Igor1311 komentáře u knih
po predchádzajúcich Kovaříkových knihách som bol namlsaný na další historicko-knižný skovost, ale bohužial, toto mi akosi nesadlo. Slavkov 1805 bol pre mna skvelý ale Waterloo /1časť/ nemalo to, čo Slavkov, akúsi šťavu. Hlavne prvá polovica mi prišla dosť nudná, kde v určitých momentoch poznámky na konci kapitol boli pre mna zaujimavejšie ako samotný text.
Nemôžem si pomôcť, ale každé spomienky na napoleonské vojny musím porovnať s tými Marbotovými a vždy mi vyjde, že Marbot so svojim štýlom je o krom vpred. Tým nechcem dehonestovať Grubera a iných, ale proste im čosi chýba, akýsi hlbší dej. Asi preto, že Marbot bol takmer pri každej dôležitej bitke.
Ako sám autor v predhovore spomína, najviac pamätí pochádza od Francúzov (Coignet, Marbot, Blazé, Parquin, Dupuy, Levavasseur, Bourgogne - samozrejme Kovařík vo svojich dielach odkazuje na spomienky maršalov ako Masséna a.i.), pomenej je ich od Angličanov (Mercer, Leach) no a z bývalej Habsburskej monarchie je ich minimum. Jednými z nich sú práve spomienky Johanna von Grueber, ktorý opisuje svoj vstup ku kavalérii, boje proti Francúzom. Po bitke pri Wagrame a porážke Rakúska sa Grueber musel pridať na stranu Napoleona a bojovať v Rusku. Osobne ma najviac zaujíma, ako to Rakúšania vnímali. Po dlhých rokoch bojov proti Francúzom, v ktorých pravidelne prehrávali musel zrazu za nich bojovať proti svojim bývalým spojencom Rusom. Samotný Grueberov život v armáde je veľmi zaujímavý, prešiel si mnohými armádami, najzaujímavejšie to mal rozhodne v tej Pruskej.
Súhlasím s predchádzajúcim komentárom od Badgera, že jeho spomienky sú dosť oklieštené a Kovařík ich musel veľmi dopĺňať (zabrali mnoho strán).
A ako som už spomínal, spomienok habsburských vojakov je pomenej, preto kniha obsahuje ešte dve krátke správy, jednu od grófa Neipperga a druhú od Josefa Mullera, ktorí opisujú bitku pri Ulme či obyčajné spomienky na napoleonské vojny. Ďalšími sú spomienky klenovského rodáka Jána Ignátyho - "slovenského Marbota".
Opäť veľmi dobré spomienky francúzskych vojakov na napoleonskú éru. V porovnaní s Marbotom, ktorý písal najmä o vojenských operáciách, sa Parquin, aspoň v prvej časti, venuje skôr zážitkom z osobného života, opisuje zajatie po bitke pri Eylau, zajatie, ktorého význam si dnes vysvetľujeme inak. Bola to doba, kedy sa vojaci vzdávali na čestné slovo, doba, v ktorej sa bojovalo hlavne z česť a slávu a bratanie sa s nepriateľom bolo na dennej báze. V druhej polovici už opisuje hlavne vojenské ťaženia, počnúc bitkou pri Wagrame a vojnou v Španielsku, ktorá bola z celej napoleonskej éry najbrutálnejšia a končiac Napoleonovým odchodom na Elbu.
Klasicky dlhé a obohacujúce Kovaříkove poznámky dodávajú spomienkam odborný nádych, mnohé nejasnosti osvetľujú a dopĺňajú.
Kovařík pre tentokrát opúšťa bojiská pevninskej Európy a vydáva sa na juh starého kontinentu, k mysu Trafalgar, kde prebehla asi najslávnejšia námorná bitka všetkých čias. Ako je jeho zvykom, jednu bitku rozpitval tak, že sa dostal niekoľko rokov pred ňu a doslova ju rozpitval - asi preto anatómia námornej bitky. :)
Mnoho, mnoho nových mien, technických detailov, ktoré mi chvíľami prišli nudné, ale následný opis života na palube ma úplne pohltil. Samotný opis bitky so spomienkami účastníkov je vynikajúco opísaný. Pri čítaní posledných Nelsonových slov som mal slzy na krajíčku. Boli to praví vojaci, čestní, oddaní kráľovi, vlasti či cisárovi, ktorým išlo predovšetkým o slávu, boli to poslední rytieri.
Skvelý opis Napoleonovej porážky a následného neistého víťazstva. Kovaříkov štýl písania je vynikajúci, nejedná sa o žiadny suchý opis udalostí, ale jeho odborný text má nádych príbehu a tak sa ľahko číta. Avšak mám pocit, že je to trocha inak napísané ako jeho Slavkov 1805, ktorý bol pre mňa ešte o úroveň lepší. Veľmi sa mi páči, že do textu sú zakomponované mnohé spomienky maršalov, generálov a iných vojvodcov. Samotný záver knihy, kde sú opísané osudy účastníkov wagramskej bitky, dáva zlatú bodku za vynikajúcou knihou.
