JohnMiller
přečtené 147
![Na počiatku bol Sumer Na počiatku bol Sumer](https://www.databazeknih.cz/img/books/35_/353289/na-pociatku-bol-sumer-Pty-353289.jpg?v=1504351062)
Na počiatku bol Sumer
2017,
Vojtech Zamarovský
K tejto knihe sa mi spája jedna milá príhoda. Keď som svojho času zúfalo pátral po diele Epos o Gilgamešovi (ale nie natoľko zúfalo aby som vyskúšal antikvariáty a bazáre) pod kolónkou Sumerská civilizácia som našiel práve toto dielo. Zarezervoval som si ho a išiel vyzdvihnúť. Pri pokladni obsluhovala veľmi príjemná staršia pani na dôchodku, ktorá keď ma zbadala - po mojej požiadavke - vyhlásila, že ,,vyzeráte ako Sumer. Takéto konštatovanie ma celkom zarazilo ale v tom dobrom slova zmysle. Zasmial som sa. Dali sme sa trochu do reči a zistil som, že ide o právničku na dôchodku, ktorá si takýmto spôsobom privyrába. Išlo o celkom sčítanú pani, ktorá mi odporučila aj iné diela od Zamarovského - ktorého som práve prostredníctvom nej spoznal. Hoci išlo o moju prvú knihu od tohto autora, ale nečítal som ju ako prvú, (to boli Dejiny písané Rímom a Vaše veličenstvá pyramídy). Na počiatku bol Sumer je klasický Zamarovský z jeho vycibreným populárno-náučným žargónom, ktorý je miestami odľahčený humorom, je kritický k špekuláciám a celú sieť histórie splieta do encyklopedickej formy. Text má miestami - hlavne v kapitolách o objavovaní a v častiach s archeologickým výskumom - dobrodružný nádych. Čo nie je prekvapivé, keďže niektorí protagonisti zažívali veľmi podobné adrenalínové situácie ako samotný Indiana Jones. Zo začiatku mi nesmierne prekážalo usporiadanie textu, ktorá je v stĺpcoch (tak ako to býva v encyklopédiách alebo v bibliách - ako to asi väčšinou býva). Avšak už po niekoľkých stranách som si uvedomil, že je to v podstate jedno, keďže je tento zväzok husto ilustrovaný, plný fotografií, že tých plných dvojstĺpcov zase veľa nebolo. K obsahu iba skromne. Ide o historické bádanie úplne prvej civilizácie, ktorá sa nielenže usadila - teda prešli s kočovného a pastierskeho spôsobu života - ale dala vzniknúť písmu, agrárnej spoločnosti, matematike (sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie, výpočet obsahu a objemu vlastnými mierami) kolesu (ktoré bolo podľa zistení pravdepodobne prv použité na vojenské účely), a mestskému štátu. Zamarovský zachytáva predhistóriu, zrod, vrchol aj pád a zánik Sumerov. Popisuje akými spôsobmi sa snažili rozlúštiť klinové písmo - ktoré podobne ako egyptské hieroglyfy nemajú alfabetický charakter. Celkom ma prekvapili aj mýty a legendy, ktoré sa tak náramne podobajú a miestami až zhodujú s tými, ktoré sa nachádzajú v starom zákone - potopa, rajská záhrada, stvorenie človeka: príbeh Adapa (ktorý dopadol podobne ako Adam) či Babylonská veža a iné. Ide o čitateľsky veľmi prístupný text - ako to u Zamarovského býva - nadupaný obrovským množstvom informácií.... celý text
![Tažení Alexandra Velikého Tažení Alexandra Velikého](https://www.databazeknih.cz/img/books/57_/57699/tazeni-alexandra-velikeho-uVS-57699.jpg?v=1488509399)
Tažení Alexandra Velikého
1972,
Flavios Arrianos
Alexander Veľký, staroveký vládca, ktorý v štvrtom storočí pred naším letopočtom dobil významnú časť civilizovaného - aj neznámeho - sveta. Išlo o územia dovtedy nevídané, niektoré známe iba prostredníctvom mýtov. Perzia, Egypt, Afrika, Ázia, India - čo stret, konflikt a diplomacia, to víťazstvo, ktoré si zapísal na svoje konto Alexander Veľký. Nie je preto prekvapivé, že udalosti tohto neuveriteľného životného príbehu, osud, ktorý sprevádzal Alexandra sa po istom čase - ústnym ale aj písomným podaním - menil postupne v mýtus a legendu. Mení sa pomer, množstvo aj obsah činov. Arriános sa