JohnMiller komentáře u knih
Zločin a trest od Dostojevského mi pootvoril bránu Ruskej literatúry 19. stročia, ktorú som si nesmierne obľúbil vďaka surovému naturalizmu, ktorý neidealizuje žiadny aspket života. Život v Rusku nebol ľahký a v tomto diele, ako aj v ostatných významných od tohto autora, je jasne badať to, že ani svetlé výhľady do budúcna, či pozitivizmus z dlhodobého hľadiska si nedokázali nájsť cestu k príbehom obyčajných ľudí, ktorí žili prevažne nešťastné životy plné negatívnych rán osudu. Boli sociálne vylúčení chudobou, na hrane zákona, kde sa prežitie zužuje iba na ďaľšie ráno. Fjodor Michajlovič Dostojevskij býva často kritizovaný preto ako písal, čo písal a ako žil. No mňa tá autentickosť napoak priťahuje.
Toto bolo moje prvé vážnejšie stretnutie s Hemingwayom (Starca a more na základnej škole si dovolím preskočiť) a musím sa priznať, že jeho rukopis ma očaril. Z knihy som mal pocit, akoby autor čerpal z vlastných skúseností. Pozná to tam, rozumie jazyku, obyčajom, terénu.............. a vojne. Kniha nie je skúpa na opisy a v podstate odďaľuje finále z ktorého sála strach. Vieme, že k tomu príde ale radšej na to nemyslíme. Rozumiem tomu, že niektorí čitateľ môže mať problémy s hlbokými opismi ktoré sú mimo hlavnej dejovej linky, no mne až takú bolesť hlavy nespôsoboli. Za to koniec knihy sa s nami nepára. A asi sa ma to dotklo viac ako by som predpokladal
Rovnako ako aj pri predošlej časti Hostina pre vrany, mi prišli príbehy rozdrobených frakcií menej zaujímavé, respektíve ma až tak nezaujali. Čím nechcem naznačiť, žeby to stratilo svoju kvalitu alebo by autor strácal dych? Asi tak by som to opísal. Laťku nastavenú privysoko séria prekvapivo drží, no ak mám nejakým spôsobom rozčleniť, to čo sa mi páčlo a čo nie, musím s hodnotením šetriť. Na jednej strane musím pochváliť ale zároveň aj kriticky hľadieť na to, ako autor vytvára neustále derivácie postáv, príbehov a sociálnych nepkojov, že v tých deriváciách sa aj čitateľ stráca, hoci to autor drží po kope a možno sa trocha sám stal zajatcom toho, čo vytvoril a kam to až dotiahol. Ale v konečnom dôsledku ma séria baví.
Nezdielam väčšinový názor, že začiatok ságy je lepší ako úvodné dve knihy poviedok. Hoci sa mi vstup do hlavnej dejovej linky, v podaní tejto knihy, páčil, určite to nenaplnilo moje očakávania a jedoducho, niektoré kapitoly boli úžasné a niektoré ma nudili a nebavili. Takže v skratke: Ambivalencia ma nepustí dať vyššie hodnotenie.
Na toto fenomenálne dielo sa dá ísť dvoma prístupmi. Prezradím vám, že len jeden je správny, respektíve iba pri jednom si čitateľ reálne knihu užije. Kolektívna pamäť a kultúra si pamätá Bielu veľrybu ako napínavý dobrodružný román (skrátené populárnejšie verzie tejto knihy+kinematografia tomuto stereotypu iba dopomohli).
Ísť na to ako na dobrodružný román je chyba. Prístup nesprávny. Lebo som si na 99% istý, že takéhoto čitateľa čaká sklamanie. To sklamanie bude vychádzať z toho, že síce knihu bude čítať ale obsahovo si bude priať niečo iné a tak len čaká a čaká a jeho očakávania sa nenaplnia.
Druhý prístup je taký, že na túto knihu treba ísť ako na literatúru faktu. To znamená hĺbavo a pokúsiť sa nasávať informácie, lebo ide o tak komplexnú knihu v ktorej sa autor snaží opísať tému veľrybárčenia doslova vyčerpávajúco, že to jednoducho inak ani nejde. Je mi jasné, že mnohé informácie v románe sú už zastaralé ale tým, že na to ide autor bádateľsky a snaží sa aplikovať logiku do všetkých vedných odborov ktorých sa dotkne, ma časti ktoré sa nevenovali hlavnej dejovej linke nesmierne bavili. Čo však mnohých, podľa môjho krátkeho rešeršu, práve nebavilo. Toto mi prišlo veľmi pozitívne a opisy plavby ma metafyzicky doslova preniesli až na šíre more. Moje hodnotenie je 4/5* a to preto, lebo hoci ma forma veľmi bavila, finále mohlo byť podstatne dlhšie aby som na konci pocítil satisfakciu. Odporúčam čitateľom ktorý sa radi motajú v minulosti a majú bádateľského ducha. Pre skromných dobrodruhov neodporúčam.
