Lessana
komentáře u knih
Denníky domorodcov
Miroslav Mišák
Veľmi zvláštna kniha... myslím pocitom, ktorý pri jej čítaní človek má. Úplne sa stotožníte s hlavným hrdinom, ste v lese a na čistinkách namiesto bytu/domu, stanete sa (konečne a opäť) súčasťou prírody. Ako prácu máte sadenie stromov, zvieratá vnímate ako bytosti, pre čo je vám proti srsti, že sú v rámci vášho jazyka (barbarsky) v kategórii tzv. neživotných podstatných mien. Prekvapením (príjemným) bolo pre mňa, že autor poňal vzťah (resp. jeho záver) hlavných hrdinov realisticky, že ho nezidealizoval, hoci to k tomu trochu lákalo. Na môj vkus je to však až príliš intímna autobiografická spoveď. Ale záverečná scéna bola perfektná, až mi zimomriavky naskakovali.
Život svorky a iné neobyčajné príbehy
Miroslav Mišák
Unikátny zjav, táto knižka. A vlastne aj autor. Alebo som len ja tak málo literárne rozhľadená, že som nečítala nič podobné. Krátke, no intenzívne zážitky človeka s prírodou, v lesoch, so zvieracími bytosťami, ktoré vníma s pokorou, láskou, všetkými zmyslami, ako partnerov, ako múdre a prastaré stvorenia Matky Zeme, ktorých sa nebojí (ani vlkov, jeleňov či medveďov), ale si ich ctí, plne ich rešpektuje a raduje sa z ich slobodného bytia.
K tomu úplne prirodzene patrí aj vyrozprávanie sa z bezohľadných skutkov iných ľudí a z nespokojnosti ohľadom úrovne ochrany prírody u nás.
Škoda, preškoda tej odfláknutej redakcie a korektúr, pôsobí to lacno, pričom knižka je to cenná, autor má čo povedať.
Fascikel S
Peter Karvaš
Na takom malom priestore (128 strán) vytvoriť taký intenzívny príbeh so silným posolstvom, s minimom postáv a v šate krásneho jazyka a plodných úvah, to vie len málokto. Darmo, Karvaš je jednička!
Oceňujem výborný námet - veľavážený doktor, onkológ, ktorý práve odišiel do dôchodku, sa konečne môže venovať listom ľudí, čo sa svojpomocne snažili nájsť liek na rakovinu. Dotyčné listy sa len zakladali do fascikla S (spasiteľov), múdri MUDr-i sa nad nimi len pousmiali a šlo sa ďalej... bezvýsledne. Návštevy konkrétnych ľudí, výsledky ich nápaditého úsilia zrodeného z lásky k blížnemu, profesorove úvahy, jeho vnútorná premena a vzťah s dcérou sú grom tejto útlej, no veľavravnej knihy, ktorá ma veľmi milo prekvapila. Ďakujem, maestro!
Vaše odvážne nové Ja
Cory Allen
Opäť jedna z tzv. motivačných kníh, ktorá stojí za to. Názov síce vôbec nie je (aspoň teda podľa mňa) atraktívny, skôr naopak, obsah však milo prekvapil. Ide o zrozumiteľne a priamo formulované užitočné princípy, ktoré sa oplatí v živote nielen poznať, ale aj dennodenne aplikovať. Chválim aj dobré členenie knihy, ako aj autora, že vždy zdôraznil silu intuície ako nášho kompasu.
Čo sa varí v Kremli: (Ako vybudovať impérium nožom, naberačkou, vidličkou)
Witold Szabłowski
S Witoldom som už mala tú česť. Knihou Ako nakŕmiť diktátora ma navnadil na ďalšiu, no a vybrala som si Čo sa varí v Kremli, aby som nadviazala na tematiku kuchyne.
