JohnMiller komentáře u knih

Remarque ma priťahuje tým, že dokáže opisovať hrôzy vojny z viacerých pohľadov. Optika, ktorou disponuje, ma doteraz prekvapila v každej jednej knihe, ktorú som si od neho prečítal. Mám ich pár za sebou, ale zopár aj predsebou, takže tu nechcem písať o niečom intuitívne. Nemôžem tvrdiť, že to platí o každej jeho knihe. Zatiaľ. Tie ktoré som však už prečítal, a Noc v Lisabone nie je výnimkou, ma nesmierne zaujali. Príbehy rôznych ľudí v rôznych situáciach, v ktorých je spoločným menovateľom vojna, dokáže Remarque opísať s takou veľkou dávkou realizmu, naturálnosti ale aj ľudskosti, že mu verím každú jednu postavu, jej motiváciu k činom, ktoré vykonala ale aj nenávisť, nehumánnosť a morálny relativizmus. Prvky, ktoré neodmysliteľne patria k vojne.

Noc v Lisabone má jednoduchú zápletku. Je to kratučký román, v podstate jednohubka. No to všetko čo sa tu skrýva a prezradí o osude postáv, je niečo tak silné, poháňajúce ma čítať ďaľej, že sa to ani nebudem snažiť opísať. Je to dôvod prečo sa k tomuto autorovi vraciam.

9 09.10.2023

Čítal som skrátenú verziu Rozmarných poviedok od Balzaca, no akosi netúžim siahnuť po kompletnom diele. Hoci romány, ktoré som od neho čítal, nepatria k tým smrteľne najvážnejším, aj keď vážne témy zachytávajú, tuto skutočne vypustil uzdu svojej fantázie. S celého diela som mal pocit, akoby autora nahnevali, alebo dokonca urazili osobne, predstavitelia cirkvy a on sa im sofistikovane pomstil takímto spôsobom. V silne erotickom nádychu si tu uťahuje z členov cirkvi a hoci na jednej strane im strháva dogmatickú sutanu ideálov, na druhej strane ich ovešal takými stereotypmi, až by sa z toho jednému čkalo. Toto dielo musel písať s permanentným úsmevom na tváry. No keďže ja preferujem skôr tú vážnejšiu stránku literatúry, až tak ma to nezaujalo, hoci si uvedomujem, že ide o sondu Francúskej spoločnosti, ktorú nám Balzac predstavuje aj vo svojich najúspešnejších dielach.

02.10.2023

Kniha Postsedliaci je súbor esejí, štúdií a článkov, ktoré nám predstavujú a interpretujú sociálne, kultúrne javy a etické zásady občanov Slovenska, bez akýchkoľvek populistických, reakcionárskych či ospravedlňujúcich pátosov. Hoci je miestami obsah celkom kritický až cynický, čo podľa všetkého dráždi tú konzervatívnejšiu časť čitateľskej obce, čo je vidieť aj na anonymných hodnoteniach a komentároch typu "Kniha nie je ani odborná, ani populárno-náučná. Je jednoducho hlúpa." alebo že "ide o liberárnu propagandu". Pravdou však ostáva, že definíciu "postsedliactva" ako strednej vrstvy Slovenských občanov, ktorí sa majú najlepšie v histórií Slovenska ale stále snívajú o romantických predstavách histórie, spoločnosti alebo minulosti ktorá nikdy nebola, vnímam rovnako a stretávam sa s tým celkom často. Mnohé javy, ktoré sú tu pomenované, práve preto vnímam citlivo. Dotýkajú sa mňa, môjho okolia aj mojich najbližších.


Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé: naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.

Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa, nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.

4 27.09.2023

Kníh, ktoré nám pripomínajú ohavnosti z minulosti nie je nikdy dosť. S témou Holokaustu, konečného riešenia a udalostí, ktoré im predchádzali, som celkom oboznámený. Myslím. Avšak o udalostiach, ktoré sa stali následne po tom, mám skôr sociologické a geopolitické vedomosti. Takže nemám ani tušenie, čo sa s preživšími stalo vo všeobecnosti, v zmysle: ako sa integrovali späť do spoločnosti, aké sociálne programy boli pre nich vyčlenené atď. Román Sophiina voľba na tieto moje otázky odpovedá fragmentovo, útržkamy minulosti hlavnej postavy.

