JohnMiller komentáře u knih

Hodnotenie platí iba pre siedmu kapitolu...

Siedma kapitola s názvom "Zdvihnutý prst" sa začína, na odbornú literatúru, veľmi netradične a sofistikovane. Že by jeden zo začiatku povedal, že sa v podstate ani nejedná o odbornú literatúru. Ale to celé je iba "na oko" psychologická hra na dialóg ktorá síce nevyniká originálnosťou, Platón sa jej napísal až až, ale zaručene funguje keďže jej čítavosť je v tomto smere veľmi záživná. Takýmto spôsobom nastupuje autorka s prvým problémom ktorý sa tu vymedzuje. A to je skresľovanie a zjednodušovanie histórie. Hneď ako úplne prvý príklad na túto tému uvádza filozofa, matematika a astronóma v jednej osobe Galilea o ktorom je "bežne známe" že, ho upálili zato, pretože hlásal že je zem guľatá... Avšak tento "fakt" nie je tak úplne pravdivý, stačí sa iba začítať do tejto kapitoly. Niektoré historické udalosti sa časom zjednodušujú a krášlia alebo naopak subjektívne a prehnane negatívne nafukujú, a to sa nám autorka, v tejto kapitole, snaží sprostredkovať na všemožných príkladoch s dneška a s minulosti. Cítiť toto opovrhnutie odbornou neznalosťou na každej strane.
O pár riadkov nižšie sa text dostáva k stredoveku, k téme ktorej sa neopustí. Opatrne sa tu načrtá téma inkvizície. Tieto procesy sa takisto časom skreslili a zjednodušili tak isto ako symbolicky spomenutý Galileo. Keďže to nebola vyslovene iba záležitosť cirkvi ale aj feudálnej spoločnosti a iných mnohých prvkov ktoré sa nachádzajú v tejto kapitole. Po opatrnom úvode sa však, nakoniec, kritiky a symbolického zdvihnutého prstu nevyhne žiadna inštitúcia
Názov tejto kapitoly by sa dal jednoducho parafrázovať ako moment kedy sa nikto s kompetentných necíti vinný a tak sa obviňujú navzájom, dalo by sa povedať, že tuto ide o samotné inštitúcie.
Je tu v skratke a chronologicky popísaná história inkvizičných procesov. Od úplného začiatku, iba nenásilným doporučením a dohovorením samotného pápeža, bolo to kvôli tomu, že sa v Taliansku a Francúzku začali priveľmi rozkvitať rôzne sekty. Všetky neboli vyslovene kacírske, boli to napríklad Heretici, ale pre samotnú cirkev predstavovali nebezpečenstvo. Cez najhoršie inkvizičné procesy a aj samotných inkvizítorov povolaných pápežmi ako boli Robert le Bougre Ferrier Guillaume až po ich koniec. Dneska je už takisto bežne "známe" že, inkvizícia iba mučila a následne upalovala či topila alebo nejako inak škodila "kacírom" pri čom ich súdne spory boli dopredu prehraté. Opäť, ako sa dočítame, ide o omyl a to napríklad v tom že, upálená bola v priemere každá deviata osoba. Je to stále veľké číslo ale o deväť krát menej ako sa bežne "traduje". Do konca tejto kapitol je to už iba opätovné poukazovanie na to, že išlo o problém byrokratický a feudálny nie iba cirkevný a k tomu sa nám dostávajú historické podklady ako dôkaz. Úplne na záver sa dostávame opäť k rovnakej štylistike ako v samotnom úvode. Autorka ide opäť rozvinúť, tentoraz ukončiť, načatú tému inkvizície opäť na svojej kamarátke v scénke v písanej podobe.

