JohnMiller
přečtené 142
Vojna a mier IV.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Štvrtý zväzok bol pre mňa zjavením v dobrom aj v zlom slova zmysle. Hoci prvá, tragická, polovica ma vtiahla viac menej späť do deja a dokonca ma už aj začalo zaujímať čo sa s postavami stane. Ako to skončí s takým grófom Bezuchovom a podobne. Druhá polovica a záver bolo však naopak, pre mňa, to najhoršie z celého románu. Koniec ma sklamal a doslova knokautoval. Záverečné resumé bolo pre mňa nedostačujúce. Unáhlený záver - ktorý vyčítam aj takému dielu ako je Biela veľryba - ma sklamal a naivne, do poslednej strany som dúfal, že sa dopovedia príbehy niektorých postáv. No miesto toho som na konci dostal smrteľnú dávku filozofovania, moralizovania a subjektívnych komentárov o slobode, histórií a spoločnosti, ktoré som vnímal ako autorove pokrytectvo, keďže sa tvárili ako objektívne fakty. Verím tomu, že mnohí čitatelia môžu takýto koniec vnímať pozitívne, a pokladať ho za veľkolepé ukončenie eposu, ktoré v sebe skrýva viac rozmerov z beletrie a odbornej literatúry. Na mňa však toto kúzlo nedokázalo zapôsobiť.... celý text
Slová a veci
2004,
Michel Foucault
Michel Foucault a jeho Slová a veci sú názorným príkladom toho ako dokáže opisný aparát skomplikovať a sťažiť, čítanie natoľko, že absorbovanie textu dokáže čitateľa mentálne unaviť už po niekoľkých vetách. Obsah tejto knihy považujem za náročný text - je jeden z najnáročnejších s ktorými som sa zatiaľ stretol. Snažil som sa tu dešifrovať ideje, myšlienky a výsledky skúmania autora v dlhých a abstraktných súvetiach, ktoré ani po druhom a treťom prečítaní neprenikli bariérou poznania mojej mysle. Preto predpokladám, že som neobjavil všetky tieto pomyselné drahokamy vedenia, respektíve predpokladám, že mi unikli, no ak nič viac, tak časť toho, čo som pravdepodobne správne odhalil stojí za pripomenutie. Podstata, obsah, - dokonca povedal by som, že až význam - samotného diela by sa v krátkosti dal zhrnúť ako popis štrukturálnej teórie, ktorá sa snaží predstaviť nám sled historických udalostí, vývoj myslenia a diskurzu spoločnosti, v ktorom autor používa sofistikované nástroje. Vývoj Foucault považuje za priamo úmerný tomu, čo už bolo v rámci histórie odhalené. Vedomosti a empirické skúsenosti sa viažu na seba a postupne sa vyvíjajú a teda nie je možné niečo vymyslieť alebo sa posunúť a zároveň preskočiť medzistupne v procese pokroku. Tento súhrn toho, čo je, čo už je a čo ešte nie je možné v danom období nazval autor epistéma. Zohľadňuje to, z čoho sa v danom historickom momente vychádza a čo je za daných okolností možné. Epistéma sa časom mení - niečo sa doplní niečo vypadne. Foucault opisuje históriu ako obdobie kontinuity a diskontinuity (žiadny exponenciálny pokrok ani cyklické teórie) a svoju prácu opisuje ako archeologickú činnosť. Autor sa venuje hlavne storočiam 16, 17 a 18, v ktorých, ako píše, prechádzala epistéma závažnými zmenami. Ich dopad pocítila spoločnosť hlavne v 19 storočí. Zmena sa týkala troch okruhov: Prvý moment nastal keď sa prírodná história - teda opis prírody, ktorý bol daný a dal sa obdivovať spätne pod taktovkou domnelého tvorcu - zmenila na biológiu (Darwin). Analýza bohatstiev - v ktorom bol