JohnMiller komentáře u knih

Štvrtý zväzok bol pre mňa zjavením v dobrom aj v zlom slova zmysle. Hoci prvá, tragická, polovica ma vtiahla viac menej späť do deja a dokonca ma už aj začalo zaujímať čo sa s postavami stane. Ako to skončí s takým grófom Bezuchovom a podobne. Druhá polovica a záver bolo však naopak, pre mňa, to najhoršie z celého románu. Koniec ma sklamal a doslova knokautoval. Záverečné resumé bolo pre mňa nedostačujúce. Unáhlený záver - ktorý vyčítam aj takému dielu ako je Biela veľryba - ma sklamal a naivne, do poslednej strany som dúfal, že sa dopovedia príbehy niektorých postáv. No miesto toho som na konci dostal smrteľnú dávku filozofovania, moralizovania a subjektívnych komentárov o slobode, histórií a spoločnosti, ktoré som vnímal ako autorove pokrytectvo, keďže sa tvárili ako objektívne fakty. Verím tomu, že mnohí čitatelia môžu takýto koniec vnímať pozitívne, a pokladať ho za veľkolepé ukončenie eposu, ktoré v sebe skrýva viac rozmerov z beletrie a odbornej literatúry. Na mňa však toto kúzlo nedokázalo zapôsobiť.

11.12.2024

Počas čítania tretej časti som si hovoril - “radšej by som sa vrátil k čítaniu opisov večierkov a banketov paničiek s prvej časti ako čítať zaujaté stanoviská autora a jeho pseudoanalýzu Napoleonovho vpádu do Ruska. Verím tomu, že Tolstoj si poctivo naštudoval celú udalosť a neupravoval skutočnosti, respektíve nemenil historické dianie na úkor románu. No z jeho akože “objektívneho pohľadu, z ktorého mi v pamäti ostalo iba odsudzovanie iných historikov, odborníkov, ktorých ani len nepomenuje ale rovno ich všetky tvrdenia pokladá za nesprávne - ako keby ich všetky poznal a čítal - mi príde čisto pokrytecké. Hoci samotné dielo nemôžem nazvať ako zlé, necháva ma chladným.

11.12.2024

Druhá časť pokračovala v nastavenom tempe, no tá exotika miest, postáv a deja sa začala nielenže vytrácať a prechádzať do rutiny ale nedokázal som si vytvoriť ani len žiaden vzťah k postavám. Tie miesta, ktoré sa venovali prevažne skutočným udalostiam mi prišli odmerané - ani poriadna odborná literatúra ani román - a autorove komentáre stratégie a reakcionárske filozofovanie to ešte viac zhoršovalo. No tu ich nebolo našťastie toľko aby ma to vyslovene odrádzalo od čítania. Čo od nasledujúcich zväzkoch povedať nemôžem.

11.12.2024

Vojna a mier - dlhočizné dielo ktorému sa nedá vyhnúť pokiaľ brázdite zoznamy najdôležitejších, najzásadnejších, najlepších či najdlhších románov v histórií literatúry. Tento román bol/je obľúbený v čitateľských komunitách, ktoré sledujem natoľko, že ma zvedavosť premohla.

To, že nepôjde o najjednoduchšie dielo som predpokladal. Predpokladal som však, že dĺžka románu skôr odzrkadľuje dĺžku opisov a kvetnatých porovnávaní - teda (nie vždy) kreatívnej vaty, no mýlil som sa. To, čo mi existenčne prekáža pri takom velikánovi ako bol Victor Hugo, sa tu nenachádza. Nie je tu nič z toho, čo ma iritovalo napríklad v diele Chrám Matky Božej v Paríži. Náročnosť tohto diela sa nenachádza ani v pomalom tempe, ktoré som tiež v nejakej forme očakával - keďže sa jedná o dielo z 19. storočia, a ktoré má okolo 1300 strán. Náročné na tomto diele boli samotné postavy, ich interakcie, ich sociálne väzby a sledovanie ich vývoja. Hoci si o sebe myslím, že som skúsený čitateľ, a snažil som sa čítať pomalšie a menej ako mám vo zvyku už po cca 100 stranách som musel využiť internet na to, aby som sa úplne nestratil medzi toľkými postavami. Ono je to náročné hlavne preto, že rôzne postavy sa v deje pohybujú medzi rôznymi bublinami iných postáv. Ich osudy a životy sa prelínajú, a tak ako to býva v realite, rôzni ľudia sú oslovovaný rôznymi variáciami vlastných mien a priezvisk (rodič alebo blízky partner nás môže oslovovať inak ako kolega v práci, zamestnankyňa za kasou či policajt) čo tiež vie popliesť čitateľa.

Vydanie, ku ktorej som sa dostal ja (1954), je rozdelené do štyroch zväzkov. Prvý zväzok si ma získal tým, že je rozdelený na tri časti pričom prvá opisuje život počas mieru, druhá časť opisuje vojnu - a tým pádom aj samotný konflikt,- a tretia je mix týchto dvoch pohľadov. Na moje prekvapenie nie je tempo vôbec pomalé a čo ma najviac oslovilo bol veľmi explicitne popísaný stret armád. Bolo to celkom realistické dokonca natoľko, že to veru nemalo ďaleko od románov stratenej generácie (Remarque, Hemingway), ktoré si veľmi cením a sú známe práve svojou surovosťou - autentickosťou. Som rád, že Tolstoj nemal potrebu idealizovať a romantizovať taký nešťastný fenomén ako je vojna.

