺbila vedomosti. Za to plus.
Mínusom je však rozhodne zaujatosť autora v rozličných diskutabilných témach. Aj od populárno-náučnej knihy očakávame neutralitu a nie okaté fandenie genderovým stereotypom či génovej manipulácii, pri ktorej, mimochodom, vôbec nespomenul riziká z nej vyplývajúce. Tiež nepovažujem za neutrálne považovať Downov syndróm za fajn ochorenie, ktoré je v podaní autora dokonca priam životný bonus a nie niečo, čo spôsobuje ťažké orgánové poruchy. Ide o cielené zamlčiavanie faktov. Taktiež ma nebral autorov silný odpor k čomukoľvek, čo aspoň vzdialene zaváňa eugenikou, ale na druhej strane prejavoval úplnú ľahostajnosť k surovým pokusom na zvieratách, vďaka ktorým sa naša znalosť o genóme získavala.
Tri hviezdy s tým, že viac už tohto autora nevyhľadám.
Veľmi zaujímavá kniha, moja prvá od tohto autora, ale nie posledná. Mení náš pohľad na stormy ako na hlúpe bezmocné stĺpy, odhaľuje, že sú oveľa zložitejšie, prispôsobivejšie a vplyvnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. A to bez ezoteriky o nejakej múdrosti matky prírody – naopak, cez vedu zvanú epigenetika. V hrozbe globálneho otepľovania odhaľuje svetielko nádeje. Je určite potešiteľné, že najlepšie, čo môžeme urobiť, je zasahovať do lesov čo najmenej, namiesto otrockej lesníckej práce, ktorá vyprodukuje slabé, chorľavé stromové plantáže. Kniha je zrozumiteľná a čítavá. Jediné, čo by som vytkla, je trochu prílišná zaujatosť, ktorá z niektorých pasáží trčí. Zdá sa, že autor napríklad schválne podceňuje životnosť drevených výrobkov a nevysvetľuje dostatočne, prípadne vôbec, niektoré protiargumenty svojich teórií. Chcem autorovi veriť, veď výrub stromov neznášam, no aj tak by som vedela argumentovať proti nemu.
Čítala som až po prečítaní série Spomienka na Zem, na smolu tohto diela. Táto knižka sa mi napriek niekoľkým zaujímavým a odvážnym nápadom javí nesporne slabšia ako spomínaná trilógia. Trilógia mala vysokú pestrosť tém aj štýlov, odborné výklady striedali hlboké emócie. Guľový blesk síce prestupuje melanchólia, ale nijako hlboká. Emočne je plochšia a nevyváženejšia, výkladov a opisov je viac než pocitov či samotného deja. Čo však nechýba v oboch príbehoch, sú nelogizmy, hlavne ku koncu. Aj motivácia hlavného hrdinu, po väčšiny knižky zrozumiteľná, zrazu z ničoho nič zmizne a vedie k absurdnému zakončeniu.
(SPOILER) King sa vracia k už niekoľkokrát spracovanému námetu s dospievajúcimi deťmi s nadprirodzenými schopnosťami. Tie deti s týmto obdarením, ktoré nenaverbovali do ničenia paprskov Temnej veže, ani nevysali príšery z Doktora spánku, chytá za spočiatku nejasným účelom hrozivá Inštitúcia.
Až na neuverenie, že je to od starého, známeho a skúseného autora, ako je King. Príbeh je totiž plný chýb, ktoré vídame u začínajúcich spisovateľov. Najmä čo sa postáv týka. Hlavný hrdina Luke má byť údajne dieťa s nemerateľne vysokým IQ, ale inak normálne. No, na mňa tak nepôsobil. Je nadpriemerne inteligentný, to áno, ale nemerateľne vysoké IQ v žiadnom prípade. Inak by predsa musel myslieť na to, že na útek si má vziať nejaké jedlo, ktoré bolo ľahko dostupné, či sa aspoň najesť a napiť do prasknutia. A vôbec, myšlienku na útek a zvažovanie x možností by som u génia očakávala omnoho skôr. Luke síce jedná v mnohých iných ohľadoch múdro, ale tá múdrosť vyzerá skôr ako následok osobnej zrelosti a skúseností, ktoré však vo svojich dvanástich nemal kde získať. Absolútne mu chýba detská emocionalita. Čo je však ešte absurdnejšie, rovnako zrelo konajú aj ostatné deti, ktoré neospravedlňuje ani genialita. Zabili mi milovaných rodičov? V poho. Mučia ma? Neva. Ide zomrieť? Fajn. Prichádzam o prvú lásku? Čo tam po tom... Toto nie sú deti, toto nie sú ani ľudia!