obeh peňazí prirovnávaný ku krvnému obehu v tele, a zistili, že čím väčší objem peňazí sa v obehu nachádza, tým sú ceny drahšie - sa zmenila na ekonomickú disciplínu (Smith) až politickú ekonómiu (Marx). A za tretie: reflexia jazyka sa zmenila na filológiu, kde sa skúma spätne jazyk a jeho vývoj, ktorý sa snaží rozložiť prapôvodnú podstatu jazyka pomocou tých najzákladnejších zvukov, ktoré imitujú zvuky prírody. Teda ide o tézu, že jazyk vznikol z napodobňovania predmetov. Budem sa síce opakovať ale musím zdôrazniť, že text je tak náročný, plný cudzích výrazov a tak kvetnatý v opisoch náročných javov, že je v celku možné, že predošlé myšlienky, ktoré som opísal nemusia byť úplne zhodné s tým, čo autor chcel sprostredkovať, respektíve nemusel som ich pochopiť v celom znení. Stačí si prečítať prvých 10 strán v ktorých autor iba opisuje jeden obraz, tak náročným jazykom, že čitateľ si aj tak musí obraz pozrieť aby text vnímal (obraz sa nazýva: Las Meninas,1656). Slová a veci sú náročným dielom na ktorom si vyláme zuby nejeden čitateľ, a hoci obsahuje celkom slušné kvantum informácií, netrúfam si odporučiť túto knihu nikomu. Je to ako pátranie, ako archeologický výskum, netrúfam si odhadnúť koľko toho kto objaví.... celý text
Vojna a mier III.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Počas čítania tretej časti som si hovoril - “radšej by som sa vrátil k čítaniu opisov večierkov a banketov paničiek s prvej časti ako čítať zaujaté stanoviská autora a jeho pseudoanalýzu Napoleonovho vpádu do Ruska. Verím tomu, že Tolstoj si poctivo naštudoval celú udalosť a neupravoval skutočnosti, respektíve nemenil historické dianie na úkor románu. No z jeho akože “objektívneho pohľadu, z ktorého mi v pamäti ostalo iba odsudzovanie iných historikov, odborníkov, ktorých ani len nepomenuje ale rovno ich všetky tvrdenia pokladá za nesprávne - ako keby ich všetky poznal a čítal - mi príde čisto pokrytecké. Hoci samotné dielo nemôžem nazvať ako zlé, necháva ma chladným.... celý text
Velký rozvrat
2006,
Francis Fukuyama
Je to už desať rokov (cca 2014) kedy som počas štúdií - na prednáškach sociológie - preberal do hĺbky vybrané kapitoly tejto knihy. Po desiatich rokoch som sa rozhodol, že nechám svoju pamäť podrobiť testu. Na prekvapenie som si mnohé pamätal, ale niečo mi už vyfučalo z hlavy - tie informácie boli pre mňa ako nové - a nemyslím si, že len preto, že som svojho času prečítal iba vybrané kapitoly - a niektoré som po tých rokoch dokonca videl v úplne inom svetle. Veľký rozvrat sa snaží nájsť odpoveď na otázku, prečo za posledných niekoľko desiatok rokov upadajú v spoločnosti isté morálne hodnoty, etické zásady, prečo stúpa nedôvera voči formálnym inštitúciám s ich predstaviteľmi, prečo rodina ako základná jednotka v spoločnosti stráca v diskurze na dôležitosti - respektíve ako je možné vysvetliť prudký rast rozvodov, kriminalitu atď. Fukuyama svoje tézy predkladá obrovskými množstvami dát, čerpá hlavne z kvantitatívnych prieskumov, ktoré potom interpretuje a reflektuje. Jeho výsledky mi zväčša znejú úplne logicky, niekedy naopak šokujúco, no v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujem, keďže mi koncept takéhoto vedeckého bádania sedí. S celej knihy