1 11.12.2024

Michel Foucault a jeho Slová a veci sú názorným príkladom toho ako dokáže opisný aparát skomplikovať a sťažiť, čítanie natoľko, že absorbovanie textu dokáže čitateľa mentálne unaviť už po niekoľkých vetách.
Obsah tejto knihy považujem za náročný text - je jeden z najnáročnejších s ktorými som sa zatiaľ stretol. Snažil som sa tu dešifrovať ideje, myšlienky a výsledky skúmania autora v dlhých a abstraktných súvetiach, ktoré ani po druhom a treťom prečítaní neprenikli bariérou poznania mojej mysle. Preto predpokladám, že som neobjavil všetky tieto pomyselné drahokamy vedenia, respektíve predpokladám, že mi unikli, no ak nič viac, tak časť toho, čo som pravdepodobne správne odhalil stojí za pripomenutie.

Podstata, obsah, - dokonca povedal by som, že až význam - samotného diela by sa v krátkosti dal zhrnúť ako popis štrukturálnej teórie, ktorá sa snaží predstaviť nám sled historických udalostí, vývoj myslenia a diskurzu spoločnosti, v ktorom autor používa sofistikované nástroje. Vývoj Foucault považuje za priamo úmerný tomu, čo už bolo v rámci histórie odhalené. Vedomosti a empirické skúsenosti sa viažu na seba a postupne sa vyvíjajú a teda nie je možné niečo vymyslieť alebo sa posunúť a zároveň preskočiť medzistupne v procese pokroku. Tento súhrn toho, čo je, čo už je a čo ešte nie je možné v danom období nazval autor epistéma. Zohľadňuje to, z čoho sa v danom historickom momente vychádza a čo je za daných okolností možné. Epistéma sa časom mení - niečo sa doplní niečo vypadne.

Foucault opisuje históriu ako obdobie kontinuity a diskontinuity (žiadny exponenciálny pokrok ani cyklické teórie) a svoju prácu opisuje ako archeologickú činnosť. Autor sa venuje hlavne storočiam 16, 17 a 18, v ktorých, ako píše, prechádzala epistéma závažnými zmenami. Ich dopad pocítila spoločnosť hlavne v 19 storočí. Zmena sa týkala troch okruhov: Prvý moment nastal keď sa prírodná história - teda opis prírody, ktorý bol daný a dal sa obdivovať spätne pod taktovkou domnelého tvorcu - zmenila na biológiu (Darwin). Analýza bohatstiev - v ktorom bol obeh peňazí prirovnávaný ku krvnému obehu v tele, a zistili, že čím väčší objem peňazí sa v obehu nachádza, tým sú ceny drahšie - sa zmenila na ekonomickú disciplínu (Smith) až politickú ekonómiu (Marx). A za tretie: reflexia jazyka sa zmenila na filológiu, kde sa skúma spätne jazyk a jeho vývoj, ktorý sa snaží rozložiť prapôvodnú podstatu jazyka pomocou tých najzákladnejších zvukov, ktoré imitujú zvuky prírody. Teda ide o tézu, že jazyk vznikol z napodobňovania predmetov.

Budem sa síce opakovať ale musím zdôrazniť, že text je tak náročný, plný cudzích výrazov a tak kvetnatý v opisoch náročných javov, že je v celku možné, že predošlé myšlienky, ktoré som opísal nemusia byť úplne zhodné s tým, čo autor chcel sprostredkovať, respektíve nemusel som ich pochopiť v celom znení. Stačí si prečítať prvých 10 strán v ktorých autor iba opisuje jeden obraz, tak náročným jazykom, že čitateľ si aj tak musí obraz pozrieť aby text vnímal (obraz sa nazýva: Las Meninas,1656).

Slová a veci sú náročným dielom na ktorom si vyláme zuby nejeden čitateľ, a hoci obsahuje celkom slušné kvantum informácií, netrúfam si odporučiť túto knihu nikomu. Je to ako pátranie, ako archeologický výskum, netrúfam si odhadnúť koľko toho kto objaví.

13.11.2024

S Platónom mám taký zvláštny vzťah. Hoci mám slabosť pre starovekú filozofiu - grécka stojí na pomyslenom piedestáli - nikdy si ma tento filozof skutočne nezískal, hoci pri konkrétnych myšlienkach - hlavne tých v ktorých zohráva hlavnú úlohu Sokrates - ma vedia fascinovať, v skutočnosti ma žiadne jeho samostatné dielo či dialóg nedokázal zaujať natoľko ako napríklad texty Aristotela.

Dialóg Sofistés zachytáva rozhovor, ktorý sa snaží nájsť odpoveď na otázku: kto je to sofistés (sofista je prvý predstaviteľ filozofie, ktorého stredobodom analýzy sú prevažne spoločenské témy, respektíve išlo o prvú filozofiu, ktorá sa zaoberala priamo človekom). Ako to už pri Platónových dialógoch býva - nečítal som doteraz všetky, takže určite nechcem zovšeobecňovať - ich hlavným hnacím palivom sú otázky, ktoré striedajú otázky, ktoré často práve naopak akoby odďalovali odpoveď pri procese ktorom nakoniec zistíme, že vieme, že nič nevieme. Tézy sa končia často chaoticky a môže sa stať - ako mne - že prostredníctvom tohto prastarého textu prichádzam na to, že my prostredníctvom jazyka si sami nevieme ani len presne definovať určité výrazy a slová, ktorým nevieme určiť hranicu ani paletu všetkého čo sa pod nimi môže skrývať. Platí to doteraz - dnes v časoch post-pravdy a dezinformácií by som povedal, že niekoľkonásobne,

Na tomto dialógu je zaujímavé, že Platón prostredníctvom hľadania toho, kto je sofista sa asi niekde v polovici rozhodne zmeniť kurz otázok. Pustí sa do hľadania odpovede toho, čo je to súcno - v podstate sa pýta čo je to bytie, existencia - ale hlavne rieši čo je to nesúcno, teda nebytie a neexistencia - napríklad v rámci klamstva. Tam už som sa cítil celkom stratený. Na jednej strane Platónovi kvitujem, že sa všetko snaží dať pekne do kategórií, prostredníctvom ktorých nachádza korelácie medzi remeslami či umením, no často mi prídu umelé, určite nie vyčerpávajúce a sám by som sa uberal iným smerom aby to mohlo byť nejakým spôsobom praktickejšie. Tým sa určite nechcem stavať do pozície, že by som to zvládol lepšie, to rozhodne nie. Premýšľať v týchto rozmeroch čo je existencia a čo je neexistencia je mimo mojich schopností.

