LeDock
komentáře u knih
Vystraš ma na smrť
Jennifer Lee Carrell
Mňa teda rozhodne vystrašilo na smrť, keď som niekde okolo strany 60 pojal presvedčenie, že lepšie to už veľmi pravdepodobne nebude a mňa pritom čaká ešte ďalších 300 strán...
Obdobie po roku 2003, kedy sa temer všetky vydavateľstvá sveta snažili, v zúfalej snahe napodobniť úspech knihy Dana Browna, prísť s nejakým podobným konšpiračným thrillerom, považujem za temné literárne obdobie, ktoré je, podobne ako slovenskú eurodanceovú scénu 90. rokov, lepšie vymazať z kolektívnej pamäte a tváriť sa, že sa to nikdy nestalo. Jeho dôsledky však, žiaľ, sťa hnojovka presakovali (a stále presakujú) do literatúry ešte aj roky po ground zero.
Jedným zo smradľavých a prekliatych reliktov tohto post da vinciovského temnoveku je i táto neuveriteľne nudná, zle napísaná a hlúpa kniha.
Tak sa teda radšej všetci spolu zobuďme, vstaňme, prejdime do kúpeľne, otvorme sprchový kút a zistime, že to celé v skutočnosti bola len nočná mora, dobre?
Krvavý život
Patricia Nead Elrod
Pôvodne som sa do tohto pokračovania podpriemernej prvej časti, práve pre tento dôvod, ani nechcel púšťať. Keďže som ju však už mal kúpenú a prichystanú na stole, poddal som sa. Nemalú rolu v tom zohrala i obálka. Jan Patrik Krásny napol všetky jeho umelecké svaly, aby nakreslil snáď ešte odpornejšiu obálku než pri predchádzajúcej knihe, a také nasadenie treba oceniť!
Neviem, či to bolo mojimi prudko zníženými očakávaniami, no začiatok vo mne dokonca vzbudil iskričku nádeje. Prišlo mi, že Elrod si v medzičase načítala klasikov žánru a úspešne absolvovala aspoň tri kurzy kreatívneho písania, pretože sme poskočili v kvalite jej písania o dobrý level vyššie. Tento dojem však trval len kapitolu - dve a ja som sa opäť ocitol v nezaujímavej podpriemernej detektívke s neschopným hlavným hrdinom, ktorý snáď musí byť prapredkom Pata a Mata z A je to!
Tretiu časť série už nevlastním a nemám ani absolútne žiadnu potrebu ju získať. Myslím, že to je dostatočne výrečné, ak by vám náhodou nestačilo moje hviezdičkové hodnotenie.
Krvavý seznam
Patricia Nead Elrod
Znelo to ako sľubná a zábavná braková kombinácia: drsná detektívna škola, Chicago 30. rokov, mafiáni, prohibícia, vraždy, hlavný hrdina upír vyšetrujúci vlastnú násilnú smrť... No nesiahnite po tom! Obzvlášť, ak je to navyše celé zabalené v takto hnusnej obálke (autor: Jan Patrik Krásny. Och, tá irónia!).
A skutočne - brak som očakával, brak som dostal. Ibaže tá zábava sa akosi nedostavila. Je to veľmi slabo napísané, hlavný hrdina je hrozne nezaujímavý, ba až otravný a predovšetkým absolútne neschopný (aj Dracula v podaní Leslieho Nielsena v Drakulovinách oproti nemu pôsobí sofistikovane). Vyšetrovanie sa nevzrušujúco potáca cez 200 strán, okorenené klišé v podobe straty pamäte, aby sa do príbehu vniesli aspoň stopové prvky napätia. Finálnym dreveným kolíkom do srdca zábavnosti je potom nadbytočná romantická linka (ak by som nebol vedel, že P. N. Elrod je žena, tu by sa to bolo naplno odhalilo).
V konečnom dôsledku je to tak len hrozná nuda. Ak chcete čítať dobrú detektívku drsnej školy siahnite po čomkoľvek od Hammetta, Chandlera či ich mnohých nasledovníkov. A v prípade, že túžite po dobrom upírom románe stávkou na istotu je dielo Stephenie Meyerovej (nevhodný žart, prepáčte mi ho).
Druhý spánok
Robert Harris
V skratke: Strata času, ruky preč!
