Komnenos komentáře u knih
V dejinách katolíckej cirkvi mnoho jej predstaviteľov rôznymi spôsobmi pochybilo, to je nespochybniteľné. Katolíckej cirkvi však jej odporcovia neprávom prisudzujú mnoho ďalších negatívnych javov. Tieto tvrdenia boli počas stáročí toľkokrát omieľané, až ich vzali za pravdivé aj niektorí katolíci. Mnohí historici a religionisti vo svojich výskumoch však v posledných rokoch prišli na to, že ide o vyslovené nepravdy. Jedným z nich je aj Rodney Stark. Ak by išlo o knihu predstaviteľa katolíckej cirkvi, odporcovia cirkvi by jej mohli vyčítať zaujatosť. Túto knihu však napísal renomovaný profesor americkej babtistickej univerzity, preto majú tvrdenia v nej uvedené skutočné veľkú váhu. Zarytí odporcovia katolíckej cirkvi budú aj napriek tomu stále zaslepene stáť za svojim. Kniha však môže pomôcť pochybujúcim katolíkom a príslušníkom iných kresťanských vierovyznaní.
Kniha už napohľad zaujme nevšedným grafickým spracovaním. To je jeden z jej najväčších kladov. Výnimočnou ju robí aj samotný nápad spracovať štáty, ktoré nie sú uznané. Navyše sú príbehy týchto štátov spracované stručne a pútavo čo knihu robí prístupnou pre široké masy. Čo by som knihe vytkol je, že niektoré štáty mi tam vyslovene chýbajú. Autor síce píše, že vybral len niektoré a je to jeho subjektívny výber, ale podľa môjho názoru ich tam nemuselo byť 50, ale pokojne aj 70, či 80. Pretože také ikonické neuznané štáty ako Baskicko, či Kurdistan tam jednoducho mali byť.
Augustín Morávek je jedným z najväčších zločincov v slovenských dejinách. Napriek tomu sa o ňom takmer nevie. Preto je veľmi dobré, že o ňom vyšla kniha. Táto skutočnosť je jej najväčším kladom. Kniha má však viacero mínusov. Jazyková úprava síce nesúvisí s obsahom knihy, ale ak je tých chýb veľa, zbytočne to znižuje úroveň publikácie. To je presne prípad tejto monografie. Po obsahovej stránke sa kniha na 90% venuje pôsobeniu A. Morávka v rokoch 1939-1942. Preto by bol vhodnejší názov pre knihu "Činnosť A. Morávka v r. 1939-1942." K jeho životu pred tým a potom je síce veľmi málo materiálu, ale podľa mňa by stálo za námahu k tomu poskúmať viac, aby sa vytvoril plastickejší obraz jeho osobnosti. Záverom by som ešte spomenul, že na fotografii, ktorá je aj na obálke knihy nie je A. Morávek, ale jeho brat Karol. Skutočná podobizeň A. Morávka sa našla až po vyjdení knihy.
Obhajcovia komunizmu pri výpočte toho, čo bolo za komunizmu dobré, hovoria okrem iného aj o tom, že vtedy sa nedrogovalo a drogy sem prišli až po roku 1989. Priznám sa, že aj ja som mal o drogách za komunizmu len hmlisté predstavy. Vďaka tejto knihe som si však rozšíril obzory. Jej najväčším plusom, je to, že na túto tému ešte podobná kniha nevznikla. Vďaka nej sa čitateľ môže dozvedieť, že drogy za komunizmu boli a neboli len importom zo "zlého" Západu, ale príčiny toxikománie v ČSSR boli aj iné. Trochu mi vadilo, že kniha nebola celkom tým za čo sa vydávala. Autor na začiatku tvrdil, že bádal v archívoch v SR a ČR, avšak v citáciách pod čiarou bolo uvedených len niekoľko archívnych dokumentov. Za vedeckú monografiu teda knihu nie je možné považovať. Aj tak však ide o prínosné dielo, vďaka sviežemu jazyku prístupné širokému publiku.