Je pravda. že tento dialóg ma až tak nenadchol - asi by som ho mimo tvrdého jarda fanúšikov gréckej filozofie - nikomu neodporúčal, avšak, má v sebe istú iskru, ktorá ma motivuje si opäť v budúcnosti niečo od Platóna prečítať.

06.08.2024

Život na tekutých pieskoch je súbor rozhovorov, ktoré zachytávajú súkromie, prácu a osobné pohľady na spoločenské témy disidenta, novinára - a údajného bossa Bratislavskej kaviarne - Milana Šimečku. Autor - pýtajúci sa - Ján Štrasser nám prostredníctvom trefných otázok predstavuje tri hlavné rozmery knihy. Ten prvý je súkromný život v ktorom opisuje prostredie z ktorého pochádzali jeho rodičia, svoje detstvo, mladosť, prvé lásky ale aj stret s režimom a kroky, ktoré boli proti nemu pre jeho nelojálnosť s totalitou, vykonané.
Nie, že by som to očakával ale som rád, že súkromný život tu nebol prebratý v duchu bulvárneho žánru. Bola to taká sebahodnotiaca anamnéza daného obdobia.

Časť pracovná, zachytáva spisovateľské, samizdatové začiatky, stretávanie sa s disentom, - a ako na to režim reagoval, a aké metódy voči nim používal, ďalej sa venuje hnutiu Verejnosť proti násiliu, deväťdesiatim rokom, temnému obdobiu mečiarizmu, práci novinára, vlád Roberta Fica až po parlamentné voľby, ktoré sa konali v roku 2023, a ktorá ma bavila menej, ale nie preto, že by nebola spracovaná dobre, ale preto, že som voľby sám sledoval intenzívne a diskusie, ktoré boli citované, alebo na základe ktorých sa Štrasser trefne pýtal, som všetky do posledného videl a počuť, a keďže pre mňa dopadli traumaticky, prežívať opäť tú istú nepríjemnú skúsenosť a špekulovať nad tým znova, nebolo to, po čom by som túžil.

Tretia pomyselná kategória sú osobné pohlady a názory na témy a fenomény, ktoré dnes hýbu verejným diskurzom. Máme tu rôzne pohľady opytujúceho sa a pýtaného, ktorí nie vždy zo sebou súhlasia - a práve preto to bolo príťažlivejšie. Máme tu témy ako klimatické zmeny, feminizmus, polarizácia spoločnosti, populizmus v politike, umelá inteligencia, dezinformácie, pandémia covidu či Ruská agresia na Ukrajine.

Kniha je plná fotografií, a to nielen z verejných udalostí ale aj zo súkromného života. Prečítal som ju za niekoľko dní, a to som si strany doslova šetril. Z celej knihy som mal pocit akoby som čítal - počúval - rozhovor dvoch kamošov pri pive či káve, a pri momentoch kedy som mal pocit, že svojou troškou by som mohol prispieť, som im v duchu odpovedal, alebo som si predstavoval to, aký mám na to názor a aké argumenty by som využil. A až na Dzurindove reformy - teda zdravotníctvo, som nemal diametrálne odlišné názory.

Obsah knihy som si náramne užíval nielen preto, že text trefne zachytil isté časové obdobia našej krajiny - aj minulosť a prítomnosť (30.6.2024) - ale kladie aj otázky budúcnosti. Knihu by som možno skepticky odporučil niekomu, kto už nad našou krajinou zlomil pomyselnú palicu. Po prečítaní môže totižto čitateľ nadobudnúť pocit, že to nie je zatiaľ také zlé ako sa to na prvý pohľad môže zdať, keďže - ako nám história ukazuje,- bolo, a môže to byť ešte oveľa horšie.

01.07.2024

(SPOILER) Uf, ale som si naložil. Priznám sa, toto dielo bolo nad moje schopnosti. Ledva, že som ho dočítal - a to iba jeho prvú časť - avšak drvivej väčšine textu som nerozumel. Bolo to ako preskočiť materskú, základnú a strednú školu, a negramotný sa pustiť do štúdia na vysokej škole. Teda, že v prenesenom slova zmysle - hoci viem rozprávať - to znamená rozumiem slovám, no som negramotný a mnohé súvislosti si neviem pospájať, pretože mám obrovské medzery vo vedomostiach.

Hoci som už prečítal hŕstku skutočne náročných diel - sú to pre mňa výzvy, ktoré ma bavia - pri Logike ako vede som narazil tvrdo na svoj limit. A to som sa snažil pochopiť myšlienky aj prostredníctvom rôznych videí na YouTube - myslím, že išlo aj o vysokoškolské prednášky, nie som si istý, keďže išlo zväčša o audiozáznamy - no nepomohli mi ani tie.

Hegel sa snažil v tejto knihe vytvoriť aparát, s ktorým bude môcť vysvetliť realitu. Základom logiky - ak som to teda pochopil správne - opakujem je to šialenosť - je bytie a nič. Medzi bytím a ničím je stávanie sa. Z ničoho sa stáva niečo, z niečoho sa stáva nič.

Bytie takto rozdeluje na tri časti: Kvalita, kvantita a miera. A tu sa to začína vymykať zdravému rozumu. Hegel tu navrhuje tézu, po nej ju vyvráti antitézou, potom z nej vytvorí syntézu a aj z nej vychádza zväčša aj pozitívny aj negatívny výsledok.

