Lessana komentáře u knih
Nebyť ČV, tak sa k tejto knihe vôbec nedostanem.
Osobu Rimbauda som nikdy nijako zvlášť neobdivovala. No a tento text o jeho živote mi ho vzdialil ešte viac. Normálny človek predsa nemôže chcieť "žiť čo najzhýralejšie", "zbavený morálky" pobodať len tak z roztopaše priateľov, trápiť všetkých naokolo a tváriť sa, že tým "čosi" veľkého hľadá. Ono ani nečudo, že si v takom mladom veku zničil telo a skonal, keď sa počas života vyžíval v temnote... Pre tieto odpudzujúce aspekty sa mi kniha nečítala dobre a nemôžem jej dať viac ako dve hviezdičky.
Na Hrabalove knižky pozerám na našej poličke už roky. Nejako som sa ale nikdy spontánne nevychytila a nezobrala som si ich. Až teraz, do ČV sa mi Ostře sledované vlaky hodili, tak som sa odhodlala. Film som videla raz a aj to pomerne dávno, takže to pre mňa bola vlastne príbehová novinka. Priznávam, že párkrát som pri čítaní mala sto chutí knihu odložiť neprečítanú. Potom ma ale autor zase namotal nejakým pekným obrazom, úvahou, spomienkou, melancholickou poetikou, a tak som vytrvala. Ale keby to bola kniha objemnejšia, asi to vzdám, priatelia. Príliš veľa smútku a bolesti je v nej... neurobila mi ktovieaký pocit.
Rest z dávnych čias odškrtnutý z pomyselného zoznamu a ďalšia kniha pridaná do tohtoročnej ČV. Inak by som sa na prečítanie tejto zbierky neodhodlala. Nikdy ma nelákala poézia, teda... nie v tom klasickom význame = verše, obrazy zo slov, rýmy a podobne. Poéziu vnímam radšej v prírode, stvorení, zázraku vôkol. Tou sa rada nechávam unášať.
Baudelaire a jeho Kvety zla ma odrádzali už len pre ten názov. Je mi proti srsti. A po prečítaní, z ktorého ide zlý pocit, môžem akurát konštatovať, že tak skoro sa na žiadnu poéziu nevrhnem.
Ocením však preklad, to áno. Previesť čosi také ako básne do diametrálne odlišného jazyka, to chce majstra poeta. Pred tým klobúk dole.
Opäť skvelé! Dych berúce opisy vývoja medicíny rozdelené do troch častí: Zreparovaní, Obličkári, Transplantanti. S dôrazom na dôležitosť človeka = pacienta, ktorý má vždy konkrétne meno, životný príbeh a napokon aj osud, pravdaže. Je to veľmi silné čítanie o dobách, keď sa lekári pokúšali z vlastnej vôle, vidiac utrpenie chorých, vymyslieť nové, funkčné a bezpečné metódy pomoci, koľkokrát na neprebádanom území s obrovskými rizikami... A predsa! Nebyť toho, nepostúpilo by sa ďalej. Či už v chirurgii, alebo priamo transplantácii srdcových chlopní, obličiek, srdca alebo pečene.
Niekedy človeka až mrazí z tých kľukatých ciest lekárskej vedy, z tých náročných a bolestivých zážitkov pacientov. Ale je to výnimočné čítanie - príbehy sú spracované temer až beletristicky, s priamou rečou, s úvahami hlavných hrdinov, doplnené o historické podrobnosti.
Veľmi sa mi ráta pokora, s ktorou lekári tých čias (1937 - 1968) pristupovali k svojmu povolaniu. Dovolím si na jej ilustráciu uviesť jeden citát z knihy:
"Zázraky v medicíne? Nepoznám nijaké. Aj najväčšie zázraky, ktoré sme - ako sa nazdávame - vykonali, sú smiešnym príštipkárením. Sú iba nefalšované zázraky prírody." Paul Lester Gronstein, Praha, 1937
Na záver musím ešte pochváliť preklad. Krásny, čistý, ľubozvučný, plný nádherných archaických vyjadrení. Dokonalá práca!