mi najviac utkvel v pamäti pojem sociálny kapitál, ktorý je akoby jednotkou súdržnosti v spoločnosti. Sociálny kapitál má mnoho pozitívnych vlastností, ktoré dokážeme vnímať aj v našom okolí, hlavne ak sa nás bezprostredne dotýkajú. Je to v podstate súhrn noriem a neformálnych pravidiel, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi ľuďmi, ako jeden z mnohých príkladov Fukuyama uviedol spoluprácu kolegov vo firme, ktorí si pomáhajú nie preto, lebo to vnímajú iba ako prácu a majú to dané príkazom, keďže sú za to platení, ale preto aby boli efektívnejší a urobia aj nadprácu - aby si pomohli, lebo do toho vkladajú viac ako len formálne prvky, Môže byť za tým priateľstvo, ktoré Vám príkazom nerozkáže žiadny manažér vetou “toto nie je “iba firma, my sme tu ako rodina. Mnohí z vás to iste poznajú. Fukuyama to ďalej vysvetľuje na príklade budovania socializmu. Štátna inštitúcia alebo ideologické zriadenie nedokáže prinútiť obyvateľov aby produkovalo sociálny kapitál iba tak, doslova z ničoho nič na povel. Na to musí vytvoriť podmienky. Teda sociálny kapitál je aj podoba altruizmu, ktorý presahuje rodinné väzby. Sociálnemu kapitálu napríklad škodí extrémny individualizmus - tým nechcem povedať, že individualizmus sám o sebe je niečo zlé, alebo ho považujem za pôvod mnohých patológií, ako by ho určite opísal nejeden tvrdší konzervatívec - no prehnané zameranie na osobné ciele, ktoré zastávajú v konzumnej spoločnosti - ale aj v samotnej popkultúre - dôležité miesto, môže škodiť v bezprostrednej spolupráci, a môže jedinca presvedčiť, že nezáleží na ničom inom iba na jeho cieľoch, na jeho komforte a všetko, čo túto pomyslenú individuálnu harmóniu narušuje je to, čo ho sa musí zbaviť. Svet potom môže pripomínať boj každého proti každému, ktorého cieľom sú rôzne formy prestíže, moci, financií a potom už nemusí zostať čas a energia pre rodinu, deti, rodičov, blízkych alebo hoci len prejavenie úcty k zamestnancom, ktorí pracujú v službách. Veľký rozvrat bol publikovaný prvýkrát v roku 1999 - preklad, ktorý som čítal je z roku 2006 - a na moje prekvapenie mi jeho predikcie - hlavne v častiach, kde počíta aj s informačnými technológiami - neprídu úplne nereálne. Jeho pozitivistický (nie optimistický) pohľad - v prenesenom slova zmysle, že ľudia si vždy k sebe nájdu cestu a naučia sa spolupracovať, nech sú časy akokoľvek zlé, keďže je to v ich prospech - mi je sympatický. Ako Fukuyama v tomto diele spomína, rozvrat nie je poslednou kapitolou zmien v spoločnosti. Dokonca ani rodina ako ju v tom esenciálnom kontexte poznáme - a ako nám ju rôzny dogmatici, náboženstvá alebo iní milovníci totalitných režimov opisujú, nebola samozrejmosťou a tiež prechádzala zmenami od lovcov a zberačov, cez roľníkov, priemyselnú revolúciu až po dnešnú postmodernú - informačnú spoločnosť. Týmito zmenami dynamicky prechádza celá spoločnosť a ako bolo v knihe spomenuté, Fukuyama nepredpokladal, že v západnom svete bude naďalej stúpať miera rozvodovosti, miera kriminality či úplné vyčerpanie sociálneho kapitálu. A je to tak, inak by sme teraz žili už v čudnej utópií. Na čo však v rámci zmien a sociálneho kapitálu upozorňuje, je fakt, že tento kapitál sa vytvára skôr v homogénnych skupinách. Migrácia