Tým, že text dispoponuje neuveriteľnou mocou realizmu, je každý jeden emocionálny výkyv Sophii ťažké sústo pre čitateľa - v zmysle nepríjemného pocitu nepomenovaných zverstiev. Sú to traumy s ktorými sa jedinec musí vysporiadať aj keď to vyzerá tak, že toho zla bolo toľko, že to ani nie je možné.

Celé dielo srší neuveriteľnou autentickosťou, ktorá má najväčšiu silu v nepodstatných detailoch. Sú to také "blbosti", nuanse každodenného života, ktoré si ani nemusíme uvedomovať ale sú súčasťou nás. Takéto písané slovo považujem ja za najcennejšie v beletrii. Príbeh nemusí byť najstrhujúcejší, adrenalínové situácie nemusia vyžarovať z každej jednej zápletky či situácie, avšak zachytená ľudskosť (ale aj neľudskosť) zo svojimi všetkými nedokonalosťami, ktoré z nás robia to čo sme, pasuje toto dielo na vrchol svetovej literatúry.

26.09.2023

Zdieľam väčšinový názor úžívateľov na Databazeknih.cz. Táto časť sa aj mne páčila podstatne viac ako predošlá. Hoci nasledovné sú pre mňa ešte o niečo lepšie, ten rozdiel tkvie v tom, že Krst ohňom je viac koncipovaný v takej tej najjednoduchšej možnej, až by som povedal, že triviálnej fantasy šablóne, ktorá funguje u čitateľov-poslucháčov v rámci konceptu hádam od doby Homéra. A to je jednoduchá a priama cesta postáv z bodu A do bodu B. Viem, že to znie skôr ako kritika ale vôbec to tak nie je. To, že sa v sérií vytvorila skupina rôznych zaujímavých postáv (zaklínač, bard, upír, trpaslíci atď) a snažia sa prejsť cez frontovú líniu, je jedna z najlepších častí celej ságy. Je to jednoduché, účelné a bavilo ma to. Cez tie strany som preletel ako výchor.

4 21.09.2023

Toto bolo moje prvé stretnutie s Michelom Foucaultom. Francúzkym filozofom, ktorý je známy svojimi divokými teóriami. Rozhodol som sa, že sa do jeho tvorby pustím pekne od začiatku - v rámci toho, čo mi slovenské, české a maďarské preklady dovolia.

Ak by sa ma niekto spýtal, či je správne začať práve touto jeho dizertačnou prácou - odpoveď je: NIE. Pri čítaní som pociťoval psychickú nevolnosť, keďže náročnosť tohto odborného textu je nepopierateľne mimo mojich aktuálnych kognitívnych schopností. Bolo to pre mňa extrémne ťažké sústo, v ktorom som musel opätovne znova čítať každý druhý odsek alebo šialene dlhé súvetia - niekedy aj viac - aby som aspoň čiastočne pochopil autorove interpretácie.

Téma internácie, zo všetkými javmi od neskorého stredoveku až po 18. storočie, je sama o sebe tak bizarná, ba až obskúrna, že už len to, že sa niekto púšťa do takéhoto bádania je samo o sebe šialené.

Text tohto diela je vyčerpávajúci - ako obsahom tak aj formou. Je to jeden obrovský fenomenologický gigant, ktorý rieši spoločenské javy zo zreteľom na sociálne a vedecké špecifikácie daného historického kontextu (ako príklad uvediem divoké nosológie šarlatánskej medicíny) a toto všetko ešte prehlbuje svojimi sociologickými teóriami, argumentmi a citom pre pozorovanie.

Z niektorých fenoménov, ako prerod leprosárií na internáciu bláznov, som bol nadšený. S niektorými som sa zase úplne nevedel stotožniť, ale vo svojej podstate ma kniha náramne bavila. Máme tu množstvo použitej dobovej literatúry a historické postavy - šialene rôznorodé. Od Vincenta De Paul až po Markýza De Sada tu máme každého, kto mal čo dočinenia s nerozumom.