Oceňujem tento nápad (a následný výskum, cestovanie, rozhovory...) pretavený už do dvoch autorových kníh - priblížiť významné historické míľniky tej-ktorej krajiny prostredníctvom jedla, resp. rozprávania kuchárov súdobých dejateľov. Tuto od Mikuláša II., hladomoru na Ukrajine (výpovede babiek, ktoré ho zažili na vlastnej koži, sú neskutočne silné), pokračujúc príbehom Stalinovho kuchára a jeho ženy, obliehaním Leningradu, kuchyňou druhej svetovej vojny cez hostinu na Jalte, Gagarinove krmy, kulinárske hody v Kremli, zážitky z vojny v Afganistane, silné dojmy z rozprávaní kuchárok v Černobyli až po poslednú večeru ZSSR, Putinovu kuchyňu a na záver gurmánske pochúťky Krymských Tatárov.
Každá kapitola (nazvaná výstižne "Tanier") je rozprávaním o rodine kuchára i toho, pre koho varil. A na konci každej sú vybrané tie najlepšie podávané recepty.
Odmysliac jednoznačný politický postoj autora, človek sa od rozprávačov priamo i medzi riadkami dozvie veľa zaujímavého - nielen o sýtych či hladných ruských bruchách. Všetko v pútavom, vlastne reportážnom románe rozprávanom ľudsky, citlivo, so zdravým sedliackym rozumom, vtipne, dojímavo i napínavo.
Okolo sveta 8: Bočnými trasami stále peknej planéty
Martin Navrátil
Ďalší cestopis z pera Martina Navrátila a trochu aj jeho snúbenice. To bolo celkom sympatické, že dal sem-tam priestor aj jej, aby sme tie-ktoré krajiny videli aj očami ženy. Opäť sme navštívili netradičné destinácie: Bangladéš, Afganistan, Tichomorie, Sýriu, Guineu-Bissau i Mongolsko, teda všetko krajiny, ktoré naživo určite neuvidím. O to viac ma potešilo, že som si o nich mohla takto počítať od niekoho, kto ich má neraz prelezené. Texty sú vždy okorenené vtipom, praktickými cestovateľskými tipmi a trochou nadhľadu, ako sme u autora zvyknutí.
Sedm archandělů
Emil Páleš
Ide vlastne o skrátenú (dosť razantne: z vyše 1000 strán na 144) Angelológiu dejín 1. Sedem archanjelov má zrejme nalákať a pôsobiť ako úvod do rozsiahleho cyklu, teda zoznámiť s autorovou tézou, že všetko sa deje v pravidelných rytmoch (či v prírode, či vo vývine ľudstva na celej našej planéte). Autor vychádza z poznatkov svojich starovekých a stredovekých kolegov bádateľov, ktorí si túto pravidelnosť či opakovanie cyklov všimli takisto. Mne celkom nesedí ten vedátorský opar nad tým celým a s tým súvisiace štatistiky, grafy a podobne. Rovnako ako autorovo vybavovanie si účtov so súčasnou vedou, školstvom atď.
Idúcky ta a spiatky
Peter Karvaš
Najlepší cestopis, aký som kedy čítala! Bez debaty. A zároveň najzvláštnejší. Karvaš je skvelý, to viem už dávno. Tuto to len potvrdil. Jeho siahodlhé a štylisticky vyšperkované súvetia s dokonalým vtipom a pointou sú jednoducho lahodné. Jeho zážitky z ciest sú zrkadlom doby (povojnové roky) i láskavou satirou (to je presne ono!) (ne)miestnych persón a zriadení. Zároveň ma fascinovalo, ako hravo dokázal vzbudiť až doslova emócie sálajúce z opisovaných miest, normálne som cítila tie vône, videla a počula to, čo autor, pričom som ich v skutočnosti navštívila iba zopár. Úplne gurmánsky literárny zážitok!
Jedinú výhradu mám len k lajdáckej práci redaktora/korektora v jednom - za to ale pán Karvaš, pochopiteľne, nemôže. Tento text by si ale určite zaslúžil nové vydanie.