alebo - ako vidíme dnešný trend na Slovensku - názorová polarizácia vytváraniu skôr škodí. Absolútne rozumiem konzervatívnym skeptikom, ktorí kritizujú stav dnešnej spoločnosti v rámci sociálnych väzieb. Ani ja - ako liberál - netvrdím, že žijeme v ideálnom stave súznenia, ale pre tých, ktorí blúznia o konci civilizácie lebo majú pocit, že nejaké sily sa snažia zrútiť všetky múry morálnych hodnôt, by som túto knihu vrelo odporúčal. A možno si uvedomia, že pokrok sa nedá zastaviť tým, že sa skryjeme v zákopoch tradícií.... celý text
S Platónom mám taký zvláštny vzťah. Hoci mám slabosť pre starovekú filozofiu - grécka stojí na pomyslenom piedestáli - nikdy si ma tento filozof skutočne nezískal, hoci pri konkrétnych myšlienkach - hlavne tých v ktorých zohráva hlavnú úlohu Sokrates - ma vedia fascinovať, v skutočnosti ma žiadne jeho samostatné dielo či dialóg nedokázal zaujať natoľko ako napríklad texty Aristotela. Dialóg Sofistés zachytáva rozhovor, ktorý sa snaží nájsť odpoveď na otázku: kto je to sofistés (sofista je prvý predstaviteľ filozofie, ktorého stredobodom analýzy sú prevažne spoločenské témy, respektíve išlo o prvú filozofiu, ktorá sa zaoberala priamo človekom). Ako to už pri Platónových dialógoch býva - nečítal som doteraz všetky, takže určite nechcem zovšeobecňovať - ich hlavným hnacím palivom sú otázky, ktoré striedajú otázky, ktoré často práve naopak akoby odďalovali odpoveď pri procese ktorom nakoniec zistíme, že vieme, že nič nevieme. Tézy sa končia často chaoticky a môže sa stať - ako mne - že prostredníctvom tohto prastarého textu prichádzam na to, že my prostredníctvom jazyka si sami nevieme ani len presne definovať určité výrazy a slová, ktorým nevieme určiť hranicu ani paletu všetkého čo sa pod nimi môže skrývať. Platí to doteraz - dnes v časoch post-pravdy a dezinformácií by som povedal, že niekoľkonásobne, Na tomto dialógu je zaujímavé, že Platón prostredníctvom hľadania toho, kto je sofista sa asi niekde v polovici rozhodne zmeniť kurz otázok. Pustí sa do hľadania odpovede toho, čo je to súcno - v podstate sa pýta čo je to bytie, existencia - ale hlavne rieši čo je to nesúcno, teda nebytie a neexistencia - napríklad v rámci klamstva. Tam už som sa cítil celkom stratený. Na jednej strane Platónovi kvitujem, že sa všetko snaží dať pekne do kategórií, prostredníctvom ktorých nachádza korelácie medzi remeslami či umením, no často mi prídu umelé, určite nie vyčerpávajúce a sám by som sa uberal iným smerom aby to mohlo byť nejakým spôsobom praktickejšie. Tým sa určite nechcem stavať do pozície, že by som to zvládol lepšie, to rozhodne nie. Premýšľať v týchto rozmeroch čo je existencia a čo je neexistencia je mimo mojich schopností. Je pravda. že tento dialóg ma až tak nenadchol - asi by som ho mimo tvrdého jarda fanúšikov gréckej filozofie - nikomu neodporúčal, avšak, má v sebe istú iskru, ktorá ma motivuje si opäť v budúcnosti niečo od Platóna prečítať.... celý text