Je jedno či čitateľ trpí syndrómom ADHD alebo nie, stráca sa v šialene dlhých a abstraktných súvetiach. V časti kvantita, kde Hegel začne operovať a vysvetľovať úvahy matematickými vzorcami a chemickými zlúčeninami, som to takmer vzdal. Matematika je mojou Achilovou pätou, takže som bol od tohto momentu stratený až do konca.

Úprimne, ľutujem prekladateľa, toto muselo byť peklo. Nie som pripravený na druhý zväzok, takže ho odsúvam na neurčito.

Ťažko sa mi opisuje dielo, ktorému nechápem, hoci tu bola hŕstka zaujímavých myšlienok, ktorým som porozumel - ako napríklad: Pravda je zhoda myslenia s predmetom či pri hodine zrodu je istá aj hodina smrti - takže v konečnom dôsledku je toto mimo moju ligu a akceptujem filozofickú porážku.

1 17.06.2024

Adam Smith - Škótsky filozof a sociológ, ktorý je známy prevažne svojim dielom Bohatstvo národov, v ktorom predpovedal systémovú zmenu v hospodárskom prerozdeľovaní - teda predpovedal koniec feudalizmu a načrtol ako nasledovníka kapitalizmus, a teda dal vzniknúť - alebo najviac sa pričinil - novej vedeckej disciplíne: ekonómie, a politickej ekonómie. Avšak, v týchto niekoľkých vetách sa nebudem venovať tejto knihe. Svojho času som ju nedokázal zohnať, natrafil som však na toto dielo - Teórie mravných citov, ktorú som nepoznal, avšak povesť autora a pekný zväzok ma presvedčili aby som si ju s kníhkupectva odviezol domov - a po prečítaní som zhodnotiť, že som urobil dobre.

Obsah diela sa takmer vôbec nevenuje ekonomike, avšak ekonómia priamo vychádza z myšlienok, ktoré sa tu nachádzajú. Celá kniha popisuje - a Aristotelovským štýlom rozdeľuje vyčerpávajúco do kategórií - správanie sa ľudí. Máme tu rôzne popisy správania sa jednotlivca, skupín, komunít, rodín, interakcie medzi sebou, odôvodnenia pozitívnych, negativnych vlastností, ich motiváciu, príčiny a následky. Je tu kvantum informácií, ktoré som bral pozitívne preto, že som ako čitateľ poznal tieto fenomény (a pozná ich takmer každý), keďže mnohé - ba povedal by som takmer všetky - ostali nemenné až dodnes. Obsahovo je to niečo, čo takmer všetci ľudia na zemi empiricky poznajú. Situácie každodenného bežného života Smith iba roztriedil do súvislosti. Verím, že niekoho môže nudiť čítanie o správaní, ktoré viac menej pozná z vlastnej skúsenosti, no mňa fascinuje to, že hoci medzi týmto dielom a mnou je priepasť takmer 300 rokov, chovanie v určitých konkrétnych prípadoch zostalo takmer nezmenené. Nejaké príklady si teraz popíšeme.

Smith opisuje situáciu veľkého nešťastia v živote človeka (tragédia, choroba) a reakciu jeho známych. Známy s ním skôr súcitia, nedokážu prežívať to utrpenie rovnako, ale vedia sa vcítiť do jeho situácie, a vedia si predstaviť ako by sa cítili oni sami. Avšak pri menších, nepodstatných nešťastiach, ktoré môže človek pociťovať a kedy je jeho reakcia neprimeraná stavu, známy si z neho môžu skôr robiť srandu a žarty - ako príklad uvádza rozchod s partnerom alebo syndróm: Pod papučou.

Ctižiadostivosť je podľa Smitha veľmi nebezpečná emócia, ktorá je schopná pohltiť celého človeka. Keďže bude túžiť po niečom konkrétnom natoľko, že iné veci ani ľudia ho nebudú zaujímať. Teda, že vďaka ctižiadostivosti mu nemusí záležať na nikom. Smith tuto aj podáva aj radu, že podľa neho ak už je niekto ctižiadostivý, nemal by si brať príklad z takých známych postáv z histórie, ktoré už pozná pol ľudstva. Lebo sa bude pokúšať pokoriť také osoby, z ktorých sa časom mohli stať čiastočne legendy a s dobovou skutočnosťou už príbehy nemusia mať toľko skutočného. Poraziť legendu, to je risk, ktorý nemusí dopadnúť najšťastnejšie.

Toto dielo je popretkávané rôznymi myšlienkamy, ktoré sa dajú uplatniť aj dnes. Ako napríklad: Nikdy sa nesťažuj na niečo, čoho sa vždy môžeš zbaviť vlastnými silami, alebo smrť je kráľom hrôzy, a človek, ktorý prekonal strach zo smrti pravdepodobne nestratí duchaprítomnosť ani v blízkosti akéhokoľvek iného prirodzeného zla. Kniha je plná rôznych prirovnaní a mnohých citácií z rôznych diel - prevažne starovekých autorov ako Aristoteles, Platón, Cicero, Seneca. Zdá sa mi však, že najviac citoval svojho osobného známeho - tiež filozofa - ktorý sa volá David Hume.

