JankoStirbey komentáře u knih
Problematika ma vyslovene nezaujíma, no ide o pútavo napísanú knihu, ktorá sa číta rýchlo. Trochu zbytočne rozsiahle mi pripadali niektoré životopisy. Čo mi kniha dala? Ťažko povedať... Zaujalo hlavne obdobie holokaustu a inak sú to proste dejiny národa. Môj pohľad/svetonázor kniha nezmenila, len prispela k zamysleniu sa nad "objektivitou" chorobnej nenávisti voči tomuto národu kedy obchodník má pravdu a "vykorisťovaný" zúri.
Som jeden z tých nešťastníkov, ktorý po knihe siahol kvôli Drážďanom, ktoré sa v nej spomenú asi trikrát a je im venovaná jedna, možno dve strany... Autor mi možno chcel odovzdať nejakú ušľachtilú myšlienku no štýl ktorým na to išiel mi nesedí.
Ak ešte stále neviete ako dopadol Hitler, tak toto je pravdepodobne najbližšie skutočnosti. Všeobecne uznávaná verzia jeho konca podaná očami priamej účastníčky pátrania. Nečakajte žiadne americké sci-fi, že odletel na helikoptére z kupoly Raichstágu, vo Vatikáne sa prezliekol za pápeža, ponorkou doplával do Argentíny a tam žil, až kým sa ako druhý človek nedostal na mesiac a tam nezaložil Štvrtú ríšu. Toto je proste skutočnosť. Odporúčam či už nadšencom vojenskej histórie, ale aj laikom.
Troška mystické, troška utopistické. Neviem či autor písal pod vplyvom uvoľnenia režimu v tej dobe a viere v príchod novej éry, no dielo je plné ideálnych zhôd okolností. Hlavný hrdina, ktorý tam vlastne ani nebol, mi bol mimoriadne sympatický pre svoje náhľady na svet. Takisto ma pohltilo postupné skladanie mozaiky prípadu. Celkovo však na mňa pôsobí súbeh udalostí vykreslený autorom až príliš šťastne, aj keď je pravdou, že všetko povedané nebolo. Aj napriek rozprávkovému víťazstvu dobra nad zlom (alebo preň?) hodnotím ako hodnotím.
Po Dreiserovi som siahol po predošlej skúsenosti so Sestřičkou Carrie a myslím, že dojem bol ešte lepší. Na knihe oceňujem hlavne vykreslenie spoločnosti tej doby, ktoré však platí snáď dodnes. Spočiatku som mal pocit, že kniha sa zvrháva len na opisovanie pletiek smotánky. V priebehu čítania však do seba všetko krásne zapadlo. Priznávam, že postava Coperwooda ma nadchla, hlavne pre jeho cieľavedomosť, no otvorila vo mne aj rôzne otázky. Hlavný hrdina sa tak pre mňa nateraz stáva spornou osobou, ktorú snáď časom niekam zaradím.
Po prvej tretine knihy som mal pocit, že už ma nemá čo prekvapiť a pôjde o taký priemer. Potom sa však dostal k "slovu" Judášik a zvereným slovom nešetril. Na odpornejšieho hrdinu knihy/ľudský charakter si vo svojej literárnej pamäti nespomínam. A nakoniec nastupujú na scénu aj nešťastné sestry. Tie krásne vykresľujú smutný kruh nevydareného detstva a ešte horšej dospelosti. Svojim spôsobom sú výstrahou pre dnešnú generáciu zarábajúcu len na svojej kráse, ktorá sa však časom pominie. Práve pre nechuť a hnus, ktorý vo mne kniha, no hlavne jej hrdinovia vyvolali, hodnotím tak vysoko.
Kniha plná zaujímavých faktov, výsledkov výskumov, štatistických údajov a príbehov z praxe, ktoré tak vhodne dopĺňajú teoretické poznatky z oblasti. Na knihu som sa dlho tešil, preto chvíľu čakala v poličke kým som sa k nej dostal. Neprečítal som ju síce za jedno poobedie no nadchla ma. Čo si z nej odnášam? Hlavne potvrdenie svojho predpokladu, že zajtrajšok tvoria síce deti, no tvoríme ho aj my už dnes ich správnou výchovou, ktorej často venujeme málo pozornosti, času a citu. Sám si však po dočítaní kladiem otázku ako sa zachovám, keď sa zas ocitnem v jednej z tých kritických životných situácií, kedy sa do popredia dostávajú emócie a rozum sa dostaví až neskôr.