Moje prvé vážnejšie stretnutie s ruskou literatúrou a ruským autorom ktorého som si zamiloval. Solženicyn, ako je to jeho zvykom, nám predstavuje príbeh ktorý je inšpirovaný jeho skúsenostami a zážitkami. Prevažná časť deja sa odohráva v nemocnici, na oddelení onkológie. Na lôžkovej časti sa nám tu predstavujú rôzne postavy-pacienti, ktoré pochádzajú z rôznych sociálnych tried. Od protištátnych živlov až po udavčských zväzákov. V celej knihe je cítiť ten socialistický nepomenovateľný strach, tú nedôveru v občanoch a v systéme o ktorom sa nehovorí, "všetci sme si rovní, iba niektorí sú si rovnejší" a v podstate jediným spoločným menovateľom týchto ľudí je choroba. Veľmi príjemne ma prekvapila tá autentickosť a surový realizmus ktorý mi nedlho na to otvoril cestu k iným významným Ruským autorom.
(SPOILER) Ak by som mal okomentovať toto literárne dielo iba jedným jediným slovom... to slovo by bolo "znepokojený". Áno po dočítaní biblie som zostal znepokojený, keďže nielenže som nedostal odpovede na moje relatívne jednoduché otázky, ale teraz mám otázok ešte viac a nikto mi na ne nevedel-nevie odpovedať. Respektíve ak aj odpovie, tak už iba cez nejaké vlastné alebo prevzaté interpretácie. Celkom ma prekvapilo, že 4 evanjieliá ktoré zachytávajú príbeh Ježiša Krista sú v podstate tie isté skutočnosti akurát sa pri niekoľkých detailoch nezhodujú. Takže tu máme štyrikrát to isté s istými zmenami, kde Ježiš pomocou komunikačných techník využíval veľmi slušne manipuláciu. Zachytil som aj techniku cukru a biča (niektoré techniky sa využívajú aj dodnes aj medzi podvodníkmi). Nedozvedel som sa ako by mali fungovať alebo fungovali ranné kresťanské komunity, ani ich praktický súbor pravidiel (tie pravidlá, ktoré sa tu nachádzajú, a doteraz ich využívajú kresťanské obce, nehovoria nič o živote v komunite. Myslím to z takého toho právnickeho hľadiska), etika či morálne hodnoty sú tu oproti iným literatúram náboženstva celkom oklieštené a v rámci hŕstky prirovnaní sa snažia tieto pravidlá prezentovať tak, aby to pochopil aj ten najvšednejší človek. A to je aj jeden z dôvôdov, prečo sa práve kresťanstvo stalo takým globálnym fenoménom, teda je to jeden z mnohých ukazovateľov. Problém je ten, že si tieto pravidlá dokáže jedinec interpretovať ako on chce. S Pavlových listov som sa dozvedel iba to, že ľudí treba napomínať aby žili podľa pravidiel starého zákona + do nekonečna sa opakujúpce projekcie toho, aké je dôležité trpieť. Celkom ma vyrušili aj miesta kde samovražedné, svojim spôsobom sebapoškodzovacie nálady (Štefan) brali v texte veľmi pozitívne a v podstate poukazovali na to, že ide o správne vzorce správania. Presvedčil som sa, že skutočne ide o vierovyznanie z blízkeho východu a s našou západnou civilizáciou nemá toľko spoločných prvkov ako sa to na prvý pohľad môže zdať. V biblii je napríklad písané aj to, že ženy by mali chodiť zo zahalenými vlasmi a mohol by som komentovať a prirovnávať ďalej na príkaldoch, ktoré ma prekvapili ale kresťania svojou stereotypnou interpretáciou tejto fakty vôbec neriešia. Až mi príde, že buď čítali úplne iný text, alebo ho nečítali vôbec a svoju vieru kŕmia svojou domnelou intuícou. Báť sa boha, oklieštiť ženám práva či nedôverovať inému zákonu ako božskému, nie sú práve tie najľudskejšie prvky v tomto texte. Práve preto ma neprekvapuje, že sa Rímska ríša pokúsila zastaviť šírenie kresťanstva. Nesnažím sa zľahčovať vraždenie nevinných ľudí, no pre udržanie ríše bola táto komunita, ktorá nechcela dodržiavať ich zákony svojou rebéliou nebezpečná. Interpretácia neba a pekla ma tiež prekvapila. Stereotypom tiež nie je veľmi podobná. Ďaľšia vec ktorá je znepokojivá je tá, že ani sama cirkev si nie je istá, či listy napísali autori ktorí sa v nich uvádzajú ako autori. A sami uznávajú, že to asi nebude tak, ako sa to prezentuje. Rozumiem, že celý môj text pôsobí negatívne ale boli tu aj miesta, ktoré som si celkom užil. A to boli historické postavy a udalosti ktoré sa v tom období udiali a vieme ich, narozdiel od imaginárnych bytostí, dokázať. Bibliu ktorú som čítal pochádza z roku 1992 a nachádza sa v nej nespočetné množstvo gramatických a pravopisných chýb. Množno viacej ako v tomto texte.