Konanie Inštitúcie tiež nedáva zmysel. Prečo pri únosoch detí vraždí ich rodičov, keď ich stačilo jednoducho uspať? Veď čím väčší zločin, tým viac vyšetrovania, čo by mohlo viesť na stopu Inštitúcie. Áno, v prípade Luka to mohli zvaliť na to, že ich zabil on ako rádoby šialený génius, ale čo v prípade ostatných detí? Sériové zmiznutia detí sprevádzané vraždami oboch rodičov vyzerajú veľmi podozrivo v porovnaní s bežnými zmiznutiami detí! A prečo Lukovi nevložili do ucha čip, kým bol v bezvedomí? Načo deti mučiť aj tam, kde to netreba, a tak u nich zvyšovať odpor a vzdor? Navyše, mohol im utiecť už v dobe medzi prebratím sa z bezvedomia a vložením čipu. Čo si myslím, že by pravý génius aj urobil.
Vzhľadom na to, koľko chýbalo v motivickej stránke postáv, neviem pochopiť, prečo je kniha taká dlhá. Nebola nudná, nebola v nej vata, len rozmýšľam, ako sa vo svojej postate prostý a slabo zdôvodnený príbeh dal napísať na toľko strán.
Anotácia lákavá. Téma zaujímavá – žena s mnohými talentami skončí nezamestnaná, nemilovaná, bez priateľov a bez domáceho maznáčila. Tak sa pokúsi o samovraždu, no v priestore medzi životom a smrťou dostane možnosť prežiť si všetky alternatívy, v ktorých sa rozhodla inak. Nahrádza samú seba v paralelných vesmíroch (bez spomienok na minulosť svojich alternatívnych ja) a sleduje, ako si tam žije.
Spracovanie je strašné. Síce čítavé, ale totálne neuveriteľné, skratkovité s predvídateľným, hlúpym záverom. Autor si na takú obrovskú tému, ako sú paralelné životy a alternatívne reality, zvolil príliš malinký priestor. Toto je ako pokúsiť sa napísať Pána prsteňov na dve strany. Do hlavnej hrdinky som sa nevedela absolútne vcítiť, pretože jej emócie boli buď nijaké, alebo plytké, opísané v rýchlosti a polopate. Základná premisa príbehu nedáva zmysel. Ako môže jedno jediné rozhodnutie viesť človeka k tomu, aby sa stal rockovou hviezdou či olympijskou plavkyňou? Nebolo tam treba tých rozhodnutí viac? Napríklad aby sa po celú dobu výstupu na vrchol neozhodol to vzdať? Muselo existovať množstvo variant úspechu a nielen takých, kde bola účelne naaranžovaná smrť hrdinkiných blízkych, aby sa nám dostalo trápneho poučenia: že sláva je fuj, úspech je fuj, veda je fuj, rodina je fajn, ale najlepšie zo všektého je premrhať všetky svoje talenty a pozitívne ovplyniť troch ľudí nameisto pozitívneho ovplyvňovania miliónov či bojovať proti globálnemu otepľovaniu. A ešte mať aj mŕtveho kocúra. Nie, toto naozaj neprehltnem. Neprehltnem ani to, aké boli všetky životy vykonštruované tak, aby do nich Nora hladko zapadla a bez spomienok sa v nich bez problémov pohybovala a nikto to neriešil. Nanajvýš sa jej opýtal, či je v poriadku, a keď odpovedala, že áno, zakaždým to nechal plávať! Norina ohromná vynaliezavosť a rečníctvo je v úplnom protiklade s tým, že pred ľuďmi máva trému. Čitateľ skrátka strašne cíti, ako sa postavy správajú proti všetkej logike a prirodzenosti, ako sú nasilu strkané autorom presne tam, kde ich chce mať.
