knihomilka komentáře u knih
Trochu zvláštny štýl - taký prostý, ale ťažký na sústredenie. Musela som sa stále zastavovať a premýšľať, lebo strohosť textu nedovoľovala plynule čítať a chápať. Rada by som vedela, ako Hannah ďalej žila a či bola stále prenasledovaná.
Jeden z tých príbehov, na ktoré rýchlo zabudnem. Celkovo kniha vyniká priemernosťou.
Vynikajúci román - veľmi zaujímavé dozvedieť sa, ako sa úplne obyčajné ukrajinské dievča z neznámej dediny stalo sultánkou. Veľa som sa dozvedela z histórie Turecka a všetko bolo podané s ľahkosťou a tak jasne, že je to pútavejšie učiť sa dejiny z tejto knihy ako z učebnice dejepisu. Ponorili sme sa do duše všetkých postáv, úplne od začiatku života toho-ktorého hrdinu až po jeho smrť sme sa dozvedeli, ako žili a to všetko v jednej knihe. Úžasné. K tomu tie úryvky z koránu, príslovia a krásna poézia islamských básnikov, sem-tam zamyslenia sa nad duchovnosťou... Nuž, samé perly.
Trochu zhustený dej, ale inak napínavé. Škoda, že nevieme nič o ďalších pocitoch Mihrimah.
Za tých 109 rokov sa nič nezmenilo. Rady a odporúčania pre modernú ženu v oblasti hospodárenia domácnosti, uptratovania, výchovy detí, módy, práce, varenia sú platné aj dnes, stále sa nimi riadime, sú to názory, ktoré sú rovnako moderné dnes ako v roku 1905. Kto neverí, nech si prečíta túto príručku. Jediné, čo pribudlo, sú ženy-alkoholičky, ktoré sa vtedy vyskytovali len vzácne. Už vtedy sa české ženy chceli podobať Američankám a brali si z nich príklad, ako vedia zvládať aj prácu, aj domácnosť, aj deti. Na prácu majú viac času, lebo v kuchyni nemusia stráviť priveľa času pri príprave jedla vďaka rôznym kuchynským strojčekom, ktoré urýchľujú prácu a nezdržiavajú sa jedlom na obed, aby nemuseli prerušiť prácu, obedujú až večer. Všetka tá šikovnosť a rýchlosť sa praktizuje aj dnes, len sme ešte pridali na plyne, až sme sa doviedli to stresujúceho sveta a to všetko vďaka tomu, že ženy chceli byť samostatné, nezávislé na manželovi, na jeho príjmoch, ale chceli sa učiť aj rozumieť rôznym odborným veciam, aby vedeli pomáhať manželovi, prípadne sa samy zamestnať a tak sa povzniesť a vážiť si samu seba, že sa dokážu samy o seba postarať, aj o svoju rodinu, že prispejú svojimi príjmami na domácnosť, aby sa rodina mala lepšie, túžili byť činné v rôznych odvetviach, chceli byť slobodnejšie, múdrejšie, prospešnejšie a to všetko aj dosiahli, ako postupne pokročila doba a tak vlastne majú presne to, čo chceli - spoločnosť vyžaduje od žien dokonalosť v každej oblasti a aby bola aj manželkou, aj matkou, aj vychovávateľkou, aj pracovníčkou, aj upratovačkou, zároveň aj tak trochu liečiteľkou, aby vedela byť prospešná nielen svojej vlastnej rodine, ale všetkým svojim blížnym a hlavne, aby to všetko stihla dokonale, úspešne a k tomu ešte aj s eleganciou. Nuž nečudujme sa, keď dnes prevláda frustrácia, stres, menejcennosť, depresie, nespokojnosť, keď sme si samy postavili také vysoké nároky. ZA VŠETKO SI MOŽU ŽENY SAMY. Boli nespokojné kedysi, keď sa nemohli nikde angažovať a nemali ani volebné právo, a sú nespokojné aj dnes, lebo dnes môžu všetko, ale nároky sú privysoké.
Veľmi príjemné čítanie, ale aj melancholické a dokáže chytiť za srdce, predsa len v pozitívnom tóne a tie kresby sú jednoducho prekrásne - mám ich aj v počítači, aj v čítačke kníh, aj v mobile... Neviem sa vynadívať, stále ich obdivujem a stále mi budú pripomínať ten príbeh, keď sa na ne znova zadívam...
(SPOILER) Mať takú dilemu ako mala Margitka, či zostať pri rodine a nepohnevať si brata alebo žiť s osudovou láskou, tak radšej umrieť, ako to celkom vhodne vymyslela autorka. Tak či tak by Margitka nebola šťastná - ani pri rodine, ani so svojím milovaným, stále by mala nejaké výčitky. To už sú také povahy, že sa prikláňajú sa každých okolností k nešťastiu, smútku a trápeniu.
V niečom mi kniha pomohla na tej mojej ceste osudu. A práve vo chvíli, keď to skutočne potrebujem. Preto som jej vďačná.
Opäť som si pripomenula nádherný seriál. Všetko som mala pred očami ako pri filme. Je to absolútne presné. Každý príbeh má vysoko morálnu hodnotu.
Perfektná, pútavá kniha, drží v napätí, nedá sa prestať čítať, detailná, všetko podrobne vykreslené, štýl absolútne super - veľmi dobre sa číta, niet tomu čo vytknúť. Najmä tie začiatky sú pre mňa najpútavejšie, akcie na konci knihy už nie tak veľmi, radšej mám tie opisy a oboznamovania sa so svetmi, situáciami a pomermi, ale v tomto prípade aj akčné scény majú pre mňa prijateľný spád. V celej knihe sa neobjavil ani kúsok nudy! Všetko, všetko bolo absolútne zaujímavé. Úžasný podzemný svet!