V poznávaní myšlienok Michela Foucaulta budem určite pokračovať ale teraz si musím dať od neho prestávku. Nie je to žiadna sranda.

1 19.09.2023

Alejandro Jodorowsky patrí k fenoménom ktorý si získal moju pozornosť vo viacerých disciplínach. Umenie, ktoré tvorí a je jeho súčasťou ma začala fascinovať po tom, ako som si obľúbil experimentálny film. Surrealizmus, avantgarda, totemizmus, sakrálne výjavy v snovom opare neidealizovanej spoločnosti ma svoho času takmer fanaticky stiahli k sebe. Jodorowsky sa stal pre mňa ako keby modlou undergroundu. Trvalo trocha dlhšie kým som sa dostal k jeho literatúre a v skutočnosti som si nevedel predstaviť čo od tejto knihy môžem očakávať. Nakoniec som dostal, z každej disciplíny o ktorú sa Jodorowsky oprel, niečo. Nachádza sa tu z časti životopis, začiatky kariéry, jeho inšpirácia, akou formou sa vzdelával, čo ho inšpirovalo, podáva rady ako sa v istej forme sebazdokonaľovať (kapitola o snoch ma fascinovala natoľko, že sám som začal využívať niektoré cvičenia) až ma nakoniec šokoval jeho terapeutickou technikou psychomágie. Čo sa týka ezoterickej stránky psychoanalízy a liečiteľstva: Som veľmi skeptický. Takže pri častiach, kedy sa pohrával s myšlienkou sugescie, liečením a zázrakmi, som bol nesmierne opatrný. Avšak som bral pozitívne fakt, že sám Jodorowsky bez relativizovania podotkol, že môže ísť pokojne aj o placebo efekt, ale keď to funguje prečo nie. Z môjho neodborného pohľadu som schopný akceptovať takúto liečbu pri chorobách, ktoré majú psychický charakter alebo priamo korelujú z psychickým stavom pacienta. Ináč nie. Čo sa týka kritiky tejto knihy: zjednodušene, že "ide o zbierku rôznych myšlienok, ktorého autorom je niekto iný". Áno pokiaľ to tak je, tak aj Marcus Aurelius za svoje Myšlienky k sebe samému by mal byť zavrhnutý, že predkaldá prevzaté interpretácie stoickej filozofie. Psychomágia nie je marketingová motivačná literatúra, ktorá interpretuje pokrytecky myšlienky s cieľom čo najväčšieho zisku. Preto si myslím, že si netreba pliesť tieto rozdielne kategórie. Pokiaľ si však niekto myslí, že to práve taká motivačná literatúra pre avantgardistov je, rád si vypočujem jeho argumentáciu, lebo ja som to tam necítil.

14.09.2023

Druhý zväzok bol pre mňa vedomostne ešte prestrejší. Až na školu stoikov o ktorých som už čítal v minulosti, ma ostatný obsah nabil obrovskou dávkou informácií. Vyzdvyhujem to špeciálne v druhom zväzku preto, lebo sa o filozofiu starovekého Grécka celkom zaujímam a predsa som o väčšine, z toho o čom sa tu píše, čítal prvý krát.

Ako napríklad Diogenes zo Synópy o ktorom som síce vedel tie úplne najzákladnejšie údaje, no jeho celý život a samotné učenie ma svojim pohľadom na svet inšpiroval. S niektorými jeho myšlienkami sa stotožňujem a sám som v istých situáciach konal podobne ako on. Záver zase patril Epikurovi o ktorom som tiež nevedel zhola nič a pritom ide o fascinujúcu postavu histórie. S obsahom som náramne spokojný.

S formou už menej. Tento štýl starý takmer 2000 rokov nie je úplne populárno-náučný a potrápil aj moje knihomolské skúsenosti.

Životopisy slávnych filozofov rozšírili môj zoznam kníh o ktoré mám záujem.