Za mňa dosť slabé a málo podrobné spomienky. Najväčšia časť sa venuje pyrenejskemu ťaženiu, v ktorom strelci zohrávali svoju úlohu a počas ktorého sa britská armáda do vojny najviac zapojila. Mnohokrát sa autor vyjadruje v štýle, že nejdem to opisovať, lebo o tom bolo popísané už veľa atd., čo textu škodí. V porovnaní s Marbotovými podrobnými spomienkami su tieto o dosť slabšie.
Obsiahle, vyčerpávajúce a vynikajúce. Také sú spomienky Marbota na svoje pôsobenie v Napoleonových službách. Marbot popisuje v podstate všetky Bonaparteho ťaženia, od jeho prvého talianskeho až po katastrofu pri Lipsku a cisárovu abdikáciu. Bez prikrášlenia opisuje svoje dobrodružstvá, svoje úspechy, statočnosť svoju, svojich vojakov či nepriateľovu. Bez hanby hovorí o Napoleonových prešľapoch, o veľkom strádaní počas ťaženia na Pyrenejskom polostrove a v Rusku.
Bola to doba, kedy sa bojovalo čestne, kedy sa zajatci púšťali na čestné slovo, ktoré porušiť znamenalo hanbu. Presne takto to Marbot opisuje. Mnohokrát s nadšením hovorí o odvahe nepriateľa, kritizuje svojich veliteľov, ľutuje civilné obyvateľstvo. Svojmu súkromnému, nevojenskému životu venuje minimum priestoru, určité kapitoly venuej zas životopisom vojvodcov.
Marbotove Paměti sú unikátnym zdrojom poznatkov o živote napolenského vojaka, o jeho úspechoch a sklamaniach, o odvahe a honbe za slávou. Ať žije císař!
Súhlasím, že to bolo miestami zbytočne rozťahané, mnoho strán zbytočných. Samotnému grálu sa venuje pramálo pozornosti. Postavy a aj dej sú trocha šablónovité, vždy jeden zloduch usilujúci sa o Thomasov život a krásna žena, ktorá chlapov rozháda. Napriek tomu sa stále jedná o veľmi kvalitný román s miestami až brutálnym opisom bojov, stredovekého života a strádania.
Najstručnejšia zo Zamarovského kníh, ktorá ani tak knihou nie je, ako skôr sprievodcom po starovekých ríšach, pamiatkach či civilizáciách. Taktiež slúži ako odrazový mostík ku všetkým jeho publikáciám. Obsahuje stručný, ale vecný opis starovekého Ríma, egyptských pyramíd, tajomných Chetitov, je obohatená o mnohé nádherné snímky. Nemožno ju považovať za žiadne veľké odborné dielo, no svojim obsahom akéhosi "výcucu" ničím nesklamalo.
Ďalší zo skvostov našej literárnohistorickej tvorby od jezuitského mnícha Františka Babaia je súborom štyridsiatich ôsmych básní o našich/uhorských kráľoch, kráľovnách či cisároch. Babai opísal bývalých panovníkov, počnúc svätým Štefanom končiac svojou súčasníčkou Máriou Teréziou, v na tú dobu tradičným básnickým spôsobom. V poslednej časti knihy sú básne vysvetlené na základe Babaiových myšlienok, ale aj na základe historických faktov, vrátane slušného historického vývinu.
Kým prvá časť bola fenomenálne, druhá a tretia už strácajú dych. Sú tam stále opísané brutálne popravy partizánov a vietnamská džungľa je vynikajúco opísaná, doslova ma to do toho prostredia vtiahlo, ale stráca to šťavu. Nič menej, stále veľmi slušný diel.
pre mňa zatiaľ najlepšia časť! Strukul opustil taliansku Florenciu a mužskú vetvu Mediciovcov a zameral sa na Katarínu, budúcu francúzsku kráľovnú. tá o lásku manžela Henricha musí tvrdo bojovať, ale najväčší boj ju čaká s protestantskou časťou obyvateľstva. Vo rancúzsku potečie krv!!!
Opäť vynikajúce dielo plné politických intríg, atentátov, krviprelievania, náboženstva. Hor sa na poslednu časť
Po smrti Cosima de Medici sa pánom Florencie stáva jeho vnuk Lorenzo. Mediciovci sú na vrchole vlády, no ostatné bohaté rody to ťažko znášajú. Proti Lorenzovi a jeho bratovi Giuliovi opäť dvíha vlna odporu a opäť im hrozí vyhnanstvo. Do ich rodu zavíta veľká tragédia a Florencia je pripravená na katastrofu.
