Igor1311 komentáře u knih
po odmyslení si už tradičného sovietskeho pátosu /neodsudzujem ho, kniha je poplatná svojej dobe/ sa dotávame k skvelému životopisu jedného z najväčších postáv vojenstva 19. storočia. Kutuzov bol žiakom ešte väčšieho vojvodcu, a to Suvorova. Škoda, že títo dvaja spolu nebojovali v napoleonských vojnách, bolo by zaujímavé, ako by dopadol stret Suvorova a Napoleona.
Mimo toho však Kutuzov bol špecifická postava svojej doby. Dlho a často upadával do nemilosti cára. Veľké meno si vytvoril vo vojne s Tureckom a jeho hviezda naplno zažiarila vo Vlasteneckej vojne. Vo vysokých vojenských a politických kruhoch málo oblubený, najmä kvoli svojmu sposobu vedenia vojny na ruskom uzemí. Vojakmi a obyčajným ľudom však zbožnovaný, vedel sa milo prihovoriť aj tomu najposlednejšiemu človeku. Jednoducho zaujimava postava, ktorá svoje nadanie mohla ukazat uz pri Slavkove, keby opraty spojeneckej armády nedržali v rukách Rakušania.
Voltaire je známejší najmä ako osvietenský filozof, no za tento opus by sa nehanbil ani vtedajší najlepší historik. Za svoj cieľ opisu si vybral dvoch z najmocnejších panovníkov a súčasníkov tej doby - severského giganta Karola XII. a slnko v ľudskej podobe, Ľudovita XIV.
Opis vlády Karola je opísaný úchvatne. Mladého kráľa opísal vskutku vynikajúco. Opieral sa o mnoho dostupných dokumentov a memoárov /však boli súčastníci/, opísal ho ako silného a neúprosného kráľa, akým aj bol. Od nástupu na trón sa ihneď musel pustiť do vojen so susedmi, v ktorých si viedol nad očakávania. Okrem záverečnej fázy vojny s báťuškom cárom Petrom. Pri Poltave utrpel veľkú porážku, ktorá ho priviedla do Osmanskej ríše, kde bol nútený žiť niekoľko rokov. Ani v tejto zlatej klietke však neupadal na duchu a snoval plány /aj napriek nepriazni osudu/ o znovuzískanie stratených území. Ruská kampaň sa mu však stala osudná a v tridsiatichšiestich rokoch sa životná púť tohto tvrdého kráľa skončila. Švédsko po jeho smrti už nikdy nebolo takou veľmocou, ako za jeho vlády.
Takmer celá vláda Ľudovíta XIV. bola poznačená vojnami. Už po korunovácii sa ako päťročný musel popasovať s povstaním, frondou. Po jej potlačení na ňu zabaudol, ale nikdy ju neodpustil. Možno už tento jeho prvý konfilkt ho poznačil a vojny boli za jeho vlády akousi samozrejmosťou. Určite to však nebol žiaden vojnový štváč či masochista vyžívajúci sa v zabíjaní. Bola to doba, kedy sa diplomatické a politické záleťitosti rozhodovali na bojových poliach. Aby Francúzsko bolo vojenskou veľmocou, veľmi rýchlo pochopil, že musí dôjsť k reforme v armáde. Ako prvý zaviedol pravidelné uniformy a rozšíril kategórie hodností. V mnohých vojnách bol nesmeirne úspešný, no na sklonku jeho vlády sa prejavovala vyčerpanosť zdrojov a silná aliancia spojencov.
Ľudovít je však známy pre svoj štýl života. Preto Voltaire pomenoval dielo ako Storočie Ľudovíta XIV. Za jeho vlády vznikol osvietenský absolutizmus, kedy je panovník doslova hlavou všetkého, no vláde v súlade s rozumom. Došlo k veľkému rozvoju umenia vo všetkých smeroch, veľký boom nastal v architektúre. Vznikali paláce ako Louvre či notorický Versailles. Avšak tento jeho prepychový život a život celej šľachty viedol k veľkým rozdielom medzi nimi a poddanými, čo o pár rokov vyvrcholilo vo Veľkú francúzsku revolúciu.