Vojna a mier II.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Druhá časť pokračovala v nastavenom tempe, no tá exotika miest, postáv a deja sa začala nielenže vytrácať a prechádzať do rutiny ale nedokázal som si vytvoriť ani len žiaden vzťah k postavám. Tie miesta, ktoré sa venovali prevažne skutočným udalostiam mi prišli odmerané - ani poriadna odborná literatúra ani román - a autorove komentáre stratégie a reakcionárske filozofovanie to ešte viac zhoršovalo. No tu ich nebolo našťastie toľko aby ma to vyslovene odrádzalo od čítania. Čo od nasledujúcich zväzkoch povedať nemôžem.... celý text
Život na tekutých pieskoch
2024,
Ján Štrasser
Život na tekutých pieskoch je súbor rozhovorov, ktoré zachytávajú súkromie, prácu a osobné pohľady na spoločenské témy disidenta, novinára - a údajného bossa Bratislavskej kaviarne - Milana Šimečku. Autor - pýtajúci sa - Ján Štrasser nám prostredníctvom trefných otázok predstavuje tri hlavné rozmery knihy. Ten prvý je súkromný život v ktorom opisuje prostredie z ktorého pochádzali jeho rodičia, svoje detstvo, mladosť, prvé lásky ale aj stret s režimom a kroky, ktoré boli proti nemu pre jeho nelojálnosť s totalitou, vykonané. Nie, že by som to očakával ale som rád, že súkromný život tu nebol prebratý v duchu bulvárneho žánru. Bola to taká sebahodnotiaca anamnéza daného obdobia. Časť pracovná, zachytáva spisovateľské, samizdatové začiatky, stretávanie sa s disentom, - a ako na to režim reagoval, a aké metódy voči nim používal, ďalej sa venuje hnutiu Verejnosť proti násiliu, deväťdesiatim rokom, temnému obdobiu mečiarizmu, práci novinára, vlád Roberta Fica až po parlamentné voľby, ktoré sa konali v roku 2023, a ktorá ma bavila menej, ale nie preto, že by nebola spracovaná dobre, ale preto, že som voľby sám sledoval intenzívne a diskusie, ktoré boli citované, alebo na základe ktorých sa Štrasser trefne pýtal, som všetky do posledného videl a počuť, a keďže pre mňa dopadli traumaticky, prežívať opäť tú istú nepríjemnú skúsenosť a špekulovať nad tým znova, nebolo to, po čom by som túžil. Tretia pomyselná kategória sú osobné pohlady a názory na témy a fenomény, ktoré dnes hýbu verejným diskurzom. Máme tu rôzne pohľady opytujúceho sa a pýtaného, ktorí nie vždy zo sebou súhlasia - a práve preto to bolo príťažlivejšie. Máme tu témy ako klimatické zmeny, feminizmus, polarizácia spoločnosti, populizmus v politike, umelá inteligencia, dezinformácie, pandémia covidu či Ruská agresia na Ukrajine. Kniha je plná fotografií, a to nielen z verejných udalostí ale aj zo súkromného života. Prečítal som ju za niekoľko dní, a to som si strany doslova šetril. Z celej knihy som mal pocit akoby som čítal - počúval - rozhovor dvoch kamošov pri pive či káve, a pri momentoch kedy som mal pocit, že svojou troškou by som mohol prispieť, som im v duchu odpovedal, alebo som si predstavoval to, aký mám na to názor a aké argumenty by som využil. A až na Dzurindove reformy - teda zdravotníctvo, som nemal diametrálne odlišné názory. Obsah knihy som si náramne užíval nielen preto, že text trefne zachytil isté časové obdobia našej krajiny - aj minulosť a prítomnosť (30.6.2024) - ale kladie aj otázky budúcnosti. Knihu by som možno skepticky odporučil niekomu, kto už nad našou krajinou zlomil pomyselnú palicu. Po prečítaní môže totižto čitateľ nadobudnúť pocit, že to nie je zatiaľ také zlé ako sa to na prvý pohľad môže zdať, keďže - ako nám história ukazuje,- bolo, a môže to byť ešte oveľa horšie.... celý text
Logika ako veda I.
