Igor1311 komentáře u knih
opäť vynikajuca kniha, rovnako ako všetky zo série a rovnako ako všetky iné, mnoho spomienok učastníkov, mnoho kresieb a vynikajuci opis života na lodi a bojov. Avšak pri takom počte kníh od autora je opakovanie pochopitelne /najmä pri knihách o Napoleonovi/ a ani Války na mori výnimkou nie sú. kapitoly o bojoch kráľa Ludovita XIV. boli už podrobne opísané v knihe Korzari krále Slunce.
Naprosto úžasná a jedna z najlepších častí celej série, v ktorej sa v Uhtredovom živote odohrá mnoho udalostí. Boj o zjednotenie Anglicka trocha ustupuje do úzadia a väčší priestor sa dáva Uhtredovi a jeho osobným záležitostiam. S Ragnarom sa po dlhom čase dočkajú vytúženej pomsty a Uhtred prežije jedno z najťažších období.
Kedysi sa kvôli olmypijským hrám prerušovali vojny, dnes sa kvôli vojnám prerušujú olmypijské hry. myslím, že táto myšlienka vynikajúco vystihuje knihu.
Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že tak ako Zamarovský vie o dejinách písať málokto. Píše veľmi ľahkým a zrozumiteľným štýlom určeným pre širokú a historicky nie veľmi erudovanú verejnosť. Ku každej jednej téme vedie okľukou, ktorá nám ale dá vynikajúcu prehlaď o histórii. Tak tomu bolo aj pri Vzkriesení Olympie. Začal širšie a pretavil nám vznik a rozmach Grécka a jeho následný úpadok spôsobený vpádom Dórov. Z neho sa však Gréci pozbierali a vzniklo ešte silnejšie súštátie. A aj napriek mnohým politickým a vojenským rozporom tu bolo čosi, čo ich dokázalo spojiť. Spojiť tak, že kvôli tomu prerušili vzájomné boje. Hry. Olympijské hry.
Skvele opisuje ich vznik, ich hlavnú myšlienku, priebeh, disciplíny, víťazov /víťazov, ktorí boli vnímaní diametrálne odlišne ako dnešní/. Celý ich priebeh rozoberá dopodrobna, zaoberá sa trestami za podvody, vtedajšími rekordami (porovnáva ich s dnešnými /teda dnešnými, s tými, ktoré boli aktuálne v dobe písania knihy/), opisuje, čo hry znamenali pre celý helenistický svet.
Nezabúda ani na vzkriesenie hier koncom 19. storočia. Porovnáva ich znovuzrodenie a priebeh s antickými, objasňuje prítomnosť a absencie krajín, ich priebeh a posolstvo. nezabúda na register hier a ponuka nám menší zoznam antických víťazov.
Jedná sa o pozoruhodnú publikáciu plnú histórie, športu, umenia, dejín. Mal by si ju prečítať nielen milovník gréckych dejín, ale aj ten, čo sa zaoberá športom a hlavne ľahkou atletikou.
Zas a znova ďalšie spomienky francúzskych vojakov na napoleonské vojny /koľko ich ešte bude? - Ale kľudne ich ešte pár môže byť/. V týchto sa ale nedočítame, ako prebehali boje, ale skôr uvidíme, ako sa na ťaženiach a v armáde žilo (čosi podobné ako u Blazého). Tieto sú však trocha špeciálne v tom, že sú to podmienky troch kavaleristov, ktoré zachytávajú cele napoleonské obdobie. Onyon zachytáva obdobie len po Slavkov. Auvray o Dunajského ťaženia v 1809 roku no a posledný Wolfe Tone od kampane v roku 1813 až po Waterloo a jeho následný odchod do Ameriky. Ako som už spomínal, nečakajte žiadne obsiahle opisy bitiek ako u Marbota, ale kľudný opis života v Grande Armée, ktorý prinášal nielen mnohé dobrodružstvá, ale aj smrť číhajúcu na každom kroku.
Boje vo východní Africe nie sú len skvelým opisom bojov nemeckej armády a ich domorodých spojencov, ale taktiež je to veľmi pekný opis africkej divočiny. Generál Vorbeck podrobne opisuje vedenie partizánskeho boja, mentalitu svojich bojovníkov a najme domorodcov, ktorí boli podstatným elementom pri bojoch. Niet sa čomu čudovať, že bol označený ako najväčšia postava partizánskej vojny, pretože s malým oddielom, ktorý sa neustále zmenšoval dokázal viazať a porážať omnoho väčšie a lepšie zásobené nepriateľské uskupenia. Bola to doba, kedy sa ešte ctil rytiersky kódex a so zajatcami bolo slušne zaobchádzané, teda aspoň z väčšej časti. Text je obohatený o dobové kresby Askariov, o skutočné fotografie života v Afrike, bojov a vojakov.
