Lessana komentáře u knih

Malý atlas liečivých rastlín je jedna z dvoch kníh, ktorú by človek určite ocenil a využil, keby sa zrazu ocitol "len" v prírode, mimo tzv. civilizácie. Tá druhá je atlas húb. A hoci to možno na prvý pohľad vyznie ako akési "knižné kacírstvo", keď sa to tak vezme, iných kníh by "tam" ani nebolo treba...

5 17.11.2016

Pekne spracovaná kniha pre záhradkárov, mesiac po mesiaci, vždy od zeleninovej záhradky, cez ovocný sad a okrasné kroviny, stromy, kvety, až po izbové rastlinstvo. Ešte tak "zostrihať" ju o tie večné "rady" týkajúce sa hnojenia a bolo by to perfektné...

7 17.11.2016

Moja druhá kniha od Christie (po 10 malých černoškoch), no a treba povedať, že sa mi čítala lepšie. Hoci postáv bolo spočiatku mnoho a ťažšie sa v nich dalo orientovať.
Hercule Poirot (pre mňa navždy spojený s výzorom Davida Sucheta) je nesmierne charizmatická postava a jeho postupy sú inšpiratívne. Ani tuto nesklamal, hoci vrahov som šípila zarovno s ním :).

8 17.11.2016

Kniha sa mi čítala dobre, príbeh je zaujímavý, postavy vykreslené úplne vierohodne. Najviac ma oslovili Mellorsove úvahy a slová, nielen tie o sexualite, hoci i tu mal v mnohom jasno, ale najmä o zbytočnosti priemyslu, o otroctve ľudí, o návrate k obyčajnému radostnému žitiu, o ľuďoch a peniazoch ako mamone, ktorý z ľudí robí len stroje na ich zarábanie a pre ktorý prestávajú byť citlivými, duchovnými, ale i zmyselnými bytosťami.
Keď sa dnes človek vnímavými očami poobzerá okolo, nemôže sa ubrániť myšlienke, aký predvídavý, v tomto prípade žiaľ, Lawrence bol!

14 15.11.2016

Krása, tá ľubozvučnosť jazyka nášho! A to Jesenského presné poznanie malosti i veľkosti človeka je neprekonateľné! Rovnako ako nazvanie vecí pravými menami. Žiadne šumy, lež číre rozumenie veciam. To sa mi u neho veľmi ráta. Škoda niektorých slabších vypointovaní, no jednako to bolo radostné čítanie!

2 12.11.2016

Hoci je najlepšie ísť na huby s niekým, kto ich bezpečne a isto pozná, tento atlas je praktickou príručkou s obsiahlymi textami, obrázkami pri každej hube a neodmysliteľnými "vidličkami" chutnosti.

4 11.11.2016

Čosi od Agathy Christie som čítala ako dieťa, no neoslovilo ma to tak ako A. C. Doyle. Teraz som si povedala, že to skúsim opäť, predsa len som o čosi "väčšia", reku, možno objavím kvality tejto autorky, ktoré mi vtedy unikli.
Deset malých černoušků mi "osviežilo" včerajší večer, resp. 4 hodiny z neho. Darmo, od detektívky sa ťažko odtrhnúť, pokým neviete, kto je vrah (apropo, tuto som ho tušila od prvej tretiny knihy, hoci príbeh som dovčera nepoznala).
Zápletka je nápaditá, postavy vierohodné (občas mi však chýbal istý typ ich reakcií a replík), napätie a strašidelnosť je prítomné temer na každej stránke, ale...
Ale nemôžem si pomôcť - nedá mi to neporovnať Agathin štýl/prístup s tým Doylovým. A tu som prišla na zaujímavú vec. Christie popisuje v rámci tejto knihy z 95 % vraždy/zločiny (+ nejaké to psychologické pozadie motívov) a 5 % tvorí tzv. rozuzlenie. U Doyla je 5 % vražda/zločin a 95 % Holmesov postup pri objavovaní motívu vraha/zločinca. Zrejme preto mi je Doyle bližší. Tá Agathina krvilačnosť nenašla živnú pôdu v mojej citlivej duši.