Kniha mala pre mňa iba jeden jediný silný moment. Keď hrdinke umrel (a ešte raz umrel) jej tigrovaný kocúr. A to iba z dôvodu, že sama chovám tigrovaného kocúra. Vraciam knihu do nepolnočnej knižnice a rozhodne nikomu neodporúčam.
Tri príbehy z tejto zbierky mi utkveli v pamäti možno aj po dvadsiatich rokoch, odkedy som túto knižku prvý raz čítala. Celková úroveň poviedok v celej zbierke však nie je nijako závratná. Niektoré príbehy sú nezrozumiteľné, iné nezaujímavé až banálne. Ale tri, napriek nedokonalostiam, vo mne zarezonovali veľmi silno. Nebude asi náhoda, že ich autormi sú naozaj zvučné mená. Boli to:
- Aspoň čosi pre nás tempunautov od Philipa K. Dicka,
- Človek v jeho čase od Briana W. Aldissa
- Všetci vy zombiovia… od Roberta A. Heinlena.
Na skutočnú udalosť zaujímavé čítanie. Priznám sa, niektoré pasáže z predstavovania postáv a okolností som vynechala, pretože šport ma absolútne nezaujíma. Od pádu lietadla je to však napínavé čítanie a z Nandovej cesty cez hory sa priam zatajuje dych. Záver opäť slabší.
Čítala som až mnoho rokov po prečítaní Pána prsteňov. Čítať najskôr trilógiu a potom Hobita nie je zlé – človek má síce vyspojelrované, že Bilbo prežije a dostane sa k Prsteňu, ale čitateľ konečne vidí, ako presne (aj keď túto scénu si v Pánovi prsteňov pripomenieme) a tiež ako Bilbo prišiel k ďalším artefaktom, ako sú brnenie z mithrilu či svojmu meču Žihadlu. A najmä ako prišiel k svojím dobrodružným sklonom. Podľa Pána prsteňov som ale čakala, že v Bilbovi bude viac prirodzeného dobrodruha – v skutočnosti je však, ako každý bežný hobit, väčšinou len vlečený družinou, do akcie odkopávaný čírou nevyhnutnosťou a neustále je mu smutno za pokojom domova.
Táto kniha nejde až tak do hĺbky a podrobností ako Pán prsteňov. Nemá preto ani toľko atmosféry. Zato je, aspoň formálne, akčnejšia, hoci akčné scény v podaní Tolkiena ma veľmi neberú. Schéma deja je taká, že putujúca družica striedavo narazí na tvory, ktoré ich takmer zabijú, a potom zase na tvory, u ktorých si oddýchnu, dobre sa najedia a doplnia zásoby. Táto umelá symetria sa ale azda dá rozprávke odpustiť.
Táto knižka stojí za prečítanie len preto, aby ste videli, ako sa dá taká drastická téma ako masaker na strednej škole dá napísať preružovelo, jemne a naivne. Všetci padli jedinou čistou ranou, krvi je tam len čo by sa za necht vošlo, a čo je najtrápnejšie, všetky postavy sú neuveriteľne vyzreté, empatické a nesebecké. Áno, ten bol bitkár, tá pije, iná jednala trošku arogantne, ale všetci si to uvedomujú a do hĺbky najhlbšej ľutujú. Nikto sa ani len nepokúša ospravedlniť svoje minulé zlé správanie, všetci si sypú vrecia popola na hlavu a ja len ostávam v nemom úžase. Hlavná hrdinka sa neustále pranieruje za to, aká je sebecká, pričom je však ten najnesebeckejší človek pod slnkom. Toto nie sú skutoční teenageri, ani skutoční dospelí ľudia. Tak prezretí anjelici existujú len v románoch. Dokonca necítia nenávisť ani len k vrahovi ich kamarátov, ktorého osobnosť tam ako jediného rozobraná nie je, ba ani jeho meno, čo mi dosť prekážalo. Možno by narušilo tento absurdne naivný obraz?
