Ivan F komentáře u knih
Veľmi ťažké čítanie, nie tak obsahom, ako formou a pritom Aldiss je spisovateľ, ktorý dokáže napísať zaujímavo aj cestovný poriadok. Lenže v prípade "Skleníka" mu to nevyšlo. Ak odhliadnem od faktu, že som si nedokázal (a to ani len trochu) vytvoriť akýkoľvek vzťah k niektorej postave (nazývať ich ľuďmi mi nejde popod nos), čo je teda poriadny prúser, tak je to ďalšia autorova kniha, ktorej chýba dej (nemusí byť extra, ale aspoň nejaký by mohol byť) a to je už mega prúser. Pritom nápad o matičke Zemi, ktorej obežnica sa rozhodne trochu si odskočiť, čo má vplyv na zmenu potravinového reťazca, kedy sa človek prepadá z úlohy bezcitného predátora na korisť, tak nápad je naozaj originálny. Lenže spracovanie (možno aj preklad, ako to spomínajú iní) mi príde mierne infantilné a zamerané na mladších jedincov a to sa vo "vážnej" SF nenosí.
Súhlasím s komentármi iných čitateľov, že kniha je lepšia než úvodný diel série "Detstvo na Korfu", v ktorom sme sa s rodinou Durrellových zoznámili. Mne pomery na ostrove a určite aj v celom grécku dosť pripomínali Slovensko môjho detstva - takisto sme sa túlali kade-tade a potom sme dostali doma vynadané, že sme sa neprišli najesť, ale že sme nikomu celý deň nechýbali, to rodičia nejako neriešili. Domov sme ťahali kadejakú háveď, mačky a psi boli všade a aj papagáje sa našli, o hydine a zajacoch nehovoriac, ku komu sme prišli, tak nám dal najesť a napiť, málokto mal zamknuté. Všetko mnou prežité korešpondovalo s opismi v knihe a mne sa vďaka tomu podaril návrat do čias, kedy sme nič neriešili, nestresovali sme sa a celkovo nám bolo dobre. Každé obdobie ľudského života má svoje čaro, no detstvo má svoje osobité miesto - pretože je najkratšie.
Bavilo ma to určite menej, ako prvé oficiálne pokračovanie Saturninových príbehov. Chyba je vlastne v tom, že je to také celé nesúrodé a recyklované. Každý z nás počul v živote hromadu fórov a historiek a originalita sa v tomto prípade nekoná, všetko som už niekde inde počul, videl alebo čítal. Jediné, čo mi zostane v pamäti je fakt, že pán Oulický je síce riadne pripečený, no aj tak sa mu podarilo uloviť fajn kosť. No a ešte si dovolím malé zamyslenie: ak by tento príbeh napísal Jirotka, zaujímalo by ma, či by bol velebený alebo zatracovaný - tým myslím aj príbeh, aj Zdeňka.
Príbehy komorníka Jeevesa sú nenáročným a tým pádom príjemne oddychovým čítaním. Síce sú na jedno kopyto, no aj tak vždy očakávam, ako Jeeves zachráni situáciu, či vyrieši zdanlivo neriešiteľný problém. Práve tá jednoduchosť a ľahkosť, s akou sú príbehy napísané mi vyhovuje - je to nádherný relax a perfektná protiváha k skutočnému životu. Takže hrnček čaju alebo kávy alebo pohárik whisky (skrátka čohokoľvek), k tomu fajn sušienky, nohy na stôl. Za mňa má Pelham veľké plus a vďaku za to, že Jeevesa (ako aj predobraz Saturnina) stvoril. Čítal som to pri oceáne, nechával sa unášať stránkami a kolísať neúnavným temným hukotom spenených vĺn a môj drobný pôžitok s kávou a whisky a úsmevnými príbehmi bol do bodky naplnený.
Po niekoľkých náročnejších čitateľských zážitkoch som si potreboval oddýchnuť a tak som siahol po osvedčenom Jeevesovi. Vôbec mi nevadilo, že polovicu príbehov som poznal už z predchádzajúcich prečítaných kníh. Naopak, tešil som sa na ono lakonicky prednášané "Volal ste, pane?", "Zaiste, pane.", "Ako si prajete, pane." a mnou najobľúbenejšie "To by som neodporúčal, pane." v situáciách, keď si Bertie chce dať napríklad ružové ponožky, kvietkovanú košeľu alebo žltý opasok. No a ešte sa vyjadrím k tým, ktorí velebia Saturnina a berú ho ako predobraz pre Jeevesa - opak je pravdou, Jeeves tu bol o niekoľko dekád skôr. A takisto sú jeho príbehy na jedno brdo. Lenže sa pri nich skvelo relaxuje - pri oboch.