9 11.11.2016

Na fejtóny Jana Nerudy (pôvodne som chcela napísať Jána Nerudu, ale k tej peknej češtine, ktorá z knihy vyviera, to ani po slovensky nepasuje) som sa tešila. Veľmi. Jednak kvôli fejtónu ako útvaru, ktorý som si zamilovala vďaka Karvašovi, jednak kvôli Nerudovi samotnému, s ktorým som sa takto literárne zoznámila.
Nuž... najviac "som si bahnila" vo fejtónoch v prvej časti knihy, z "Kytky z kvítí pražského". Tie boli priamo úchvatné! Ako detailne maľované obrazy tenkým štetcom so špicom, umne zvolenými farbami celého spektra. Obrazy, pri ktorých až zatajíte dych a ktoré rozochvejú srdce.
Usporiadanie fejtónov v tomto výbere však nie je veľmi šťastné. Latka je na začiatku príliš vysoko. Fejtóny v ďalších statiach pôsobia oproti tým prvým ako letmé skice tupou ceruzou...
Nehovoriac o kratučkých textoch (od súdobých literátov) za každým fejtónom, ktorých účel mi akosi unikol. Temer nikdy som nezachytila ich súvis s práve prečítaným postrehom Nerudu, čo, priznávam, je mea culpa. No výsledný pocit je tiež môj a ten je tak trochu sklamaním.

2 10.11.2016

Ani nepamätám, či som čítala knihu, ktorá by ma bola "vycucla" (rozumej vysala zo mňa energiu) viac ako Kafkov Zámek...

6 24.10.2016

Tak takto si predstavujem dokonalé texty a dokonalé (nielen letné) čítanie! Čo veta, to perla! Čo riadok, to výstižný postreh reality vôkol! A ten autorov rozhľad! Bravo!
Mnohokrát akoby mi autor čítal (a písal) priamo z duše. Nespočetne veľakrát som sa pri čítaní týchto nadčasových (až sa človeku nechce veriť, že rok vydania tejto knihy je 1986) fejtónov, humoresiek či poviedok nasmiala a úsmev mi nezišiel z tváre od prvého po posledný literárny skvost v tejto zbierke.
Až sa nechce veriť, že som (na tomto portáli) jediná, kto túto knihu prečítal! Kdejaké aktuálne, pardon za výraz, braky sa čítajú a kupujú vo veľkom, je im urobená obrovská reklama, vydávajú sa v obrovských nákladoch... a tuto, hľa, aké (naše, vlastné, domáce) poklady ostávajú nepovšimnuté!

2 24.08.2016

Trochu škoda toho neurčitého záveru, ktorý mňa osobne sklamal (preto o hviezdičku menej). Ale aj napriek tomu je Prázdny hrob nesmierne pútavým i inteligentne vtipným čítaním s veľkou dávkou napätia, mystiky a detektívnej noblesy.

3 14.07.2016

Pútavo napísaný príbeh, krásny epicko-lyrický štýl často dlhokánskych viet, popretkávaný tónmi príjemnej hudby, ktorý vytvorí chuť na "zmlsnutie" celého Hľadania strateného času.

5 14.07.2016

Pán Sartre, odpustite priame slová, no keď na človeka príde spleen, ocitne sa v depresii, má pocit, že celá (jeho) existencia nemá zmysel, vtedy je jeho bytostnou povinnosťou vstať z popola, nie fixovať negatívne dumky v texte, čo podporia zblúdilcov v presvedčení, že bludné kruhy blúdenia sú idylou žitia.

2 14.07.2016

Pred rokmi (nechcem napísať rokúcimi, hoci mi to tak pripadá) som bola neuveriteľne poctená, keď sa mi táto kniha, spolu s Vyřídit si účty, dostala do rúk. Čítať som ju ale začala až o dosť neskôr. Ktovie, ako by som ju vnímala predtým, najskôr nekriticky, ako dokonalú, ako "správny intelektuál", ktorý sa stretne s produktom Woodyho Allena. Ale teraz, žiaľ, musím skonštatovať, že to nie že nie je 100 % literárny či umelecký skvost, ako by som pred rokmi bez váhania povedala, dokonca je to kniha, ku ktorej sa nepotrebujem nikdy vrátiť.