Smith vysvetľuje zrozumiteľne funkcie trhovej ekonomiky, jej účel a pozitivisticky popisuje prispôsobenie sa potrebám, teda dopytu. Ide o dielo, ktoré - ako sme už spomínali – nie je vôbec primárne zamerané na ekonómiu, ale po všetkých tých filozoficko-sociologických a etických príkladoch toho, aké všetky premenné pocity sa skrývajú za naším správaním, priamo vyústi v diele aj ku konzumnému správaniu sa, ktoré priamo ovplyvňuje ekonomiku. Opísané emócie, etika a hodnoty v konečnom dôsledku vyúsťujú do politickej ekonómie a načrtnú vznik kapitalizmu, ktorý je opísaný pozitívne, logicky, pragmaticky a mňa - človeka ktorý verí, že kapitalizmus nie je vo svojej podstate zlo ale nemá problém sa o jej nedostatkoch baviť a aj číta kritickú literatúru trhovej ekonomiky - po tých všetkých negatívnych rozboroch a analýzach je fajn si uvedomiť, že nakoniec to nie je, z toho praktického hľadiska, vôbec také zlé ako feudalizmus, socializmus alebo iné divokejšie formy utópie, ktoré sa hrajú na to, že oni sú tie pravidlá, ktoré spasia svet. Na ďalšom príklade nám podáva aj dôvod toho, prečo si myslí, že feudalizmus je nespravodlivý. Popisuje chudobnú osobu, ktorá vidí a vníma bohatých úspešných šľachticov, a rozhodne sa, že sa chce stať jedným z nich. Tým, že je však chudobný, vníma to, že neexistuje žiadna cesta, žiadny návod k tomu aby sa mohol stať jedným z vyššej spoločnosti. Musí vynakladať niekoľkonásobne viac energie aby mu zostali financie aj na viac ako základné potreby, musí sa stretávať s ľuďmi, ktorými pohŕda, a ak sa mu aj podarí po dlhých namáhavých rokoch dosiahnuť svoj cieľ, už nebude na staré kolená v tak dobrom fyzickom a mentálnom zdraví, aby si svoj majetok dokázal patrične užiť, ako to plánoval na začiatku.

Tento konkrétny preklad, tento zväzok, je úžasný aj v tom ako je delený - teda jeho praktická a vizuálna stránka je jedna z najlepších s akými som sa zatiaľ stretol. Vysvetlivky a komentáre pod čiarou sú skutočne vyčerpávajúce - často napríklad vysvetľujú kde sa v citáciách alebo interpretáciách iných mysliteľov autor pomýlil alebo sa snaží hľadať súvislosti niektorých udalostí, ktoré Smith spomína avšak nedodáva k nim zdroj.

2 13.05.2024

Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov.

Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy.
Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo.

Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam.

Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.

06.05.2024

Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie.

V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania.

Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom.

Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.

06.04.2024

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách.
Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén.

Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie.
A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny.

Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá.
To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné.


Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem.

Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.

26.02.2024

Pri výbere literatúry nemám vo zvyku skúšať niečo “na slepo. Teda siahnuť po titule o ktorom neviem nič - napríklad sa mi iba zapáčil obal a podobne. Kým pri hudbe, filmoch alebo inej forme umenia (pc hry?) toto občas spravím, z časového hľadiska si to pri literatúre nedovolím. Niekto by mohol namietať “a čo krátke poviedky? Realita je taká, že sa mi s tým nechce zaťažovať. Pri tejto zbierke poviedok som to však z časti porušil.

Knihu som objavil u jedného staršieho pána, ktorý bol v procese rušenia svojej knižnice. Na výber toho, o čo mám záujem som mal obmedzený čas, takže som sa priveľmi nezdržiaval titulmi mne neznámymi. Pri tejto knihe som sa však zdržal preto, lebo som si poplietol mená Thomasa Hobbesa (Leviathan - 1651) a Thomasa Manna. Myslel som si, že ide o nejakú Hobbsovu knihu a tak som si to išiel vygoogliť.

No už pri autorovi som zistil, že som sa mýlil. Prekvapila ma však informácia, že Thomas Mann získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1929. Tak si hovorím: Ak dostal Nobelovku, malo by to byť z objektívneho hľadiska kvalitné aj keď mi to nemusí byť úplne sympatické.
A to sa v celkom potvrdilo.

Viac ako poviedky samotné - ku ktorým sa dostanem - ma fascinoval životný príbeh Thomasa Manna - bisexuála, ktorý nachádza zaľúbenie v mladých mužoch (musím dodať, že z diela mám pocit akoby ho priťahovali skôr starší chlapci), hoci sa oženil a mal 6 detí. V roku 1930 vystúpil proti Nacistickej mašinérií a následne v roku 1933 opustil Nemecko s čím si - viac než pravdepodobne - zachránil život (zdroj Wikipedia: Rozumiem tomu, že wikipedia nie je najdôveryhodnejší zdroj, avšak si nemyslím, že by práve v tomto prípade autori manipulovali s informáciami za nejakým bližšie nešpecifikovaným cieľom)

Autorove súkromie - hoci s ním nemusíme hodnotovo súhlasiť - je jeho osobná vec a nech sa to nám zdá akokoľvek zlé či patologické. Súdiť umenie podľa súkromia umelca mi nepríde spravodlivé. Samozrejme existujú výnimky, kedy to je v poriadku ale to už sa pravdepodobne musí porušovať zákon.

V tejto zbierke poviedok mi však detailné opisy 14 ročných chlapcov a ešte menších detí prišli až veľmi podozrivé. Nie, v texte nie je nič, čo by malo byť tabu - ani násilie alebo zneužívanie detí sa tu nenachádza avšak Čítať o tom ako 50 ročný muž sleduje 14 ročného chlapca preto lebo ho fyzicky priťahuje a ten motív v poviedke je z môjho pohľadu samoúčelný, mi neprišlo OK. A po poviedkach ako Tonio Kröger a Smrť v Benátkách už bolo na mňa priveľa opisovanie detského tela v poviedke Zmätok a skorý žiaľ. Aby som nebol nesprávne označený za homofóba alebo aby som nebol zle pochopený tak, že iba opisujem to, čo mi hodnotovo prekáža, tak napríklad taká poviedka Lujzka mi celkom sadla. Je to taký netradičný mix identít a rodových stereotypov.

Páčil sa mi autorov rukopis. Respektíve preklad. Avšak obsahovo ma fragmenty života bez zaujímavejšieho príbehu kde máte zaručené, že sa dej končí tragédiou, nebavili. Prvý a druhý krát nečakaná smrť postavy šokuje. Avšak potom ako sa to opakuje znova a znova, už podľa mňa samotný čitateľ stráca citlivosť tohto typu prekvapenia a v konečnom dôsledku ho to môže začať nudiť. Preto ľutujem neznámeho pána Júliusa, ktorý túto knihu dostal s venovaním na Vianoce 1977 :) Pod názvom Príbehy života a smrti som si predstavoval niečo iné a možno aj samotný pán Július.