Intímne dialógy
Peter Karvaš
Karvaša mám rada, ale pri čítaní týchto minidrám ma nezaujal až tak ako pri Humoreskách. Do prvej tretiny som si dokonca myslela, že knihu odložím nedočítanú..., čo sa mi ešte nestalo. Prvé dialógy boli určite odvážne v dobe publikovania (kritika fungovania štátu, byrokracie...). A dá sa nad nimi pozastaviť i dnes (nič sa, apropo, nezmenilo). No repetitívne zápletky i pointy, hoci príbehov umiestnených do trochu iného prostredia, dosť unavia. Zhruba od tej tretiny to začne byť pestrejšie a ku koncu je to už výborné. Škoda však tej nevyváženosti. Ale verím, že ako rozhlasové či divadelné inscenácie to mohlo byť celé úderné podobne ako záverečné dialógy.
V tomto vydaní ma však doslova iritovali preklepy a chyby v texte. Taká hanba!
A ešte... ten názov je trochu, dľa mňa, nevýstižný. Intímne dialógy - to si človek predstaví rozhovory medzi mužom a ženou. Tuto sú však rozhovory medzi mužmi (!), len jeden je medzi ženou a mužom a jeden medzi dvomi ženami. Výstižnejší názov je Chúlostivé dialógy (ako kniha aj vyšla v jednom vydaní) alebo možno... Ošemetné dialógy.
Patagónia
Dušan Mitana
Rozhodli sme sa s manželom, že ideme večer do kina, nášho domáceho, obývačkového. Čosi však ešte potreboval dokončiť, no a ja som sa motala okolo našej knižnice a oči mi padli na Patagóniu. Vytiahla som ju razom z police, začítala som sa... a nakoniec bol z filmového večera večer knižný. Čítali sme si a nahlas sa smiali. Bola to paráda!
Vôbec som si nepamätala, o čom to bolo, hoci pred rokmi som to čítala. U Mitanu je to asi tak, že dej vám po krátkom čase vyšumí, nie je vlastne dôležitý, ale ten štýl a zmysel pre humor sú nezabudnuteľné. A práve tieto dva aspekty sú magnetom, ktorý ma vždy spoľahlivo pritiahne k jeho knihám.
Horieť intenzívne
Tomáš Gabzdil Libertíny
Celkom zaujímavé eseje o živote, zo života autora (neodpísanie babke na list je intenzívne, pútavé sú i zážitky z USA a Tatier) i včiel. Páčilo sa mi, ako nenásilne do textu vždy vplietol fakty o včelách. Vidieť, že včeličky má rád, to je krása (hoci som iba "medožrút", čo-to už o nich viem a mám ich vo veľkej úcte). Veď preto vlastne aj v tvorbe spolupracujú. Je to zvláštne umenie, takáto kooperácia. S mnohými úvahami autora sa stotožňujem (o absurdnosti zoo, príšerných betónových plotoch, nenormálnosti teoretizovania o umení či postavenia sa čelom k Mone Lise, ale chrbtom (ako stádo) k obdobnému veľdielu a pod.), bola to pre mňa teda príjemná jednohubka. Akurát ma trochu rušili tie večné odkazy na kdekoho a kdečo (populárne a známe). Myslím, že autor by si plne vystačil aj sám.
Afganci: Tri príbehy z jednej krajiny
Åsne Seierstad
No fíha! Tomu sa hovorí kumšt, priatelia! Z reportáží, z knižných zdrojov, ale najmä z rozhovorov urobiť takúto skvelú, napínavú, faktmi nabitú a vlastne na skutočných príbehoch založenú beletriu, kde prežívate príbehy všetkých postáv na pozadí histórie jednej krajiny, to naozaj klobúk dole pred autorkou. O Afganistane človek v našich končinách veľa nevie. No kto má záujem to (mimovoľne) napraviť, prečítať si pritom strhujúce príbehy (tam) žijúcich ľudí a zároveň nakuknúť pod pokrievku Talibanu či afganských domácností, ten si určite literárne pochutí. Odporúčam.