Lákadlom na knihu sú očividne mená autorov. Ale až prekvapivo to bolo aj k veci. Pardon za sarkazmus, ale nie vždy sú takéto "návody na život" naozaj užitočné pre usilovných hľadačov. Skôr naopak (žiaľ). Takže som sa potešila, že opäť vyšlo niečo, čo môže ľuďom pomôcť, pokiaľ to všetko už nevedia sami od seba - čo by bolo ideálne.
Hoci je mi 10 bodov, ktoré autor opisuje, známych a denne ich uplatňujem v praxi, myslím, že kniha je napísaná natoľko polopatisticky, výstižne a nekomplikovane + je doložená zrozumiteľnými príkladmi zo života, že môže osloviť tých, ktorí sa s týmito konceptmi stretnú prvý raz. Autor mal dobrý úmysel, zvolil vhodnú formu a verím, že sa jeho dielo neminie účinku. Naozaj, keby sa všetci ľudia riadili týmito 10-timi odporúčaniami, svet by bol nádherný.
O autorovi som do prečítania tejto knihy nepočula. Bezpochyby je však "známou firmou" aj v Anglicku, aj v USA. Tento jeho knižný počin presne spĺňa to, čo sľubuje názov a čo od knihy čaká čitateľ. Autor nás veľmi zrozumiteľne, precízne, vtipne a dokladajúc to vlastnými rétorickými skúsenosťami a víťazstvami v debatách prevádza komunikačnými zručnosťami, ktoré za svoju dlhoročnú prax nadobudol. Kniha má skvelú štruktúru, obsah i prístupnú formu a ten, kto chce zabodovať svojimi prejavmi, je určite na správnej adrese.
Človek sa pýta, či tá Rowlingová nie je náhodou platená od strany... Pričom, jeden by si myslel, že už len jej meno (alebo nefunkčný pseudonym) na knihe zaručuje skvelý predaj (a pre ňu skvelý zárobok). No nič... ako zarytý fanúšik som sa na knihu tešila a prečítala ju napriek obrovskému množstvu strán za pár dní. Čo svedčí o pútavom štýle a mojej zvedavosti, ako to dopadne (s príbehom i s dvoma hlavnými hrdinami). Nejde síce o literatúru, ktorá by človeka kdesi posunula, ale cení sa, že autorka do svojich detektívok vždy zakomponuje aj dôležité a aktuálne témy (náročnosť výchovy, pošramotených jedincov, zneužitie internetu atď.). Škoda len, že vzťah medzi Robin a Cormoranom je vykreslený naozaj ako zo ZŠ. Chápem, že je to schválne, aby sme čítali ďalej a držali im palce, no človek by sa potešil aj vtedy (a možno oveľa viac), keby boli ukázaní ako fungujúci a milujúci sa pár s nadšením a zápalom pre rovnakú prácu. Ale nič to, autorka zvolila tento prístup, tak čo my tu namudrujeme, nie? Tak či tak budeme čítať aj ďalší diel :).
Každému, kto užíva nejaké "pochutiny" (= tzv. lieky) z dielne farmaceutického priemyslu, túto knihu odporúčam. Otvorí oči. (Kdesi som čítala, že 95 % "liekov" je výrobkami, ktoré nepomáhajú, neliečia, len udržiavajú človeka v žiadanom chorom stave, a len tých zvyšných 5 % je naozaj potrebných a účinných...)
Autor si dal tú mravčiu robotu a investigatívne sa vrhol na jedného z takýchto výrobcov, ktorý priamo (bez mihnutia oka, z čírej chamtivosti) spôsobil tzv. opioidovú krízu. Podujal sa na neľahkú úlohu zosumarizovať kvantum materiálov (či interných priamo z firmy, z prepisov súdnych pojednávaní, alebo z rozhovorov), nezatajiť nič, odhaliť dlho tajené, citovať priamych aktérov... Skutočne klobúk dolu pred tým, že sa mu z toho všetkého podarilo vytvoriť skoro až beletriu, mnohokrát s priamou rečou. Je to vlastne reportáž písaná ako príbeh, história jednej rodiny, ktorá pre peniaze a pod rúškom filantropie beztrestne a bezcitne trávila a trávi ľudí.