Keďže ma do istej miery zaujíma história, a náboženstvo je jej neoddeliteľonu súčasťou, postupne sa snažím dostať cez všetky spoločensky najvýznamnejšie, tradičné, hlavne tie ktoré vydržali v istej forme až dodnes. Budhizmus, aj keď nemá úplne tie všetky prvky monteistického náboženstva, patrí medzi ne. Má v sebe istú dávku mystična a ezoteriky (autor sa síce na takéto slovné spojenia hnevá a na viacerých miestach, s istou dávkou cynizmu nám to aj predkladá, no nemôžem si pomôcť, ja to tam tak cítim). Na tejto knihe ma príjemne prekvapilo to, ako si predstavitelia tohto smeru tak nesmierne vážia slovo, respektíve jazyk a filozofickým, fenomenologickým postupom nám to jasne vysvetlia. Takisto ma zaujalo to, ako si na niektoré dôležité javy (vznik sveta, život v čase a priestore, komunikácia, biodiverzita a mnohé iné) dokážu na svojich podobenstvách a prirorvnaniach celkom šikovne, skoro, až vedecky odvôvodniť. Nechcem teraz tvrdiť, že ich vysvetlenie je lepšie ako vedecké a empirické bádanie, ale Páni mnísi na to idú celkom logicky. Tam kde nás napríklad kresťanstvo odpáli jednou vetou, aj tá myšlienka nie je úplne od nich a tisícky rokov sa po tom mení ich význam podľa toho kto to interpretuje a tak hľadá vedomosti tam, kde tak úplne nemusia byť, tak budhizmus ide na veci systematickejšie a opatrnejšie. Nechcem teraz samoúčelne kritizovať kresťanstvo ale to "vedeckejšie" na budhizme ma viac priťahuje. Čo sa však tejto publikácie a autora týka, veľmi nám to neuľahčil. Keďže to nazval, ako "ZÁKLADY" Tibetskej mystiky, čakal som od toho naozaj základné údaje, možno podrobnejšie vysvetlené pohnútky ktoré za celým týmto smerom stoja. Trocha histórie, možno cestu, možno cieľ. Miesto toho sme dostali takmer vyčerpávajúce údaje o rôznych čakrách, úkazoch na ktoré počas meditácie treba myslieť (lotos s tisícimi lupienkami v oblasti čriev a podobne) a bolo to tak učebnicovo písané, že naozaj som mal problémy s čítaním a porozumením textu. Viem, že som západný a východné texty sú pre mňa cudzie ale toto bolo naozaj strašné. Preto 2ˇ5*.
Mal som tú česť byť študentom Františka Neupauera, ktorému som počas štúdií pomáhal pri otvorení múzea zločinu komunizmu v budove internátu Vysokej školy sv. Alžbety. Za pomoc mi daroval, vtedy, čerstvo vydanú knihu na ktorej, ak sa nemýlim, spolupracoval aj on. Nepoznal som vtedy Alexandra Solženicyna , takže som v podstate netušil do čoho idem. Príbeh na mňa zapôsobil veľmi silne. Netušil som, že za komunizmu sa diali až takto extrémne svinstvá a a celkom som sa aj hanbil za to, že niečo takéto zákerné už dávno vyfučalo z kolektívnej pamäte. Respektíve z kolektívnej pamäte zostali iba fargmenty. Nie som veriaci a voči duchovnu ktoré prezentuje cirkev som celkom skeptický a preto mi úplne nesedeli časti ktoré silnou mierou pôsobili ako katechetické učenie. Ale to bol Silvester Krčméry a verím, že ho zachránila a pri živote držala práve tá viera.