Ľudovíta si za vzor vzali mnohí ďalší panovníci z európskych dvorov. Osvietenstvo a jeho absolutizmus sa rozšíril na všetky svetové strany a v Európa sa posunula míľovými krokmi vpred.
Celkovo sa jedná o jedno z najlepších historických diel, aké sa mi dostali do rúk. Pre doplnenie si obrazu a Kráľovi Slnku doporučujem prečítať si Kovaříkovho Ludvíka XIV., ktorý je dychberúci.
Jednoznačne jedna z najlepších kníh o Napoleonovi, aké sa daju zohnať. Je až prekvapivé, že Manfred napisal taketo monumentálne dielo bez toho, aby sa venoval jeho výbojom - tie boli spomenute len okrajovo, velmi okrajovo. Cela kniha bola tak putavo napisana, že som mal problem sa od nej odtrhnut. Manfred sa venuje hlavne politickej a diplonatickej stránka Napoleona, objasnuje všetky jeho pohnutky a raketovy vzostup. Velmi zaujimavo zachytil vztah medzo Talleyrandom, Fouchem a napoleonom. Samozrejme, ze su tam casti venovane rezimu, v ktorom bola kniha napisana, ale ani to textu neuberá na čitatelnosti. Jednoznačne povinna jazda pre každeho nadšenca Napoleona.
veľmi som sa tešil na tacitove poňatie rímskych dejín, špeciálne na Germániu, ktorá však bola opísaná len na málo stranách. Avšak spolu s Agricolom najzaujímavejšia. Zvyšné Anály a Histórie ma však nebavili, respektíve bavili len veľmi málo. Rozumiem, že sa Tacitus venoval len určitému obdobiu a nemohol opísať celé dejiny Ríma /respektíve jeho dejiny až po svoju dobu/, no bolo to, aspoň pre mňa, pramálo zaujímavé, najmä v porovnaní s Ammianom.
ak ste mladá a nie veľmi známa či úspešná, nezufajte. Chyťte si vplyvneho muža a budete sa mať ako v bavlnke. Podobným heslom sa riadila aj mlada jeanne-Antoinette, ktorá sa votrela do priazne královi Ludovitovi XV. a stala sa jeho hlavnou milenkou. Získala tak obrovsku moc, na krála mala velky vplyv a zasahovala aj do štatnej politiky. V dnešnej terminologii by sme ju mohli označit za zlatokopku, ktorou aj bola. Získala sice obrovsky vplyv, ale aj mocných nepriatelov. Král, ten sexualny nenásytnik, mal vsak pre nu veľku slabosť, asi ako pre kazdu mladu a peknu zenu.
V podstate sa ani netreba cudovať kráľovmu cudzolozstvu, doba bola vtedy ina a akzdy ľlachtic mal bokovky, kráľ dupľom. Zivot Madame de Pomapdour bol však nákladny, ako celá vláda Ludovita XV. uz pocas nej sa zacali ukazovať v krajine velke socialne nepomery, ktore vyustili do revolucie a popravy krála Ludovita XVI.
Grillandi vynikajuco zachytil zivotne osudy jednej z najznamejsich mileniek dejín, zivot na luxusnom kralovskom dvore, celu politicku situaciu vtedajsej Europy, jej vojny a najma všetky Ludovitove lásky a strasti.
obsiahla a podrobná kronika dejín Stredozeme s veľkým počtom mien. Zavedie nás do počiatkov až po vojnu o prsteň moci. po prvom prečítaní silmarillionu nemyslím, že si pamatám prvopočiatky stredozeme a všetky tie mená, no napriek tomu ide o vynikajúcu kroniku
jedna z mala knih, kde mi akosi unikla pointa, takze hodnotit ju nema zmysle. ale kocur Hroch asi najsympatickejsia postava :D
Jedna z najlepšich a najdoležitejsich knih, ktore som cital. Montesquieu ma siroky zaber od historie cez právo, filozofiu ci polemiku. Neopisuje len samotne dejiny krajin ako francuzsko, anglicko či čína a mnohých dalsich, ale píše aj o ich zvykoch a najma o ich právnom systeme. Objasnuje tresty za porušenie zakonov, vznik zakonov a ich zlapšenie. Presne takto by sa aj v sucanosti mali dodrziavať a urcite by sa chytal za hlavu, ako sa dodrzuju. Duch zakonov je kniha, ktoru by si mal prečitat kazdy aspon trochu inteligentny clovek, aby pochopil vznik a vyvoj zakonov.