O Štefánikových nerealizovaných plánoch založiť Nové Slovensko na Tahiti som počul už skôr. Preto som sa veľmi potešil tomu, že táto téma bola spracovaná ako literárna fikcia. Námet na knihu je to vskutku famózny. Niekedy sa však stane, že realizácia výrazne zaostáva za skvelým námetom. To je presne prípad tejto knihy. Mám voči nej dve vážne výhrady. Z tejto témy sa dalo vyťažiť oveľa viac ako 150 stranová knižka. Rozsah teda mohol byť oveľa väčší. Tiež mi na knihe vadilo, že autor vo fiktívnom príbehu príliš nasilu pretláča myslenie ľudí súčasného Slovenska - strach z utečencov, extrémisti, Soros a podobne. Dalo sa to urobiť aj oveľa nenútenejšie. Okrem týchto dvoch najväčších výhrad, mi tiež prekážala určitá nelogickosť pri popisovaní niektorých historických skutočností. Ide síce o alternatívnu históriu, ale napríklad okupácii Slovenska Uhorskom som nerozumel. Veď podľa knihy sa Slovensku nepodarilo osamostatniť, ako mohlo byť teda okupované? Teda ako som na začiatku spomínal, silný námet, slabé spracovanie.
Na tejto knihe ma najprv zaujal názov. Preto som po nej siahol. Bola však pre mňa tak trochu sklamaním, keďže podľa môjho názoru obsahuje rady, z ktorých mnohé je iba veľmi ťažko uplatniť v reálnom živote. Možno ma nenadchla aj preto, že na výchovu mám trochu iné názory. Na druhej strane sa však nedá o knihe povedať, že by bola zlá, boli v nej aj zaujímavé myšlienky. Ja však skôr preferujem knihy typu "Klub nerozbitných detí", ktorá je viac šitá na naše reálie.
Životný osud Samka Šikeťa je mimoriadne fascinujúci. Bol pravdepodobne prvým Slovákom, ktorý bol na všetkých kontinentoch (s výnimkou Antarktídy). Zomrel však náhle uprostred svojich ciest vo vtedajšej nemeckej kolónii Tanganika. To spôsobilo, že niekam zmizol jeho denník v ktorom opisuje svoje putovanie. Minimálne vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsko by to bol bestseller. Denník sa však stratil a zostalo po ňom len zopár písomností a listy, ktoré posielal svojmu bratovi do Pukanca. Z toho mála sa pokúsil Eugen Gindl zrekonštruovať jeho život a putovanie. Pre lepšie pochopenie k tomu doplnil dobové reálie miest, ktorými Šikeť putoval. Taktiež v knihe kladie otázky, kde by sa mohlo nachádzať niečo viac k jeho osobe. Trochu mi však vadilo, že niektoré pasáže sa viackrát opakovali. Jednoznačne je ale veľmi dobré, že kniha vyšla už len kvôli tomu, aby sa na túto významnú osobnosť Slovenska nezabudlo. Taktiež môže slúžiť ako východiskový bod pre tých, ktorí by sa odhodlali vypátrať o Samkovi Šikeťovi čosi viac.
Priemerný román z obdobia druhej svetovej vojny odohrávajúci sa na ostrove Guernsey v Lamanšskom prielive.
Je to nesmierne smutné čítanie. Neodporúčam čítať tým, ktorí sú aktuálne v ťažkom životnom rozpoložení, pretože je to totálna depka. Ale aj také knihy je nutné si občas prečítať, aby sme si uvedomili, že aj toto je súčasť nášho sveta. Jedna z najväčších tragédií v dejinách na ktorej je najstrašnejšie to, že ani zďaleka neskončila. Ovplyvňovať bude životy ešte mnohých generácií. Autorka chodila za bežnými Bielorusmi, ktorých sa akýmkoľvek spôsobom dotkol Černobyľ a nechala ich rozprávať o tom čo prežili. Je to len zrnko z milióna podobných osudov Bielorusov, Ukrajincov a Rusov, ale aj vďaka nemu si vie človek urobiť veľmi dobrý obraz o tom ako ich havária osudovo poznačila. Kniha síce nehrá prvoplánovo na city, ale len málokto sa nedojme nad osudmi týchto ľudí. Človek sa pri jej čítaní zároveň rozhorčuje nad tým, že ak by nebolo úmyselnej alebo neúmyselnej neschopnosti aparátčikov na všetkých stupňoch, mohlo trpieť neporovnateľne menej ľudí. Je veľmi dobré, že sa aj pre budúce generácie zachovalo toto svedectvo pre výstrahu a poučenie. Aj keď zasa na druhej strane človek je nepoučiteľný a má pamäť akváriovej rybičky...