rozhodol zrekonštruovať jeho život od smrti jeho otca až po jeho vlastnú, teda pokúsil sa triediť medzi realitou a fikciou. Medzi autorom a udalosťami, ktoré opisuje sa rozprestiera priepasť 400 rokov, a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že táto priepasť je natoľko bezodná - nezabúdajme, že sa nachádzame v staroveku - že pokus oddeliť skutočné udalosti od mýtov, legiend a neprávd, je takmer nadľudský čin. Avšak netreba zabúdať, že Arriános mohol mať prístup k viacerým literárnym zdrojom ako napríklad dnes my. Čerpal primárne z dvoch zdrojov, ktorých autori mal blízko k Alexandrovi. Tieto viaceré zdroje potom skúma, preveruje ich hodnovernosť a často podáva aj viaceré alternatívne verzie, pričom analyzuje prečo tá či oná verzia je skôr pravdepodobnejšia. Nejde o štandardný formát životopisu, ktorý by zachytával celý život. Kniha zachytáva vojenské ťaženia Alexandra, analýzu jeho krokov, stratégie, diplomaciu, ktorá kriticky nahliada na rozhodnutia, úspech ale aj zlyhania. Pohľad Arriánosa mi príde dostatočne odosobnený, nezaujatý a spravodlivý, keďže hodnotí aj zlé rozhodnutia, konania, ktoré vytvárajú plnohodnotný obraz o tomto vládcovi, a poukazujú na to, že nebol neomylný. jeho šikovnosť stratéga, dobrého-spravodlivého kráľa, a ešte lepšieho diplomata je úchvatná (vedel vystihnúť moment kedy bola výhodnejšia dohoda, kedy kapitulácia bez násilia, kedy urobiť ústupok, kedy si žiadať ešte viac a kedy je prospešné riešiť situáciu šikovnou diplomaciou - hoci aj prostredníctvom uzavretia manželstva s rodinnou príslušníčkou vládcu s ktorým niečo riešil). Počas kampane sa stretáva a bojuje s rôznymi panovníkmi a kráľmi často proti početnejšej presile. Nezabudnuteľné súboje s Mnemonom, Dareosom, Béssosom, či Porosom, sú písané takou ľahkosťou, ktorá miestami pripomína populárno-náučný žáner - samozrejme v rámci starovekej literatúry. Tým chcem povedať, že je to prístupné aj pre čitateľov, ktorí nemajú skúsenosti s podobnou literatúrou - alebo minimálne českého prekladu som mal taký pocit. Určite sa to dá stráviť ľahšie ako napríklad Thúkydidés a jeho Dejiny peloponézskej vojny. Pri komentovaní starovekej literatúry rád používam frázu ,,časová pasula. A Arriános nebude výnimka. Je to časová kapsula prostredníctvom ktorej sa vieme vcítiť do čias dávno minulých, vieme sa premiestniť späť v čase a navnímať akým spôsobom premýšľali ľudia, aké mali motivácie, akými hodnotami žily a aby som znova a znova precitol (možno až zromantizovane) že medzi nami a nimi zase nie je až taký veľký rozdiel. Preto považujem Tažení Alexandra Velikého za dobrý štart, zoznámenie sa s Antickou literatúrou. Medzi autorom a udalosťami, ktoré opisuje sa rozprestiera priepasť 400 rokov, a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že táto priepasť je natoľko bezodná - nezabúdajme, že sa nachádzame v staroveku - že pokus oddeliť skutočné udalosti od mýtov, legiend a neprávd, je takmer nadľudský čin. Avšak netreba zabúdať, že Arriános mohol mať prístup k viacerým literárnym zdrojom ako napríklad dnes my. Čerpal primárne z dvoch zdrojov, ktorých autori mal blízko k Alexandrovi. Tieto viaceré zdroje potom skúma, preveruje ich hodnovernosť a často podáva aj viaceré alternatívne verzie, pričom analyzuje prečo tá či oná verzia je skôr pravdepodobnejšia. Nejde o štandardný formát životopisu, ktorý by zachytával celý život. Kniha zachytáva vojenské ťaženia Alexandra, analýzu jeho krokov, stratégie, diplomaciu, ktorá kriticky nahliada na rozhodnutia, úspech ale aj zlyhania. Pohľad Arriánosa mi príde dostatočne odosobnený, nezaujatý a spravodlivý, keďže hodnotí aj zlé rozhodnutia, konania, ktoré vytvárajú plnohodnotný obraz o tomto