Referoval som knihu:
PERNOUD .R 2005 MÝTY A FAKTY (BODKA ZA STREDOVEKOM). Bratislava: nakladateľstvo: Lúč 2005 ISBN: 80-7114-467-3

25.11.2014

Je až zarážajúce ako sa mohli takéto hrozné myšlienky stať tak populárne, že ho nasledovali mnohé veľmoci sveta. Kniha obsahuje zopár stránok v ktorých sa vyhýba najdôležitejším spoločenským otázkam a dokonca ich úboho a drzo označuje ako absolútne nepodstatné veci.. Tam kde Marx a Engels svoje myšlienky nedokážu sformovať a tím pádom ani reagovať na chúlostivé spoločensko-kultúrno-ekonomické otázky relatívne dobre znejúceho teoretického sveta socializmu, tam Hitlerov MEIN KAMPF Adolfa Hitlera bohužiaľ boduje a jeho podporu myšlienok v historickom kontexte dokážem pochopiť. Áno, nepopieram že spravodlivý svet kde má každý rovnaké právo a rovnaké možnosti znie dobre ale v praxi sa to v konečnom dôsledku ukázalo ako nerealizovateľný nápad ktorý dopadol tak ako dopadol. Ľudia mali, majú a vždy budú mať potrebu naplňovať svoje túžby cez vlastný súkromný majetok. Je to prirodzená ľudská vlastnosť ktorú v blízkej budúcnosti nič nezmení. Lebo to sme my. Čo je však pozitívne na tomto diele, je to, že sa tu nenachádzajú číro-číre výmysli alebo manipulácie (ako v Mein Kampfe napríklad) alebo som si ich nevšimol. V podstate všetky spoločenské ideje a udalosti ktoré s atu nachádzajú, sa viac menej tak stali, akurát duo Marx a Engels berú vždy všetko z negatívneho hľadiska.

4 01.10.2014

Ide o číročíru rozprávku pre deti ktorá ma v období kedy som ju čítal (cca som mohol mať 13) až tak nebavila. Nebola zlá ale nemal som vtedy 8 rokov vtedy by ma to určite chytilo viac. Postupne ako som sa dostával cez ďalšie časti som si ju vlastne aj zamiloval a to z jediného prostého dôvodu. Pretože každá časť bola stále horšia a horšia a po tretej (Plavbe) to kleslo absurdne nízko... Už vtesy som to považoval za nesmierny škvár.

1 04.09.2014

Problémom tejto zbierky je fakt že poviedky ktoré sem distribútori umiestnili sú až nepekne rôznorodé. Tým "nepekne" myslím to, že čitatelia ktorý majú záujem o hororového Poe-ho a siahnu po tejto zbierke, s domnienkou že sa začítajú do poviedok podobných jame a kyvadlu, iba odradia k ďalšiemu čítaniu tohoto autora. Ono sú tu v podstate iba 3-4 horory a ostatné poviedky, hoci sú dobré a zaujímavé, sú zmesou všeličoho možného. A tím myslím vážne všeličo ! Od novinových článkov až po cestopisy.

2 04.09.2014

Táto kniha u nás vyšla za socializmu, je to pomerne šťastie ale, aspoň s môjho pohľadu, nejde o žiaden zázrak. Ide o nezáživnú biografiu ktorá je "okorenená" extrémne hrôzostrašnou ilustráciou. Akoby som sledoval obrázky nejaký komunistických detektívok. Keď sa človek prelistuje týmto, na konci ho nemilo prekvapí dlhá, a opäť, nezáživná avšak do detailu podrobná diskografia. Nie že by som mal niečo proti detailistom ale keď si už idem čítať biografiu tak si chcem čítať biografiu a nie hľadať ktorá platňa mi chýba v zbierke.

30.08.2014

Pre čitateľov ktorý sa vážnejšie nezabývajú Filozofiou, respektíve filozofiu neštudovali či neštudujú je táto kniha veľmi náročná. V podstate nezáživné dookola opakujúce sa mená pre filozofiou nedotknutého čitateľa dokážu iba naštvať. Verím že mnoho čitateľov si túto publikáciou zohnalo hlavne kvôli Tarantionovi, aj ja takže na tom nie je nič. Avšak keď si to prečíta niekto kto téme trocha rozumie alebo aspoň aj keď nerozumie prehltne mnoho neznámych a nových informácií, zistí že Tarantinove filmy majú naozaj niečo do seba a nesú v sebe zaujímavé myšlienky ktoré korešpondujú s našou dnešnou dobou .