Tak trochu inak napísaná detektívka z pera Christie, z ktorej som mal pocit, akoby tam Hercule bol na príťaž. Agatha so svojím typickým strohým (niekedy až stenografickým) štýlom mi v minulosti spôsobila pár vrások, ale práveže, ak sa čitateľ poriadne začíta a robí si poznámky, čo, kto, kedy, ako, prečo, načo, s kým/s čím atď., tak zvyčajne nájde páchateľa, k čomu tento štýl úplne sedí - a mňa to odhaľovanie baví.
Čo sa týka samotného príbehu, tak bol lepším priemerom v Agathinej tvorbe, hoci napísaný bol lepšie, než iné jej práce. No a záverečné Poirotove vysvetlenie tu bolo pomerne oklieštené, hoc všetky kúsky nakoniec do seba pekne a bez drhnutia zapadli.
Je to typická Agatha v netypickom prostredí starého Egypta, so všetkým, čo k nemu patrilo - intrigy, pretvárka, láska a nenávisť, balzamovanie, obetovanie bohom a samozrejme vražda, vlastne niekoľko vrážd. No a to netypické prostredie mi dosť vadilo, nedokázal som sa do príbehu zahĺbiť a to ma pri čítaní vyrušovalo. Keďže A.Ch. má niekoľko šablón, podľa ktorých písala svoje knihy, tak tu som sa v podstate od začiatku chytil a na konci ma žiadne prekvapenie nečakalo. Bude to tým, že ma prostredie knihy nebavilo a tým pádom ani nerozptyľovalo, premisa a riešenie boli tak povediac na rane. Plusom knihy je aj jej na dnešné pomery strohý stranový rozsah, žiadne rozptyľovanie sa nekoná. Som rád, že som si prečítal aj túto knihu, no určite sa k nej už nevrátim. Od A.Ch, očakávam Anglicko (prípadne inú krajinu), avšak za prítomnosti belgičana, alebo starej dievky Marplovej.
Milé čítanie s atmosférou zašlých čias a veľmi dobre opísaným prostredím prestížnej dievčenskej školy (niečo ako Chilton z Gilmoriek, akurát starosvetskejší), v ktorom sa drobný Belgičan objavuje až v polovici príbehu. Nie je to vôbec na škodu, je to príjemná zmena a čitateľ čaká kedy sa slávny fúzač dokotúľa na scénu, aby rozlúskol ďalší oriešok. Keď sa dočká, vyšetrovanie naberie pomerne rýchly spád a hotovo, prípad vyriešený. Pre mňa úplná spokojnosť, na rozdiel od súčasných autorov je príbeh prostý popisov brutalít, stačia "obyčajné" vraždy.
Tento príbeh - napriek tomu, že všetky jeho ingrediencie sú takpovediac fake - sa mi skutočne páčil a to od prvej stránky po poslednú. Výborne vykreslené postavy (najmä Gratchik), no a atmosféra je skutočne ťaživá - asi ako v Horizonte udalostí - doslova sa dá krájať. Toto Fabianovi skutočne ide a takisto je cítiť, že sa orientuje vo svete hlavní, pažieb, zásobníkov a s tým súvisiacich propriet a všetko, čo má v sebe traskavú/detonačnú podstatu, tak to aj reálne (teda na stránkach knihy) vybuchne/exploduje/detonuje. Takisto oceňujem, že autor nedáva odpovede na všetky nastolené otázky, ale necháva všeličo na predstavivosti čitateľa. Plusom je aj fakt, že kniha nekončí šťastne, nekoná sa zázrak na poslednú chvíľu, skrátka čo je v príbehu ponuré, tak dostane na konci a to bez pátosu veko od rakvy (ak je čo pochovať) a vyznamenaie in memoriam sa nekoná, predsa sa jednalo o trestancov. Skrátka a dobre, Robert je priaznivcom série Alien a fanúšik Ridleyho Scotta a jeho nasledovníkov. Za mňa výborný čitateľský zážitok a to military SF nemusím - lenže tu je to správne nadávkované v hororovom háve.