Ide o neskutočne pútavý a v konečnom dôsledku alarmujúci príbeh. Je to naozaj "výpravná literatúra faktu", ako sa píše v doslove. Keefemu sa bravúrne podarilo "rozpovedať ságu o troch generáciách jednej dynastie, ktorá zmenila svet, príbeh o ctižiadosti, filantropii, zločine a beztrestnosti, túžbe po moci, korupcii a chamtivosti".
Rada si občas prečítam cestopis. Tento ma zlákal svojou anotáciou (sľubujúcou cestopis trochu iný, ako býva zvykom) a tiež vydavateľstvom, samozrejme. Začnem plusmi. Veľmi sa mi páčilo, že som na mnohých autorom opisovaných miestach bola, preto som sa tam v mysli hneď opäť ocitla a cítila charakteristické vône, konkrétnu zem pod nohami, videla obrazy, prírodu, architektúru, ľudí... No hoci sme boli s autorom na rovnakých miestach, vnímali sme ich úplne odlišne. Čo je, pravdaže, úplne pochopiteľné.
Zaujali ma tiež pekné metafory a autorov zmysel pre humor. Toľko k plusom. Rušili ma ale odseky, pomerne rýchle preskakovanie z jedného zážitku na druhý. Mám radšej ucelený príbeh než takýto chaos. Ale to už je prejav autorovho (a aj môjho) vnímania a myslenia.
V konečnom dôsledku vo mne ako v čitateľovi ostal divný, smutný (nie nostalgický, nie melancholický), skôr ťaživý pocit, ktorý išiel z autora samotného, z knihy ako takej. A to veru nevyhľadávam. Neinšpirovalo ma to ani k cestovaniu na opísané miesta, ani k prečítaniu ďalšej autorovej knihy. Mám optimistickejší pohľad na život a takéto knihy ma ladia na nôtu, s ktorou nerezonujem.
Plné hodnotenie zrejme nedávam preto, lebo pred Storočím chirurgov som čítala Ríšu chirurgov (od toho istého autora) a tá bola jednoznačne na plný počet hviezd. Skladba kapitol je podobná aj tu, čo je výborné (história problému/choroby, návrhy na jeho riešenie/liečenie/operáciu, svetovo významný objav neznámeho lekára v maličkej nenápadnej komôrke a následne jeho často neľahké šírenie do sveta medicínskej praxe), ale príbehy v druhej časti (v Ríši chirurgov) boli detailnejšie, operácie dych berúcejšie a štýl mal autor predsa len vycibrenejší. Dvojka sa čítala ako beletria, bolo to kúzelné. Tuna je to skôr populárno-náučný text o medicíne, chirurgii a ich zákulisí. Nechcem tým nikoho odradiť, to v žiadnom prípade. Ide o vynikajúci text, kde sa človek o medicíne a jej pokrokoch mnoho dozvie v sympatickej forme. Iba, ak môžem odporúčať, začnite Storočím chirurgov, to vás pekne navnadí, a potom pokračujte Ríšou chirurgov - tá vás zaručene dostane :).