1 21.08.2014

Záverečná časť kompletných prác hororového mága, menom Howard Phillips Lovecraft, pokračuje v rovnako nastolenom tempe ako predošlé dve knihy. Spisovateľ mení v hrôzostrašných víziách vesmírnu minulosť miliónov rokov. Pohráva sa s myšlienkou že pred ľuďmi vládli na zemi aj iné inteligentné tvory. A to nie iba legendárny Cthulhu. U nás asi najznámejšia novela od tohto tvorcu. Kniha začína zostra novelou "V Horách šialenstva". Je to zaujímavé čítanie a Lovecraftovské ako tto máme radi ale nech je to hocijako strašidelné, je to až príliš rozťahané a strach ktorý mi naháňal sa často vytrácal keďže ja nie som čitateľ ktorý by dal na jedno posedenie 100 strán. Kratší Lovecraft sa mi zdá byť údernejší. Veľmi ma zaujal napríklad Stín nad Innsmouthem ktorý radím k vrcholom jeho tvorby.. Takisto ako aj Sny v čarodějnickém domě. Celkom ma však sklamal titulní príbeh Stín z Času.. Bolo to niečo podobné ako Charles Dexter Ward ale nudilo ma to a to sa často u tohto autora nestáva. Tak či onak s celou sériou som nesmierne spokojný. čítalo sa mi to jedna radosť. Postupne som si Loverafta a celú sériu spisov dávkoval dobré štyri roky. Záverečný doslov to nádherne zakončil.

5 19.08.2014

V detstve to bola moja najobľúbenejšia Verneovka. Hltal som každú stránku opisujúcu tajomnú, Indickú prírodu. Ich problémy, práva, občianske a civilizačné ťažkosti. Nádherné boli aj ilustrácie ktoré ma spolu s mohutným železným parným slonom sprevádzali mnohými dobrodružstvami. Nečítal som to už pekných pár rokov ale vtedy sa mi to zdal veľmi dlhé, neviem ako by som to dneska bral. Jedna s mojich najobľúbenejších románov detstva.

1 29.07.2014

tretie pokračovanie, tohoto hororového mága, je rozdelené na dve časti. Volání Cthulhu 1 a 2 je to to absolútne najlepšie s týchto spisov a vrchol tohoto spisovateľa. Príbehy ako Chladný vzduch, Volání Cthulhu, Pickmanův model sú proste dokonalé. Nasledujúca fantastická novela Snové putování k neznámému Kadathu ma totálne ohromila. Ide o plnokrvný fantastický príbeh v štýle Pána Prsteňov iba s tým rozdielom že je dej vtesnaný do Lovecraftovského sveta a to zo všetkým čo k tomu patrí. Fantasy až tak nečítam ale tu som strácal pri čítaní dych, výborné ! Posledná novela Případ Charlese Dextera Warda rozdelená na dve polovice v tejto časti tak neohúrila ale v nasledujúcom pokračovaní všetko vykompenzuje. 5*

3 13.07.2014

Bez vysvetlenia a riadneho poučenia o myslení Číňanov sa táto publikácia nedá pochopiť. Ono sa v tom dá nájsť hocičo ale pravú podstatu, ktorá v tom mimochodom je, nenájde za žiadnu cenu. Knihu by som neodporúčal nikomu. Jej zmysel spolu s tao-m nech zostane na akademickej pôde. Nie že by som sa arogantne nadraďoval ale je to kniha s iného sveta nášmu európskemu mysleniu nedostupná.

