LeDock komentáře u knih
Knihy, ktorým sa podarilo nahlas ma rozosmiať (nevraviac ešte o tom, že opakovane), by som vedel spočítať na prstoch jednej ruky. Rudovi Daniela Majlinga sa podarilo tento počet navýšiť o jeden prst. A to bez veľkej námahy.
O niečo lepšie než nudná prvá časť, žiadny zázrak to však aj naďalej nie je. Deťom to asi postačí - je to krátke, dobrodružné, farebné a pekne nakreslené. Pre dospelého tu však nie je absolútne žiadna nadstavba. Príbeh už jednoduchší snáď byť ani nemôže, humor stále absentuje a záver v ktorom Biely bizón vedie svoje stádo na porážku je, mierne povedané, bizarný. Toto nemôže baviť kohokoľvek kto si už dokáže sám utierať zadok.
Neduhy, ktorými trpel už Quebert, no tam som nad nimi ešte dokázal privrieť oči, ba ich pripísať vlastnej čitateľskej nepozornosti, sú tu už neprehliadnuteľné a nemožno nad nimi mávnuť rukou. A pod neduhmi mám na mysli Dickerove zaľudnenie románu množstvom nevierohodných postáv (skôr absurdnými karikatúrami než plnohodnotnými hrdinami), ocitajúcich sa v nepravdepodobných situáciách, ako vystrihnutých z nejakej priblblej modernej českej komédie. Čo v inak realisticky poňatom príbehu pôsobí obzvlášť nepatrične. Žiarivým príkladom tohto trendu budiž neskutočne otravná a ešte neskutočnejšie pôsobiaca postava policajta/režiséra Kirka Harveyho, čo mal byť rešpektovaný policajný dôstojník, no po (už samo o sebe nevierohodnej) zmene kariéry na divadelného režiséra je z neho dementný teatrálny tajtrlík hovoriaci o sebe v tretej osobe. Alebo všetky existujúce klišé spĺňajúca milenka, ktorá keď začne vydierať podvádzajúceho ženáča obvinením zo znásilnenia, tohto (napriek tomu, že je novinár!!!) ani raz nenapadne si jej vyhrážky nahrať a tak sa jej bezbolestne a ľahko zbaviť... A takto by som mohol pokračovať s x ďalšími nepresvedčivými postavami (literárny kritik) a dejovými zvratmi. Zle napísané, slabo preložené, podpriemerne redakčne ošetrené (preklep v priemere každú dvadsiatu stranu - smutný Slovarťácky štandard).
Očakával som niečo v intenciách Asterixa, no žiaľ, k tomu sa to ani len nepribližuje. Edukatívna, i keď pekne nakreslená, nuda, ktorej bolestne chýba riadna dávka humoru. Akési chabé pokusy oň sa dajú narátať na presne troch paneloch a tie by nerozosmiali ani len to najnenáročnejšie dieťa. Slovarťácka neschopnosť vydať dobrý komiks tak ostáva naďalej jednou z mála istôt v mojom živote a ja môžem len dúfať, že v prvom dieli sa ešte Derib hľadal a v neskorších častiach pôjde snáď kvalita nahor. Ostávam však skôr skeptický.
Útlych 150 strán malého formátu a aj to bolo na Pochu až priveľa priestoru. Prvé dve tretiny knihy sa nedeje absolútne nič a my len sledujeme nezaujímavé a nesympatické postavy s ich nudnými príbehmi ako sa trmácajú k miestu určenia. Ich šablónovitosť (nerd/svalovec/kurevník) pôsobí dojmom, že autor sa priam až bojí akéhokoľvek kúska originality. Potom konečne dôjde k stretu s mimozemšťanmi, no ak som dúfal, že príbeh tým konečne dostane grády, ostali mi len oči pre plač. Je až smiešne ako sa pisateľ snaží byť drsný a nechutný, no je len neskutočne trápny, mentálne zamrznutý kdesi vo veku 14 rokov, keď si prídeš ako brutálny macher ak povieš „žaluď“. Priam Pochu vidím ako je sám so sebou spokojný pri písaní scény s vypadnutými črevami a poplácava sa po ramene, akú drsnotu to vymyslel. Len škoda, že oveľa hustejšiu scénu s črevami napísal dobrých 15 rokov dozadu istý Palahniuk, možno ste už o ňom počuli. Nedá sa neporovnávať, keďže som len nedávno čítal horor Ruiny, práca s postavami a výstavbou deja. Kontakt vo všetkých ohľadoch ťahá za kratší koniec. Najväčšiu hrôzu vo mne tak pri čítaní vyvolal fakt, že aj človek, ktorý nevie písať a vdýchnuť svojim postavám život a plasticitu, u nás môže vydať knihu a ešte s ňou byť aj úspešný... Bŕŕŕŕ!