10.02.2024

Táto rozsahom útla knižka zachytáva pomerne širokú škálu dnešných - postmoderných - spoločenských fenoménov, z ktorých niektoré vnímam už dlhšie a tu som našiel niekoľko zaujímavých interpretácií. Text sa venuje hlavne pojmu RETROTÓPIA - o ktorom autor píše, že ide o novodobý jav, ktorý vytvára dojem toho, že minulosť bola lepšia ako prítomnosť, pri čom sa konštruuje a idealizuje tak, že vytvára úplne nový obraz. To znamená, že spomíname na svet, ktorý síce nikdy nebol ale formou úniku sa doňho radi vraciame a spomíname ako bolo vtedy objektívne lepšie.

Nebezpečné je na tom to, že retrotópia automaticky odpisuje budúcnosť ako určite horšiu alternatívu bez perspektívy - ktorej zmeny akoby by sme nemali vo vlastných rukách. Tento nastavený mindset som si všimol u viacerých a to nielen pri starších, ktorí majú úplné právo pociťovať nostalgiu (no nie takto deštruktívnu), ale začína to byť fenomén aj mladšej generácie - minimálne čo sa týka enviro tém, antinatalismu atď.

Už vo svojom detstve som zažil zo strany starších členov rodiny neskutočné - až miestami čarovné - spomienky na svetlú, lepšiu minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti a na mňa ako na dieťa prenášali úzkostlivý pocit. že život, ktorý žijem je horší ako v ich minulosti. Čo bola totálna sprostosť.
Nostalgia je podľa môjho názoru do istej miery prospešná pre psychické zdravie, no nie v tejto autodeštruktívnej forme. Rovnako ako autor aj ja som toho názoru, že tieto spomienky na minulosť, ktorá nikdy nebola a ktorá odpisuje budúcnosť, má taký negatívny vplyv ako epidémia. Je to choroba, ktorá škodí no liek na ňu ešte nevymysleli.

Prekvapilo ma, že táto kniha rieši viac spoločensky negatívnych vplyvov než len retrotopický obraz sveta. Hoci ich autor radí do tejto teórie, podľa mňa presahujú tento pojem.

Spoločnosť dnes nie je menej agresívna ako v minulosti, hoci sa nám to môže zdať. Jedinci sa v ničom nezmenili-neprevychovali sa. Iba sa akurát násilné prejavy presunuli. Presunuli sa napríklad na štadióny.
Pluralita v spoločnosti ľudí dezorientovala, lebo z mnohých možností ktoré dnes spoločnosť ponúka - a nediktuje čo je správne a čo je jediná pravda - si jedinec nemusí vedieť vybrať to, čo je správne a čo nie.
Globalizácia, zrušila hranice a ľudia sa cítia viac ohrozený z vonka. Majú väčší strach z migrácie, z iných kultúry atď.
Násilie v postmodernej spoločnosti je vybitie si zlosti na objekte. Nie je za tým žiadny motív ani násilie nie je vykonávané za účelom subjektu - teda iba preto, že môže a ukazuje svoju moc tým, že pravidlá porušuje. To môžeme vnímať pri rôznych násilných činoch, ktoré často končia vraždami bez motívu a následnou samovraždou. Človek neschopný sa presadiť takouto formou ukazuje, že má na viac už len tým, že porušuje dané pravidlá ani nie samotným činnom.

Nenávisť ventilovaná na internete je forma ktorá má za cieľ jedinca nadradiť nad ostatných. Online priestor ponúka anonymitu, takže vo väčšine prípadov nie je toto konanie stíhateľné. Takéto útoky sa prezentujú tým, že sa nepočúva druhá strana, a ani sa nepoužije ich jazyk, takže pri takýchto dialógoch vôbec nezáleží na faktoch. Kognitívne zaujatý človek musí obstáť v tom, že nemôže svojho súpera vidieť ani počuť a už vôbec nie rozmýšľať nad obsahom. Empatia musí byť nevyhnutne vylúčená z arzenálu diskutujúceho.

Zygmunt Bauman trefne kritizuje dnešnú spoločnosť a poukazuje na patologické prvky s príkladmi. V podstate s ním vo všetkom súhlasím, no druhým dychom dodávam, že aj tak si myslím - a Bauman v tejto knihe netvrdil opak - že stále žijeme v najlepšom období v histórií, hoci to nie je dokonalé.

1 16.01.2024

Literatúra faktu je v podaní Zamarovského prístupná takmer každému čitateľovi. Odľahčený - jednoduchý štýl, ktorý v rámci nenáročných súvetí informuje čitateľa vyčerpávajúco, je presne to, čo dokázalo zaujať mňa natoľko, že som si neskôr zohnal väčšinu jeho diel. Informácie sú ponúkané takou formou, ktorá ma motivuje bádať a vyhľadávať viacej informácií o konkrétnej téme. V tejto knihe sa autor zameral na Pyramídy. Zameral sa na tieto tisícky rokov staré stavby opradené záhadami, legendami a konšpiračnými teóriami.

Ako to už u Zamarovského býva, Históriu podáva veľmi pútavo, využíva mnohé literárne zdroje, ale nezaťažuje tým čitateľa v texte a aj preto je táto kniha prístupná takmer každému. Mnohé kapitoly fungujú ako príbehy, ktoré svojim obsahom zaujmu. Niekedy síce autor dokáže zamotať hlavu (ako tuto s menami archeológov a egyptológov) že sa jeden z toho nevie vysomáriť. Avšak v konečnom dôsledku, tým, že sú určité časti zoradené podľa časového horizontu, je čitateľovi umožnené minimálne vždy sa aspoň chronologicky zorientovať.

