Adhara
přečtené 552
Ztracený přístav
2013,
Tana French
Čítanie knihy ma bavilo. Obsahuje presne to, čo mám rada - hĺbku, psychológiu, realistickú ponurosť, problémy, ktoré sú mi blízke a okorenenie strašidelným motívom. Skončilo to tak ako som u Frenchovej zvyknutá - klasicky zle a depresívne. Ale sklamalo ma, že podobne ako v jej knihe Vtedy v lese, aj tu sme síce vraha odhalili, ale tá najväčšia záhada zostala nevysvetlená. A vyšetrovanie v tomto smere neuzavreté (nenapísala, ako to dopadlo s hľadaním deratizátora). Autorka opäť nechala otvorenú možnosť nadprirodzena, ktorú naznačovala aj vo Vtedy v lese. Nadprirodzeno mám síce rada, ale až z takýchto otvorených koncov nie som nadšená. 3,5 hviezdy.... celý text
Život Mony Lisy
1983,
Pierre La Mure
Zaujímavo napísaný historický román. Ani zďaleka sa nezaoberá len Lisou, ale aj inými dôležitými osobami, ktoré formovali tú dobu. Dejepis ma príliš nebaví, ale významné historické postavy sú opísané pútavo, zapamätateľne, uveriteľne, pochopiteľne. Len ma prekvapilo, že Leonardo da Vinci je opísaný ako samoľúby, lenivý naničhodník a vetroplach, ktorý vraj nedisponoval žiadnym technickým, sochárskym ani architektonickým talentom. Jediné, čo mu autor uznal, bolo kreslenie a maľovanie, ale aj v tom mu vytkol mnoho chýb. To sa dosť zráža s obrazom všestranného génia, aký o ňom mi, bežní ľudia, máme. A chýbalo mi aspoň pár slov k okolnostiam Lisinej smrti...... celý text
Eleanor se má vážně skvěle
2017,
Gail Honeyman
Príbeh sa čítal ľahko, napriek tomu, že nemá nejaký akčný dej, ba dokonca i napriek tomu, že mi dej čím ďalej tým viac vadil. Dokonca aj napriek tomu, že módu, líčenie a tieto témy vôbec nemusím. Prvá polovica knihy bola OK. Eleanorino správanie, ktoré ju dostáva do humorných situácií, som síce niekedy nechápala, ale viem si predstaviť, že takto sa žena, ktorá nemala príležitosť pobrať sociálne návyky a vedomosti, bude správať. Aj keď sú jej názory niekedy na hlavu, páči sa mi, že ich má, že nedbá na okolie, že si za nimi stojí. Mám rada sebavedomé postavy s vlastnou hlavou. A tiež postavy, ktoré sa majú radi – tak mi spočiatku pripadala. Skutočne som jej priala, nech si získa toho speváka, čo aké je to nepravdepodobné, a nech len prebohaživého neskončí vo vzťahu s Raymondom. Bohužiaľ, autorka moje prosby nevypočula. Príbeh sa, ako vždy, začal posúvať totálne otrepaným klišé a neuveriteľným smerom. Eleanor sa začne nenávidieť a mne to absolútne nedáva zmysel, keď bola v skutočnosti tou najnevinnejšou obeťou, akú si možno predstaviť. Obzvlášť po depresívnej epizóde som už knihu čítala len s obrovským sebaúsilím. Všetko v Eleanorinom živote sa začne dávať do poriadku zázračne rýchlo a hladko. Život tak ale nefunguje – keď človek bojuje s problémami, je to skôr dva kroky vpred, jeden krok vzad. Alebo dva kroky vpred, dva kroky vzad. Alebo dva kroky vpred a tri kroky vzad... ale Eleanorino zotavovanie nenarušila ani jediná drobná nepríjemnosť. Bola vytiahnutá z kaše a všetci ju zrazu majú radi, kolegovia, ktorí ju považovali za cvoka, sa zrazu tešia z jej návratu do práce... Takto to ale v reáli skutočne nefunguje a ak si to prečíta niekto s podobnými problémami, nemotivuje ho to, len akurát naštve.... celý text
Vidění
2014,
Vilma Kadlečková