S autorom nie sme na rovnakej vlne. No povedzte, keď sa už trepete do Mexika cez pol sveta, vybrali by ste si ako denný program radšej cvičenie akrojogy s novými známymi alebo by ste si šli pozrieť pamiatky Mayov? Aj ja to druhé, to dá rozum. Cvičiť môžem aj doma. Ale autor uprednostnil akrojogu... Celé je to písané tak z rýchlika, že si ani nevychutnáte jednotlivé miesta. Možno ako stručný turistický sprievodca - to pripúšťam, že niekoho to asi osloví. Ale ako cestopis sa to veľmi nedá čítať. Alebo teda aspoň ja si to predstavujem inak. Nie že: spal som tam, autobusom som šiel tam, videl som toto, vstupné stálo toľko, zjedol som toto, spal som tam... a stále dookola. Akoby sa autor už nevedel ničím nadchnúť, toľko má toho nacestovaného. Na mňa to teda pôsobilo ako strohé denníkové zápisky, ktoré sa množstvom navštívených miest objemovo/stranovo zväčšili na knihu. Ale zastavenie sa, nadšenie zo skúmania nového, odovzdanie pocitu z prežitého... to sa, žiaľ, nekonalo.
Jeden by si myslel, že pri 16. časti série už autorke bude dochádzať dych aj nápady. Že to bude rovnaká pesnička stále dookola, resp. 16-ta verzia dajakej odrhovačky. Ale ono je to presne naopak, priatelia! Aspoň mne sa tak vidí, že s každým dielom tejto skvelej série je to pútavejšie, zaujímavejšie a idúce ešte viac do hĺbky (najmä človeka a vzťahov). Zrejme to má čo do činenia s autorkinými životnými skúsenosťami posledných rokov...
Už predchádzajúci diel bol výborný, ale tento ma oslovil ešte viac. Asi preto, že sme sa dozvedeli veľa o Gamacheovcoch (najmä o vzťahu Stephen a Armand, Armand a Daniel) a že celý čas boli hlavnými ťahúňmi príbehu. Zaujímavým prekvapením na konci bolo to dieťatko Annie a Jeana Guya - učinili zodpovedné rozhodnutie.
Tri borovice a ich milí obyvatelia sa tu tentoraz len mihli, ale nie ako nevyhnutný komparz, lež ako istota, domov, bezpečie, kde sa všetci radi vracajú. Aj ja.
Hoci sa venujem záhrade rok čo rok, pestujem ovocie i zeleninu, pliem, polievam, kosím, pričom sa nesnažím o dokonalosť, len o domáce vitamíny, hoci sa mi nesmierne ľúbi Čapkova čeština a vycibrený štýl jeho textu, hoci sa mi páči jeho zmysel pre humor a kresba jeho brata, nevraciam sa k tejto knihe opakovane. Potešila som sa raz a darovala som ju pre potechu druhým.
Moje prvé stretnutie s poviedkovou tvorbou Camusa. A hneď na úvod poviem, že o čosi viac ma oslovili jeho dlhšie prózy (Mor, Pád, Cudzinec), hoci štýl má skvelý aj v poviedkach a vykreslenie prostredia i postáv na výbornú. Rozumiem aj myšlienkovým pochodom postáv, ako aj ich citovým hnutiam. Sú to vlastne ponory do ľudského vnútra, uvažovanie nad dilemou, či ostať sám alebo aspoň s niekým, kto ma miluje (Cizoložnice), či poslúchnuť zákon, ktorý je mi proti srsti, alebo počúvnuť svedomie (Host), či zotrvať pokorený v práci za nízku mzdu, hoci som žiadal viac, no situácia to nedovolí (Němí), či veriť v silu dobra alebo zla (Odpadlík), či nájsť naplnenie v tvorbe alebo v rodinnom živote (Jonáš), či sa dá nájsť duševný pokoj/zmysel života v malej pomoci druhému (Rašící kámen). Všetko sú to témy, ktoré sú vlastne večné a týkajú sa každého z nás. Len mi vždy u existencialistu chýba to rozhodné áno pre dobro a svetlo...