Nemá veľký zmysel knihu hodnotiť, pretože je výborná ako väčšina Kovaříkovych kníh. Obsahuje mnohé spomienky na boje a na boje a na jeho súkromný život (pri opisoch bojov sa však kovařík už mierne opakuje, čo je pochopiteľné, keďže čerpá myšlienky a zážitky vojvodcov a vojakov, ktorí sa tažení zúčastnili - čiže mnohé pasaze v Muratovi sú rovnaké ako Slavkov 1805 ci mnohých ďalších).
Samotný Murat je zaujímavá postava. S Napoleonom sa dal dopoky počas potláčania vzbury a odvtedy to tiahli spolu až po Lipsko. Nevzisiel z vôbec zlých pomerov, mal sa stať príslušníkom kleru ale kone to všetko zmenili. Po pridaní k armáde a kavalerii sa rýchlo vypracoval do vyšších sarzi a stal sa jedným z najnadanejsich jazdcov historie. Svojimi módnymi vystrelkami sa stal neprehliadnutelnym a svojou urastenou postavou idolom žien. Do každého jazdeckého útoku sa hrnul na čele a tak si získal účtu a rešpekt aj u kozakov, ktorí sa ho nesnažil ani tak zabiť ako zajat.
Ako kráľ bol Murat medzi poddanymi populárny. Snažil sa byť spravodlivý a uľahčiť ľuďom život. Nikdy však nemohol zaviesť v Neapole priveľké zmeny, na to si ho Napoleon držal na krátko. Postupne sa však Muratove a Napoleonove idey rozchadzali. Joachim stavil všetko na jednu kartu - záchranu kráľovstva. Nevypalilo to však dobre a roku 1815 bol zajaty a popravený.
Murat bol jedným z najikonickejsich napoleonskych marsalov, najlepší veliteľ jazdectva, dobrý kráľ, no ako mnohí iní francúzski maršali nevynikal privelkym taktickym myslením.
Autorka je známa najmä ako spisovateľka píšuca pre mladšie ročníky. Tentokrát sa rozhodla pre seriózny historický román a v konečnom výsledku je z toho slušné dielo.
Vedel som, do čoho sa púšťam. Historické romány sú mojou srdcovkou, no tým, v ktorých je silná romantická linka sa vyhýbam. Pri tomto som urobil výnimku, a to najmä kvôli historickým reáliám a obdobiu, ktoré sa mi veľmi páči. Napoleonova éra,
Hlavná hrdinka je mladé dievča /teda mladé na začiatku a knihu končí ako starena/. Avšak prišlo mi, že autorka jej už v útlom naložila priveľký náklad, ale tej úlohy sa zhostila veľmi dobre. Ďalej rozvetvené životné osudy mi prišli priveľmi pritiahnuté na vlasy a ťažké na uverenie. Z Riny sa razom stala dvojitá agentka, neskôr sa dala do služieb Napoleona , prežila všetky úskalia, ktoré jej život nadelil, ktorým sa tiež ťažšie dá veriť.
napriek tomu si autorka dobre naštudovala historické udalosti. Vynikajúco boli opísané boje pri Asperne či Wagrame, politická situácia rovnako slušne opísaná. Rovnako veľmi uveriteľne bolo opísané dobývanie Prešpurka a aj všetky strasti, ktoré prináša vojenské ťaženie.
Čo by som vytkol, boli nejaké historické nepresnosti. Asi dvakrát bol spomenutý ruský cár Pavol I. s ktorým mal Napoleon rokovať o miery po bitke pri Slavkove. V tú dobu bol Pavol pár rokov po smrti a na jeho tróne sedel jeho syn Alexander. Takisto sa tesne pred Slavkovom autorka vyjadrila o Davoutovi ako o generálovi a následne o maršalovi. Do maršalskej hodnosti bol ale povýšený medzi prvými v roku 1804. Sú to však len také chybičky, ktoré na text samotný majú pramalý dosah.
Celkovo sa však jedná o slušný román, v ktorom bolo zachytené hnutie uhorských jakobínov, politika Jozefa II. a jeho nasledovníkov, prenikanie ideí francúzskej revolúcie do európskych ríš, opisy významných stretov a v neposlednom rade silná romantická linka.
Po vyriešení prvého prípadu drába Michaela Cardella a Cecila Wingeho sa vraciame do alkoholom opojeného, výkalmi znečisteného a morálne upadnutého Štokholmu. Niklas Natt och Dag nám znova servíruje poriadnu dávku nevkusu, hnusu a brutálnych scén, síce v trocha menšej dávke ako v prvej časti, ale aj tak. Jednoruký, vojnou ošľahaný Cardell sa opäť púšťa do vyšetrenia brutálneho zločinu, ktorý sa podarí rozlúštiť pomerne rýchlo.