Kniha, po ktorej som siahol na základe hodnotení čitateľov, ktorých mám v kategórii obľúbených a neľutujem. Mne tento typ rozprávania príbehu a jeho plynutie úplne vyhovuje. Tempo je presne podľa môjho vkusu a hoci je príbeh stokrát počutá história, tak je výborne podaná. Vôbec mi nevadilo, že ma autor previedol kalnými vodami našich nedávnych (pomerne bolestivých) dejín, práve naopak, takto podané si ich človek ľahšie zapamätá, než suchopárne fakty. Na rozdiel od iných mi nevadili cudzojazyčné vety - síce som sa pri maďarských cítil ako na tenise (otáčal som hlavu zľava doprava) a nerozumel ničomu, ale presne tak by som nerozumel ničomu ani v reále, ak by vedľa mňa monďogovali (teda používali kuchynskú maďarčinu), podľa mňa to bol autorov zámer. Knihu beriem ako citlivo a čitateľne napísanú exkurziu ako to bolo a ako dúfam už nikdy nebude. Na konci vo mne zostal pocit, sakra, to už je koniec? Kľudne by som zvládol ešte dvesto stránkovú porciu. No nič, niekedy v budúcnosti si doprajem ďalšieho Rankova.
To, čo bolo v storočnom starčekovi "kúl", už rozhodne v stojedenročnom starčekovi "kúl" nie je. Prečo? Pretože udalosti v storočnom starčekovi boli rozdelené do desiatich dekád a aj keď boli ad absurdum, tak boli zábavné. Udalosti nahustené do jedného roka už tak zábavné nie sú. Okrem toho mi prišlo, akoby Allan hral druhé husle a stačilo mu k šťastiu surfovanie (nie po vode, ale virtuálne) a doslova bol ako Pavlovov pes, len čo sa niekde spomenul alkohol, tak už slintal - to zábavné nie je ani trochu. No a potom je kniha silne politicky ovplyvnená svetonázorom spisovateľa - podľa neho je Angela super "kúl" mädchen a to podľa mňa rozhodne nie je. Že je Donald samoľúby vidlák, s tým súhlasím, lenže na rozdiel od svojich prezidentských predchodcov s nikým nebojoval, tým sa vyznamenal najmä George Junior, čo bol tiež vidlák avšak s napoleonským komplexom. Podtrhnuté a spočítané: v stojedenročnom starčekovi je viac politiky než humoru. Škoda.
Prečítaním Dejín písaných Rímom som si odškrtol v pomyselnom zozname jeden z mojich dávnych čitateľských restov a dobre som urobil. Ak by boli učebnice dejepisu, dejín, dejepravy a akokoľvek inak nazvané prehľady histórie písané takouto formou, bolo by učenie určite zábavnejšie. Zamarovský s nadhľadom a neraz aj s nadsádzkou veľmi pútavým, v niektorých častiach až románovým štýlom približuje dejiny jednej dávnej ríše, ktorej slávu neodvial čas. Všetko dôležité, čo sa v spojitosti s Rímom stalo je v knihe majstra pera a kto má chuť si bez problémov po zadaní príslušného hesla/názvu/mena/roku atď. do vyhľadávača nájde ďalšie informácie a mnoho obrázkov, fotografií a máp. To, že sa vo vydaniach tejto knihy spomína marxizmus (ten spomína aj Murakami, dokonca John Lennon sa vyjadril pochvalne o marxistických myšlienkach) vyplýva z kontextu doby, v ktorej bola napísaná. Ale ani trochu to nedevalvuje výpovednú a literárnu hodnotu knihy. Za mňa jednoznačne plný počet hviezdičiek (aj keď sú červené a päťcípe, čo vy na to, kritici?).
Ako vždy je stretnutie sa s 87. revírom príjemná záležitosť. Príbeh má pomerne jednoduchú zápletku a - pozor spoiler - vrahyňa najkrajšie nohy, aké detektívi videli. Až príliš ľahko a rýchlo sa knižka čítala a ja mám v sebe stále ten neodbytný pocit, že detektívky s retro nádychom sú lepšie, ako tie "fresh". Salvatore alias Ed McBain znovu dokazuje, že menej ako stoosemdesiat strán stačí na príjemný čitateľský zážitok.