Armance. Po prvých päťdesiatich stranách sa ma zmocnila doslova zúrivosť. Znovu príbeh o dvoch príliš vznešených komplikovaných dušiach, ktoré sa "obchádzajú". Posledných desať strán vo mne zanechalo neskutočný smútok. Neviem čím si mám tento zážitok vysvetliť. Sú príbehy, ktoré čitateľa obídu, pretože sú jeho osobnosti vzdialené a sú príbehy, v ktorých vidí čriepky svojho bytia. Tieto čriepky potom vyvolajú silný zážitok v rôznych smeroch. Príbeh Armance nie je výnimočný vlastne ničím, len mojim precítením. Lamiela. Toto nedokončené dielo mi pripomenulo Sestričku Carrie. Je však cítiť, že je nedokončené, škoda. Politicko-dejinný aspekt som nevnímal, od toho si postupne odvykám, aj tak sa stále točíme v rovnakom kruhu. (Komentár pre mňa slúži aj ako priestor pre osobné postrehy, preto prosím o zhovievavosť.)
Miestami mi kniha evokovala Švejka, a tak neviem či to na čom som sa smial mám považovať za dobovú realitu alebo vďačný terč výsmechu pre autorov. Ku knihe samotnej, Okresní město a Hrdinové táhnou do boje ma bavili, zvyšok som dočítal skôr kvôli osudu postáv. Oceňujem však dobové reálie z C. a K. armády a armádny slang. Skutočným spestrením bol správca/šikovatel Wagenknecht a jeho "metlaři".
Ruské majstrovstvo vo svojej plnosti. Jedinou škodou sú chýbajúce časti v Mŕtvych dušiach. Nejdem písať svoje dojmy, ponechávam len pasáž, ktorá na mne zanechala silný dojem:
"Oduševnený mládenec by sa dnes s hrôzou odvrátil, keby ste mu ukázali jeho portrét v starobe. A preto si berte so sebou ľudské city na cestu z nežnej mladosti do drsnej a krutej dospelosti, nenechávajte ich ležať popri ceste, lebo potom ich už nebudete môcť zdvihnúť. Staroba, ktorá vás čaká, je hrozná a príšerná a nič z minulosti vám nevráti, nič! Aj hrob je od nej milosrdnejší, na hrob sa napíše: Tu odpočíva človek, ale z chladných, bezcitných čŕt neľudskej staroby nevyčítate nič."
Ale, prečo? Náhodou je to vcelku vtipné, aj keď miestami priostré a príliš otvorené, nič pre nežné povahy. Na jednej strane môžeme vnímať toto dielo ako urážku, no môžeme ho brať aj ako zveličenú realitu. Iné diela autora som zatiaľ v rukách nemal, no z doslovu dedukujem, že dielo je považované hlavne za zveličený obraz doby vzniku a vtedajšej morálky a v iných prácach autor vraj neobchádza ani mužov, kým však neprečítam tak nepotvrdím. Určite by som však knihu neodsudzoval, každému nie je dané ospevovať krásu a lásku.
Začínam mať pocit, že juhoslovanskí spisovatelia nepoznajú radosť. Nič iné vo mne toto dielo nevyvolalo. Zas jeden životný príbeh, nie obyčajný, no ani nijak vybočujúci z radu iných.
Svižné čítanie. Jednoduché a vtipné rozprávanie a zamyslenie sa rozprávača nad svojim umením a cieľom svojho bytia. Za skutočný klenot ukrytý v knihe považujem krátky denník rozprávačovho otca, ten vystihol skutočne mnohé.
Mňa táto kniha skutočne bavila a prakticky som ju zhltol, rozhodne mi sadla viac ako Barsacova výprava. Stále som sa však nedostal k autorovým majstrovským dielam, uvidíme.