Podrobnejšie: Veľmi naivne napísané. Pôsobí to skôr ako prvotina ešte nevypísaného autora než zhruba dvadsiata kniha už etablovaného spisovateľa. Čítané hneď po Harrisovej Otčine taktiež bije do očí, že tie knihy píše ako podľa mustru – nepravdepodobný hrdina, zaujímavé dejisko, povinná (a rovnako otravná ako nadbytočná) romantická linka, nešťastný a otvorený koniec. To posledné v tomto prípade rozhodlo o tom, že to odo mňa nedostane ani len tie zmierlivé, priemerné tri hviezdičky. Nápad na, zdanlivo, historickú detektívku, z ktorej sa po pár stranách vykľuje postapo detektívka je síce svieži, ale nie dostatočne nosný, ak ho nemôžete podoprieť aj zaujímavým dejom a dobre napísanými postavami. A to sa, žiaľ, Harrisovi, v tomto prípade, nepodarilo. Je to len spotrebné dovolenkové čítanie, no i v tejto kategórii môžete siahnuť po omnoho lepších knihách. A ja vám odporúčam, aby ste tak i spravili.
Tri tornáda
Juraj Kováčik
Z troch doteraz vydaných beletristických Kováčikových kníh je táto najslabšia, čo však ešte vždy stačí na slovenský románový priemer. Absolútne ma nebavili tie metahrátky s textom, s ktorými som sa v poslednom čase stretol v toľkých slovenských románoch až som nadobudol presvedčenie, že jednou z podmienok dotácie Fondu na podporu umenia je mať v románe časť, kde postava píše, či spomína, román, ktorý ja ako čitateľ práve čítam. Inak by som bol rád aj kritickejší a napísal niečo o tom ako sa Kováčik stále nenaučil písať, nakoľko by som tým zvýšil svoje šance, že ma zveční vo svojom ďalšom románe (ó áno, Juraj, všimol som si to), no bolo by to klamstvo, keďže si jeho štýl písania vcelku užívam. Tentokrát je to však také neškodne priemerné, alebo aby som sa vyjadril presnejšie a odbornejšie – „meh“, že to najkritickejšie, čo môžem napísať je, že je to vcelku zbytočná kniha.
Večne je zelený...
Pavel Vilikovský
Síce zopár strán trvalo kým som sa začítal, no až k tomu došlo bola to hladká jazda až na poslednú stránku. Zábavné, vtipné, ironické a inteligentné. Mám len jedinú výčitku – že to nebolo dlhšie, lebo od toho ukecaného, sarkastického (a popravde občas i otravného) starého pána sa mi nechcelo odísť a s radosťou by som si bol prečítal ešte zopár desiatok strán jeho dobrodružstiev (a viac či menej otvorených urážok jeho poslucháča).
Ten dom je jedna veľká katastrofa
Boris Kasaj
Ten román síce nie je jedna veľká katastrofa, ale od úspechu má tiež poriadne ďaleko... Za celých bezmála 200 strán som sa nielenže nezasmial, ale moju tvár nezohyzdil ani len náznak úsmevu, či pobavenia. Kasajove prirovnania mi neprišli vtipné, o postavách nám dokopy nič neprezradí (čo robia, akí sú, ako sa spoznali, koľko sú spolu) a informácie ktoré dostaneme sú nanajvýš otravné, až nesympatické (ktorý manželský pár sa, pre boha živého, vzájomne oslovuje nejakými priblblými prezývkami ako z druhého stupňa základnej školy?). Celé to má, pre mňa, kvality stredoškolského slohu na tému „Čo som robil cez prázdniny“, za ktorý síce autor dostane jednotku, lebo je to adekvátne napísané a nemá v tom veľa chýb, no nikoho by nikdy nenapadlo to vydať knižne. Slovart to napadlo. Žiaľ.
Platforma
Michel Houellebecq
Zároveň najlepší i najhorší Houellebecq akého som zatiaľ čítal. Pri správnej nálade mi príde zábavný (občas zvrhlo, občas rozkošne), no inokedy len otravný. Pri tomto románe sa oba pocity v pravidelných intervaloch striedali.