Napospas
Kiran Millwood Hargrave
Neskutočne silný zážitok! Krásne napísané - citlivo, pútavo, múdro. Až mi spadla brada, priznávam, keď som sa (až po dočítaní) dozvedela, že autorka má 34 rokov! Taká zrelosť v takom mladom veku..., to sa tak často nevidí. Snímam svoj pomyselný klobúk a veľmi rada sa poobzerám po ďalších tituloch autorky. Ešte dlho bude vo mne doznievať príbeh Maren a Ursuly, sila a statočnosť Kirsten a Diiny, absurdnosť obvinení tzv. čarodejníc, komisárova a lensmannova odpornosť, zrada a zloba miestnych žien, neľahké prírodné prostredie Vardo a, samozrejme, dve záverečné vyvrcholenia...
Bola to pre mňa druhá kniha, na konci ktorej som plakala a slzy ako hrachy mi stekali po tvári... Veľmi silný emotívny zážitok!
Tátou každý den
Ryan Holiday
Určite výborný nápad, ako každý deň pripomenúť rodičom, nielen otcom, čo je v skutočnosti pri výchove ratolestí dôležité. Je totiž často ľahké na to zabudnúť, najmä pri únave, množstve povinností, každodenných starostí, kariére, zaužívaných zvykoch a podobne. Miestami mi prekážali populistické príklady celebrít a ich rozhodnutí v súvislosti s ich deťmi, no ale... keď to na niekoho zaberie, prečo nie?
Vždy mi však pri takýchto knihách napadne - to naozaj potrebujeme pripomínať elementárne? Čo sa to s nami ako ľuďmi stalo (že to nevieme sami od seba)?
Na druhej strane, keď si spomeniem na výchovu mojich rodičov alebo starých rodičov, pri mnohých autorových radách som si povzdychla, že by im to pred rokmi prišlo veľmi vhod. A nám, ich deťom či vnúčatám tiež :).
Nová Atlantida a Eseje
Francis Bacon
Vytiahla som z domácej knižnice Bacona - ako dielo i autora, ktoré som ešte nečítala. Reku, dovzdelám sa.
No... nečítalo sa to zle. Nová Atlantída bola, áno, utopickou predstavou o dokonalej spoločnosti, ktorú prišelci stroskotanci obdivujú pre jej morálnu čistotu, bezúhonnosť, praktické a radostné fungovanie v spokojnosti, dostatku a mieri. Úvod bol pútavejší ako nekonečné opisy v závere. No a ktovie, ako by to pokračovalo, keby to autor dokončil.
S esejami som sa stotožnila trochu viac. Mnohé postrehy s autorom zdieľam a úplne chápem jeho potrebu napísať ich, zverejniť (možno) v snahe druhým osvetliť, ako to je, aby bol život (jednotlivca i v komunite) lepší.
Čriepky z malotriedky
Peter Ferko
Nečakajte nejakú veľkú literatúru, priatelia. Ide o jednoduchým štýlom písané dielko, ktoré má, bezpochyby, najväčší význam pre autora samotného a zrejme ešte pre pár (menovaných!) žiakov a kolegov. Pán Ferko chcel pár milých zážitkov zo svojich učiteľských začiatkov zvečniť v útlej knižočke, nechal ju nádherne ilustrovať (to skutočne klobúk dolu), ušetril na redakcii, korektúrach i sadzbe a urobil si to sám, ako najlepšie vedel. Zážitky sú však milé, úprimné a autentické.
Obrana tajomstiev
Anton Hykisch
Myslím, že som ešte nečítala súbor takých rôznorodých poviedok. Rôznorodých nielen štýlom (naozaj, čo poviedka, to iný štýl), ale aj perspektívami. Oceňujem autorov krásny jazyk (teraz mám obdobie pôvodnej slovenskej literatúry, dávam si oddych od dobrých či horších prekladov a kochám sa pôvodinami) a tiež širokospektrálnosť tém, ktoré vždy nečakane vytiahne akoby z rukáva. Za veľké mínus ale považujem, že máloktorá z poviedok má uzavretý oblúk. Tie, ktoré končia otázkou po skvelej úvahe, sú výborné. Nútia človeka premýšľať a tvoriť. Ale tie bez pointy sú ako milovanie bez vyvrcholenia. A neverím, že to bol zámer. Skôr nezdar.