13.07.2014

(SPOILER) Je to už desať rokov (cca 2014) kedy som počas štúdií - na prednáškach sociológie - preberal do hĺbky vybrané kapitoly tejto knihy. Po desiatich rokoch som sa rozhodol, že nechám svoju pamäť podrobiť testu. Na prekvapenie som si mnohé pamätal, ale niečo mi už vyfučalo z hlavy - tie informácie boli pre mňa ako nové - a nemyslím si, že len preto, že som svojho času prečítal iba vybrané kapitoly - a niektoré som po tých rokoch dokonca videl v úplne inom svetle.

Veľký rozvrat sa snaží nájsť odpoveď na otázku, prečo za posledných niekoľko desiatok rokov upadajú v spoločnosti isté morálne hodnoty, etické zásady, prečo stúpa nedôvera voči formálnym inštitúciám s ich predstaviteľmi, prečo rodina ako základná jednotka v spoločnosti stráca v diskurze na dôležitosti - respektíve ako je možné vysvetliť prudký rast rozvodov, kriminalitu atď.

Fukuyama svoje tézy predkladá obrovskými množstvami dát, čerpá hlavne z kvantitatívnych prieskumov, ktoré potom interpretuje a reflektuje. Jeho výsledky mi zväčša znejú úplne logicky, niekedy naopak šokujúco, no v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujem, keďže mi koncept takéhoto vedeckého bádania sedí.

S celej knihy mi najviac utkvel v pamäti pojem sociálny kapitál, ktorý je akoby jednotkou súdržnosti v spoločnosti. Sociálny kapitál má mnoho pozitívnych vlastností, ktoré dokážeme vnímať aj v našom okolí, hlavne ak sa nás bezprostredne dotýkajú. Je to v podstate súhrn noriem a neformálnych pravidiel, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi ľuďmi, ako jeden z mnohých príkladov Fukuyama uviedol spoluprácu kolegov vo firme, ktorí si pomáhajú nie preto, lebo to vnímajú iba ako prácu a majú to dané príkazom, keďže sú za to platení, ale preto aby boli efektívnejší a urobia aj nadprácu - aby si pomohli, lebo do toho vkladajú viac ako len formálne prvky, Môže byť za tým priateľstvo, ktoré Vám príkazom nerozkáže žiadny manažér vetou “toto nie je “iba firma, my sme tu ako rodina. Mnohí z vás to iste poznajú. Fukuyama to ďalej vysvetľuje na príklade budovania socializmu. Štátna inštitúcia alebo ideologické zriadenie nedokáže prinútiť obyvateľov aby produkovalo sociálny kapitál iba tak, doslova z ničoho nič na povel. Na to musí vytvoriť podmienky. Teda sociálny kapitál je aj podoba altruizmu, ktorý presahuje rodinné väzby.

Sociálnemu kapitálu napríklad škodí extrémny individualizmus - tým nechcem povedať, že individualizmus sám o sebe je niečo zlé, alebo ho považujem za pôvod mnohých patológií, ako by ho určite opísal nejeden tvrdší konzervatívec - no prehnané zameranie na osobné ciele, ktoré zastávajú v konzumnej spoločnosti - ale aj v samotnej popkultúre - dôležité miesto, môže škodiť v bezprostrednej spolupráci, a môže jedinca presvedčiť, že nezáleží na ničom inom iba na jeho cieľoch, na jeho komforte a všetko, čo túto pomyslenú individuálnu harmóniu narušuje je to, čo ho sa musí zbaviť. Svet potom môže pripomínať boj každého proti každému, ktorého cieľom sú rôzne formy prestíže, moci, financií a potom už nemusí zostať čas a energia pre rodinu, deti, rodičov, blízkych alebo hoci len prejavenie úcty k zamestnancom, ktorí pracujú v službách.