Slabšie ako predošlý diel, a napriek tomu, že neobsahuje žiadne súvisiace menšie diela, je to pre mňa asi zatiaľ najslabší diel série. Začiatok bol dobrý, logicky rozvíjajúci predošlý diel. Koniec bol tiež dobrý, ako vždy, správne navnadzujúci na nasledujúcu knihu. Len to medzi tým sa mi nepozdávalo. Príbeh – ako som si všimla už v predošlých dieloch, len to zatiaľ bolo aké nevýrazné, že som to nepovažovala za hodné komentára – sa totiž zreteľne začína drobiť. Stále sa vynárajú nové postavy a nové zápletky a človek márne čaká, kedy to konečne začne dávať nejaký spoločný zmysel. Isteže, sme ešte len v polovici série, takže sa veľké veci nemusia uzavierať, ale mohlo by to byť uzavretejšie a vzájomne prepletené aspoň o trochu viac. Čo je horšie, staré zápletky, staré udalosti zostávajú do značnej miery nedoriešené. A postavy na ne zabúdajú. Akoby mala autorka pocit, že sa postavy, i napriek tomu, čo sa im stalo doteraz, nudia, a musí chytro sekať nové udalosti, aby ich zabavila. Lenže ony predsa ešte nedoriešili staré udalosti! Isteže, môžu sa nám diať stále nové a nové veci, aj keď nemáme vyriešené to staré, ale v takom prípade sme z toho psychicky aj fyzicky zničení, v hlave sa nám víri obrovské množstvo myšlienok, staré problémy, nové problémy, kolabujeme. Kdežto tieto postavy sú v pohode, neuzavreté záležitosti ich takmer nijako netrápia. Stafford napríklad neprejaví nijaký údiv, že Lucas je stále nažive. Sofia sa síce dožaduje vysvetlení, ale napokon sa nechá odbiť a ďalej nerieši, čo sa s jej bratom deje. Pinky sa tiež na nič nevypytuje a navyše jej postava stráca na uveriteľnosti. Mrzí ma jej skoková zmena povahy, ktorá túto jedinú odlišnú ženskú hrdinku zaradila do dlhej rady ostatných ženských postáv série, všetko drzích cyničiek na jedno kopyto. Najčudesnejšie je však nevypytovanie sa a neistota u samotného Lucasa, ktorý prejavuje šokujúcu ľahostajnosť voči tomu, čo sa deje s jeho telom, voči svojmu zázačnému prežitiu, voči Morrisonovej chorobe, ktorá ho predsa ešte stále môže zabiť. Veď sa s ním predsa deje čosi úplne neznáme! Kto vraví, že je z problémov úplne vonku?! A navyše sa z neho stáva... niekto, kým, podľa predošlého dielu, vôbec byť nechcel! A on to má na saláme?! Lucas je celkovo v tejto knihe podivne vlažný a pasívny. Ešteže mu aspoň iné postavy vytkli, že má len plno kecov a skutky nikde. Som rada, že si to autorka uvedomuje. Podivný a nedôveryhodný je tiež postup pri „nehode“ kozmickej lode. Úplnou samozrejmosťou je predsa snažiť sa čo najskôr dostať ľudí z poškodeného korábu preč! To ale nikomu z pozemšťanov ani nenapadne. Áno, narazili by na odpor Össeanov, ale skúsiť to mali! A keďže bolo už dlho jasné, čo Össeania s nešťastnými preživšími chystajú, ako to, že to nevzbudilo v pozemskej spoločnosti väčší odpor? Najmä zo strany príbuzných posádky? Vo všeobecnosti čím ďalej, tým menej rozumiem správaniu a reakciám postáv. Občas sa ešte nájde dobre zdôvodnená akcia a čin, ale čoraz častejšie len nechápavo krútim hlavou. A napokon, ani ten štýl mi už nepripadá až taký dobrý. Veľké udalosti nie sú správne vygradované, ani akčne napísané. Človek má pocit, že nič, nič, nič, len zrazu, bez varovania, udalosť, ktorá prevracia všetko doterajšie naruby. Áno, ono tam tá príprava na daný dejový zlom je, ak sa čitateľ sústredí, ale pri bežnom, relaxačnom čítaní to pôsobí ako blesk z jasného neba.... celý text
Pád do temnot
2014,
Vilma Kadlečková
Dávam štyri hviezdičky, lebo je to predsa len trochu lepšie než tretí diel (a na rozdiel od predošlých dvoch to nekazia žiadne dodatky na konci) a to aj vďaka tomu, že dej sa konečne pohne o väčší kus. Pozornosť sa od Folmahiwa obracia späť k Lucasovi, ktorý v druhom dieli, vyjadrené slovami jednej z postáv, pôsobil len ako Folmahiwova podržtaška. Teraz sa však ukazuje, že je z tejto dvojice ten dôležitejší. Lucas opustí predošlý viac-menej stoický postoj k svojej chorobe a trochu skokovo (z môjho pohľadu) prepadne zúfalstvu, hľadá pomoc na všetkých možných a nemožných miestach. Skončí sa Pinkin a Lucasov tanec okolo listu od Lucasovho otca (aj keď predtým si okolo neho zatancujú priam neznesiteľne) a dočkáme sa aj smrti jednej z postáv. Lucas sa konečne stretne s Kamëlë. Zároveň sa odhalia či aspoň poodhalia ďalšie tajomstvá minulosti postáv. Naplnili sa moje predpoklady, že smrť istých postáv v