11.09.2023

Životopisy slávnych filozofov je rozsiahla encyklopédia najpodstatnejších starovekých intelektuálov. Čo je na tejto zbierke fascinujúce a mňa zaujalo najviac, je to, že pochádza pravdepodobne z 3 storočia. Čo znamená, že mnohé literárne zdroje z ktorých Diogenes čerpal, už dávno neexistujú.

Niektoré informácie ktoré nám tu Diogenes predkladá, nenájdeme nikde inde. V skratke povedané, nezachovali sa. Preto je z historického hľadiska toto veľmi dôležité a zásadné dielo.

Samotné životopisy nemajú jednotnú formu. Akoby autor volil z niekoľkých variácií, predpokladám, že v rámci jeho možností zvolil cestu vyčerpávajúcich údajov. To znamená, že sa pokúsil zhromaždiť z viacerých zdrojov úplne všetky informácie, aj tie ktoré si protirečili, alebo nie sú úplne najvierohodnejšie a čitatelovi ich predkladá a aj ich pomenuje. Keďže medzi ním a osobami o ktorých píše, je niekedy časová priepasť niekoľkých storočí, je úplne prirodzené, že nebolo v silách autora vybádať a vytriediť fakty od mýtov. Dokonca, podľa prekladu, je možné, že sa celé dielo ani nezachovalo. Píše sa o tom v komentároch a aj ja som mal z toho taký pocit.

Ďaľšia vec ktorá ma fascinovala bola tá, akými vedomostami disponovali tí najstarší filozofovia. Aké témy ich zaujímali a akými metódamy bádali a prezentovali svet okolo seba. Úprimne: nečakal som, že vedeli a predpokladali až toľko.

V prvom zväzku I - V ma najviac bavilo klasické trio Sokrates, Platón a Aristoteles. No aj celá časť peripatetikov bolo pre mňa jedno veľké bádateľsko-historické uspokojenie.

07.09.2023

Keďže som prevažnú časť letnej dovolenky strávil ako správny stereotypný Slovák pri pobreží bývalého Ilýrskeho kráľovstva, kde, pre zaujímavosť, utrpel Cézar jednu zo svojich vojenských porážok, zobral som si zo sebou nejakú antickú literatúru (ale paradoxne nie Cézara do ktorého sa mi ešte nechcelo).

Zobral som si radšej, pravdepodobne, najznámejšieho autora stoického myslenia.

Priznávam sa bez mučenia, že cisár Marcus Aurelius patrí k mojim najobľúbenejším postavám antického Ríma. Náročné obdobie v ktorom panoval a v ktorom sa snažil udržať ríšu celistvú, keďže za jeho vlády bola Rímska ríša terčom viacerých útokov, dokázal zvládnuť tak dobre vďaka svojej dômyselnosti, že jeho osobnosť neprestáva fascinovať ani po takmer 2000 rokoch. Aj keď sa nechcem pasovať za rozhodcu, a ani nechcem idealizovať jeho samotného, som touto knihou a ním samotným nadšený.

A teraz k textu. Z toho pragmatického hľadiska ide o filozofickú príručku ktorá rozpráva o tom ako žiť šťastný, vyrovnaný a usporiadaný život. Ako byť spokojný a dať svojmu životu zmysel a zbytočne sa nezaťažovať niečim, čo skutočne nestojí za to.

Akceptujem kritiku, že sa tu nenachádza mnoho originálnych myšlienok Marcusa Aureliusa, no na druhej strane si ich neprivlastňuje. Keďže sám mal kvalitné vzdelanie a filozofia ako vedná disciplína ho bavila, z poznatkov ktoré mal, pozbieral a spísal návod na to ako viesť spokojný život. Ide o populárno-náučnejšie zrhnutie stoickej filozofie, ktorá však predčila pôvodných autorov.

Celkom ma prekvapilo, že nezávislo od Aureliusa alebo ostatných stoických filozofov, mnohé témy, myšlienky, nápady či postoje ktoré tu boli pomenované, sú také, ktoré dodržiavam sám. Sám od seba. Prišiel som na ne sám počas žitia života. Od mojich vlastných myšlienok k sebe samému. Jeden z mnohých prípadov je napríklad naplnenie-teda nenaplnenie svojej blaženosti počtom vecí ktoré vlastníme.