Tentoraz ma Agatha previezla, hoci všetky indície boli v knihe uvedené, podarilo sa jej to. Pre ňu tak typická schéma uzavretého priestoru, jeden/jedna z prítomných osôb musí byť vrah/vrahyňa. Príbeh je preto trochu intímny, trochu záhadný, trochu napätý, trochu neotrelý. Pre čitateľa detektívok ide opäť o vydarené dielo, ktoré má rokmi preverený punc kvality. Jediné, v čom som sa v príbehu strácal, sú pravidlá bridgeu. A ešte niečo: Poirotove príbehy sú pre mňa vždy nové, nakoľko toľko velebený seriál s Davidom Suchetom som nevidel. Ten si možno pozriem, až keď si prečítam všetky Herculove prípady.
Dlhšiu dobu som si dával pauzu od prečítania tejto knihy, než som napísal komentár. Prečo? Pretože tá facka, ktorú čitateľ (primárne slovenský) dostane, je zaslúžená a treba ju predýchať. Cez postavu mentálne zaostalého rozprávača, ktorý si našiel čas napísať knihu, lebo má na káre rozbité spätné zrkadlo a potrvá, než mu ho opravia, nám pani spisovateľka nastavila literárne zrkadlo, aby sa doň každý Slovák pozrel. A v mnohom zo Samkovho rozprávania sa spoznáme. Pretože tak, ako je to napísané, to u nás chodilo a v mnohom to stále chodí - nemáme radi Maďarov, cigánov, buzerantov a vlastne všetkých, ktorí nám nejakým spôsobom v minulosti ublížili. Keď povieme nahlas, že ich nemáme radi, tak sme označení za všelikoho. Ak to však povie literárna postava, ešte k tomu duchom zaostalá, tak je to v poriadku, veď on nevie o čom rozpráva. Ale my ostatní to vieme, ale nahlas to nepovieme, len si to myslíme a mlčíme, lebo pravda je niekedy nekorektná so smerovaním pod vlajkou s dvanástimi hviezdičkami. Pani spisovateľke je to však jasné, ako to v Komárne (a na Slovensku) chodí. V mnohom sa to hodí aj na Čechy, rozdiely však nie sú veľké.
Čitateľský návrat po dlhých rokoch a opäť skvelý zážitok. Sú knihy, ktoré sa jednoducho dostanú pod kožu a napriek tomu, že ma román už v ničom nemôže prekvapiť, tak si ho neskutočne užívam. Takéto romány sa už dnes nepíšu, pretože by boli vydavateľsky nekorektné, ale moja vďaka patrí spisovateľom z dôb minulých za to, nakoľko nám prinášajú pohľad na to, že sa ľudia v nie tak dávnej minulosti takmer ničím nelíšili od ľudí dnešných. Za všetkým zlým sú: túžba mať sa lepšie, neopätovaná láska, pomsta, ziskuchtivosť, hrabivosť, spoločenské uznanie (aj od tých, ktorí vám idú po krku - čiže vrane k vrane), prestíž, závisť, skrátka a nedobre, všetko zlé, čoho sú ľudia schopní. Ešteže to Dumas vedel tak skvostne napísať, pretože všetko vyššie vymenované vyznie sťa hnus - ale majster rozprávač to napísal husími brkami tak dobre, že sa na príbeh Edmonta Dantesa vždy teším.
Vtipné, milé, oddychové čítanie, kde som sympatizoval s miernou asociálkou (asociálkou len preto, lebo múdre ženy sa moc nenosia ani v dnešnej dobe, čo je škoda) Elizabeth v podstate od začiatku, hoci ma občas poriadne iritovala. K tomu sa pridáva pes, s veľmi originálnym menom Šesť tridsať a jeho pohľad na svet (popis, kedy sa zámerne vyhýbal nájdeniu výbušniny, nech ju radšej objaví iný pes, to bolo úplne skvelé) a vnímanie okolia, ľudí, a máme tu základ úspešnej knihy. To zvyšné pozitívne je, že kniha nenásilným spôsobom poukazuje na to, aké bolo postavenie žien pred viac ako pol storočím (vážna téma spracovaná oddychovo) a súčasný čitateľ/ka si môže spraviť vlastné hodnotenie, kam sa svet posunul. Po tonách kníh s nešťastiami, mŕtvolami a vraždami, ktorými sú zaplavené kníhkupectvá a knižnice, je toto takým malým ostrovčekom nádeje aj so všetkými svojimi chybami a nedostatkami, o ktorých sa zmieňujú iní komentujúci.