vládcovi, a poukazujú na to, že nebol neomylný. jeho šikovnosť stratéga, dobrého-spravodlivého kráľa, a ešte lepšieho diplomata je úchvatná (vedel vystihnúť moment kedy bola výhodnejšia dohoda, kedy kapitulácia bez násilia, kedy urobiť ústupok, kedy si žiadať ešte viac a kedy je prospešné riešiť situáciu šikovnou diplomaciou - hoci aj prostredníctvom uzavretia manželstva s rodinnou príslušníčkou vládcu s ktorým niečo riešil). Počas kampane sa stretáva a bojuje s rôznymi panovníkmi a kráľmi často proti početnejšej presile. Nezabudnuteľné súboje s Mnemonom, Dareosom, Béssosom, či Porosom, sú písané takou ľahkosťou, ktorá miestami pripomína populárno-náučný žáner - samozrejme v rámci starovekej literatúry. Tým chcem povedať, že je to prístupné aj pre čitateľov, ktorí nemajú skúsenosti s podobnou literatúrou - alebo minimálne českého prekladu som mal taký pocit. Určite sa to dá stráviť ľahšie ako napríklad Thúkydidés a jeho Dejiny peloponézskej vojny. Pri komentovaní starovekej literatúry rád používam frázu ,,časová pasula. A Arriános nebude výnimka. Je to časová kapsula prostredníctvom ktorej sa vieme vcítiť do čias dávno minulých, vieme sa premiestniť späť v čase a navnímať akým spôsobom premýšľali ľudia, aké mali motivácie, akými hodnotami žily a aby som znova a znova precitol (možno až zromantizovane) že medzi nami a nimi zase nie je až taký veľký rozdiel. Preto považujem Tažení Alexandra Velikého za dobrý štart, zoznámenie sa s Antickou literatúrou.... celý text
![Základy metafyziky mravů Základy metafyziky mravů](https://www.databazeknih.cz/img/books/29_/298695/zaklady-metafyziky-mravu-TXN-298695.jpg?v=1464453721)
Základy metafyziky mravů
1976,
Immanuel Kant
Základy metafyziky mravov bolo moje prvé seriózne stretnutie s Immanuelom Kantom (tým Immanuelom Kantom, ktorého rusi obyvinili zo šírenia liberalizmu, aj vďaka ktorému je teraz Rusko v konflikte s Ukrajinou. To nevymyslíš, to iba ruská propaganda môže obviniť nemeckého filozofa 18. storočia bez kontextu). Po prečítaní tejto krátkej brožúry môžem potvrdiť, že nemecký idealizmus, ani jeho predchodcovia, nie sú mojou šálkou kávy. Hoci pointa diela je pre mňa celkom zásadná, a môžem povedať, že látke čiastočne rozumiem, nie som nadšený spracovaním. Hoci dielo zachytáva javy každodenného/bežného života, pri ktorých uvádza nejeden empirický príklad, jazyk, ktorý autor využíva je natoľko - pre mňa mnohokrát až - zbytočne náročný, že mi to často prekážalo, a to náročnosť textu vnímam skôr ako výzvu. Obsiahle kvetnaté opisy, ktoré vylučujú vylúčené, na mňa neúčinkujú. Aby som však nebol iba zásadne kritický, ide o prístupnejšieho autora ako je napríklad Hegel. Základy metafyziky mravov zachytávajú zásadný koncept etiky. Zachytávajú to, ako sa chováme v istých konkrétnych situáciách, prečo sa tak správame, aké pohnútky, motivácie a dôvody nás vedú konať morálne správne aj keď nám to neprináša žiadne benefity. Podľa Kanta je dobrá vôľa jediná vec, ktorá je dobrá sama od seba. Dobrá vôľa nemá žiadnu motiváciu ani účinok, ktorý by ovplyvňoval nejaké správanie pre daný cieľ. Dobrá vôľa môže byť aj vykonávaná alebo iba zamýšľaná, teda, že nevykonala v skutočnosti nič.Tak či onak jej podstata bola dobrá. Dobrú vôľu ako účel nazýva Kant kategorický imperatív. Ten určuje ako by sme sa správne mali zachovať pri konkrétnych situáciách aj za cenu, že nám to môže akurát nevyhovovať, ale imperatív nám hovorí, že to je správne. Jeden z dôvodov prečo to tak je, je aj reciprocita pretože očakávame rovnaké mravné zásady aj od ostatných členov spoločnosti v ktorej žijeme. Ide o účel nie prostriedok k dosahovaniu cieľov. Napríklad: Zákazník v obchode sa pomýli a zaplatí za