Najotravnejšími boli až príliš časté a úplne zbytočné erotické pasáže, ktoré text nijak neobohacovali a boli tu snáď len preto, aby okolo nich mohla vzniknúť hlasná polemika a ušetrilo sa na nákladoch na reklamu. Najhorší bol však ich samotný obsah – Houellebecq sa, prekvapujúco, vydal cestou tej najklišéovitejšej mužskej porno fantázie. Takže snáď všetky ženy, ktorým dopraje erotickú scénu, majú úžasné, pevné a samozrejme veľké prsia, s radosťou a potešením prehĺtajú hektolitre semena akoby išlo o vychladený Dom Perignon 1959, ich mušličky sú vždy vlhké a pripravené na zasunutie. Nevadia im výstreky na tvár či prsia (ba naopak! Dokážu ich dokonca dojať k slzám!), sú vždy ochotné a pripravené muža orálne uspokojiť (na verejnosti? Žiadny problém! Po celodennej mužovej lopote keď už dobrých 10 hodín nevidel sprchu? Oui monsieur!). Samozrejme vynikajú aj v ručných prácach a nemajú problém to dokázať kedykoľvek a kdekoľvek. A ak ich pri čomkoľvek z toho niekto nachytá? Nič to! Žiadne pohoršenie, ba ešte lepšie – najneskôr do troch strán sa k nim táto osoba v ich sexuálnych avantúrach s radosťou pridá. O vždy skvelých telách a pripravenosti k lesbickým hrátkam ani netreba hovoriť.
Spojením všetkých týchto najtupších mužských predstáv je nerealistická postava Valérie, ktorá je k tomu navyše ešte aj úspešná a bohatá, no na druhej strane nemá žiadne požiadavky na partnera – ten môže byť starší, nezaujímavý ba až nudný, nijak výnimočne úspešný lúzer. Nemusí dokonca vynikať ani ako milenec, lebo každú ženu v prvom rade uspokojuje uspokojenie muža.
Ach jaj, viac pornoklišé tu už snáď byť ani nemohlo.
A či si mám sypať croissanty na hlavu, pretože to bol všetko zámer a Houellebecqov komentár niečoho a ja som to len nepochopil? Alebo – mrazí ma čo i len pri pomyslení na túto možnosť – je to realistický pohľad na ženy a len ja som mal posiaľ akési nešťastie a natrafil v mojom ľúbostnom živote práve na poškodené exempláre ženského pohlavia? Hovorí zo mňa len závisť?
V konečnom dôsledku sa tie výborné a zábavné pasáže (Houellebecqova recenzia Grishamovej Firmy je famózna) znegujú s tými otravnými a zostane priemerná kniha, ktorej potenciál bol premrhaný lacnou snahou o kontroverziu.
4 detektivní příběhy Čtyřlístku
Jaroslav Němeček
Ja snáď budem musieť zrevidovať to moje negatívne hodnotenie detskej komiksovej série Yakari od Slovartu, lebo pri porovnaní s otravným Štvorlístkom je ktorákoľvek časť hotový Watchmen. Yakari má totižto aspoň nejakú vnútornú logiku, ktorú aj dodržuje a je navyše ešte aj veľmi pekne kreslený, kdežto štvorlístok je amatérčina na všetkých úrovniach - podpriemerná kresba, idiotský scenár, nulový nadhľad, absencia humoru, vákuum logiky. Tie 4 – 5 hviezdičkové hodnotenia sú číročíra nostalgia, ktorú ja nepociťujem, nakoľko nemám dojem, že by táto séria bola bývala na Slovensku fenomén v akejkoľvek forme, či ktoromkoľvek čase. Prosto skvelý darček pre dieťa – ak deti neznášate.
Zabiť otca
Amélie Nothomb
Typicky krátka, rýchla a ľahko sa čítajúca Nothombová. Škoda len toho záveru, ktorý pôsobí akoby to aj samotnú Améliu prestalo baviť, alebo si náhle spomenula, že ešte nevečerala a za 20 minút ide v telke ten film, čo sa naň tak tešila, no vydavateľovi sľúbila text svojho nového románu poslať ešte dnes...
Děti noci
Dan Simmons
Prvých pár desiatok strán z postcaucescovho porevolučného Rumunska je skvelých. Na to, aby čitateľovi tuhla krv v žilách netreba ani nadprirodzenú výpomoc, postačuje desivá realita postupne odkrývaných hrôz čerstvo padnutého komunistického režimu a diktatúry. Je to originálne a neotrelé, bohužiaľ všetka táto atmosféra ide do hája v momente ako sa príbeh presunie do Ameriky a k pomerne otravnej a nezaujímavej hlavnej hrdinke. Kniha tým okamžite stráca svoje čaro a padá do priemeru z ktorého sa viac nevyhrabe. A nezachráni to už ani sám veľký Vlad Narážač.