Prečítal som už viacero memoárov z vojny, no tieto sú jedinečné. De Gaulle sa nezameriaval na opisy bojov, postup vojsk, no jeho politická a medzinárodná analýza vzťahov a udalosti je famózna.
pekné povesti o živote neďaleko Váhu, no či mi trochu prekážalo bolo veľké zameranie na hrady. Viem, že Mednánsky napísal aj knihu povestí priamo o hradoch, tak dufam, že sa v týchto dvoch knihách nejak nevykrádal, no napriek tomu ide myslím o vskutku zaujímavé opisy hradov, miest, prírody a celkového života
Veľmi som sa tešil na túto novinku od môjho obľúbeného autora. Vedel som, čo od knihy očakávať, no musím sa priznať, že som ostal trocha sklamaný. V porovnaní so skôr napísanými časťami série Kingsbridge mi dej prišiel trocha jednoduchý. Rozumiem, že dej sa odohráva v dobách temna, v ktorých sa Anglicko spamätáva z vikingských nájazdov, no ako vravím, dej mi prišiel trocha plytší. Už po pár stranách mi bolo jasné, kto sú kladné postavy a kto záporné, ako sa hlavná lovestory vyvinie. Hlavné postavy opäť šablónovité s veľmi podobnými vlastnosťami ako postavy zvyšných častí série. Keď si však tento nedostatok odmyslím, stále však ostáva veľmi slušný dej s viacerými zvratmi, s množstvom zaujímavých postáv. Možno som trocha očakával nejaké opisy bitiek či nejakej tej stavby. O ne však nešlo a Follett sa pre tentokrát zameral na opis charakteristík postáv. Pre mňa osobne boli najlepšie vystihnuté práve záporné postavy. Keby však Follett odstránil spomínanú šablónovitosť, jednalo by sa o fantastický román. Takto je len veľmi dobrý.
prekvapivo veľmi podobný denník náško kráľa madagaskaru. čakal som však, že v denníku bude opisovať aj svoje pôsobenie v poľských službách, boje s rusmi a jeho následné zajatie. aj napriek tomu ide o veľmi zaujímavé a čítavé spomienky na jeho ruské "pôsobenie", útek z kamčatky a následné putovanie a vládu na madagaskare
jednoznacne velmi zaujímavo napísaná kniha, ktorá pojednáva o príčinách upadku a zániku nielen západnej ríše, ale aj jej dediča Byzancie. Pre mna najzaujimavejšie pasáže boli tie o Hunoch a o barbaroch všeobecne, a z pasáží o Východe jednoznačne megalomanská bitka o konštantinopol. Ju samotnu opísal neuveriteľne živo, akoby tam pri nej bol. Neviem si predstaviť, že by toto čital nejaký laik a neznalec rímskych dejín, najma preto, že nie je písaná "dnešným" štýlom. Napriek tomu je vsak super napísana a bol by som zvedavý na cele vydanie tohto monumentálneho diela, ktoré ma v origináli az šesť zvazkov.
Veľmi zaujímavá kniha, no celkom ťažká na čítanie. Pochopiteľne preto, lebo je písaná v bernolákovčine. Zohnal som si ju len preto, aby som videl progres vo vývoji nášho jazyka. Obsahuje cenné rady pre gazdov a gazdinky a jej rady sa využívajú dodnes. Miestami je to úsmevné čítanie, no musím povedať, že Fándly úplne detailne opisuje co kedy pestovať, ako pestovať, ako sa o záhradu starať, ako postupovať pri škodcoch v záhrade. Odhliadnuc od toho, že autor bol naháčsky farár, nestratil by sa ani ako autor kníh pre záhradkárov ci domácich kutilov.