1986,
Georg Wilhelm Friedrich Hegel
Uf, ale som si naložil. Priznám sa, toto dielo bolo nad moje schopnosti. Ledva, že som ho dočítal - a to iba jeho prvú časť - avšak drvivej väčšine textu som nerozumel. Bolo to ako preskočiť materskú, základnú a strednú školu, a negramotný sa pustiť do štúdia na vysokej škole. Teda, že v prenesenom slova zmysle - hoci viem rozprávať - to znamená rozumiem slovám, no som negramotný a mnohé súvislosti si neviem pospájať, pretože mám obrovské medzery vo vedomostiach. Hoci som už prečítal hŕstku skutočne náročných diel - sú to pre mňa výzvy, ktoré ma bavia - pri Logike ako vede som narazil tvrdo na svoj limit. A to som sa snažil pochopiť myšlienky aj prostredníctvom rôznych videí na YouTube - myslím, že išlo aj o vysokoškolské prednášky, nie som si istý, keďže išlo zväčša o audiozáznamy - no nepomohli mi ani tie. Hegel sa snažil v tejto knihe vytvoriť aparát, s ktorým bude môcť vysvetliť realitu. Základom logiky - ak som to teda pochopil správne - opakujem je to šialenosť - je bytie a nič. Medzi bytím a ničím je stávanie sa. Z ničoho sa stáva niečo, z niečoho sa stáva nič. Bytie takto rozdeluje na tri časti: Kvalita, kvantita a miera. A tu sa to začína vymykať zdravému rozumu. Hegel tu navrhuje tézu, po nej ju vyvráti antitézou, potom z nej vytvorí syntézu a aj z nej vychádza zväčša aj pozitívny aj negatívny výsledok. Je jedno či čitateľ trpí syndrómom ADHD alebo nie, stráca sa v šialene dlhých a abstraktných súvetiach. V časti kvantita, kde Hegel začne operovať a vysvetľovať úvahy matematickými vzorcami a chemickými zlúčeninami, som to takmer vzdal. Matematika je mojou Achilovou pätou, takže som bol od tohto momentu stratený až do konca. Úprimne, ľutujem prekladateľa, toto muselo byť peklo. Nie som pripravený na druhý zväzok, takže ho odsúvam na neurčito. Ťažko sa mi opisuje dielo, ktorému nechápem, hoci tu bola hŕstka zaujímavých myšlienok, ktorým som porozumel - ako napríklad: Pravda je zhoda myslenia s predmetom či pri hodine zrodu je istá aj hodina smrti - takže v konečnom dôsledku je toto mimo moju ligu a akceptujem filozofickú porážku.... celý text
Vojna a mier I.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Vojna a mier - dlhočizné dielo ktorému sa nedá vyhnúť pokiaľ brázdite zoznamy najdôležitejších, najzásadnejších, najlepších či najdlhších románov v histórií literatúry. Tento román bol/je obľúbený v čitateľských komunitách, ktoré sledujem natoľko, že ma zvedavosť premohla. To, že nepôjde o najjednoduchšie dielo som predpokladal. Predpokladal som však, že dĺžka románu skôr odzrkadľuje dĺžku opisov a kvetnatých porovnávaní - teda (nie vždy) kreatívnej vaty, no mýlil som sa. To, čo mi existenčne prekáža pri takom velikánovi ako bol Victor Hugo, sa tu nenachádza. Nie je tu nič z toho, čo ma iritovalo napríklad v diele Chrám Matky Božej v Paríži. Náročnosť tohto diela sa nenachádza ani v pomalom tempe, ktoré som tiež v nejakej forme očakával - keďže sa jedná o dielo z 19. storočia, a ktoré má okolo 1300 strán. Náročné na tomto diele boli samotné postavy, ich interakcie, ich sociálne väzby a sledovanie ich vývoja. Hoci si o sebe myslím, že som skúsený čitateľ, a snažil som sa čítať pomalšie a menej ako mám vo zvyku už po cca 100 stranách som musel využiť internet na to, aby som sa úplne nestratil medzi toľkými postavami. Ono je to náročné hlavne preto, že rôzne postavy sa v deje pohybujú medzi rôznymi bublinami iných postáv. Ich osudy a životy sa prelínajú, a tak ako to býva v realite, rôzni ľudia sú oslovovaný rôznymi variáciami vlastných