Začínam v Simmonsových dielach (Drood, Krutá hra a teraz i Děti noci) rozpoznávať nepríjemný vzorec – výborne rozbehnuté začiatky a následný prepad v kvalite už po pár úvodných kapitolách, pri väčšine jeho kníh ešte umocnený autorovou grafomániou. Akoby ten báječný námet s ktorým prišiel nevedel viac rozpracovať, no zároveň si uvedomoval, že je príliš dobrý na to, aby ho nechal len tak ležať ladom.
Návrat malého velkého muže
Thomas Berger
Berger si týmto pokračovaním svojho kultového románu našťastie neutrhol žiadnu hanbu, ako sa ľahko mohlo stať. No kvalít prvej knihy, žiaľ, nedosiahol. Ani som to však neočakával – latka bola predsa len nastavená príliš vysoko. Môj základný problém s Návratom veľkého malého muža je, že Crabbove životné peripetie v ňom proste už nie sú tak zaujímavé. Viaceré kapitoly by som úplne oželel (celá epizóda z indiánskej školy, návšteva Custerovej vdovy) a aj v tých zvyšných to už nie je ono. Akosi chýba atmosféra. Kým Crabbov divošský život medzi indiánmi na divokom západe v čase, keď títo ešte voľne brázdili rozľahlé prérie plné bizónov jej mal v predchádzajúcej časti na rozdávanie, posun príbehu do civilizácie po zatlačení indiánov a ich spôsobu života do rezervácií ju citeľne postráda. Najlepšie to vidieť práve na úvodných kapitolách, ktorým sa ešte darí evokovať atmosféru prvého dielu, no smrť Divokého Billa Hickoka akoby bola zároveň i smrťou legendy Divokého západu v širšom kontexte. S Hickokom odchádza i čaro (bezpochyby idealizovaného, no čitateľsky vďačného) nespútaného života a prichádza síce civilizovanejší, no o to nudnejší, svet. Ak sa vám však prvá kniha páčila a chcete si vypočuť ďalšie neuveriteľné príhody Jacka Crabba rozhodne sa tohto pokračovania nestráňte.
Vodka a chróm
Viliam Klimáček
Veľmi dobré, no radšej by som si bol prečítal román len o alternatívnom vývoji novembra 89. Klimáčkova krvavá verzia je mrazivá a výborne napísaná. O to väčšia škoda, že občas neodolá pokušeniu devalvovať seriózny text svojím typickým humorom (stíhačky bombardujúce Bystricu, či zasadanie Veľkej kopy v Národnej kolibe, ktoré akoby sa sem dostali nedopatrením z Čenkovho humoristického románu Ty nie si náš, teba zožerieme). V realisticky podanom príbehu pôsobia tieto vsuvky značne nepatrične. Napriek tomu – ak vás slovenská literatúra zaujíma (obzvlášť tá kvalitná) tento román rozhodne neprehliadnite.
Druhá Nadace
Isaac Asimov
Nuž, nedokážem sa vyhnúť istej miere sklamania z ukončenia hlavnej trilógie. Budovanie postavy Mezka ako najväčšieho ohrozenia Nadácie, ktoré zabralo temer celú predchádzajúcu knihu, sa tu vyrieši, pre mňa dosť neuspokojivo, na prvých 80 stranách a potom nasleduje 150 strán slušne napísanej young adult, čo je fajn, ale od Asimova mám predsa len o dosť vyššie očakávania.
Protivný sníh
Antoni Morell
Čítať Morellovu knihu je ako brodiť sa vyše polmetrovým závejom snehu. Musíte síce prejsť len smiešnych 113 metrov, no každý jeden krok je boj. Trpíte, potíte sa, nikdy nezvládnete viac než pár krokov a následne si musíte odpočinúť celé hodiny, ba i dni. Nie raz vás počas cesty napadne, či vôbec stojí za to v tejto tortúre pokračovať a či sa na to radšej nevykašľať a nevrátiť sa späť vo vlastných stopách, skôr než budete už príliš ďaleko a vašu únikovú trasu nezaveje čerstvo napadnuvší sneh. Strácate sa v tej nekonečnej bielobe, orientačný zmysel vypovedá službu – už neviete kde je vpravo, vľavo, hore, či dolu. Kráčate stále vpred, no nerobíte tak preto, že by vás to bavilo. Je to len čistý inštinkt. Vaše nohy sa kladú jedna pred druhú úplne automaticky, bez vášho vedomého pričinenia. Ste v tranze, nevnímate nič, nechápete, viete len jedno – chcete aby to skončilo, a je jedno ako. A keď napriek tomu všetkému vytrváte a dôjdete až do cieľa nepocítite žiadne uspokojenie, nepríde katarzia, ani sa vám neodhalí hlbší zmysel toho všetkého, ktorý by aspoň spätne obhájil všetku tu námahu tej zdĺhavej cesty. Neosvieti vás poznanie, nedorazí pocit, že to stálo za to. Ste len zničený a unavený, príliš unavený aj na to, aby vás potešilo, že ste to zvládli, že to konečne máte za sebou. Viete len jedno – túto cestu, skrz všetok ten protivný sneh, si už nikdy nezopakujete.