Knihu by som pokojne odporučil aj čitateľom nefilozofom alebo tým, ktorí chcú siahnuť po motivačnej literatúre ale chcú sa vyhnúť rýchlokvaseným marketingovým zlepecom.

3 25.08.2023

Táto útla knižôčka v ktorej sa nachádzajú dve eseje: 1. Nesamozřejmost národa a 2. Unesený Západ, hrozivo predpovedala budúcnosť. Obsah ktorý pred desiatkami rokov varoval a strašil pred hrozbou plížiacou sa z východu, sa nakoniec potvrdil (či úplne alebo čiastočne nechám na odborníkov).

Autor tu zachytáva kultúrne fenomény strednej Európy. Načrtne vývoj spoločnosti, nešetrí pritom komparáciami z histórie. Prednesie nám svoju interpretáciu a stav v ktorom sme sa ako národ (ČSSR) nachádzali. Jeho interpretácie podopierajú piliére rôznych literárnych diel a mnohých autorov. Pre mňa, ako čitateľa, ktorému nie sú tieto témy úplne neznáme, ma udivovalo to, koľko nových vedomostí, myšlienok a pohľadov z inej perspektívy som načerpal z týchto stránok a nad koľkými som sa zamýšľal. Hádam každá jedna dvojstrana ma reálne niečim fascinovala.

Najviac mi asi utkvelo v pamäti rozpitvanie pojmu "SLOVANSTVO". Prekvapilo ma ako vyčerpávajúco-kriticky a dômyselne predkladá tento sociálny konštrukt, nie na histórií zakladaný, a nie priveľmi logický, súbor špecifík ktoré majú za cieľ identifikovať národ ako "Slovanský". Je to kniha ku ktorej sa ešte určite vrátim.

2 18.08.2023

Obrovské sklamanie. Od tejto knihy som očakával, že mi predstaví sociálne myslenie starovekého Egypta, načrtne mi hodnoty, morálku, a predstaví mi fenomén smrti, vďaka ktorému je Egypt všeobecne známy (múmie, pyramídy atď). Asi po dvadstiach stránkach som si povedal, že mi na tom niečo nesedí. Autor mi prišiel - svojou obhajobou jeho teórií a bezbrehou kritikou ostatných odboníkov s celého sveta - neskutočne pokrytecký. Jeho názory (nemôžem to nazvať vedecké zistenia) vôbec ničím nepodložil, za to všetci ostatní odborníci sa ohromne mýlia. A to takmer vo všetkom. Tak som nabehol na internet a z viacerých zdrojov som zistil to, čoho som sa bál. Ide zväčša o vnútorné pocity autora a nie o vedecké dielo. Povedal by som, že sa pohybuje takmer na hrane dezinformácií. To, že autor tvtdí, že "ide o kľúčové dielo svetovej literatúry", je iba marketing.

3 26.07.2023

Asi pôjdem proti prúdu no táto svetová klasika mi nesadla. Stotožňujem sa s tým, že svojho času išlo o spoločensky významné dielo, ktoré malo očividný dopad pre svoju generáciu a keby sme sa na to pozreli z toho sociologického hľadiska, našli by sme tam viacero fenoménov ktoré ovplivnili mnohých ľudí do dnes. No ak vynechám okolnosti diela a zamyslím sa iba nad obsahom, mal som pocit akoby som čítal príbeh naivného záláskovaného muža ktorý napísal mladý naivný nešťastne zamilovaný mládenec a celé to neústi nikam. Sme svetkami ventilácie autora, ktorý ešte nebol konfrontovaný s tým, že si mnohé veci idealizuje a nie je všetko úplne tak, ako si on predstavuje. Nechcem sa hrať na superhrdinu ktorý mal celý život svoje emócie pod kontrolou, takéto situácie sa bežne v našich životoch dejú, no od klasiky takéhoto formátu by som očakával možno aj_______ ponaučenie? Ktoré tu veru nebolo.