daný tovar viac a nevšimne si to. Obchodník môže upozorniť kupujúceho, že zaplatil viac ako mal, nie preto, že ak by sa na to prišlo, tak by mohol prísť o renomé, ale s dobrej vôle, lebo je to morálne správne a očakáva podobné konanie od ostatných lebo je to pre všetkých prospešné. Pokiaľ by peniaze vrátil pre určitý cieľ - spomínané dobré meno, či získanie si zákazníka pre možné budúce spolupráce - tak by nešlo o kategorický ale o hypotetický imperatív. V ňom sa už zhmotňujú prostriedky na dosiahnutie cieľa. Kategorický imperatív je jav, ktorý opisuje správanie ľudí a nezdá sa mi, že by dnes neplatil - alebo by sme ho prekonali. Aj keď sa môže zdať, že vyvolané správanie o ktorom rozhoduje plne môj vnútorný nezávislý mravný kódex, môže pôsobiť ako opresia alebo nedajbože viera v nadprirodzeno (nejaký súhrn pravidiel, ktorý ma presahuje), v skutočnosti to nie je žiadna katastrofa. U mňa je to práve naopak - nedodržiavanie vyvoláva výčitky svedomia. Znie to všetko zrozumiteľne, prakticky no prekúsať sa textom nie je veru také jednoduché ako o kategorickom imperatíve neformálne diskutovať. Preto napríklad hodnotím vyššie etiku Adama Smitha (ktorý žil v tom istom období) s názvom Teória mravných citov (1759), ktorá mi poskytla viac vedomostí. No na druhej strane je irelevantné porovnávať plnohodnotnú knihu Smitha a s Kantovou objemnejšiou esejou.... celý text
![Vojna a mier IV. Vojna a mier IV.](https://www.databazeknih.cz/img/books/38_/383814/vojna-a-mier-iv-IqO-383814.jpg?v=1530222775)
Vojna a mier IV.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Štvrtý zväzok bol pre mňa zjavením v dobrom aj v zlom slova zmysle. Hoci prvá, tragická, polovica ma vtiahla viac menej späť do deja a dokonca ma už aj začalo zaujímať čo sa s postavami stane. Ako to skončí s takým grófom Bezuchovom a podobne. Druhá polovica a záver bolo však naopak, pre mňa, to najhoršie z celého románu. Koniec ma sklamal a doslova knokautoval. Záverečné resumé bolo pre mňa nedostačujúce. Unáhlený záver - ktorý vyčítam aj takému dielu ako je Biela veľryba - ma sklamal a naivne, do poslednej strany som dúfal, že sa dopovedia príbehy niektorých postáv. No miesto toho som na konci dostal smrteľnú dávku filozofovania, moralizovania a subjektívnych komentárov o slobode, histórií a spoločnosti, ktoré som vnímal ako autorove pokrytectvo, keďže sa tvárili ako objektívne fakty. Verím tomu, že mnohí čitatelia môžu takýto koniec vnímať pozitívne, a pokladať ho za veľkolepé ukončenie eposu, ktoré v sebe skrýva viac rozmerov z beletrie a odbornej literatúry. Na mňa však toto kúzlo nedokázalo zapôsobiť.... celý text
![Slová a veci Slová a veci](https://www.databazeknih.cz/img/books/16_/162903/slova-a-veci.jpg?v=1738311184)
Slová a veci
2004,
Michel Foucault
Michel Foucault a jeho Slová a veci sú názorným príkladom toho ako dokáže opisný aparát skomplikovať a sťažiť, čítanie natoľko, že absorbovanie textu dokáže čitateľa mentálne unaviť už po niekoľkých vetách. Obsah tejto knihy považujem za náročný text - je jeden z najnáročnejších s ktorými som sa zatiaľ stretol. Snažil som sa tu dešifrovať ideje, myšlienky a výsledky skúmania autora v dlhých a abstraktných súvetiach, ktoré ani po druhom a treťom prečítaní neprenikli bariérou poznania mojej mysle. Preto predpokladám, že som neobjavil všetky tieto pomyselné drahokamy vedenia, respektíve predpokladám, že mi unikli, no ak nič viac, tak časť toho, čo som pravdepodobne správne odhalil stojí za pripomenutie. Podstata, obsah, - dokonca povedal by som, že až význam - samotného diela by sa v krátkosti dal zhrnúť ako popis štrukturálnej teórie, ktorá sa snaží predstaviť nám sled historických udalostí, vývoj myslenia