Ak to všetko znie vašim ušiam ako ohromná zábava je toto kniha pre vás. V opačnom prípade však radšej siahnite po nejakej inej, zababušte sa s ňou v teple domova do deky a počkajte si kým príde odmäk.
Amsterdam
Ian McEwan
Ako krátka, čiernohumorná, poviedková anekdota by to bolo fajn. Ako 130 stranová novela to pôsobí hrozne vykonštruovane a nepravdepodobne. Obzvlášť ten absurdný, nerealistický záver, s absolútne nedostačujúco prekreslenou motiváciou ústredných postáv, na tak extrémny čin, aký majú v úmysle vykonať. Ďalší priemerný McEwan do zbierky...
Stroje ako ja
Ian McEwan
Neobjavné a neoriginálne. McEwan neprichádza s ničím, s čím neprišiel napríklad taký Asimov už pred dobrými osemdesiatimi rokmi. A po ňom desiatky až stovky ďalších, pričom mnohí lepšie a zaujímavejšie než práve McEwan. Stroje ako ja sú len taká priemerná, ľahko zabudnuteľná epizódka Black Mirror - neurazí, nenadchne, nezanechá žiadny trvalejší dojem.
Portnoyův komplex
Philip Roth
Na to, že Portnoyův komplex nie je primárne humoristický román, som sa bavil kráľovsky od prvej až po úplne poslednú vetu. Dokonca viac než pri všetkých tých údajne kultových humoristických románoch, ktorá sa mi zatiaľ dostali do rúk a pod oči (áno, pozerám napríklad na teba nevtipne otravný Šťastný Jim, i na vás 12 stoličiek s presne jedným dobrým vtipom na 320, inak bezbreho nudných, stranách). Roth vo svojej vrcholnej forme. Skvelá kniha, kongeniálny český preklad. Nájsť zábavnejšiu knihu o erotických mindrákoch jedného židáka sa vám nepodarí, ani ak vám pri tom bude pomáhať Woody Allen.
Stvorení pre beh
Christopher McDougall
Skutočne inšpiratívna kniha. Až tak, že dokonca ešte aj zápecník, lenivec a obdivovateľ bezpohybovej filozofie Nera Wolfea akým som ja, si skúsil po jej dočítaní zabehať. Výsledok na seba nenechal dlho čakať! Neubehli (no pun intended) ani dva dni a ja som mal členok veľkosti steroidmi dobre napichaného pomaranča. Ďalší zhruba mesiac trvalo kým som prestal chodiť ako veľmi zlý cosplayer Dr. Housea. Po tomto incidente som sa svoju úspešnú kariéru bežca rozhodol zavesiť definitívne na klinec. Veď ako sa hovorí - v najlepšom treba prestať.
Plameň
John Lutz
Fred Carver je pravdepodobne najnezaujímavejší detektív v histórii krimi literatúry. Za celú knihu som sa o ňom, okrem toho, že kríva, nedozvedel vlastne nič. Nemá charizmu, nemá vtip a, minimálne v tejto knihe, nemá ani len zaujímavý prípad. Svoj podiel viny na tom isto má aj bizarné rozhodnutie vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktoré z nejakého dôvodu rozbehlo túto sériu knihou, ktorá v origináli vyšla až ako štvrtá v poradí, takže sa tu odkazuje na udalosti z minulých dielov o ktorých nič nevieme. Namiesto toho, aby, logicky, začali prvou časťou, ktorá navyše získala aj literárne ocenenie udeľované detektívkam, takže je tam akási záruka kvality. A toto vydavateľské rozhodnutie je asi najzaujímavejšia a najväčšia záhada, ktorá sa s touto knihou (jedinou, ktorá u nás zo série s Fredom Carverom vyšla) spája...