Je na počudovanie, že až doteraz nikto nenapísal biografiu jedného z najdôležitejších mužov Slovenského štátu, ak samozrejme nerátame velebiace knihy. Túto medzeru sa podarilo zaplniť až teraz. O Machovi som už čo to počul a chcel som sa o ňom dozvedieť viac, preto som siahol po tejto knihe, ktorá je svojim rozsahom vyše štyristo strán veľmi rozsiahla. Kniha vychádza z rozsiahleho archívnemu výskumu v domácich i zahraničných archívoch a aj keď je to odborná práca, je písaná prístupným jazykom vďaka čomu po nej môžu siahnuť i širšie masy. Ide o vcelku vydarenú biografiu z ktorej je možné dozvedieť sa o tomto človeku spoluzodpovednému za holokaust na Slovensku mnohé neznáme informácie. Napriek tomu by som mal zopár drobných výhrad. Uvítal by som o niečo viac informácií z Machovho súkromia, najmä to, ako jeho politickú činnosť vnímali jeho najbližší. Taktiež sa mi zdalo, že niektoré pasáže sa venovali viac politickému dianiu a samotný Mach sa z rozprávania dosť strácal. Napriek tomu treba povedať, že ako celok je táto biografia na veľmi dobrej úrovni.
Kvety pre Algernona je jedna z najlepších kníh akú som kedy čítal. Toto som si už dávno pri žiadnej knihe nepovedal. Kniha ma naozaj dostala. Už len samotný námet je výborný. Niekedy sa však stáva, že námet je dobrý, ale spracovanie slabé. Tu tomu tak nebolo. Keys bravúrne podal smutný osud postihnutého mladíka Charlieho Gordona. Je to naozaj veľmi smutný príbeh, avšak kniha nie je v žiadnom dojímavá prvoplánovo. Kniha sa mi páčila aj z toho dôvodu, že je v nej prítomných viacero rovín. Najsilnejšími z nich sú riskantná hra človeka na Boha a zloba "normálnych" ľudí voči postihnutým. Famózna je aj forma románu, ktorý vlastne pozostáva zo správ o pokroku, ktoré Charlie píše svojim lekárom. Dalo by sa ešte veľa popísať o tejto úžasnej knihe. Na záver len zdôrazním, že vo mne zanechala veľmi hlbokú stopu a ešte dlho vo mne doznievali jej myšlienky.
Smrť na facebooku je vskutku pozoruhodná kniha. Núti človeka zamýšľať sa nad smrťou nielen na facebooku. Aj keď radšej myslíme na príjemnejšie veci, aj smrť je súčasť života a občas nie je na škodu sa zastaviť a zamyslieť. Napríklad nad tým čo sa bude diať s profilom na facebooku keď tu jeho užívateľ už nebude. Kniha však ponúka oveľa viac ako len hĺbanie nad facebookom. Je skvelou sociologickou príručkou o živote a smrti, ktorú človek prečíta na jedno posedenie.
Kníh o výchove je nespočetné množstvo. Nedá sa prečítať ich všetky a aj keby sa dalo, človek by v tom mal len chaos, keďže často si protirečia. Ako bolo písané v jednej z recenzií na túto knihu, ak by ste si mali prečítať len jednu knihu o výchove, neurobíte žiadnu chybu, ak si prečítate práve túto. Je písaná ľahkým, pútavým spôsobom, na správnych miestach vhodne okorenená štipkou humoru. Kniha hovorí o siedmych hlavných témach, ktoré sú vo výchove najdôležitejšie. S tým sa ja osobne stotožňujem, rovnako ako s konkrétnymi výchovnými tipmi. Čo sa týka mňa, v mnohých veciach ma utvrdila a v ďalších dala návod ako pristupovať k výchove ešte lepšie. Oceňujem aj to, že je šitá na slovenské reálie čo je veľkou výhodou oproti knihám, ktoré vyšli na Západe.