Kniha nám prezrádza: kto si dal pyramídy postaviť, a aký to malo pre nich účel. Aj to, prečo sa časom prestali stavať. Zistíme aj kto ich objavil - keďže na nich aj samotní potomkovia obyvateľov starovekého Egypta zabudli - a komu vďačíme za vedomosti o nich.

Ide o príjemnú literatúru faktu, ktorá ničím nevyruší a striktne sa drží vedy - až na záverečnú časť, ktorá ma nesmierne prekvapila. A to v dodatku, kedy sa autor púšťa do boja s dezinformáciami a hoaxmi. Veľmi trefne, s trošičkou cynizmu, poráža hlúposti hlúpych s ich vlastnými zbraňami. Vymenováva chronologicky kde tieto výmysli prešľachtené na “fakty" približne začali a tie najväčšie hviezdy zráža na kolená tak, že komentuje ich texty a jasne ukazuje fakt, že Páni nielenže sú odborne neznalí ale často si vymýšľajú alebo svoju intuíciu pasujú, za niečo, čo sa má tváriť ako výskum. Favorit najkreatívnejších hlúposti je tu zaručene Erich von Däniken.

Pyramidiotizmus týchto diletantov a amatérov prekvapuje aj samotného autora a smutne konštatuje, že o tento typ “literatúry" je väčší záujem ako o nudné vedecké a odborné texty.

1 30.12.2023

Čierny obelisk je zatiaľ jediný román od Remarka, ktorý si ma úplne nezískal - teda je dobrý ale nedojal ma natoľko ako napríklad: Na západe nič nové, Noc v Lisabone alebo Tiene v raji.

Téma hyperinflácie Nemecka, ktorá sa odohrala v období po prvej svetovej vojne, tu bola zachytená - podľa môjho názoru, dôveryhodne (hoci o téme nemám nejaké extra poznatky) - to jest, že popri faktoch a historických skutočnostaich tu máme aj praktické ukážky toho, akým spôsobom táto šialená inflácia ovplyvňovala každodenný život obyčajných, prostých ľudí. Bolo tu zachytených mnoho situácií, ktoré boli odprezentované cez viaceré vedľajšie postavy. No mal som z toho pocit, akoby som nahľiadol pod pomyselnú pokrievku, a obsah v hrnci som neochutnal.

Čo si môžeme všimnúť je aj to, že je tu veľmi decentne zachytená frutrácia, pocit nespravodlivosti a ostatné negatívne prvky obyvateľov, ktorí - ako vieme, pripravili a uľahčili Hitlerovi a Národnému Socializmu vzostup ktorý vyvrcholil druhou svetovou vojnou.

Hoci dej primárne zachytáva každodenné útrapi mladíka pracujúceho v pohrebníctve, postavy s ktorými komunikuje predstavujú celú škálu rôznych vlastností, ktoré vdychujú prostrediu život. Máme tu veteránov prvej svetovej vojny, prostitútky, kňaza aj psychiatra, mníšky aj pacientov, podnikateľov aj nezamestnaných, úspešných aj samovrahov. Proste celú sériu príbehov, v ktorom sa menili hodnoty zmenou kurzu ich meny.

No zdalo sa mi, že som ich sledoval s odstupom, nie priamo ich optikou. To ma troška zamrzelo, no problém môže byť aj vo mne, nie len v románe.

3 18.12.2023

Priznám sa: slovenských klasických autorov mám vo svojej knižnici toľko - že to dokážem spočítať na jednej ruke Predsa len na základnej škole to do nás hustili, rovnako na strednej takisto - nie práve pre mňa, najšťastnejším spôsobom. Takže som bol skôr demotivovaný než nabudený na diela ktoré sa u nás stali úspešné. Tri gaštanové kone je celkom dobrý príklad. OG výtlačok z roku 1967 bol sympaticky tenký, tak si hovorím: skúsim.....

A musím povedať, že vááu. Taký funkčný dej som veru nečakal. psychologické profily postáv sú také realistické, že som ostal príjemne omámený. Myšlienkové pochody s komentármi ktoré vysvetľujú aj jednoduchším jazykom mechanizmy ktoré prechádzajú mysľou postavy - ma skutočne prekvapili. Ten svet funguje aj bez dlhočizných Hugovo-Balzacových opisov. Toto dielo si podľa mňa zaslúži byť natoľko ospevované.

18.12.2023

Na moje samotné prekvapenie hodnotím druhý zväzok a čosi vyššie. Bude to asi tým, že tu máme o čosi menej divokých interpretácií spoločenských fenoménov a náhľadov na históriu. Respektíve - oni tu sú ale predsa len je to miernejšie a fakt, že som si po prvom zväzku možno na to aj čiastočne zvykol, ma už kritické myslenie a moje vedomosti nedostávali do takej nekomfortnej polohy ako naposledy. Dôvod prečo to tak je, tkvie možno v tom, že sa tu nachádza menej textov od Marxa - diametrálne viac od Engelsa. čo znamená, že jazyk je menej útočný. Teda presnejšie - on útočný je ak si ho teda môžem dovoliť porovnať s inými autormi, avšak oproti Marxovi, ktorý je špička v agresívnom kritizovaní, je to naozaj pokojnejšie.

Čo neznamená, že taká kritika Gothajského programu nespôsobí ako esencia nenávisti, kognitívnej zaujatosti a plastickej interpretácie. Totalitárny duch a prskanie, kopanie , obviňovanie, urážky, ktoré Marx vychŕlil v tomto texte sú šialené.