Som sklamaná, čakala som román, ale je to len voľné rozprávanie o skladateľovi, navyše len také útržkovité, roztrieštené, skokom raz sem, raz tam, časová os je značne narušená. V troch štvrtinách knihy sa dozvedáme, akých mal predkov. A tie rozhovory s osobnosťami, s ktorými spolupracoval, tam boli úplne zbytočné. Okrem toho sa veľa dozvedáme o rozboroch jeho diel, ale málo z jeho života. V kapitole Skladateľské vyznanie bolo povedané všetko o tom, ako komponoval, čo cítil, o čo sa snažil, čo chcel vyjadriť svojou tvorbou, bolo to tam tak jasne napísané, že zvyšok knihy je vlastne už tým pádom zbytočný, lebo na všetkých stránkach sa rozoberá to isté, ako to on sám v tej kapitole vyjadril, iba sa to trošku obšírnejšie napísalo, ale podstata vychádza práve z tejto kapitoly. Vidím to tak, že v knihe prevláda balast a s Janáčkom sa zoznámime len veľmi povrchne. Okrem toho autor cituje veľa statí z iných biografií, ktoré už boli napísané. A teda pokiaľ by som čítala inú biografiu, túto knihu by sa už neoplatilo čítať. Ale keďže toto bolo moje prvé zoznámenie s ním, tak ešte dávam knihe pomerne kladné hodnotenie.
Rýchle čítanie, jednoduché, ale stále som bola zvedavá, čo sa tým deťom zasa prihodí, či sa im nestane niečo zlé. Milé deti, dobré deti, slušne vychované, vyrastajúce v rodine prejavujúcej si lásku, takže som si ich obľúbila. Práve tá naivita detí sa mi páčila - konečne niečo iné, konečne deti, ktoré nie sú prechytračené a všetkého znalé. Možnože sa také aj v skutočnosti nájdu, hoci ich je málo.
Ďalší krásny čistý príbeh, človeku pookreje srdce, keď to číta.
Nádherné, ako sa čitateľ postupne z myšlienok postáv dozvedá, aký je ich charakter. Veľmi náročné dielo, pretože tých myšlienok je toľko, že je to nápor na vlastné myslenie. Čitateľ si nemá pri čom inom oddýchnuť. A zistili sme starú známu pravdu, že život je tvrdší, než sme si mysleli, keď sme boli mladí.
Veľmi pekný príbeh a hlavne netradičné na ňom bolo to, že nedošlo k žiadnemu veľkolepému odhaleniu, kto sú Giacomovi rodičia. Zdalo sa, že otcom bude nejaký šľachtic, čo má veľkú moc, ale bol to omyl. Práve to sa mi páčilo, že očakávanie na niečo jasné poukazovalo a predsa sa Giacomo nedozvedel, kto vlastne je. Ale to vôbec nevadí. Ani jemu, ani mne. A inak aj to maľovanie Poslednej večere bolo veľmi zaujímavé sledovať a vôbec celý súkromný život Leonarda i jeho sluhu, i domácej.
Najkrajšia, najlepšia westernovka, akú som kedy čítala. Nezabudnuteľný, čistý príbeh.
Nádherné dielo myšlienok jednotlivých osôb. To nie je poézia v próze, je to oveľa viac - spoetizovaná próza. Krásne majstrovsky bol opísaný aj chátrajúci dom, v ktorom sa preháňa vietor.
Výborná kniha, dobrodružstvo na každej stránke! Pre mňa bolo plus aj to, že cesta loďou sa neopisovala. Cestovanie loďou ma vždy akosi nudilo, takže som sa tu tomu vyhla. Len ku konci knihy bolo množstvo chýb v preklade a to mi vadilo, za čo však autorka nemôže.
Dej ma nezaujal, vyjadrovanie autora bolo ťažkopádne, dialógy ešte väčšmi, čitateľ sa tu potkýna na každom kroku. Chýbalo mi prežívanie citov postáv, buď bolo veľmi nevýrazné alebo nebolo vôbec. To, čo sa dialo, mi pripadalo, akoby sa postáv vôbec netýkalo. Hlavný hrdina sa mi nepáčil - pôsobil nemastno-neslano, akoby nemal vlastnú vôľu, čo aj bolo viackrát povedané v knihe. A že sa tak hlúpo rozhodol, keď Larisu oklamal, že ide hneď za ňou, ale pritom nešiel a nechal ju odcestovať s Komarovským, pričom vedel, čo ten Larise spôsobil a že bude pri ňom znova trpieť, to mu bolo asi jedno, hoci láska to bola preveľká, ale som to nepochopila, ako tak mohol konať, keď ju vraj tak veľmi miloval. Aby sa mala zdanlivo lepšie? To bol absolútne hlúpy nápad, aby takto zmýšľal a konal jeden taký dospelý, zrelý, vzdelaný a vraj múdry muž, ako bol doktor Živago. Skutočne múdrou osobou bola len Sima, ktorú paradoxne považovali za šibnutú. To bolo jediná osoba, ktorej som rozumela a súhlasila s ňou.
Nemám však výhrady voči básňam na konci knihy. Taký priemer, ale zrozumiteľný. Pasternak ako básnik sa mi páči oveľa viac ako spisovateľ prózy.