1 25.07.2023

Proste Remarque! Presne tak, ako ho mám rád. Z textu - aj prekladaného - je poznať, že autor dobre pozná látku a sociálne konštrukty v spoločnosti. Pozná postavy, zápletku vedie dôsledne, opisuje dôležité fenomény ale nezabúda ani na nepodstatné maličkosti. To všetko sa tu nachádza v skvelej - mnou veľmi cenenej - kombinácií.
Autorov rukopis je jeden z mojich najobľúbenejších v literatúre. Je to jeden z autorov - a tých je ozaj málo - od ktorých môžem všetko, a skôr či neskôr sa chcem dostať cez všetky jeho diela. Román Tiene v raji nedisponuje akciou ani obrovským množstvom adrenalínových momentov. Za to však búra ilúzie lepších zajtrajškov, a poukazuje na to, že po dosiahnutí vytúženého cieľa neexistuje žiadna záruka toho, že koniec vyústi do happyendu, ale, že boj o všedný život sa môže viesť aj mimo územia, ktoré ohrozuje život bezprostredne. Respektíve: traumy a negatívne skúsenosti putujú s ľuďmi, a je len na nich, ako ich spracujú, alebo ako sa nimi nechajú ovplyvňovať. Nie je jednoduché ignorovať teto tiene v pomyselnom raji.

9 24.07.2023

Ak by sa tento kultový román poskladaný z kratučkých epizód premotivovaného blázna Dona Quijota skladal z nejakých piatich až šiestich príbehov, a tým pádom by sa pretransformoval na formát novely, bol by som úplne spokojný. No príbehov je na nešťastie oveľa viac a v konečnom dôsledku som mal z toho pocit akoby išlo o stredoveký "sitcom". Stále o tom istom, zábavne, ale rýchlo ma to omrzelo. Chápem prečo to bolo, a stále je také úspešné. Svoju pozornosť si zaslúži aj dnes, no nie je to úplne pre mňa. 2* s čisto subjektívneho hľadiska

1 19.07.2023

Toto bolo moje prvé stretnutie s Balzacom. Je na mieste priznať si, že som si k nemu hľadal dlhšie cestu. Samotný obsah Kurtizán bol celkom fajn. Akoby som otvoril časovú kapsulu porevolučného Francúzka a prežil na vlastné očí dobovú gangsterku. S čím som však nebol vysporiadaný, to bol Balzacov rukopis na ktorý som si zvykal ešte po prečítaní tohoto diela. Dnes som s tým už vyrovnaný. Aj preto mením moje predošlé hodnotenie s 2* na 3*. Balzac vie perfektne zachytiť rôzne sociálne triedy, ich pozitíva a negatíva. Ich úlohy, motivácie a dosah. Vo výsledku som mal pocit akoby hlavnou úlohu v tomto diele, ale nie len v tomto, bolo samotné mesto a my len sledujeme ako sa v tomto meste isté frakcie prelínajú. No vďaka obrovskému množstvu postáv, nie vždy najrozumnejšiemu rozloženiu kapitol, v tom môže mať čitateľ často jeden veľký nezrozumiteľný guláš. A potom, ako to bolo aj v mojom prípade, čitateľ musí niektoré časti prečítať znova a znova, alebo sa na to vykašľe a nejakú dobu nebude tušiť čo sa momentálne v príbehu odohráva.

1 18.07.2023

Môj názor k tejto časti bude určite nepopulárny, no čas opovrhnutia je pre mňa najslabší diel s celej série. Síce sa nezmenil ani rukopis ani svojský humor ani cinizmus ani chladný naturalizmus autora, no dejovo ma to vôbec nebavilo. časť na Thannedu bola super. Aj rozhovory aj akcia boli skvelé ale to ostatné išlo tak trochu mimo mňa. No čo pozitívneho môžem na konci dodať? To, že ostatné diely sú pre mňa už iba lepšie a lepšie. Možni budú aj pre Vás.