Prvé stretnutie s Bukowskim som absolvoval filmovo. Snímka Barfly s Mickey Rourkom dopadla nad moje očakávania a netrvalo dlho a z kníhkupectva som odchádzal práve z touto knihou. Príbehy obyčajného šialenstva ma fascinovali svojou úprimnosťou citeľným realizmom a v podstate nenásilným cynizmom ktorý mi neskutočne sadol a keďže som mal vo svojom živote tiež obdobia číreho bohémstva, dokázal som sa s príbehmi stotožniť a úprimne sa pousmiať nad paradoxmi života. Nie je to pre každého, s tým úplne súhlasím ale čo sa týka tohto prapodivného autobiografického štýlu, nie je to ani samoúčelný underground takže dokážem si predstaviť, že sa na jednom či dvoch miestach dokáže čitateľ nájsť, a povedať si, "toto sa už aj mne stalo". A keď nie, tak asi bude moralizovať :)
Druhá kniha ktorá zachytáva osudy zaklínača Geralta je síce stále koncipovaná ako útla zbierka poviedok, avšak už je to lineárnejšie ako prvá a črtá sa nám v podstate hlavná dejová linka. Za mňa je najlepšia z týchto troch poviedok "Něco více". Ako to býva v tejto knižnej sérií, je to surové, chladné a dosť naturalistické.
Nie som veľkým fanúšikom toho, keď sa poviedka vydá samostatne knižne. Ani v tomto prípade som nebol veru nadšený. Samotná poviedka je celkom slušná analýza toho, čo môže vyvolať a v krajných situáciách spôsobiť Forerov efekt na ľuďoch ktorí sú dôverčivý.
Ku knižnej sérií Zaklínača som sa dostal po dohraní, dnes už, legendárnej hernej trilógie. Prvé čo ma prekvapilo pri prvej časti bola forma akou nám autor predostrel príbeh. V podstate ide o súbor poviedok, ktoré sa viac neprelínajú ako prelínajú a v rukopise majú takú zaujímavú pachuť triezveho sedliackeho cynizmu ktorý si, podľa mňa, nie každý dokáže vychutnať. Mám to šťastie, že je to moja krvná skupina. Presne toto chýbalo v mojej knižnici. Fantasy ktoré je inšpirované Slovanskou mytológiou.
S touto časťou som mal trošku problém. Moja čiastočná nespokojnosť tkvie v tom, že kým sa v predchádzajúcej časti skrížili rôzne frakcie príbehu ktoré vyústili k ozbrojeným konfliktom hrdinských činov, a považujem to za vrchol ságy, (vrchol kým tu nemáme iné pokračovania) tak tuto akoby sa roztrhlo vrece s nie práve najzaujímavejšími dejovými linkami, ktoré mňa čitateľsky vôbec nelákali. Ako už samotný názov prezrádza Hostina pre vrany je príbeh kde sa zbieha to, čo z minulých dielov prežilo a aj dejové linky sa už rozkúskovali na toľko, že som s tým začal mať problém. Príliš veľa postáv s príliš detailným prerozprávaním každodenného života ( čo samo o sebe nie je zlé, klasické diela svetovej literatúry by o tom mohli rozprávať) ale bolo toho priveľa a dej sa až tak veľmi nehýbal.
V podstate tu platí všetko to, čo som napísal o prvom zväzku tretej časti Piesne ľadu a ohňa. Druhý zväzok trojky sa ničím nelíši a rozdelenie vnímam skôr ako marketingový ťah a ťaženie z kapitálu značky. Za mňa ide o pomyselný vrchol série.