Považujem za smutné, že keď už v slovenčine raz za desaťročie vyjde nejaké dôležité dielo žánru sci-fi nedá si vydavateľstvo tú námahu, aby ho, okrem peknej obálky, vyslalo do sveta aj s kvalitným prekladom. Čo z toho, že Slovart kúpil kvalitnú zahraničnú obálku, takže kniha pekne vyzerá, keď zároveň použil starý Gazdíkov preklad, za ktorý by sa mal menovaný hanbiť ako pes a bojovať všetkými silami, aby ho už nikdy nik nepoužil a on ostal zabudnutý v temnej literárnej histórii? V tej monštruozite, hodnej všetkých prekladateľských anticien, rozprávačka Veliteľovi striedavo, a podľa všetkého náhodne, raz tyká, inokedy vyká a to dokonca aj v rámci jednej strany (str. 207 „Musíš byť dobrý aspoň v niečom,...“, str. 207 „...možno by ste mi mohli vysvetliť). Asi podľa toho ktorou nohou práve v to ráno Gazdík vstal z postele. To je však stále nič oproti jeho meneniu významu viet, občas až za hranicu zrozumiteľnosti. Absolútna hanba, snáď ešte nikdy som nebol po dočítaní tak naštvaný, že mi vydavateľ a prekladateľ pokazili zážitok z knihy. Nečítal som české vydanie, no len ťažko si predstaviť, že by mohlo mať sprasenejší preklad, pri výbere knihy tak určite siahnite radšej po českej verzii. Samotnej knihe, dielu M. Atwoodovej dávam 4*, avšak slovenskému vydaniu od Slovartu 2*.
Prečo nejaké vydavateľstvo obetuje čas, peniaze a energiu na vydanie takéhoto nezmyslu je pre mňa nepochopiteľné. Absolútna scenáristická prázdnota. Presnejšie zhodnotenie než „je to úplne o ničom“ snáď ani nie je možné. Iba ak „je to úplne o hovne“. V Slovarte majú neuveriteľnú schopnosť siahnuť do zdanlivo nekonečného mora komiksov a zakaždým odtiaľ vytiahnuť nejakú polomŕtvu, zapáchajúcu zdochlinu z ktorej sa v tom lepšom prípade nenajete, v tom horšom vám z nej bude ešte aj zle. Toto je rozhodne ten horší prípad. A ničomu už nepomôže ani vcelku sympatická grafická stránka knihy. Marcinove panely sú tak jediným svetielkom v tme, avšak aj pekne nakreslené hovno ostáva stále len hovnom. Odporučiť to môžem len rodičom, ktorý potrebujú nejako zabaviť decká a lepšiu vymaľovánku, do ktorej by si tieto mohli čarbať, práve nemajú po ruke.
Najlepší slovenský román, aký som čítal za ostatných niekoľko rokov. Kým Kováčikov literárny poviedkový debut V panoramatickom kine mi ešte úplne nesadol do noty, no už z neho bolo cítiť jeho nesporný spisovateľský talent, jeho prvým románom som nadšený. Výborne a ľahko napísané, zaujímavé a uveriteľné postavy, neustála zvedavosť, čo sa bude diať ďalej a to celé príjemne a akurátne dochutené štipkou sci-fi. Autor svoje postavy necháva žiť svojím vlastným (literárnym) životom, žiadne šušťanie papiera a krkolomné situácie, aby skončili protagonisti románu, tam kde to chce on. Pod Kováčikovým perom (počítačom, písacím strojom?) všetko prichádza, plynie a mení sa autenticky a prirodzene v príbehu o tom, že ani druhé (a tretie) šance niekedy proste nestačia.
Mrzí ma len jedno – že je Juraj Kováčik Slovák a tak zaslúžený úspech tejto knihy ostane, žiaľ, len v rovine môjho zbožného želania. Byť zahraničným autorom, som pevne presvedčený, že by si práve vyberal do ktorej krajiny na čítačku vôbec pôjde a my by sme tu mohli len dúfať, že sa raz snáď pozrie aj k nám. Nespravodlivý to svet, avšak ešte vždy je tu ukľudňujúca možnosť, že v nejakom paralelnom vesmíre sa práve paralelný Juraj Kováčik prehrabáva v paralelnom bazéne plnom paralelných tantiém. A ja mu to za tento výborný literárny zážitok úprimne prajem vo všetkých jeho svetoch.