mien a priezvisk (rodič alebo blízky partner nás môže oslovovať inak ako kolega v práci, zamestnankyňa za kasou či policajt) čo tiež vie popliesť čitateľa. Vydanie, ku ktorej som sa dostal ja (1954), je rozdelené do štyroch zväzkov. Prvý zväzok si ma získal tým, že je rozdelený na tri časti pričom prvá opisuje život počas mieru, druhá časť opisuje vojnu - a tým pádom aj samotný konflikt,- a tretia je mix týchto dvoch pohľadov. Na moje prekvapenie nie je tempo vôbec pomalé a čo ma najviac oslovilo bol veľmi explicitne popísaný stret armád. Bolo to celkom realistické dokonca natoľko, že to veru nemalo ďaleko od románov stratenej generácie (Remarque, Hemingway), ktoré si veľmi cením a sú známe práve svojou surovosťou - autentickosťou. Som rád, že Tolstoj nemal potrebu idealizovať a romantizovať taký nešťastný fenomén ako je vojna.... celý text
Teorie mravních citů
2023,
Adam Smith
Adam Smith - Škótsky filozof a sociológ, ktorý je známy prevažne svojim dielom Bohatstvo národov, v ktorom predpovedal systémovú zmenu v hospodárskom prerozdeľovaní - teda predpovedal koniec feudalizmu a načrtol ako nasledovníka kapitalizmus, a teda dal vzniknúť - alebo najviac sa pričinil - novej vedeckej disciplíne: ekonómie, a politickej ekonómie. Avšak, v týchto niekoľkých vetách sa nebudem venovať tejto knihe. Svojho času som ju nedokázal zohnať, natrafil som však na toto dielo - Teórie mravných citov, ktorú som nepoznal, avšak povesť autora a pekný zväzok ma presvedčili aby som si ju s kníhkupectva odviezol domov - a po prečítaní som zhodnotiť, že som urobil dobre. Obsah diela sa takmer vôbec nevenuje ekonomike, avšak ekonómia priamo vychádza z myšlienok, ktoré sa tu nachádzajú. Celá kniha popisuje - a Aristotelovským štýlom rozdeľuje vyčerpávajúco do kategórií - správanie sa ľudí. Máme tu rôzne popisy správania sa jednotlivca, skupín, komunít, rodín, interakcie medzi sebou, odôvodnenia pozitívnych, negativnych vlastností, ich motiváciu, príčiny a následky. Je tu kvantum informácií, ktoré som bral pozitívne preto, že som ako čitateľ poznal tieto fenomény (a pozná ich takmer každý), keďže mnohé - ba povedal by som takmer všetky - ostali nemenné až dodnes. Obsahovo je to niečo, čo takmer všetci ľudia na zemi empiricky poznajú. Situácie každodenného bežného života Smith iba roztriedil do súvislosti. Verím, že niekoho môže nudiť čítanie o správaní, ktoré viac menej pozná z vlastnej skúsenosti, no mňa fascinuje to, že hoci medzi týmto dielom a mnou je priepasť takmer 300 rokov, chovanie v určitých konkrétnych prípadoch zostalo takmer nezmenené. Nejaké príklady si teraz popíšeme. Smith opisuje situáciu veľkého nešťastia v živote človeka (tragédia, choroba) a reakciu jeho známych. Známy s ním skôr súcitia, nedokážu prežívať to utrpenie rovnako, ale vedia sa vcítiť do jeho situácie, a vedia si predstaviť ako by sa cítili oni sami. Avšak pri menších, nepodstatných nešťastiach, ktoré môže človek pociťovať a kedy je jeho reakcia neprimeraná stavu, známy si z neho môžu skôr robiť srandu a žarty - ako príklad uvádza rozchod s partnerom alebo syndróm: Pod papučou. Ctižiadostivosť je podľa Smitha veľmi nebezpečná emócia, ktorá je schopná pohltiť celého človeka. Keďže bude túžiť po niečom konkrétnom natoľko, že iné veci ani ľudia ho nebudú zaujímať. Teda, že vďaka ctižiadostivosti mu nemusí záležať na nikom. Smith tuto aj podáva aj radu, že podľa neho ak už je niekto ctižiadostivý, nemal by si brať príklad z takých známych postáv z histórie, ktoré už pozná pol ľudstva. Lebo sa bude pokúšať pokoriť také osoby, z ktorých