a diskurzu spoločnosti, v ktorom autor používa sofistikované nástroje. Vývoj Foucault považuje za priamo úmerný tomu, čo už bolo v rámci histórie odhalené. Vedomosti a empirické skúsenosti sa viažu na seba a postupne sa vyvíjajú a teda nie je možné niečo vymyslieť alebo sa posunúť a zároveň preskočiť medzistupne v procese pokroku. Tento súhrn toho, čo je, čo už je a čo ešte nie je možné v danom období nazval autor epistéma. Zohľadňuje to, z čoho sa v danom historickom momente vychádza a čo je za daných okolností možné. Epistéma sa časom mení - niečo sa doplní niečo vypadne. Foucault opisuje históriu ako obdobie kontinuity a diskontinuity (žiadny exponenciálny pokrok ani cyklické teórie) a svoju prácu opisuje ako archeologickú činnosť. Autor sa venuje hlavne storočiam 16, 17 a 18, v ktorých, ako píše, prechádzala epistéma závažnými zmenami. Ich dopad pocítila spoločnosť hlavne v 19 storočí. Zmena sa týkala troch okruhov: Prvý moment nastal keď sa prírodná história - teda opis prírody, ktorý bol daný a dal sa obdivovať spätne pod taktovkou domnelého tvorcu - zmenila na biológiu (Darwin). Analýza bohatstiev - v ktorom bol obeh peňazí prirovnávaný ku krvnému obehu v tele, a zistili, že čím väčší objem peňazí sa v obehu nachádza, tým sú ceny drahšie - sa zmenila na ekonomickú disciplínu (Smith) až politickú ekonómiu (Marx). A za tretie: reflexia jazyka sa zmenila na filológiu, kde sa skúma spätne jazyk a jeho vývoj, ktorý sa snaží rozložiť prapôvodnú podstatu jazyka pomocou tých najzákladnejších zvukov, ktoré imitujú zvuky prírody. Teda ide o tézu, že jazyk vznikol z napodobňovania predmetov. Budem sa síce opakovať ale musím zdôrazniť, že text je tak náročný, plný cudzích výrazov a tak kvetnatý v opisoch náročných javov, že je v celku možné, že predošlé myšlienky, ktoré som opísal nemusia byť úplne zhodné s tým, čo autor chcel sprostredkovať, respektíve nemusel som ich pochopiť v celom znení. Stačí si prečítať prvých 10 strán v ktorých autor iba opisuje jeden obraz, tak náročným jazykom, že čitateľ si aj tak musí obraz pozrieť aby text vnímal (obraz sa nazýva: Las Meninas,1656). Slová a veci sú náročným dielom na ktorom si vyláme zuby nejeden čitateľ, a hoci obsahuje celkom slušné kvantum informácií, netrúfam si odporučiť túto knihu nikomu. Je to ako pátranie, ako archeologický výskum, netrúfam si odhadnúť koľko toho kto objaví.... celý text
![Vojna a mier III. Vojna a mier III.](https://www.databazeknih.cz/img/books/38_/383813/vojna-a-mier-iii-ze6-383813.jpg?v=1530222833)
Vojna a mier III.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Počas čítania tretej časti som si hovoril - “radšej by som sa vrátil k čítaniu opisov večierkov a banketov paničiek s prvej časti ako čítať zaujaté stanoviská autora a jeho pseudoanalýzu Napoleonovho vpádu do Ruska. Verím tomu, že Tolstoj si poctivo naštudoval celú udalosť a neupravoval skutočnosti, respektíve nemenil historické dianie na úkor románu. No z jeho akože “objektívneho pohľadu, z ktorého mi v pamäti ostalo iba odsudzovanie iných historikov, odborníkov, ktorých ani len nepomenuje ale rovno ich všetky tvrdenia pokladá za nesprávne - ako keby ich všetky poznal a čítal - mi príde čisto pokrytecké. Hoci samotné dielo nemôžem nazvať ako zlé, necháva ma chladným.... celý text
![Velký rozvrat Velký rozvrat](https://www.databazeknih.cz/img/books/26_/26184/velky-rozvrat-26184.jpg?v=1257776903)
Velký rozvrat
2006,
Francis Fukuyama