3 12.07.2023

Dejiny písané Rímom bolo moje prvé stretnutie s Vojtechom Zamarovským. Tento slovenský autor literaúry faktu ma veľmi príjemne prekvapil. Tento kúsok sa mi páčil až tak, že som si v momente zadovážil aj iné jeho práce.
V tejto knihe nám predstavuje stručne, ale veľmi pútavou formou 1000 rokov histórie starovekého Ríma. Od pádu Tróje až po posledného cisára.
Kniha nezachytáva iba príbeh vládcov ktorý sa svojim obsahom dá prirovnať ku Hrám o tróny, (intrigy, konflikty, spolupráce to všetko je pútavé v takom rozsahu, ako by to písal dramatik. Keďže však ide o realitu, zážitok bol o to intenzívnejší) ale ako koncept nám chce priblížiť aj bežný život v tejto ríši. Sociálne prvky, myslenie, kultúra, demografia, architektúra, hodnoty, postoje, morálka. Autor pracuje s neskutočným množstvom dobovej literaúry ku ktorej sa takisto rád vrátim.
Táto knižka má tú výhodu, že sa v podstate dotkne každej témy Starovekého Ríma a záleží na čitateľovi, či v bádaní disciplíny ktorá ho zaujala bude pokračovať ďaľej výberom vhodnej literatúry (zoznam použitej literatúry na konci je pestrý).
Jediné čo mi na tejto knižke prekážalo, ale to je v podstate dané dobou, (1967) je až príliš časté parafrázovanie a citovanie známeho dua Marx a Engels. Chápem, že doba nepustila a Marx aj Engels písali o Ríme, o rodine a a ich nekonečných triednych bojoch a netvrdím, že všetko čo napísali je absolútne milné ale na môj vkus tu toho bolo až priveľa. No používal aj veľa "západnej" literatúry, takže je to pre mňa dostatočne objektívne.

4 09.07.2023

Začnem klasickým folklórom.....____ Kedy už bude pokračovaniééé? Druhý zväzok piatej časti Piesne ľadu a ohňa má u mňa rovnaké klady a zápory ako prvý zväzok, hoci ho hodnotím vyššie a to s čistom subjektívnych dôvodov. Postavy, frakcie a ich osudy sú mi sympatickejšie, respektíve ma viac zaujali, viac ma bavia a tým pádom som menej kritický pri zdĺhavých pasážach ktoré nevytvárajú žiadnu dynamiku v deji ale len dopľňajú medzery tam, kde to nie vždy čitateľ potrebuje alebo chce. Ak by náhodou táto časť bola posledná, čo by ma zamrzelo, tak musím zhodnotiť, že ide o jedno z najlepších fantasy aké som kedy čítaľ.

06.07.2023

Neprekvapuje ma to, že Otec Goriot je najznámejšie, respektíve ukážkové, reprezentatívne dielo Balzaca. Je to krátke, úderné, Balzac sa tu až tak "neopúšťa" v kvetnatosti opisov a celkom výstižne tu zachytáva takú tú dramatickú spoločenskú náladu porevolučného Francúzka. Tá nálada je síce význačná v každom jeho úspešnejšom diele, no tuto je to také esenciálnejšie. Som veľmi rád, že som sa k tomuto dielu dostal neskoršie a Balzaca som začal vstrebávať s iných jeho diel a tým pádom som si jeho rukopis už osvojil a nemal som problémy z niektorími jeho zvylkosťami v texte, ktoré nový čitateľ môže vnímať negatívne. Na tomto diele ma prekvapilo to, že nie je rozdelený na žiadne kapitoly, časti, body, jedoducho nič. Ide o plynulí text ktorý by pri nejakých novelách menšieho rozsahu ani neprekážal ale tuto som mal z toho divné pocity. Mne tam tie rozdelenia chýbali. Neprekvapilo by ma keby nastal v čitateľskej obci konzensus, že Otec Goriot je najlepšie Balzacovo dielo. Neprečítal som síce od neho toľko kníh aby som to mohol potvrdiť alebo vyvrátiť, no u mňa zatiaľ vyhráva. Hoci to hodnotím "len" 3*, je to vynikajúce dobové dielo ktorému právom patrí miesto v každej knižnici ktorá sa pokúša zaschytiť najvýznamnejšie diela svetovej literatúry. 3* aj pre to, že mám iných obľúbencov hoci sa k Balzacovi rozhodne v budúcnosti vrátm.

2 03.07.2023