Párkrát som sa pousmial, no úprimne povedané som sa väčšinu tých 230 strán nudil nad osudmi nezaujímavých, ba priam až otravných postáv a ten kultový anglický humoristický román som tu veru nenašiel.
Hodnotenie jednotlivých próz:
Počúvaj pieseň vetra - 3*
Pinball 1973 - 3*
Ani táto kniha zo mňa Murakamiho fanúšika nespravila. To najlepšie, čo môžem o oboch novelách povedať je, že sa dajú čítať. Že by to však bolo nejaké veľké potešenie, to ani náhodou.
Dvesto strán je to výborná urban fantasy z neokukaného prostredia Južnej Afriky, no v poslednej tretine sa Humanovi začne príbeh neodvratne rozpadať pod rukami. A je to smutný pohľad. Pláca tam jednu novú postavu za druhou a snaží sa, aby to udržal aspoň ako tak pohromade a doklopýtal k vytúženému záveru, kým sa to naňho celé nezosype. Nuž – podarí sa, no čo sa spočiatku javilo ako vcelku originálna a solídna stavba je na konci len rozpadávajúca sa hromada piesku, v ktorej môžete už iba tušiť prísľub toho, čo to malo a mohlo byť, ak by bol býval staviteľ schopnejší.
Niekedy pred 10 rokmi som videl film, a napriek tomu, že filmové horory nijak zvlášť neobľubujem, mi tento utkvel v pamäti ako pozitívne prekvapenie. Keď som sa teda teraz dostal ku knižnej predlohe, pričom som už beztak mal dlhšie chuť na nejaký odpočinkový horor, hneď som sa do nej pustil. A – je to fajn. Nič viac, nič menej. Rýchle, napínavé čítanie, pejoratívne označované ako dovolenková literatúra (v tomto prípade však predsa len pre trochu otrlejších). Najväčší problém som mal (už klasicky) s prekladom. Keď partiu amerických dvadsiatnikov zaživa požiera agresívny nepriateľ a oni na to opakovane reagujú slovami „Ježišukriste!“ nedá sa nezanadávať si na konto prekladateľky, a to o dosť zemitejšie než naši hlavní hrdinovia...
Ekvivalent priemernej, lacnej, trochu prekombinovanej a nie veľmi uveriteľnej televíznej kriminálky s neznámymi treťotriednymi hercami, vysielanej cez víkend niekedy okolo obeda pre ženy v domácnosti, túžiacich po troche toho vzrušenia, ale zas (preboha!) nie priveľa. Dopredu to tak ťahá predovšetkým zvedavosť, ako bude úvodné zmiznutie objasnené. Žiaľ, záver očakávaniam ani zďaleka nedostojí a treba privrieť viac než len dve čitateľove oči, aby človek prehliadol logické lapsy a nevierohodné konanie postáv.
PS: Dúfam, že Jana Kantorová-Báliková sa za tých 10 rokov od vydania už naučila, že niektoré anglické frázy sa neprekladajú doslovne. Po nedávnom čítaní knihy Prekliate pobrežie s jej prekladom (viď. môj komentár), som aj tu opäť narazil na ďalšiu jej prekladateľskú chuťovku - preklad "Give me a break." ako "Dajte mi prestávku."
Zatiaľ najslabší Giordano. Celé to až príliš zaváňa spisovateľským konštruktom, akoby autor už pred sebou videl filmové spracovanie a tak scény písal podľa toho čo dobre ukáže na plátne a najviac dojme divákov. A to bez ohľadu na nejakú vnútornú logiku či už deja alebo postáv. Takže keď to Giordano potrebuje jedna z postáv sa z ničoho nič stane hackerom, ktorý sa dokáže niekoľkým postavám nabúrať do kompu, zistiť ich čísla kreditných kariet, či zapnúť na diaľku webkameru. Akceptovateľné by to bolo leda v nejakom novom béčkovom románe od Dana Browna, nie však tu. Taktiež keď sa dvom hlavným postavám nedarí mať dieťa podnikajú komplikované a absurdné kroky vedúce až k extrému, pričom nikdy nevezmú v úvahu možnosť adopcie a to napriek tomu, že jednu z nich vychovával vzdialený príbuzný a vyrastala s cudzími chlapcami, ktorých má za bratov a tak by mala byť tejto možnosti naklonenejšia než ktokoľvek iný. Nevraviac o skutočnosti, že ako veľký environmentalista, na ktorého sa hrá, by mal prísť k logickému záveru, že je ekologickejšie adoptovať si už narodené dieťa, než priniesť na beztak preľudnenú Zem ďalšie...