Biľakova osoba sa často prepierala a prepiera v médiách avšak detailnejší pohľad na tohto človeka doteraz chýbal. Napravila to až kniha Petra Jašeka. Biografia je písaná veľmi svižným štýlom a tak sa dá prečítať na jeden šup. Vďaka nej je možné dozvedieť sa viac o charaktere a motivácii jedného z najnenávidenejších komunistov. To je veľkým prínosom knihy. Mínusom je to, že sa o ňom dalo napísať aj oveľa viac. To súvisí s tým, že kniha vychádza výlučne z literatúry a neboli pri nej použité žiadne archívne zdroje čo je dosť na škodu. Ak by autor využil aj archívy, mohli tam byť ešte mnohé ďalšie zaujímavé veci. Kvôli absencii archívneho materiálu tak nie je možné knihu považovať za vedeckú monografiu, ale "len" za výbornú populárno-náučnú biografiu.
Ide o knihu zloženú z článkov, ktoré vychádzali v bratislavskej prílohe denníka SME. Nápad je to dobrý, ale mám k nemu zopár výhrad. Má to byť kniha málo známych zaujímavostí o Bratislave, ale väčšina informácií je dostatočne známa. V knihe je tiež častým javom to, že nadpis len málo súvisí s ďalším textom. Jednou vetou: knižka nenadchne, ale ani neurazí.
Kolektívna monografia "Korupcia" pôsobí pomerne uceleným a vyváženým dojmom. Jej editori odviedli veľmi dobrú prácu o čom svedčí aj odkazovanie autorov jednotlivých kapitol na seba navzájom. Autori pri tvorbe knihy vychádzali z dôkladného archívneho výskumu podkutého remeselnou metodologickou zručnosťou. Vhodne bol zvolený aj doplňujúci obrazový materiál. Najväčším prínosom publikácie je jej prvenstvo v tejto oblasti výskumu. Čitateľ sa vďaka nej môže dozvedieť o tom ako sa korupcia vyvíjala na našom území od 18. storočia až po súčasnosť. V každom dejinnom období sa vyskytovali názory, že nikdy nebola taká miera korupcie ako je v súčasnosti. Túto vetu si mnohí povedia i dnes, avšak práve prečítanie tejto publikácie ich pomôže vyviesť z omylu. Korupcia tu bola totiž stále, len sa menili jej formy. I keď je korupcia negatívnym javom, rôznorodá vynachádzavosť našich predkov je fascinujúca. Odhaľovaniu korupcie sa v súčasnosti venujú predovšetkým investigatívni novinári. Preto, kvôli poznaniu širších dejinných súvislostí, by mala byť táto kniha povinnou výbavou každého z nich. Pretože aj keď publikácia neponúka návod ako sa korupcie zbaviť, predostiera jej pomerne podrobný opis v rôznych historických obdobiach a vďaka tomu možnosť ponaučenia pre súčasnosť. Ide o výnimočné dielo, ktoré je skvelým východiskovým bodom pre ďalší výskum dejín korupcie.