Veľký rozvrat bol publikovaný prvýkrát v roku 1999 - preklad, ktorý som čítal je z roku 2006 - a na moje prekvapenie mi jeho predikcie - hlavne v častiach, kde počíta aj s informačnými technológiami - neprídu úplne nereálne. Jeho pozitivistický (nie optimistický) pohľad - v prenesenom slova zmysle, že ľudia si vždy k sebe nájdu cestu a naučia sa spolupracovať, nech sú časy akokoľvek zlé, keďže je to v ich prospech - mi je sympatický. Ako Fukuyama v tomto diele spomína, rozvrat nie je poslednou kapitolou zmien v spoločnosti. Dokonca ani rodina ako ju v tom esenciálnom kontexte poznáme - a ako nám ju rôzny dogmatici, náboženstvá alebo iní milovníci totalitných režimov opisujú, nebola samozrejmosťou a tiež prechádzala zmenami od lovcov a zberačov, cez roľníkov, priemyselnú revolúciu až po dnešnú postmodernú - informačnú spoločnosť. Týmito zmenami dynamicky prechádza celá spoločnosť a ako bolo v knihe spomenuté, Fukuyama nepredpokladal, že v západnom svete bude naďalej stúpať miera rozvodovosti, miera kriminality či úplné vyčerpanie sociálneho kapitálu. A je to tak, inak by sme teraz žili už v čudnej utópií. Na čo však v rámci zmien a sociálneho kapitálu upozorňuje, je fakt, že tento kapitál sa vytvára skôr v homogénnych skupinách. Migrácia alebo - ako vidíme dnešný trend na Slovensku - názorová polarizácia vytváraniu skôr škodí.

Absolútne rozumiem konzervatívnym skeptikom, ktorí kritizujú stav dnešnej spoločnosti v rámci sociálnych väzieb. Ani ja - ako liberál - netvrdím, že žijeme v ideálnom stave súznenia, ale pre tých, ktorí blúznia o konci civilizácie lebo majú pocit, že nejaké sily sa snažia zrútiť všetky múry morálnych hodnôt, by som túto knihu vrelo odporúčal. A možno si uvedomia, že pokrok sa nedá zastaviť tým, že sa skryjeme v zákopoch tradícií.

13.07.2014

Kultová, mystická, legendárna ale hlavne "fiktívna" kniha sumerských zaklínadiel písaná šialením Arabom menom Abdul Alhazred. Rozpráva o rituáloch ktoré vraj dokážu otvoriť sedem brán zla. Detailne popísané rituáli som neskúšal, nemal som na to odvahu, takže neviem či ide o skutočnosť alebo fake :-)

1 03.05.2014

Kingova lyrika dokonalá, ale to asi v každom jeho diele. Problém je ten že keď vás viac zaujme retrospektívna cesta hlavnej postavy na toľko že hlavný príbeh iba kazí dojem a vy čakáte kedy sa už hlavná postava prestane rozprávať sama zo sebou a začne opäť myslieť na to čo ju stretlo v minulosti lebo nič iné tu nestojí za pozornosť tak niečo nie je s kostolným poriadkom. Pri tom to malo na začiatku zaujímavú noir atmosféru.. škoda sklamanie..

1 03.05.2014

Prvú kapitolu, alebo tú úvodnú časť ako chcete, ktorá as odohráva na zámku grófa Draculu radím k tomu najlepšiemu čo som vo svojom živote z hororov čítal. Atmosféra hrôzy sa na tých pár stranách dá doslova krájať, je to časť vďaka ktorej sa podľa mňa táto knižka stala celosvetovo úspešná. ďalšie stránky až do finále sa mi nezdali také úderné ale svojou formou ktorá bola akoby chronologicky roztriedená z viacerých zápisníkov a denníkov od rôznych ľudí túto maličkosť zakrýva. Pre začínajúcich čitateľov je to do istej miery zádrh ktorý ich odrádza k pokračovaniu , (vadilo mi to keď som mal 12) ale po čase si uvedomia že to stálo za to.