Samotný príbeh mi prišiel akýsi plytký, samotnému prípadu sa venuje len časť knihy, rozdelená na štyri časti. Paradoxne, tá prvá, opisujúca Antily, sa mi páčila asi najviac. Ďalšia časť sa venuje opäť Anne Stine, iná zas mladému Wingemu, Cecilovmu bratovi.
Celkovo to bolo slušné. Veľmi slušné. Do poslednej tretej časti nám ostáva zrejme ďalší rok a už teraz sa môžeme tešiť na ďalšiu dávku nevkusu, špinavého Švédska a jednorukého Jeana Michaela Cardella.
Prišlo mi to ako príjemná oddychovka, ktorá sa môjmu obľúbenému žánru vymyká (čo sa mi v poslednej dobe deje často a asi ako oddychovku by som to ani nenazval, keďže ide o smutný príbeh). Ide o príbeh chlapca, ktorý sa po tragickej smrti svojich najbližších pri páde lietadla, ktorý prežil len on, Edward, vyrovnáva s v podstate pozitívnymi reakciami svojho okolia na jeho osobu. Čo sa mi veľmi páčilo bolo ako autorka zachytila reakciu širokého okolia a Edwarda, ako ho neustále bombardovali listami a prosbami (najmä pozostalí obetí nešťastia), ako z neho robili doslova celebritu a práve tomu som nerozumel. Však smútiaci človek sa radšej utiahne do úzadia a tam na svojich blízkych spomína, nie?
Ale čo sa mi pri čítaní často deje je to, že ak ide o historický román, často siaham po tematicky podobných filmoch alebo po ďalších knihách s podobnou tematikou? A ani Milý Edward nie je výnimkou. Hneď som si spomenul na Crichtonovho Draka venujúceho sa taktiež leteckému nešťastiu a opisom jeho vyšetrovania, ktoré je zvládnuté bravúrne.
Povedal by som, že Fryove Mýty sú v určitom smere lepšie ako Zamarovského Bohovia a hrdinovia antických bájí a Grécky zázrak. Stephen ich neopísal len tak, ako sa odohrali (odohrali sa vôbec?), ale pridal k nim štipku príbehu. Prešiel od vzniku sveta cez veľkú vojnu medzi Titanmi a bohmi až po tie najznámejšie legendy. Pri ich prerozprávaní sa nám objasňujú mnohé pojmy, s ktorými sa dnes bežne stretávame ale ich pôvod nepoznáme. Tým, že mýtom pridal aj štipku humoru a mnoho epického deja vzniklo jedno veľmi podarené dielo, pri ktorého čítaní sa ponárame do čias dávno minulých, kde sa bohovia prechádzali po zemi medzí ľuďmi, žili medzi nimi, pomáhali im a trestali, milovali ich a nenávideli.
Po tradičných historických románoch sa Cornwell pre tentokrát preorientoval na detektívku zasadenú do obdobia tesne po páde Napoleona. A vznikol z toho veľmi podarený príbeh. V hlavnej postave kapitána Sandmana môžeme badať prvky nám už známeho majora Sharpea. Obaja sú vyslúžilí vojaci, správne drzí a odvážni a neradno im skrížiť cestu.
ach, nikdy by som si nepomyslel, že sa pustím do čítania takýchto typov kníh. Určite to nie je pre mňa tá najlepšia kniha, akú som kedy čítal. No je to kniha, ktorá vo mne v poslednom čase najviac zarezonovala. Nádherný opis močiara a spolunažívanie dievčaťa a čajkami a všetkým živým v jej okolí ma doslova vtiahlo do príbehu a prenieslo do Severnej Karolíny. A na chvíľu som premýšľal, aký to musí byť život mimo civilizácie v prostredí nemých tvárí čajok, orlov a rakov. Aké je to ocitnúť sa na pokraji spoločnosti a napriek tomu viesť plnohodnotný život.
Ani po porážke Guthruma nemá Uhtred pokoj. V Alfredovom mene musí vytiahnuť do boja proti bratom Erikovi a Siegfridovi za česť a slávu Wessexu.
Opäť skvelý diel, aj keď mám pocit, že tu chýba veľká bitka. Aj keď tých bojov je tu dosť. Uhtred stále pohŕda kresťanmi a najmä kňazmi a miluje starých bohov. No nie severanov. Vystupuje ako neohrozený bojovník, tvrdý, obávaný, avšak spravodlivý a svojimi ľuďmi milovaný.