Túto knihu mám doma hádam dvadsať rokov a priznám sa, že odporná obálka spolu s tým, že sa jedná (zas) o poviedky, ma dohromady odpudzovali od prečítania si. Lenže chyba lávky. Prečo?
Pretože:
Za prvé, nie je to poviedková kniha, ale ucelený román.
Za druhé, hnidpichovia budú trepať, že sú to poviedky - škoda, že King im nedal čísla kapitol, bolo by vymaľované.
Za tretie, pán spisovateľ si určite prechádzal krízou stredného veku, keď knihu písal - strata panictva (hoci len literárna) je toho krásnym dôkazom.
Za štvrté, kniha je úplne iná, než všetko ostatné, čo dovtedy napísal. Je to kniha spomienok a zároveň je knihou nostalgickou za premárnenou mladosťou, však, Stephen? Ach jo.
Za piate, kniha je primárne určená generáciám, ktoré mohli niečo zmeniť, ale nakoniec nezmenili nič - napríklad my sme sa uspokojili s tým, čo máme, teda otvorené hranice, nadávanie na politikov, krčmovú kultúru, horalky, u niektorých slabých jedincov je to neutíchajúce spomínanie na komunistov (ako nám bolo vtedy dobre a teraz na h...o) a stále máme auto ako symbol niečoho wau. Skrátka a nedobre, kniha je pre všetkých tých, ktorí si uvedomili, že mladosť je v prd.li a ideály sú akurát tak v spomienkach. Ostatní ju úplne nepochopia, neosloví ich.
Keď som uvidel obálku knihy, tak som si spomenul na moje prvé stretnutie s filmom Alien, kde v pilotnom kresle sedela kostra s polámaným hrudníkom. Nakoľko mám celoživotnú slabosť na SF a sériu Alien/Aliens mám vo zvláštnom priečinku, knihu som si kúpil dúfajúc, že obálka neklame a bude to skutočne SF, ako zo starej školy: pravá, hutná, poctivá, zimomriavková, akčná, s ťaživou atmosférou, pomerne temná, nekončiaca šťastne a s nejakým námetom na zamyslenie. No a všetko som v knihe našiel, hoci v poviedkovej forme, a to mám osobne k poviedkam skôr negatívny vzťah. Skrátka, poviedky v tejto knihe sú natoľko dobré a autor pri písaní nápaditý (hoci nie vždy originálny, ale to sa v súčasnosti pri tom množstve kníh a poviedok, čo už boli napísané, asi nedá), napína čitateľa, a v podstate nič nekončí happyendom. Určite sa ku knihe vrátim a už teraz viem, že sklamaný nebudem.
Túto knihu zaraďujem do série podrazov, kedy sa sci-fi háv použije na zakrytie autorovho zámeru ponúknuť čitateľovi dávku filozofie alebo kultúrneho zamyslenia sa nad ľudstvom. Presne toto spravil aj pán Aldiss a z môjho pohľadu mu to moc nevyšlo. Na začiatok si je nutné položiť otázku, na ktorú neexistuje odpoveď a to: čo je vlastne civilizácia, a koho alebo čo možno za ňu považovať? No a potom sa ako odpoveď dajú napísať stohy kníh a ani jedna z nich nedokáže obsiahnuť to množstvo nuancií, na ktoré by sme narazili. Svoju odpoveď nám dáva aj pán Aldiss. S malou obmenou by sa táto otázka dala položiť aj na tému inteligencia. Ale načo to robiť vo forme sci-fi románu? To mi príde zbytočné. Že ľudstvo je na ceste do večného zatratenia (a to by sa naplno prejavilo aj pri stretnutí iného druhu), to musí byť jasné každému racionálne zmýšľajúcemu človeku.
Po prečítaní štvrtej knihy od pána Aldissa, z ktorých ani jedna nebola lepšia než priemerná, som sa rozhodol, že som si s týmto pánom nesadol a z jeho literárnym dielom som skončil. Jednoducho mi jeho štýl nepasuje.