Dlho som mal pocit, že druhý diel bude o dosť slabší ako prvá časť, ale posledná tretina knihy bola vynikajúco napísaná. Gro príbehu trocha podobné ako v prvej časti, dvaja bratia, veľká láska, smrť, intrigy ale miesto Brunelleschiho Leonardo da Vinci.
Mediciovci sa bezpochyby radí medzi najvplyvnejšie a najznámejšie rody stredovekého Talianska. Boli to nielen mecenáši umenia, ale aj významná bankárska rodina, ktorá sa vďaka svojim financiám stala tŕňom v oku iným rodom. Dej prvej časti sa motá hlavne okolo Cosima, ktorý sa po smrti svojho otca stála hlavným predstaviteľom klanu. Musí riešiť mnohé spiknutia, intrigy a po prvých momentoch svojej "vlády" sa musel vyrovnať s vyhnanstvom.
Aj vďaka svojmu bratovi Lorenzovi sa však všetko vzal späť vojenským spôsobom, na ktorý vôbec nemal žalúdok.
Všetky historické reálie sú úžasne opísané, taktiež intrigy medzi bohatými rodmi. Istý priestor sa dáva staviteľovi Filippovi Brunelleschimu a stavbe asi najkrajšej katedrály Santa Maria del Fiore. Renesančná pochúťka.
Veľmi dobrá sonda do mysle presvedčeného nacistu, generála SS. Pripomína mi to spomienky Leona Degrelleho, ktorý taktiež bez problémov opisuje veci, ktoré prežil, vykonal a necítil sa byť vinným, lebo len posluchal prikazy /oba prípady/.
Stroop vo svojich spomienkach uvadza, ako by europa po vyhratej vojne nemeckom vyzerala, bez problémov a škrupúľ hovorí o likvidácii varšavskeho geta, o mystických germánskych symboloch, čistej rase, no na druhej strane zatlka najmä nemecké straty, glorifikuje svojich nadriadených
Bohužiaľ, dosť pravdivá kniha reflektujuca dnešnu dobu. Nepochybne sme od čias osvietenstva robili ohromný pokrok, ale ozaj sme o tolko pokročilí ako nasi predchodcovia? Kniha plná tém na zamyslenie, ktoré nam otvoria oči, nad ktorými tuho porozmýšľame. Pravdaže, Pinker sa venoval aj témam, ktoré sa nám možu javiť, a asi sa aj javia ako utopistické či velmi tažko realizovateľné. Ničmenej, jedná sa o knihu, ktorá nabáda človeka zamyslieť sa nad mnohými aspektami, život, prostredia či spoločenskej situácie.
opäť vynikajúci úvod, ktorý si urovn držal veelmi dlho. No stále mám taký pocit, že serii chýba akýsi šmrnc, ktorý by ju ešte vylepšil. Od prvej časti sa však výrazne líši v opise cirkvi, ktorá ako taká je zatlačená do uzdaia a do popredia sa tlačia už husitské spanilé jazdy. Pri čítani sa mi vyjavuje nostalgia na Sienkiewiczových Križiakov, ktorí sú nepriamo spomínaní aj tu /bitka pri Grunwalde/.
pre mňa osobne to bola kniha, od ktorej som mal vysoké očakávania. Nachádzajú sa v nej poviedky s významnými udalosťami v historii starovekých ríš ako bitka pri Maratone, peloponezska vojna, stavba pyramíd, zánik rímskej ríše atd....avšak boli poňaté dosť filozoficky a o zmienených udalostiach nebolo popísané nič. poviedky sa odohrávali len na ich pozadí, a tým ma to dosť sklamalo
Sienkiewicz sa opäť vracia do svojho obľúbeného obdobia 17. storočia, do čias najväčšej slávy Poľska. Mohli by sme povedať, že sa jedná a voľné pokračovanie Trilógie /Ohňom a mečom, Potopa, Pán Wolodyjowski/ ale kvalitou sa na ňu nechytá ani zďaleka. Dej sa síce točí okolo romantickej zápletky, ale deju výrazne chýba akcia a napätie. Do posledných stránok som čakal na mobilizáciu okrídlených husárov a boj o Viedeň, ale dočkal som sa len nejakých otrhaných lúpežníkov a nič viac. Zle, zle, zle.
Vydavateľstvu Perfekt sa podaril husársky kúsok vydaním tohto nášho literárno-historického skvostu s takou prekrásnou obálkou. Samotná kniha sa mi síce nečítala najľahšie, predsa pôvodná kniha bola písaná pred vyše dvomi storočiami, ale obsahuje mnoho detailov nie ž tak úplne známych. Mapuje síce poväčšine naše najstaršie dejiny, ale napriek tomu sa jedná o jednu z našich najvýznamnejších písomností.