Mám rád Hemingwayov rukopis. Nemal by som problém vytušiť, že ide práve o neho aj keby na titulke chýbalo meno :) myšlienky a životné skúsenosti ktoré nám tu autor predstavuje, ma nesmierne bavili. Čo sa týka však poviedok samotných, nebudem hrať formu a poviem, že mi pri ňom viac sedí novela a román, keďže tieto poviedky sú v podstate fragmenty príbehov ktoré nemajú nejak jasne definovaný cieľ respektíve nemá ten model poučenia ktorý u krátkych diel býva, a k tomu som sa od poviedok čitateľsky v podstate odlúčil. A preto chápem čitateľov ktorí tvrdia, že sú to poviedky o ničom, nič sa tam nedeje a končia nedostatočne. Keď sa však čitateľ sústredí na úvahy a celkom realisticky opísané fragmenty z bežného života, nemal by byť sklamaný na toľko aby Hemingwaya odpísal.
Vidím aj tuto v komentároch, že nie som jediný, ktorý považuje práve Búrku mečov za najlepšiu časť Piesne ľadu a ohňa. Je to také to vyvrcholenie frakcií kedy stanovené pravidlá, dané strany s ľuďmi nie sú nemenné a z postáv ktoré sa na prvý pohľad mohli zdať kruté a zlé sa ukazujú v rôznych situáciách v úplne inom svetle. Čo je super, lebo práve týmto je tento obrovský príbeh tak silný a uveriteľný. Nemáme tu vyslovene čierno biele charaktery (ty si dobrý_____ ty si zlý______ a ty si v strede) ale poukazuje sa na to, že ide o individuálne bytosti ktoré sa zo svojej situácie snažia vyťažiť.
Najsilnejšou stránkou tejto knihy a v podsade aj celej série je tá, že sa v ňom nachádzajú neuveriteľné zvraty ktoré by málo kto predpovedal. Tieto zvraty však nie sú vôbec samoúčelné ako to občas býva v umení, kedy autor chce konzumenta nečakane prekvapiť, ohromiť či naopak znechutiť. Samoúčelnosť tu nenachádzam preto, lebo keď sa nad tými udalosťami čitateľ zamyslí a dajme tomu, že má rád históriu a pozná celkom dobre rôzne spoločenské a politické udalosti a môže si vybrať od Sumerskej civilizácie až po novovek, dáva mu to úplne jasný obraz o tom, že situácie, ktoré sa v knihe dejú, sa tak prirodzene mohli vyvinúť. Srší z toho realizmus. Svet nie je čiernobiely a keď niekto čaká od tohto autora zromantizovaný boj medzi dobrom a zlom, neuspeje. Mne tiež chvíľku trvalo kým som vypustil z hlavy špecifiká fantasy na ktoré som bol zvyknutý. Dávam 4*. Držím sa pocitov ktoré som mal pri čítaní, keďže až nasledujúca časť ma úplne ochromila.
Keďže sa snažím čítať prevažne klasiky zo svetovej literatúry, nebolo možné vyhnúť sa takému uznávanému autorovi ako bol William Shakespeare. Môj vzťah k nemu bol viac menej neutrálny a vedel som o jeho dielach iba to úplne všeobecne známe. Takže som rád, že som sa dostal k tomuto súboru tragédií ktoré obsahujú v podstate tie najvýznamnejšie diela ako sú Rómeo a Júlia, Hamlet, Macbeth či Othello atď. Obsahovo mi spomínané diela sedeli, užil som si ich, no nedokázal som sa preniesť cez tú formu divadelnej hry. Či ide o pôvodný formát, či to aj čo sa týka prekladu a štylizácie bolo pre čitateľa najsprávnejšie, o tom nechcem polemizovať. Mne forma nesadla a celkom mi kazila zážitok, pre to je moje hodnotenie "iba" za 3*. Čo však neznamená, že sa časom k tejto zbierke nevrátim a neprehodnotím svoj postoj.
Hoci som pred knihou sledoval seriál (štvrtá séria mala svojho času premiéru ak sa pamätám dobre) ktorý nebol vôbec zlý a ani neskoršie série ktoré sa odchýlili od knižnej adaptácie ma nesklamali tak extrémne ako niektorých zarytých fanúšikov, aj tak ma prvá časť prekvapila svojou kvalitou. George R. R. Martin bol spisovateľ ktorého som poznal z jednej zbierky poviedok, takže sa nedá povedať, že by som ho poznal nejako bližšie. Jeho lyrika, silný inštinkt pre realizmus a schopnosť napísať pútavo pasáže ktoré nepatrili medzi tie najpútavejšie časti, spôsobilo to, že v roku 2018 som prakticky nečítal nič iné iba sériu
Piesne ľadu a ohňa.