Čo napísať k tejto knihe? Prvý krát som si položil otázku, či autor, ktorý napíše podobné dielo skutočne rozumie inému svetu a inému vnímaniu sveta a je schopný chápať ostatných alebo je to len nejaký dojem a jeho schopnosť logicky vyskladať osobnosť. Akým je vlastne majstrovstvom vyskladať postavu, jej dušu a jej vnímanie a postoje tak aby pôsobila hodnoverne a dojmom, že skutočne existuje, je uveriteľná a uchopiteľná. Pretože je to práve osoba hlavnej hrdinky, čo ma na tejto knihe nadchlo a viedlo k smutnému konštatovaniu, že ide o neuveriteľné dielo, ktoré má pre mňa svoj veľký význam, no bohužiaľ prichádza neskoro, aspoň preto, čo sa stalo a nemuselo, keby prišlo skôr, aj keď je otázne do akej miery by som bol schopný precítiť jeho krásu a niektoré myšlienky, ktoré by bez určitých skúseností pre mňa neboli také zásadné a hlavne pochopiteľné. Neviem opísať dojem a ani pocity, ktoré vo mne táto kniha zanecháva, no svojím obsahom sa postupne priblížila k tomu najlepšiemu čo som doposiaľ čítal. Môj názor je silne subjektívny, pretože stále vo mne rezonujú určité veci, a preto si myslím, že pár rokov dozadu by som v tejto knižke nenašiel to, čo som v nej našiel teraz.
V knihe som našiel mnohé, hlavne pravdy platné aj za behu súčasnosti. Zo školy, z výkladu učiteľov, si knihu pamätám inak. Nedá mi nezacitovať "Inde rozkazuje každý a neposlúcha nikto.", to mi pripomenulo moju prácu. A druhý, "...jednakí sme, ale na svete tomto nie sme jednakí. Ani nikdy nebudeme, nikdy! -...nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú."
Po dlhej dobe som zas natrafil na klenot. Niečo podobné som nečítal už dlho. Príbeh ma tentoraz skutočne pohltil a svoj výber vôbec neľutujem. Odporúčam.
Kniha ma zo začiatku nudila, potom ma trochu začala baviť lebo sa rozbehol dej a potom ma už len nudila. Čo ma však na knihe fascinovalo bola snaha vybudovať paralelu so životom Krista, ktorá sa do značnej miery autorovi podarila. Úprimne v tomto momente neviem ako správne zachytiť to čo mi bežalo hlavou pri čítaní tejto knihy, no možno by sa to dalo zhrnúť takto: Buďto Emanuel nebol blázon alebo Ježiš blázon bol. Asi nikdy nezistíme čo presne sa stalo pred dvetisíc rokmi a na čom vlastne stojí jedno zo svetových náboženstiev, no je zjavné na čo sa snažil poukázať autor. Ktokoľvek sa v dnešnej dobe pokúsi preukázať ľudskosť a bezmedznú lásku bude v dnešnej dobe považovaný za abnormálneho, vybočujúceho z radu alebo proste blázna. Postava Emanuela by svojimi súčasníkmi (t.j. postavami diela) možno nebola vnímaná až tak kriticky keby sa nevyhlásil za Krista, aj keď to čo cítil je už vo svojej podstate pre spoločnosť čudáctvom. Čo obzvlášť na knihe vyzdvihujem je pohľad na budovanie aury okolo osoby, z ktorej sa vplyvom náhod stáva osobnosť a to ma opäť vracia s myšlienkami o dvetisíc rokov späť k už položenej otázke. Pravdepodobne väčšina z nás vo svojom dospievaní prešla vierou v ideály a ich postupným stratením alebo ich potlačením do úzadia, Emanuel sa však ako jeden z mála odhodlal viesť život v znamení toho v čo verí a aj práve preto bol odsúdený k zatrateniu spoločnosťou, hoci stretol množstvo ľudí, ktorí zdieľali bolesť, no neboli schopní postaviť sa spoločnosti. Čo som napísal vyššie a čo by som mohol napísať ďalej nemá zmysel. Aj napriek tomu, že kniha pre mňa nemá žiadnu dynamiku, postava Emanuela mi bola v mnohom sympatická práve pre jeho svojskú priebojnosť, preto hodnotím tak ako hodnotím. Snáď sa raz dožijeme lepšieho sveta.
V knihe nie je priestor pre budovanie výraznejších citových vzťahov k postavám. To v podstate zodpovedá dobe, v ktorej postavy žijú a zároveň nám to umožňuje viac uvažovať nad samotnými udalosťami. Sú proste vykreslené tak ako sa stali a sprevádzané konaním postáv bez väčšej farbitosti alebo umeleckosti. Označiť však dielo za ploché nemožno, pretože svojim spôsobom núti k zamysleniu.
Psy sú verné a to je skvelá vlastnosť. To však neznamená, že sú dobré. Sú totiž verné dobrým, ale aj zlým ľuďom.