Na Instagrame veľmi vychvaľovaná, no po prečítaní mám pociť, že je dosť preceňovaná. Nejde o žiadne veľké dielo, ale ani o priveľké sklamanie. Príbeh poukazuje na putovanie ženy so synom cez mexickú púšť na ceste za slobodou a útekom pred kartelom. Myslím, že putovanie migrantov bolo dosť vierohodne opísané, ich strádanie a neustály strach bolo cítiť takmer na každej strane a stupňovalo sa s čoraz viac sa približujúcou sa americkou hranicou.
Rozhodne zaujímavá kniha s vynikajúcim námetom. Tvári sa ako historicka detektívka, a aj ňou je, ale odohráva sa ozaj v minulosti? Alebo je ta minulosť niečím iným, niečím, čo ľudstvo len zažije?
Kniha skutočne stojí za prečítanie a zamyslenie, kam ľudstvo svojimi modernými vydobytkami smeruje, či sa opäť raz pohneme dopredu alebo nás to hodí späť do minulých časov.
Pre mna zatial najlepšia Harrisova kniha, čo som čital. Hned od prvých strán sa dá napätie krájať, napínava atmosféra, skvele megalomanské opisy Berlína. Presuvame sa do akejsi sci fi historie, v ktorej Nemecko vyhrá vojnu a stanu sa panmi na kontinente. Na pozadí velkeho statneho sviatku sa však odohravaju udalosti, ktoré by mohli otriasť narodnym socializmom.
Ale ten záver! Prišiel mi akýsi dosť odfláknutý. napriek tomu sa jedna o velmi slušny pribeh a ako písal Boby17 predo mnou, ten holokaust, o ktorom nik z nezainteresovaných nevedel je vskutku famozne opísaný
Klasicky vyborne napísaná kniha s množstvom spomienok, opisom niele bitiek, ale aj života korzára. Oproti prvej časti však akési slabšie tempo, ale to to len vdaka tomu, že začiatok 19. storočia francuzskym korzárom velmi neprial, aj ked mali pomerne slušné vysledky, doba velkých bitiek ustala a po Trafalgare zohrávalo francuzske námorníctvo len nevelku ulohu.
Uhtred má už úctyhodný vek. Na tú dobu, v ktorej žil a v ktorej prežil toľko štítových hradieb viac než úctyhodný. Napriek tomu sa odpočinok ešte nechystá, práve naopak. Ešte má zabiť dvoch mužov, aby sa zo saských kráľovstiev stal Alfredov sen - jeden Englaland. Tak sa Uhtred vydáva znova s Hadím dychom a Finanom do boja, ktorý môže rozhodnúť o všetkom.
V porovnaní s predchádzajúcimi časťami tu vôbec nejde o boje medzi Sasmi a severanmi, ako o to, kto zasadne na trón po čoraz viac chorom Edwardovi. Avšak absencia sasko-severských bojov nie je žiadnou prekážkou, pretože nás čaká boj oveľa dôležitejší a pre starnúceho Uhtreda o to ťažší.
Áno, áno, konečne je celý triumvirát vyšetrovateľov opäť pokope. Tentokrát sa vydávajú do Plzne, kde bol presídlený cisársky dvor, kapitán Stein najmä na popud svojho brata Leopolda. Tu sa začína vyšetrovanie, ktoré sa dotýka aj tých najväčších kruhov. Všetci zainteresovaní sa stretnú s vecami, ktoré otrasú ich vierou.
V knihe sa nachádzajú mnohé ďalšie historické postavy, dej mi pripomína mix Ohnivého znamenia a Krvi prvorodených. Pre mňa sa jedná o jednu z najlepších častí série, aj keď mám pocit, že záveru príbehu chýba akýsi razantnejší koniec, ale celková spokojnosť je nesmierna.
Presne takto by sa malo písať o histórii. Ľahko a zrozumiteľne, aby si knihu mohol vychutnať aj laik. Ľudovít XIV. bol bezpochyby jeden z najväčších francúzskych panovníkov, ktorý sa zaslúžil o vznik profesionálnej armády. Na to, že Francúzsko bolo veľmocou ma udivilo to, ako veľmi Ľudovít podporoval korzarstvo. Predsa korzari neboli typickými námorníkmi, ale živili sa prevažne koristníctvom. A on ich v tom vehementne podporoval. Kniha obsahuje viaceré príbehy najznámejších korzárov Ľudovítovej doby, ich život, život posádky, spôsob vedenia bojov. Pre mňa rozhodne zaujímavá kniha a verím, že jej pokračovanie venujúce sa korzárstvu za Napoleona za prvou časťou nebude zaostávať.