Je to už desať rokov (cca 2014) kedy som počas štúdií - na prednáškach sociológie - preberal do hĺbky vybrané kapitoly tejto knihy. Po desiatich rokoch som sa rozhodol, že nechám svoju pamäť podrobiť testu. Na prekvapenie som si mnohé pamätal, ale niečo mi už vyfučalo z hlavy - tie informácie boli pre mňa ako nové - a nemyslím si, že len preto, že som svojho času prečítal iba vybrané kapitoly - a niektoré som po tých rokoch dokonca videl v úplne inom svetle. Veľký rozvrat sa snaží nájsť odpoveď na otázku, prečo za posledných niekoľko desiatok rokov upadajú v spoločnosti isté morálne hodnoty, etické zásady, prečo stúpa nedôvera voči formálnym inštitúciám s ich predstaviteľmi, prečo rodina ako základná jednotka v spoločnosti stráca v diskurze na dôležitosti - respektíve ako je možné vysvetliť prudký rast rozvodov, kriminalitu atď. Fukuyama svoje tézy predkladá obrovskými množstvami dát, čerpá hlavne z kvantitatívnych prieskumov, ktoré potom interpretuje a reflektuje. Jeho výsledky mi zväčša znejú úplne logicky, niekedy naopak šokujúco, no v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujem, keďže mi koncept takéhoto vedeckého bádania sedí. S celej knihy mi najviac utkvel v pamäti pojem sociálny kapitál, ktorý je akoby jednotkou súdržnosti v spoločnosti. Sociálny kapitál má mnoho pozitívnych vlastností, ktoré dokážeme vnímať aj v našom okolí, hlavne ak sa nás bezprostredne dotýkajú. Je to v podstate súhrn noriem a neformálnych pravidiel, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi ľuďmi, ako jeden z mnohých príkladov Fukuyama uviedol spoluprácu kolegov vo firme, ktorí si pomáhajú nie preto, lebo to vnímajú iba ako prácu a majú to dané príkazom, keďže sú za to platení, ale preto aby boli efektívnejší a urobia aj nadprácu - aby si pomohli, lebo do toho vkladajú viac ako len formálne prvky, Môže byť za tým priateľstvo, ktoré Vám príkazom nerozkáže žiadny manažér vetou “toto nie je “iba firma, my sme tu ako rodina. Mnohí z vás to iste poznajú. Fukuyama to ďalej vysvetľuje na príklade budovania socializmu. Štátna inštitúcia alebo ideologické zriadenie nedokáže prinútiť obyvateľov aby produkovalo sociálny kapitál iba tak, doslova z ničoho nič na povel. Na to musí vytvoriť podmienky. Teda sociálny kapitál je aj podoba altruizmu, ktorý presahuje rodinné väzby. Sociálnemu kapitálu napríklad škodí extrémny individualizmus - tým nechcem povedať, že individualizmus sám o sebe je niečo zlé, alebo ho považujem za pôvod mnohých patológií, ako by ho určite opísal nejeden tvrdší konzervatívec - no prehnané zameranie na osobné ciele, ktoré zastávajú v konzumnej spoločnosti - ale aj v samotnej popkultúre - dôležité miesto, môže škodiť v bezprostrednej spolupráci, a môže jedinca presvedčiť, že nezáleží na ničom inom iba na jeho cieľoch, na jeho komforte a všetko, čo túto pomyslenú individuálnu harmóniu narušuje je to, čo ho sa musí zbaviť. Svet potom môže pripomínať boj každého proti každému, ktorého cieľom sú rôzne formy prestíže, moci, financií a potom už nemusí zostať čas a energia pre rodinu, deti, rodičov, blízkych alebo hoci len prejavenie úcty k zamestnancom, ktorí pracujú v službách. Veľký rozvrat bol publikovaný prvýkrát v roku 1999 - preklad, ktorý som čítal je z roku 2006 - a na moje prekvapenie mi jeho predikcie - hlavne v častiach, kde počíta aj s informačnými technológiami - neprídu úplne nereálne. Jeho pozitivistický (nie optimistický) pohľad - v prenesenom slova zmysle, že ľudia si vždy k sebe nájdu cestu a naučia sa spolupracovať, nech sú časy akokoľvek zlé, keďže je to v ich prospech - mi je sympatický. Ako Fukuyama v tomto diele spomína, rozvrat nie je poslednou kapitolou zmien v spoločnosti. Dokonca ani rodina ako ju v tom esenciálnom kontexte poznáme - a ako nám ju rôzny dogmatici, náboženstvá alebo iní milovníci totalitných režimov opisujú, nebola samozrejmosťou a tiež prechádzala zmenami od lovcov a zberačov, cez roľníkov, priemyselnú