Staviteľ chrámu
Alfonz Lukačin
Bola som zvedavá na príbeh staviteľa Dómu sv. Alžbety - nielen ako rodená Košičanka, ale aj ako čitateľka. Autorovo meno mi je známe, dokonca som s jeho dcérou chodila na základnú školu, bola o pár tried vyššie, ale vďaka miestnej sláve otca sme o nej vedeli všetci na škole. No ale až teraz akosi prišiel v mojom "čitateľskom harmonograme" čas na Staviteľa chrámu.
Nemôžem si pomôcť, ale celý čas pri čítaní som mala pocit, že sa z toho dá vykresať omnoho viac. Stále som čakala, čo sa z toho vykľuje, kam to dôjde..., lebo tie vnútorné Štefanove pochody, svetsko-náboženské úvahy, pokušenia či hovory s diablom samy osebe nestačili na príbeh. Nemali tú silu ťahúňa. Dobové reálie a osobnosti mesta zas, zdá sa mi, zaujmú asi len tých, ktorí majú nejaký vzťah ku Košiciam. Kniha však nemá nijakú dejovú linku... trochu sa dozvieme o rodinnom zázemí staviteľa, o jeho práci, trochu o intrigách medzi vedením mesta, v druhej časti o ochrane mesta Košice pred vpádom vojsk "zaručených" nástupcov na trón. Ale všetko je to pozliepané akýmsi nefunkčným lepom. A ak vrcholom knihy malo byť päťsekundové fyzické spojenie Štefana a Anny, tak... sa mi to zdá žalostne málo.
A tie úvody kapitol tam boli tiež ako päsť na oko. Vždy tam bol dátum, kedy sa konkrétne udalosti "deja" odohrávajú, a zrazu, bez súvisu s Košicami krátky vstup o narodení a živote nejakého človeka, ktorého potom vyhlásili za svätého. Akoby len preto, že sa narodili v deň, o ktorom sa píše, nimi autor musel zaplniť riadky, aby mal čím...
Pre mňa sklamanie.
Rozhanovce
Imrich Jelč
Sporadicky mám chuť na monografiu nejakej obce. Najčastejšie, samozrejme, o takej obci, ktorá mi niečo hovorí, je mi niečím blízka a podobne. Rozhanovce sú chronicky známe z dejepisu, no môj dôvod prečítať si túto knižočku sa netýkal bitky pri Rozhanovciach. Zaujímalo ma to preto, lebo cez túto obec sme pred rokmi chodievali, dokonca nám tam bývajú aj známi... Tak som sa o nej chcela dozvedieť niečo viac. Ale... veľa som sa nedozvedela. Chcelo to nejaké spomienky a prerozprávania pamätníkov, priamu reč, život! A menej dojmov a domnienok. Nebol to zámer, ale pôsobilo to ako suché výpisky z kroník, a tie nie sú veľmi pútavé, človek na ne vzápätí po prečítaní zabudne. Aj tá grafická úprava je skôr ako pre dajakú rozprávkovú knižku než monografiu obce. No a o jednoduchom štýle textu, krkolomných vetách a lajdáckej práci korektora radšej pomlčím. Škoda, zámer to bol dobrý.
Jemné umenie mať veci v p**i
Mark Manson
Knihu som dostala do daru, inak by som si ju na čítanie nevybrala. Skôr však vypovedá o darcovi než o mne... tak už to býva.
Súhlasím s kolegami, že tých vulgarizmov mohlo byť menej, autor mal však asi pocit, že sa tým pozalieča súčasnej generácii a získa si množstvo čitateľov (a slušný zárobok, pravdaže). Tiež mi to pripadalo ako zozbierané z kdejakých iných tzv. svojpomocných či motivačných knižiek a zabalené do... vulgárnejšieho, pardon modernejšieho hávu.
No nič, knihu posúvam ďalej, keďže sa k nej určite nepotrebujem vrátiť.