Vavro Šrobár je jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín. Značnou mierou ovplyvňoval vývoj slovenskej spoločnosti takmer celú prvú polovicu 20. storočia. Stál pri všetkom dôležitom čo sa vtedy stalo. Preto je zarážajúce, že o tak významnom človeku sa doteraz tak málo popísalo a je takmer neznámy a zabudnutý. Preto som sa potešil, že o ňom vyšiel román. Myšlienka dobrá, avšak realizácia bola veľkým sklamaním. Nechápem ako mohol niekto o takom dobrodružnom živote napísať takú nudnú knihu. Šrobárov príbeh bol nesmierne šťavnatý v každom slova zmysle, avšak tu je podaný ako suchý vecheť. V románe nefunguje prakticky nič. Postavy sú ploché, málo uveriteľné. Málo uveriteľné sú najmä dialógy, či skôr monológy. Vetné konštrukcie sú ťažkopádne a odťažité. V románe musia byť vety na štyri riadky výnimkou, nie samozrejmosťou. Spôsob rozprávania je chaotický. Raz je rozprávačom Šrobár, potom autor, inokedy niekto iný a človek sa v tom dosť stráca. Časové roviny sú tiež pomerne neprehľadné. Nevyznamenala sa ani korektorka, keďže kniha obsahuje nespočetné množstvo preklepov a gramatických chýb. Ďalšou stránkou knihy je jej neobjektívnosť. Šrobár je vykreslený ako takmer výlučne pozitívna osobnosť, ako dobrý strýčko. Vyplýva to z toho, že autorova stará mama bola Šrobárovou neterou. A z toho plynie hlavný kameň úrazu. Ak niekto píše historický román s ktorého hlavnou postavou je rodinne, alebo inak spriaznený, väčšinou to nedopadne dobre. Chýba potom totiž potrebný nadhľad. Šrobár sa v mnohých prípadoch zachoval negatívne, čo sa však v knihe veľkoryso prehliada. Ani slovom tu napríklad nie je spomenutý jeho škandál s obrazmi a dvojročná ministerská účasť v komunistickej vláde je prebehnutá na štyroch bagatelizujúcich stranách. Naopak často je venovaný priestor úplným nepodstatnostiam, ktoré ani nesúvisia so Šrobárom, alebo súvisia len veľmi okrajovo. Čo sa týka faktov, tie väčšinou sedia, i keď aj tu sa nájdu chyby. Napríklad plebiscit o pripojení Spiša a Oravy k Poľsku sa nekonal (v knihe sa píše, že konal), alebo je uvedený dokonca nesprávny dátum Šrobárovej smrti (v knihe 9. 12. 1950, v skutočnosti 6. 12. 1950). Autor ako keby nevedel, či chce písať román, literatúru faktu, spomienky rodiny na Šrobára, alebo historické dielo a nakoniec z toho vznikla zlátanina všetkého spomenutého.
Kniha sa skladá z dvoch častí. Prvá časť pojednáva o dejinách elektrárne v Spišskej Novej Vsi. Táto časť je trochu ťažkopádna, keďže obsahuje viacero doslovných prepisov archívnych dokumentov. Druhá časť je čítavejšia, keďže ponúka biografické medailóny rodu Münnich, ktorých osudy boli mimoriadne zaujímavé. Napriek určitým nedostatkom je dobré, že táto kniha vyšla, keďže je ďalším kamienkom do mozaiky poznania dejín Spišskej Novej Vsi i celého regiónu Spiša.
Počas 40 rokov komunistického režimu sa o bombardovaní Spišskej Novej Vsi maďarským letectvom v roku 1939 z pochopiteľných príčin nemohlo veľmi hovoriť ani písať. Prelomil to až Ján Petrík, ktorý spracoval knižne túto tému. Je to dôležitá súčasť dejín Spiša i celého Slovenska a tak veľmi oceňujem, že vznikla i keď sa v nej nájdu i nejaké tie chyby.
Ťažiskovým textom tejto kolektívnej monografie je text Hadriána Radvániho o osobe kňaza Jána Simonidesa. Okrem toho kniha obsahuje texty Ivana Chalupeckého o období 17. storočia a Mariána Čižmára o ďalších katolíckych mučeníkoch toho obdobia. Čakal som, že o Jánovi Simonidesovi bude viac textu avšak to je asi všetko čo sa o ňom dalo vypátrať. Aj tak som však rád, že o tomto mučeníkovi zo Spiša vyšla kniha a aspoň takto sa spomienka naňho uchová. Čo sa týka kvality textu, dalo by sa mu z odbornej stránky čo to vytknúť, ale vo všeobecnosti je na dobrej úrovni.