revolúciu až po dnešnú postmodernú - informačnú spoločnosť. Týmito zmenami dynamicky prechádza celá spoločnosť a ako bolo v knihe spomenuté, Fukuyama nepredpokladal, že v západnom svete bude naďalej stúpať miera rozvodovosti, miera kriminality či úplné vyčerpanie sociálneho kapitálu. A je to tak, inak by sme teraz žili už v čudnej utópií. Na čo však v rámci zmien a sociálneho kapitálu upozorňuje, je fakt, že tento kapitál sa vytvára skôr v homogénnych skupinách. Migrácia alebo - ako vidíme dnešný trend na Slovensku - názorová polarizácia vytváraniu skôr škodí. Absolútne rozumiem konzervatívnym skeptikom, ktorí kritizujú stav dnešnej spoločnosti v rámci sociálnych väzieb. Ani ja - ako liberál - netvrdím, že žijeme v ideálnom stave súznenia, ale pre tých, ktorí blúznia o konci civilizácie lebo majú pocit, že nejaké sily sa snažia zrútiť všetky múry morálnych hodnôt, by som túto knihu vrelo odporúčal. A možno si uvedomia, že pokrok sa nedá zastaviť tým, že sa skryjeme v zákopoch tradícií.... celý text
![Sofistés Sofistés](https://www.databazeknih.cz/img/books/26_/26155/sofistes-OAP-26155.jpg?v=1434824749)
S Platónom mám taký zvláštny vzťah. Hoci mám slabosť pre starovekú filozofiu - grécka stojí na pomyslenom piedestáli - nikdy si ma tento filozof skutočne nezískal, hoci pri konkrétnych myšlienkach - hlavne tých v ktorých zohráva hlavnú úlohu Sokrates - ma vedia fascinovať, v skutočnosti ma žiadne jeho samostatné dielo či dialóg nedokázal zaujať natoľko ako napríklad texty Aristotela. Dialóg Sofistés zachytáva rozhovor, ktorý sa snaží nájsť odpoveď na otázku: kto je to sofistés (sofista je prvý predstaviteľ filozofie, ktorého stredobodom analýzy sú prevažne spoločenské témy, respektíve išlo o prvú filozofiu, ktorá sa zaoberala priamo človekom). Ako to už pri Platónových dialógoch býva - nečítal som doteraz všetky, takže určite nechcem zovšeobecňovať - ich hlavným hnacím palivom sú otázky, ktoré striedajú otázky, ktoré často práve naopak akoby odďalovali odpoveď pri procese ktorom nakoniec zistíme, že vieme, že nič nevieme. Tézy sa končia často chaoticky a môže sa stať - ako mne - že prostredníctvom tohto prastarého textu prichádzam na to, že my prostredníctvom jazyka si sami nevieme ani len presne definovať určité výrazy a slová, ktorým nevieme určiť hranicu ani paletu všetkého čo sa pod nimi môže skrývať. Platí to doteraz - dnes v časoch post-pravdy a dezinformácií by som povedal, že niekoľkonásobne, Na tomto dialógu je zaujímavé, že Platón prostredníctvom hľadania toho, kto je sofista sa asi niekde v polovici rozhodne zmeniť kurz otázok. Pustí sa do hľadania odpovede toho, čo je to súcno - v podstate sa pýta čo je to bytie, existencia - ale hlavne rieši čo je to nesúcno, teda nebytie a neexistencia - napríklad v rámci klamstva. Tam už som sa cítil celkom stratený. Na jednej strane Platónovi kvitujem, že sa všetko snaží dať pekne do kategórií, prostredníctvom ktorých nachádza korelácie medzi remeslami či umením, no často mi prídu umelé, určite nie vyčerpávajúce a sám by som sa uberal iným smerom aby to mohlo byť nejakým spôsobom praktickejšie. Tým sa určite nechcem stavať do pozície, že by som to zvládol lepšie, to rozhodne nie. Premýšľať v týchto rozmeroch čo je existencia a čo je neexistencia je mimo mojich schopností. Je pravda. že tento dialóg ma až tak nenadchol - asi by som ho mimo tvrdého jarda fanúšikov gréckej filozofie - nikomu neodporúčal, avšak, má v sebe istú iskru, ktorá ma motivuje si opäť v budúcnosti niečo od Platóna prečítať.... celý text
![Vojna a mier II. Vojna a mier II.](https://www.databazeknih.cz/img/books/38_/383812/vojna-a-mier-ii-uNv-383812.jpg?v=1530222181)
Vojna a mier II.