Nechápme sa zle – ak by bol lepšie opísaný osobnostný vývoj postáv a hlavne sa im ponechal sem-tam nejaký chlp zápornej vlastnosti, tak by som to prehltla. Ale toto, bez ohľadu na to, akú hlbokú tému to rozoberá, je len plytké, plytké, ešte raz plytké. Zápletka vyzerala zaujímavo, ale ku koncu knihy som mala pocit, že to bolo veľa kriku pre nič. Totiž, ono temné tajomstvo, ako vyzerali posledné okamihy teenagerov naozaj – v skutočnosti nie až také temné – sme sa dozvedeli už v strede knihy. Čakala som ďalšie prekvapivé odhalenia, ale ono nič. Teda, jedno ešte prišlo, ale zo stoličky ma vôbec nezodvihlo. A preto hoci som spočiatku stránky obracala dychtivo, knihu som dočítala len s veľkým sebazaprením. Štýl bol čítavý, no tie postavy sa skrátka nedali vydržať.
Dosť ma pobavilo, že hlavná hrdinka sama seba v štrnástich označila za asexuálku len preto, že sa síce už viackrát zamilovala, ale vo svojich zrelých štrnástich rokoch ešte nevidela nikoho, s kým by sa túžila vyspať. Opäť, ak by na to bolo lepšie odôvodnenie, napríklad tlupa promiskuitných kamarátok, ktoré by jej do hlavy natlačili kaleráby o tom, že panenstvo treba stratiť pred pätnástkou, dalo by sa to pochopiť. Ale za týchto okolností si vravím len WTF?
No a klasické klišé novodobých teenagerských románov – pripravte sa na obvyklú pestrú prehliadku národností a sexuálnych orientácií teenagerov, pričom nikto s nikým nemá kvôli tomu absolútne žiadny problém, lebo všetci sme, opakujem, tak strašne zrelí.
Dielo o ľúbostnom trojuholníku pre čitateľov, ktorí nechcú túto typickú tému červenej knižnice čítať v prevedení červenej knižnice. Toto je prepracovanejšie, hlbšie a najmä ani trochu nie idylické či romantické. Napriek tomu však nebolo pre mňa. Keď scény začnú byť konečne trochu napínavé, nasleduje preskok do iných scén, do ktorých je veľký problém sa začítať. Dej bol prakticky minimálny a vlečúci sa, čo by mi až tak nevadilo ako skutočnosť, že bol prekladaný zdĺhavými opismi a najmä ponormi do oblastí z rôznych odborov. Na jednej strane klobúk dole pred autorovou rozhľadenosťou, na druhej strane to ale ľuďom mimo odboru nič nedá. Ako biologička som rozumela len biologickým pasážam, ale tie literárne, filozofické a náboženské ma riadne nudili. Človek, čo dané diela nečítal a téme sa nevenuje, pri nich skrátka nemá ani obraz ani zvuk a snaha autora priblížiť mu tieto pasáže je minimálna. Ďalej ma neoslovili ani hlavné postavy, aktéri trojuholníka, všetci traja nesympatickí. Leonard bol z nich najhorší a duševná choroba to vôbec neospravedlňuje, ale ani k Madeleine a Mitchellovi som si nevytvorila pozitívny vzťah. Hoci sme sa do ich hláv ponárali niekedy dosť podrobne, aj tak som im a ich rozhodnutiam zďaleka nie vždy rozumela. Príbeh sa dá chápať aj ako učená omáčka okolo obohratých ľúbostných patálií, ktorým však možno uznať aspoň originálny koniec.