Prekvapivo ma však bavili Engelsove tézy: ako napríklad - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Ak už nič viac, tak mi Engels pripomenul, že všetko je v pohybe a nič nie je nemenné - ani rodina ako základná jednotka spoločnosti. Hoci sa v minulosti pokúšali a do dnešného dňa pokúšajú rôzne reakcionárske hnutia, skupiny alebo iné ideológiami poháňané spoločenstvá, podsúvať to, že niektoré veci a javy sú nemenné - no nie je to tak. Niektoré takéto javy eufemizmom povedané - zabetónovali tým, že ich nazvali tradíciou. A čo majú spoločné všetky tradície? Že pre určitú skupinu sú nedotknuteľné, sväté - teda nemenné.
V pôvode rodiny mám naopak isté problémy s interpretáciou ktorá hovorí, že v tradičnej preddejinnej spoločnosti bolo spoločenské usporiadanie striktne matriarchárne. Áno, niektoré kmene v tejto forme hierarchie žily. Tvrdiť, že to bolo v minulosti prirodzené, hoci takáto forma je u cicavcov velmi ojedinelá a u primátov tiež prakticky neexistuje - je veľmi odvážna, a na môj vkus nie natoľko dôveryhodná. No som ochotný o tom viesť dialóg - rovnako ako o rodinách Starovekého Grécka, Antického Ríma či rodiny Keltov, ktoré ma naopak v podaní Engelsa a jeho zdrojov veľmi bavili.
Prekvapivá bola aj kritika Nemeckého filozofa menom Ludwig Feuerbach. Ide o zaujímavú postavu v dejinách, keďže ako jeden z prvých akademikov sa nebál otvorene kritizovať kresťanstvo a jasne, priamo pomenoval jej transcendentálne-nadprirodzené javy ako niečo, čo nie je reálne a zároveň to čo reálne je, metodologicky usporiadal. Tvrdil, že teológia je v podstate antropológia. K Feuerbachovi sa ešte v budúcnosti určite vrátim lebo jeho ponímanie kresťanstva je koncept, ktorý ma celkom zaujal - teraz sa však vráťme ku kritike.
Engels a Marx Feuerbacha kritizovali - hoci nie tak surovo ako to má toto duo vo zvyku. Z ich rukopisu je viac než jasné, že sa Feuerbachom čiastočne inšpirovali. Ak som to správne pochopil - prekáža im, že Feuerbach nebol dostatočne materialistický, vynechal históriu, neriešil sociologické a ekonomické otázky vplyvu kresťanstva a vo svojich myšlienkach hlavne neriešil to, že esenciou vývoja spoločnosti je jednotka práce (To sú Marxove pocity, nie realita :) ) Takže vo svojej podstate kritizovali skôr to, čo tam nebolo ako to čo tam bolo. Divné.

Druhý zväzok sa končí korešpondenciou Marxa a Engelsa. Výpovedná hodnota bola pre mňa skoro nulová. Toto “švitorenie si užije asi iba historik.
Záverom by som chcel len podotknúť, že si myslím, že vybrané spisy v takomto formáte s takýmto obsahom u nás už nikdy nevyjdu. Dôvod je nasledovný - bolo by to zbytočné - väčšinu čitateľov by to nezaujímalo. Dúfam, že sa už experimenty zo socializmom nikdy nevrátia, takže ani na Marxa a Engelsa sa už nebudeme pozerať tak nekriticky - a tak teda ozaj nie je dôvod aby sa v budúcnosti takto obsiahlo vydávali texty o voľnočasových aktivitách čiastočných utopistov. Tým nemyslím, že by sme ich mali cenzurovať. Ja sa napríklad chystám zohnať si od Marxa kompletný Kapitál - ktorý bol v tomto zväzku zahrnutý iba zlomkovito, no niekoľko iných textov v tomto dvojzväzku dnes už podľa mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Preto.

13.12.2023

Moje prvé stretnutie s Alexandrom Puškinom, legendou Ruského romantizmu, sa začalo pekne odzadu - a to s jeho posledným dielom "Kapitánova dcéra". Keďže Puškin inšpiroval mnoho Ruských autorov, ktorých mám rád, bolo iba otázkou času kedy ho sám oprobujem. Nebudem klamať, Kapitánová dcéra je na môj vkus až priveľmi naivný romantizmus určený skôr pre mládež ale v rámci témy je to super. Najviac ma na tom zaujal fakt, že sa to priamo inšpirovalo nepokojmi a vzburami v druhej polovici 18. storočia. A jednou z hlavných postáv deja je Jemelian Ivanovič Pugačov - kozák-zbojník, ktorý vyburcoval chudobnú časť obyvateľstva Ruska, hlavne rôzne etnické skupiny a chcel dobyť Moskvu pri čom sa chcel stať cárom. Ak by som sa k tomuto dielu dostal o niečo mladší - ocenil by som to pravdepodobne viac.

2 07.12.2023

Po vééľmi dlhej dobe som sa vrátil k môjmu milovanému Nietzschemu (trvalo to skoro 10 rokov). Ten jeho nihilizmus síce už nežeriem lopatami tak, ako v minulosti - no na druhej strane som ešte tak nevymäkol, takže ma stále dokáže fascinovať. Zarathustra (1885) bol môj rest, ktorý som pestoval dlhé roky a táto pekná verzia od vydavateľstva Vyšehrad - na ktorú som natrafil v kníhkupectve, ma nemusela dlho presviedčať.

Hneď na začiatku vás upozorním, že táto kniha je šialená. Rád by som ju aj niekomu odporučil... ale naozaj neviem komu. Je vhodná asi len pre takých polobláznov ako som ja. Na nete som našiel niekoľko zdrojov ktoré to svojim spôsobom prirovnávajú k biblii. Je to divné, no nejaké paralely sa tam naozaj nájdu. Ktoré to sú však nebudem rozoberať. Tak či onak ide o veľmi náročný text, ktorý sa pokúša predať informácie prostredníctvom podobenstiev. Ťažko sa to číta, ešte ťažšie chápe.

Sám som zaregistroval niekoľko fantastických myšlienok no čítanie som si veru neužíval. Cez tie antifeministické časti plné mizogýnie sa už teraz nedokážem preniesť.

2 05.12.2023