1954,
Lev Nikolajevič Tolstoj
Druhá časť pokračovala v nastavenom tempe, no tá exotika miest, postáv a deja sa začala nielenže vytrácať a prechádzať do rutiny ale nedokázal som si vytvoriť ani len žiaden vzťah k postavám. Tie miesta, ktoré sa venovali prevažne skutočným udalostiam mi prišli odmerané - ani poriadna odborná literatúra ani román - a autorove komentáre stratégie a reakcionárske filozofovanie to ešte viac zhoršovalo. No tu ich nebolo našťastie toľko aby ma to vyslovene odrádzalo od čítania. Čo od nasledujúcich zväzkoch povedať nemôžem.... celý text
![Život na tekutých pieskoch Život na tekutých pieskoch](https://www.databazeknih.cz/img/books/53_/536911/zivot-na-tekutych-pieskoch-662663c43a19f.png?v=1713791940)
Život na tekutých pieskoch
2024,
Ján Štrasser
Život na tekutých pieskoch je súbor rozhovorov, ktoré zachytávajú súkromie, prácu a osobné pohľady na spoločenské témy disidenta, novinára - a údajného bossa Bratislavskej kaviarne - Milana Šimečku. Autor - pýtajúci sa - Ján Štrasser nám prostredníctvom trefných otázok predstavuje tri hlavné rozmery knihy. Ten prvý je súkromný život v ktorom opisuje prostredie z ktorého pochádzali jeho rodičia, svoje detstvo, mladosť, prvé lásky ale aj stret s režimom a kroky, ktoré boli proti nemu pre jeho nelojálnosť s totalitou, vykonané. Nie, že by som to očakával ale som rád, že súkromný život tu nebol prebratý v duchu bulvárneho žánru. Bola to taká sebahodnotiaca anamnéza daného obdobia. Časť pracovná, zachytáva spisovateľské, samizdatové začiatky, stretávanie sa s disentom, - a ako na to režim reagoval, a aké metódy voči nim používal, ďalej sa venuje hnutiu Verejnosť proti násiliu, deväťdesiatim rokom, temnému obdobiu mečiarizmu, práci novinára, vlád Roberta Fica až po parlamentné voľby, ktoré sa konali v roku 2023, a ktorá ma bavila menej, ale nie preto, že by nebola spracovaná dobre, ale preto, že som voľby sám sledoval intenzívne a diskusie, ktoré boli citované, alebo na základe ktorých sa Štrasser trefne pýtal, som všetky do posledného videl a počuť, a keďže pre mňa dopadli traumaticky, prežívať opäť tú istú nepríjemnú skúsenosť a špekulovať nad tým znova, nebolo to, po čom by som túžil. Tretia pomyselná kategória sú osobné pohlady a názory na témy a fenomény, ktoré dnes hýbu verejným diskurzom. Máme tu rôzne pohľady opytujúceho sa a pýtaného, ktorí nie vždy zo sebou súhlasia - a práve preto to bolo príťažlivejšie. Máme tu témy ako klimatické zmeny, feminizmus, polarizácia spoločnosti, populizmus v politike, umelá inteligencia, dezinformácie, pandémia covidu či Ruská agresia na Ukrajine. Kniha je plná fotografií, a to nielen z verejných udalostí ale aj zo súkromného života. Prečítal som ju za niekoľko dní, a to som si strany doslova šetril. Z celej knihy som mal pocit akoby som čítal - počúval - rozhovor dvoch kamošov pri pive či káve, a pri momentoch kedy som mal pocit, že svojou troškou by som mohol prispieť, som im v duchu odpovedal, alebo som si predstavoval to, aký mám na to názor a aké argumenty by som využil. A až na Dzurindove reformy - teda zdravotníctvo, som nemal diametrálne odlišné názory. Obsah knihy som si náramne užíval nielen preto, že text trefne zachytil isté časové obdobia našej krajiny - aj minulosť a prítomnosť (30.6.2024) - ale kladie aj otázky budúcnosti. Knihu by som možno skepticky odporučil niekomu, kto už nad našou krajinou zlomil pomyselnú palicu. Po prečítaní môže totižto čitateľ nadobudnúť pocit, že to nie je zatiaľ také zlé ako sa to na prvý pohľad môže zdať, keďže - ako nám história ukazuje,- bolo, a môže to byť ešte oveľa horšie.... celý text