No a potom je tu záver v jaskyni, ktorý je naozaj ako na efekt - postava vydrží presne tak dlho, aby sa mohol ešte odohrať jeden záverečný dojemný rozhovor. Taktiež správanie postáv v tak extrémnej situácii mi prišlo nevierohodné (obzvlášť u jaskynných sprievodcov, ktorí sú buďto roboti, alebo psychopati, čo sú jediné dve kategórie, ktoré by asi reagovali na tragédiu, ktorá sa pri nich odohráva s takým ľadovým nezáujmom).
Giordano vie však aj naďalej písať a tak sa kniha dobre číta, odsýpa to a osud postáv mi nie je ľahostajný. V konečnom dôsledku tak svoj čas venovaný knihe neľutujem a rozhodne by som nikoho od jej čítania neodhováral. Škoda len tých umelo pôsobiacich rozhodnutí a presunov postáv, tak aby sa za každú cenu vyvolala v čitateľovi autorom želaná emócia.
A na záver mi nedá nespomenúť – opäť raz nechutne odfláknutá práca (ne)kompetentných v Slovarte. Množstvo chýb a preklepov v texte, na jednom mieste dokonca zámena mien postáv, k môjmu čitateľskému zážitku totižto taktiež nepridalo.
No, čo si budeme hovoriť - keby sa človek, ktorý stláčal spúšť fotoaparátu, zhodou okolností nevolal Richard Müller, po tejto zbierke amatérskych fotografií by ani pes neštekol, ba ani mačka nezamňaukala.
Priemerná detektívka zasadená v exotickom a čitateľsky neokukanom prostredí Austrálie, kvôli čomu stojí predsa len za pozornosť fanúšika žánru. Budete sa však musieť prelúskať veľmi podivným prekladom, pri ktorom som mal neustále pocit, že sa v ňom mnohé stratilo, medzi iným najmä cynický humor dialógov. Občas sa dá až spätným prekladom do angličtiny zistiť význam viet – ako príklad (citujem voľne, nechce sa mi to dohľadávať): „podávali sme si dym“ (asi pass a smoke, čiže niečo ako podávali sme si oheň/cigy), či "trtkajúci vedúci tábora" (predpokladám originál v znení "fucking camp leader", teda vo význame skurvený vedúci tábora).
Nalejte do šejkra Ruda Slobodu, poriadne rozrieďte vodou banality, pridajte Albomove Utorky s Morriem a dolejte štedrou dávkou džinu značky Martin M. Šimečka. Dôkladne pretrepte a vylejte do horčičáku. Ozdobte pestrofarebnou umelou slamkou s potlačou vydavateľstva EvitaPress, slnečníčkom neúspešne prekrývajúcim nevierohodnosť postáv a niekoľkými náhodne vytrhnutými stránkami z knihy Filozofia pre začiatočníkov. Nechajte podávať niekým s polovičným talentom spomínaných autorov a dostanete nie veľmi chutný koktail „Valčík pre troch“, zanechávajúci po vypití nepríjemnú pachuť manierizmu na podnebí.
Recenzent citovaný na obálke, ktorý si túto nudnú a zle napísanú knihu dovolil prirovnať ku Krstnému otcovi, by si každé ráno, po zvyšok jeho života, mal nájsť v posteli odrezanú konskú hlavu.
Hodnotenie jednotlivých hier:
Savyon Liebrecht: Banalita lásky - 3*
Hanoch Levin: Rekviem - 3*
Joshua Sobol: Geto - 3*
Páči sa mi ten originálny a novátorský koncept, keď Harabin v názvoch svojich kníh vždy chirurgicky presne a nekompromisne pomenuje, čo mu na ňom samom ako človeku chýba. Toľkú sebareflexiu a sebakritiku by som od neho veru neočakával. Klobúk dolu! Moje skromné návrhy na jeho ďalšie dve knihy v tejto, dáviaci reflex skúšajúcej, sérii preto sú: „Morálka, rozum & slušnosť“, „Chrbtová kosť, integrita, čestnosť & kompetentnosť“. Tentokrát musím navyše pochváliť aj super obálku. Sprvu, kvôli tomu sťa z nočných môr psychopata vystrihnutému monštru na nej, zvádza síce k domnienke, že sa jedná o nový, lovecraftovským Cthulhu mýtom inšpirovaný, horor z pera majstra desu Stephena Kinga. Až však táto prvá povrchná asociácia pominie možno na knihu s úľubou hľadieť a predstavovať si, že to je temnota väzenskej cely a zabudnutia do ktorej sa ŠH, tento hrdina duchom chudobnejších, pomaly ponára.