Perfektne opísaná história súmraku rímskej říše. Pri vyhliadnuti si knihy som si myslel, že dostávam do rúk komplexné dejiny Ríma od vzniku až po jeho zánik. Ammianus však opisuje pomerne dlhé obdobie, akurát prvá časť jeho diela sa nezachovala a tak máme možnosť dočítať sa už len o záverečnej etape existencie západnej ríše. Paradoxne v tomto chaotickom období vládlo pár silných cisárov. Páčilo sa mi, že sa nezameral len na Rím, ale veľa priestoru venoval aj okrajovým častiam ríše.
Najzaujímavejšie sú ale pre mňa opísané práve boje s barbarmi. Opis Hunov, ich spôsob života a bojov je neskutočný, rovnako ako opis vpádu gotskych kmeňov, zrejme preto, že Ammianus bol vojak. Na to, že Ammianus žil kedy žil, jeho spôsob písania je úchvatný a ľahko čitateľný, ako román.
prvá poviedka bola veľmi dobrá, dobrá na zamyslenie o tom, kedy žijeme šťastný život, zvyšne dve klasicke príbehy o láske
Jedna z najlepších odborných kníh, aké som čítal. A pritom sa tvári ako román, nie ako náučná literatúra či historický prameň. Hérodotov štýl písania je veľmi ľahký, pri čítaní som mal pocit, že čítam román z antického Grécka. Jeho Dejiny sú prvou ucelenou publikáciou dejín sveta - teda vtedy známeho sveta. Veľkú časť venuje Perzii a vzťahu Grécko vs. Perzská ríša. Neopomína ani starý Egypt v čase Perzskej expanzie.
Hérodotos nerozpráva len o historických faktoch, ale aj o zvykoch, tradíciách, náboženstve, pohrebných rítoch, ale aj o politike, spôsobu vedenia vojen.
Najzaujímavejšou čaťou pre mňa bol jednoznačne odveký spor Grékov a Peržanov. Spôsob, akým opísal boj pri Maratóne až po Mardionove výboje a bitku pri Platajach je famózny. Jeho dejiny a Zamarovského Grécky zázrak sú zrejme jedni z najlepších publikácii pojednávajúce o starom Grécku.
Neuveriteľne košatý, rozvetvený, zábavný a neuveriteľný príbeh prosťáčika Simplicia. Podľa jeho slov pochádzal z pomerne bohatej rodiny, no rozumu veľa nepobral. Životné udalosti a najmä vojna z neho urobili človeka tisícich tvári, pustovníka, vojaka umelca a kadečo iné. Odvoláva sa na Bibliu a antiku.
Prišiel mi to omnoho menej uveritelne ako Uhorský simplicissimus, dokonca až neuveriteľné, no je to jeden z najznámejších pikareskných románov, ktoré majú nezastupiteľné miesto v dejinách nemeckej literatúry.
Boj proti hoaxom prebiehal už v minulosti. Michalko prostredníctvom miestneho učiteľa v rozhovoroch s miestnymi sefliakmi úspešne bojuje so zaužívanými zvyklosťami, s rôznymi ľudovými povedačkami a zaručenými pravdami. Vzdelaný učiteľ objasňuje ľudu neveriť všetkému, čo sa traduje, nabáda ich na kritické myslenie.
Dobové "hoaxy" však mali svoje čaro. Ľudia sa báli čarodejníc, černokňažníkov, čiernych mačiek, vedeli kedy nesadiť, kedy nepásť dobytok, riadiť sa podľa slnka či mesiaca, pretože jedna babka povedala.
Kniha je aktuálna aj dodnes. Hlavným posolstvom je to kritické myslenie, ktoré mnohým chýba. Určite si treba uchovávať nejaké tie ľudové povery, no treba ich brať s rezervou.
Útla knižočka a krátke, no zaujímavé spomienky o putovaní Maximiliána Hella a jeho druha a zároveň autora knihy. Sajnovics na základe Hellovho denníka urobil len akési zhrnutie ich cesty na ďaleký sever za astronomický pozorovaním. Pozorovanie Venuše však nebolo jediným cieľom, na výprave skúmali podobnosť maďarského a laponskeho jazyka, ale spoznávali aj nové kultúry a zvyky.