3 14.07.2016

Je až neuveriteľné, ako je táto kniha z roku 1958 aktuálna dnes, po toľkých rokoch! Bolo by barbarstvom vymenúvať rad radom v nej spracované témy, ktoré sa týkajú dnešnej doby. Jesenský sa dotýka a vyjadruje skutočne ku množstvu "vecí". A to nielen povrchne, ale do hĺbky! Nie z pozície poučovateľa či mudráka, ale ako toho, kto háji tie najvyššie hodnoty - etiku, morálku, česť, spravodlivosť a lásku. A to všetko v kultivovanom a pútavom príbehu písanom čistým a ľubozvučným jazykom. A ten zmysel pre humor! Neopakovateľný a dokonalý! Takéto knihy treba vydávať a čítať!

9 06.07.2016

Pri čítaní tejto knihy zrodila sa mi v hlave úvaha: Aké to sú ľudia zvláštne tvory! Zo zvyku a sentimentu zostávajú (často vedome) v neúprimných a deštruktívnych vzťahoch plných (ne)vyslovených lží (ako hrdinovia tohto príbehu). Načo také samoúčelné martýrstvo? Potom si dajú náplasť v podobe (konkrétneho) rozmaru, aby ich ťaživé bremeno minulosti nepustilo ďalej a nedovolilo im opustiť vyjazdené koľaje... V každom prípade - kniha je pútavým čítaním v ladnom štýle na jeden-dva večery, no škoda, že autorka nechala v závere hrdinov točiť sa ďalej v kruhu...

3 05.07.2016

Zelenú kobylu som čítala prednedávnom druhýkrát. A treba povedať, že sa mi páčila viac po prečítaní druhom. Čo páčila, bolo to úplne kúzelné! :) Tempo je vyvážené, dynamický príbeh rodiny Haudouinovcov je svieži a pútavý, zatiaľ čo komentáre "hlavnej hrdinky" zelenej kobyly sú opisnejšieho charakteru, no nemenej vtipné. Táto Aymého knižka je radostným a humorným čítaním. Škoda len toho rýchlo odbytého záveru.

6 17.06.2016

Krásna, s ľahkosťou napísaná knižka na jeden večer, z ktorého sa razom stane večer pohodový. :) Koľkokrát sa človek i nahlas zasmeje, či priam rozosmeje, a úškrn nemizne z tváre temer počas celého čítania. Príbeh je prostý, no štýl, akým je napísaný, je nesmierne zručný, nenásilne v ňom zaznievajú pravdy skúseného človeka, ako i briskné dialógy, popisujúce vzťah medzi rodičmi a synom (komplikovaný, ako to už v živote občas býva), ako i medzi synom a "jeho ženami". :)
Nemám rada knihy s tzv. otvoreným koncom, no táto bola tak umne a šikovne v závere otvorená, až bola úplne dokončená. :))

3 15.06.2016

Aj keď som trošku "mladšieho dáta" ako táto kúzelná knižka, dostala sa počas "veľkých" (rozumej letných) prázdnin v detstve aj ku mne, a to prostredníctvom menšej knižnej "zásoby" u starých rodičov, ktorí ju kúpili svojim deťom, mojim rodičom.

7 14.06.2016

Nie som veľmi na poéziu. Nerada čítam o subjektívnych bôľoch, nešťastiach a pesimistických názoroch na svet autorov, ktorým nerozumiem...
Po Lasicovej zbierke som ale siahla, keďže jeho a Satinského tvorbu mám rada. Nesklamala ma. Zhudobnených básní v nej som poznala iba niekoľko (Do batôžka, Ach, to by boli vojny, Čerešne, V našej obci, Keď som išiel, Za dedinou, Bolo nás jedenásť), zrejme tie chronicky známe. Pri nich som sa nevyhla Filipovým melódiám, čo mi hrali v hlave.
Lasicove básne v tejto zbierke sa vyznačujú neprešpekulovanosťou formy, ako i metafor a vyjadrovacích prostriedkov, priamosťou a jednoznačnosťou, ako i tým, že po ich prečítaní vám neostane nijaký pocit. Ani radosť, ale ani ťažoba, či, nedajbože, depresia.

2 14.06.2016