minulosti nebola náhoda. Príbeh sa číta pomerne dobre, aj keď nie špičkovo. Pri opisoch čudných stavov vedomia mávam výpadky, tiež začínam mať zmätok vo vedľajších postavách. Nepomáha mi ani to, že okrem Pinky majú všetky rovnaký druh cynicko-sarkastickej reči a vnútorných monológov. Nezaškodilo by mať na začiatku či konci nejaký ich zoznam aj s funkciami. Toto ale platí pre všetky doterajšie diely. Na druhej strane, cením si, že autorka ide do takej psychologickej hĺbky. A aj keď sú všetky postavy nesympatické, vypočítavé a viac-menej bezcitné, sú po väčšinu času aspoň pochopiteľné. Dialógy sú fajn a postava Lucasa pekne prepracovaná. Hoci sa v tomto dieli javí morálne ešte horší než v predchádzajúcom, zároveň sa objavili dôvody, prečo ho ešte viac ľutovať než v predchádzajúcom dieli. Preto som si s nádejou kúpila rovno diely 4, 5 a 6.... celý text
Ostrov panenek
2023,
Jeremy Bates
Skôr 2,5 hviezdičky než 3. Vôbec som sa nebála. Buď je to tým, že ma už v tomto veku nič tak ľahko nevydesí, alebo tým, že som z Batesovej série o najdesivejších miestach sveta prečítala už tri knihy a tušila som, k akému rozuzleniu to smeruje. Ani na okamih som neuverila tomu, že na ostrove straší duch alebo oživené bábiky. Hoci autor sa snažil vyvolať toto presvedčenie, intenzívne až kŕčovito, povedala by som. Nechcem však povedať, že Batesove strašidelné miesta sveta sú na jedno kopyto. Je tu dosť ozvláštnení a neopakujúcich sa prvkov na to, aby stáli za prečítanie. Nič viac ako ľahko čítavú oddychovku však od toho nečakajte. A prekvapivé momenty tejto knihy sú prekvapivé skôr z dôvodu, že sú absurdné. Napríklad je krajne neuveriteľné, ako rodičia dospeli k rozhodnutiu zabiť svoje dieťa. K tak šokujúcemu, radikálnemu a proti rodičovským inštinktom spejúcemu riešeniu došli prirýchlo. Aby to bolo uveriteľné, vyžadovalo by si to aspoň trikrát viac priestoru, opisov, autorského presviedčania. Už od umiestnenia Maríe u diabolských mníšok spadla jej dejová línia do absurdností a viac z nej nevystúpila. A to i napriek tomu, že som s Maríou súcitila a jej postava ako taká mi pripadala uveriteľná. Naproti tomu mi postavy zo súčasnosti pripadali aspoň spočiatku dosť nesympatické.... celý text
More pokoja
2024,
Emily St. John Mandel
Strašné. Ak by toto nebola jediná kniha, ktorú som mala so sebou na chalupe, tak ju nedočítam. Najprv plytké opisy niekoľkých životov nezaujímavých ľudí, ktoré sa vlečú dlho bez jediného náznaku zápletky. S presunom deja do budúcnosti sa to ešte zhorší. Tak veľmi odfláknuto vymyslený svet budúcnosti som azda ešte nevidela, je to úroveň prírodne nenadaného žiaka základnej školy. Budúcnosť o 200 rokov: nijaký nový vynález oproti dnešku, nijaká zmena hodnôt a myslenia ľudí (pritom si vezmime, ako sa zmenili za posledných 200 rokov v skutočnosti!), len budú kolónie na Mesiaci. Budúcnosť o 400 rokov: všetko rovnaké ako pred 200 rokmi, len v jednej základni na Mesiaci sa pokazí svetlo a vynájde sa stroj času. O tom, ako tieto fantasmagórie fungujú, nedostaneme ani slovko vysvetlenia, opisy sa hemžia kiksami. Cestovanie v čase je plné klišé situácií. Postavy sú mi úplne ukradnuté, absolútne nijako sa nevyvíjajú, hoci sú sledované dlhé časové obdobie. Emócie žiadne. O myšlienkach škoda hovoriť. Celé je to neuveriteľne povrchné a otrepané.... celý text
Príbehy vášho života
2017,
Ted Chiang