2 03.05.2014

Malého princa som v detstve prečítal niekoľkokrát mohol som mať 8,9 možno 10 rokov. Keď som bol trocha starší a v škole nám vysvetlili ako to vlastne skutočne s tou knižkou je že jej skrytá hĺbka a myšlienka sa nachádza "medzi riadkami" nedalo mi to a prečítal som si ho znova. Táto publikácia je krátka takže mi to nerobilo problém. Po prečítaní to vo mne nevyvolalo nejaké zásadnejšie pocity alebo pochopenie. Uvedomil som si že mňa táto knižka bavila naozaj a iba vďaka nádherným, úžasným, fantastickým obrázkom plných silného citu a snového kúzla. Knihy z obrázkami moc nemusím ale bez nich by Malí princ nebol tak plný nostalgických pocitov. Navždy sa mi do pamäti vryl dialóg princa a opilca
„A prečo piješ?“
. „Aby som zabudol,“
„Aby si zabudol na čo?“
„Aby som zabudol, že sa hanbím,“
. „A prečo sa hanbíš?“
„Hanbím sa, že pijem!“

2 20.04.2014

V poradí druhé Sebrané spisy Howarda Phillipse Lovecrafta podstatne naberajú na obrátkach. Kým v prvej Lovecraft iba naznačoval akým smerom sa bude uberať a sám ešte nevedel o akých témach bude písať tak v tejto časti sa už naladil na tú správnu kozmickú vlnu a servíruje nám horory s toho najpekelnejšieho dna. Na Lovecraftovi milujem to ako sa slovami ktoré nevyjadrujú presne hrôzu s ktorou sa hlavný hrdinovia stretávajú, a iba náznakom rozpráva o takom desivom prízraku že sa ho sám bojí opísať, dokáže vyvolať vo mne vyvolať obrovský strach... strach s medzihviezdneho tajomna. Poviedky ako Hudba Ericha Zanna a Krysy ve zdech patria k tým najdesivejším a najlepším hororom aké som kedy čítal........ Ale to lepšie nás stále ešte iba čaká v nasledujúcich publikáciach.

3 18.04.2014

Ako dieťa som nesmierne zbožňoval túto knihu a doteraz ju mám, hoci vo veľmi zúboženom stave, vo svojej knihovne. Pre mňa, v detstve, to bola priam detská odysea, putovanie bábky s jej fantastického sveta do krutej reality v ktorej sa často miešali prvky komédie a tragédie a vždy na to doplatila detská roztopašnosť vo mne rezonovali. Bol som úplne vžitý s postavami, hltal som kapitolu po kapitole jednu zápletku za druhov. Jednoducho povedané strávil som pri tejto knihe pekné chvíľky. S nostalgie po asi 12 rokoch som si ju prečítal znova... Spravil som na sebe taký malí experiment. úplne ma prekvapilo ako sa mi ten epický príbeh po rokoch zdal naivný, dlhá epická púť bola iba krátka cesta rozpísaná do pár strán.. Nebolo to zlé ani teraz ale radšej som to nemal robiť. Takto sa rozplývajú decké sny

1 18.04.2014

Je to extrémne krátke, 100 maličkých strán ktoré dokopy robia malí zošit. A predsa v takom malom rozsahu sa nachádza toľko vaty. Skutočného De Sada sa v tejto publikácií dočkáme v troch štyroch poviedkach z dvadsiatich čo je obrovská škoda. Väčšina textu je skôr vo forme anekdot než poviedok. Mnohé nepresiahnu jednu či dve strany, ktoré nie sú vôbec zaujímavé. U mňa sklamanie za 1,5*. Totálne zlé to však nie je keďže sa tu nachádzajú aj zaujímavejšie zoo,pedo,homofilné veci ale ako som spomínal na začiatku je ich alarmujúco málo.