sa časom mohli stať čiastočne legendy a s dobovou skutočnosťou už príbehy nemusia mať toľko skutočného. Poraziť legendu, to je risk, ktorý nemusí dopadnúť najšťastnejšie. Toto dielo je popretkávané rôznymi myšlienkamy, ktoré sa dajú uplatniť aj dnes. Ako napríklad: Nikdy sa nesťažuj na niečo, čoho sa vždy môžeš zbaviť vlastnými silami, alebo smrť je kráľom hrôzy, a človek, ktorý prekonal strach zo smrti pravdepodobne nestratí duchaprítomnosť ani v blízkosti akéhokoľvek iného prirodzeného zla. Kniha je plná rôznych prirovnaní a mnohých citácií z rôznych diel - prevažne starovekých autorov ako Aristoteles, Platón, Cicero, Seneca. Zdá sa mi však, že najviac citoval svojho osobného známeho - tiež filozofa - ktorý sa volá David Hume. Smith vysvetľuje zrozumiteľne funkcie trhovej ekonomiky, jej účel a pozitivisticky popisuje prispôsobenie sa potrebám, teda dopytu. Ide o dielo, ktoré - ako sme už spomínali – nie je vôbec primárne zamerané na ekonómiu, ale po všetkých tých filozoficko-sociologických a etických príkladoch toho, aké všetky premenné pocity sa skrývajú za naším správaním, priamo vyústi v diele aj ku konzumnému správaniu sa, ktoré priamo ovplyvňuje ekonomiku. Opísané emócie, etika a hodnoty v konečnom dôsledku vyúsťujú do politickej ekonómie a načrtnú vznik kapitalizmu, ktorý je opísaný pozitívne, logicky, pragmaticky a mňa - človeka ktorý verí, že kapitalizmus nie je vo svojej podstate zlo ale nemá problém sa o jej nedostatkoch baviť a aj číta kritickú literatúru trhovej ekonomiky - po tých všetkých negatívnych rozboroch a analýzach je fajn si uvedomiť, že nakoniec to nie je, z toho praktického hľadiska, vôbec také zlé ako feudalizmus, socializmus alebo iné divokejšie formy utópie, ktoré sa hrajú na to, že oni sú tie pravidlá, ktoré spasia svet. Na ďalšom príklade nám podáva aj dôvod toho, prečo si myslí, že feudalizmus je nespravodlivý. Popisuje chudobnú osobu, ktorá vidí a vníma bohatých úspešných šľachticov, a rozhodne sa, že sa chce stať jedným z nich. Tým, že je však chudobný, vníma to, že neexistuje žiadna cesta, žiadny návod k tomu aby sa mohol stať jedným z vyššej spoločnosti. Musí vynakladať niekoľkonásobne viac energie aby mu zostali financie aj na viac ako základné potreby, musí sa stretávať s ľuďmi, ktorými pohŕda, a ak sa mu aj podarí po dlhých namáhavých rokoch dosiahnuť svoj cieľ, už nebude na staré kolená v tak dobrom fyzickom a mentálnom zdraví, aby si svoj majetok dokázal patrične užiť, ako to plánoval na začiatku. Tento konkrétny preklad, tento zväzok, je úžasný aj v tom ako je delený - teda jeho praktická a vizuálna stránka je jedna z najlepších s akými som sa zatiaľ stretol. Vysvetlivky a komentáre pod čiarou sú skutočne vyčerpávajúce - často napríklad vysvetľujú kde sa v citáciách alebo interpretáciách iných mysliteľov autor pomýlil alebo sa snaží hľadať súvislosti niektorých udalostí, ktoré Smith spomína avšak nedodáva k nim zdroj.... celý text
Psychoanalytické chorobopisy
2011,
Sigmund Freud
Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov. Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy. Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo. Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam. Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.... celý text
Štyri po polnoci 1
1993,
Stephen King
Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie. V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania. Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom. Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.... celý text