Dávam vysoké hodnotenie najmä preto, že je to niečo iné. Fakt iné než sme zvyknutí z mainstreamu, dokonca iné, než sme zvyknutí z (brakovej) sci-fi. Zmieňovaná podobnosť so staršími dielami iných autorov je podľa mňa dosť slabá a niektoré námety sú skutočne veľmi originálne. V niektorých poviedkach nás autor zanesie do svetov, ktoré zjavne nie sú tým naším, fungujú podľa iných pravidiel, ale poctivo sa ich držia a majú vysvetlenia v plnom súlade s logikou daného sveta. Napríklad naozaj neobyčajné poňatia biblickej mytológie. V iných zase spoznávame náš svet, v ktorom sa zjavila nejaká čudesná novinka a opäť logické závery z nej plynúce. Priznám sa, že ako matematickému antitlentu mi čaro matematických point unikalo, ale všetko na mňa robilo dojem dobrého vzdelania a inteligencie autora. Najviac sa mi páčila poviedka Keď sa vám páči, čo vidíte. Najmenej ma oslovil čudesný svet Sedemdesiatdva písmen, kde si nie som istá, či som pointu a hlavnú myšlienku správne pochopila. Každopádne, ak ste ako ja otrávení z toho, že väčšina kníh je stále o tom istom, dajte šancu tomuto.... celý text
Hypotéza lásky
2022,
Ali Hazelwood
Nedočítané. Sama som bola single študentkou biológie, ale v tejto hrdinke som sa absolútne nenašla. Absolútne. Ani v tom prostredí. Prekvapil ma preto autorkin doslov, že ona sa v takom prostredí reálne pohybuje. Asi to v tej Amerike majú úplne inak ako u nás. Škoda tiež, že autorka nevyužila potenciál akademického prostredia, že sa tam mihne možno jedno biologické slovíčko za desať strán. Takto autorka pôsobí, akoby o tom nevedela nič, len mala poruke slovník biochemických hesiel. Z hrdinkinho uvažovania, absurdnej sebaobetavosti a nulovej sebaúcty som šalela, takéto postavy absolútne nenávidím. Nerealistickosť podčiarkovala nudná klasická schéma - ona chudobná, on bohatý a s vyšportovanou hruďou, samozrejme (vidiac toto slovné spojenie sa mi chce zvracať) a v súčasnej dobe "povinná" dávka národnostne pestrých a LGBT postáv. Samé klišé, nič nové pod slnkom.... celý text
Mise Saturn
2018,
John Sandford (p)
Sklamanie a ľútosť, že som si túto knihu kúpila. Celkový dojem je ten, že autor chcel napísať niečo o motoroch poháňajúcich kozmické lode a postavy a dej k nim prilepil len akýmsi násilím. Všetky postavy sú veľmi, ale že veľmi nesympatické (súcitila som jedine ak s kapitánom čínskej lode), Sandy je nesmierne odporný a jeho popularita absurdná. Nábor na misiu k Saturnu pripomínal film Armageddon – čím väčší mamľas a neschopák, tým lepšie, výcvik žiadny, veď načo, zdravotné vyšetrenie a príprava tiež netreba, veď ide len o najdlhšiu a najvzdialenejšiu misiu ľudstva. Nikoho absolútne nevzrušuje, že pri Saturne sú známky mimozemskej inteligencie, ktorá by mohla byť nebezpečná. Nikto sa nebojí, lebo vraj „už o nás určite vedia a nezničili nás, takže budú asi priateľskí“. To je čo za logiku? Stalkera od Strugackých autor nepozná? Ani nechcené ublíženie? Alebo ublíženie z dôvodu, že mimozemšťania považovali ľudstvo za príliš málo technicky vyspelé na to, aby im mohlo uškodiť, no ak uvidia, že už technologicky zvláda poslať výpravu k Saturnu, zmení im to pohľad? A čo si vlastne tí, ktorí misiu pripravovali, mysleli, že budú posádky robiť, až sa k Saturnu dostanú? Nepripravili ich na mimozemské stretnutie vôbec nijako. Namiesto toho treba riešiť „vážne“ otázky, ako kamery, vizáž moderátorky, sex, hudobné nástroje a zase sex. Problémy, ktoré boli pri ďalekých kozmických misiách predpokladané už dávno, postavy objavujú až teraz, aby im autor dlhú vesmírnu cestu spestril. Keby mimozemšťania nepripravili pre ľudstvo červený koberec, mohli by po celých tých náročných vesmírnych pretekoch v Saturnovom prstenci akurát tak bezmocne zalamovať rukami. Príbeh je taký plný snahy o komerčnosť, že nemá s hard scifi prakticky nič spoločné. Až na ten popis pohonu, no. A napokon, rozuzlenie toho, čo sa to pri tom Saturne nachádza a načo to slúži, je úplne na hlavu. Mimozemská čerpacia stanica? To ako vážne? Medzihviezdnym lodiam sa oplatí spáliť extrémne množstvo paliva, aby spomalili z relativistickej rýchlosti na nizučkú obežnú rýchlosť Saturna, tam dotankovali a zase spálili extrémne množstvo paliva, aby sa opäť rozbehli? O zmene kurzu ani nehovoriac? Neodporúčam.... celý text