1 16.04.2014

Na môj vkus je Politikos takou tou odvážnejšou alebo šialene kreatívnejšou verziou empirickejšieho Aristotela. Ako keby si Tarantino prečítal Politiku od Aristotela a premenil to na dialóg. Porovnávať veľkého Starogréckeho filozofa s bývalým zamestnancom videopožičovne je viac menej prehnané, to beriem ale tak, pokúsim sa to v nasledujúcich riadkoch vysvetliť.
Celé toto prirovnanie stojí na základoch veľmi realistického zachytenia dialógov medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi. Ktoré sa snažia, a ide im to veľmi dobre, navodiť pocit prirodzeného rozhovoru ktorého cieľom je získať nejakú informáciu či oboznámiť prihovárajúcemu sa so svojim názorom alebo niekoho presvedčiť že jeho odôvodnenie a interpretácia je tá správna. Je veľmi dôležité si uvedomiť že prirodzený rozhovor či už ide o skutočný alebo navodení v literatúre nefunguje ako učebnica. Politikos nie je literárne dielo pre čitateľa ktorý sa snaží hltať informácie bezmyšlienkovo. Takýto zanietený knihomol si na konci diela uvedomí že sa nedozvedel prakticky nič čo by v nejaqkej forme nevedel a keď si predtým prečítal starogrécku alebo antickú literatúru, prečítal nebodaj už spomenutú Aristotelovu Politiku zabudol aj to čo vedel. Hypotéza ako vyšitá.
Informácie tu nie sú podložené pred čitateľa ako na tácke. Na otázky ktoré si na začiatku stanovia hlavný protagonisti ako hľadanie najlepšieho kráľa, filozofa či politika treba doslova hľadať. Na prvý pohľad, a to hlavne na začiatku, to vyzerá tak akoby to nekonečné filozofovanie neviedlo nikam. Čím viac sa problém prehlbuje tým je jeho riešenie náročnejšie. No v tom tkvie sila tohto diela.
Zásadné znalosti a poznatky pre relatívne ľahšie pochopenie sa Platón snažil podložiť pre vtedajšiu verejnosť (ale myslím si že aj dneska ešte nie sú cudzími) príkladmi zo života. Aby si čitateľ jednoduchšie pomocou jasnejšie zadefinovaných pojmov dokázal predstaviť viacmennej prirovnania a definície ktoré prezentujú politika, filozofa a kráľa. Pokiaľ čitateľ nie je navyknutý čítať scenáre či dialógy tak mu to zo začiatku môže robiť problémy, nie len na to: čo sa rozpráva ale aj: kto to rozpráva. No po čase si uvedomí že ide vlastne iba o monológ jedného protagonistu ten druhý iba pokyvuje hlavou a buď súhlasí alebo sa pýta. Čo je veľká škoda a pre mňa táto jednotvárnosť vytvorila negatívny dojem s knihy.
V porovnaní s Aristotelovým dielom podobného ranku Politika ide o slabý odvar v ktorom, na šťastie, nepresadzoval svoje utopistické zriadenia štátu. Tejto téme sa v tejto publikácií vôbec nevyjadruje. Politické ideológie ako demokracia, tyrania, aristokracia tu nie sú rozobrané tak detailne ako ich do hĺbky preberal Aristoteles.
Medzi vatou nezaujímavých dialógov sa skrývajú super myšlienky ale zase ich nie je toľko aby som túto knihu ospevoval do nebies. Ide o lepší priemer určený nie pre každého.

15.04.2014

Forma víťazí monumentálne nad obsahom. O čom to je ? Spisovateľ po autonehode leží v posteli...nič moc čo ? Ale tá lyrika, tie psychologické pochody, To čítanie vás doslova uchváti. King tu majstrovsky predviedol svoj spisovateľský um. Od začiatku do konca to má proste grády... medzi dvomi hlavnými postavami sa neustále stupňuje napätie. Skvele je zobrazená beznádejnosť hlavnej postavy ktorá po niektorých chybách stráca svoje prsty a vie že keď spraví ďalšiu chybu stratí ďalšie.. Kingov MASTERPIECE

2 20.03.2014