Nápad to bol zaujímavý, to treba povedať. Ale vidí sa mi, že to nebolo celkom domyslené. Až na konci človek pochopí, o čom vlastne čítal - čo trochu uberá o pôžitok počas čítania samotného. Trochu sa v tom totiž dá stratiť, pôsobí to chaoticky. Fotky ma, priznávam, tiež nie vždy oslovili. Zdali sa mi veľmi ponuré a mix štýlov tomu tiež nepridal. Chýba im jednota vo vyjadrení. Po dočítaní, doprezeraní knihy mám pocit, že pani Katka bola výnimočnou osobou pre autorku, to bez debaty, to z toho cítiť, no autorka však onú výnimočnosť nevedela preniesť aj na čitateľov. Zrejme nechcela robiť knihu ešte osobnejšou, než je, to sa dá pochopiť. Ale takto je to polovičaté a zamýšľaný výsledok sa nedostavil, čo je škoda, lebo potenciál to malo.
Milé boli citáty/prepisy vyjadrení pani Katky v krásnom nárečí. Tie o pôvode človeka v opici nemajú chybu. Darmo, zdravý sedliacky rozum nepustí. Akosi potom človeka zamrzí, že naznačená revolta tejto múdrej panej spočívala len v odmietnutí ponúkaných peňazí a v chcení vyššej sumy za dom, z ktorého ju spolu s mamou nútili sa vysťahovať pre vznik vodnej nádrže na mieste, kde stála ich dedina.
Pri tejto knihe som mala veľmi podobné pocity ako pri čítaní Loukotkovej knihy Navzdory básnik spieva. Ako to raz výstižne vyjadrila moja kamarátka: "Loukotková áno, Villon nie." No a tuto to bolo: "Rolland áno, Michelangelo nie." Je mi to trochu ľúto, ale úplne sme sa minuli... Nádheru jeho diel, či už sôch, alebo malieb, nespochybňujem, samozrejme. Len ten spôsob života (trápenie tela až do vysilenia, prácou či hladom, pričom núdzou nikdy netrpel; nerozhodnosť, úteky z Florencie, tá večná podriadenosť pápežom, zrada priateľov zo strachu o život...) mi vôbec nie je blízky. Áno, bol to Umelec, skvelý a rozhľadený partner do rozhovoru, mal záujem o rodinu (pomáhal jej, koľko sa len dalo, hoci nikto mu nepovedal ani jedno ďakujem), dokázal rozoznať krásu ducha, ale... buď to Rolland poňal príliš tragicky, až sa to zle čítalo, alebo to naozaj bol neradostný život - aj napriek dokonalým dielam, ktoré tu po sebe zanechal.
Výborné čítanie pre všetkých, ktorí sa zamýšľajú nad tým, že Biblia opisuje skutočné udalosti, ktoré zažili skutoční ľudia. A keď znesiete, že autor má špecifický zmysel humor, nešetrí vo svojom literárnom krme iróniou, úškrnom, občas ani posmeškami, pochutnáte si. Je rozhľadený, sčítaný, dal si tú robotu, aby preskúmal všetky zdroje, ktoré sú k dispozícii, na overenie skutočností opísaných v Knihe kníh. Apropo, dokonca aj sám preložil jedno evanjelium do novodobého prekladu Biblie. Veľmi sympatické je, že si dokáže robiť žarty aj zo samého seba, rovnako ako dokáže byť v texte sám k sebe... nie krutý, ale kruto úprimný. Až má čitateľ pocit, že mu hovorí z duše. Erotické vsuvky sú príjemným osviežením, hoci, chápem, že v takomto type textu môžu niekoho pohoršiť, prípadne, že autor bude v ich očiach "poněkud" kacírsky. Ale... ja to beriem tak, že na to má ako autor licenciu. Ono to aj akosi sedelo k jeho štýlu, nepôsobí to rušivo. Určite chcem ešte vyzdvihnúť preklad - ten je vynikajúci! Človek ani nemá pocit, že číta preklad - ozaj, výborné! Prečo teda dávam "len" štyri hviezdičky? Akosi sa totiž nemôžem stotožniť s autorovou životnou depresiou, ktorú mnohokrát sám spomína a ktorou si vlastne, možno to ani sám nevie, zatarasuje vstup do onoho Kráľovstva...
Táto kniha vychádza v čase, keď je svet rozdelený na tých, ktorí fandia Ukrajine, a na tých, ktorí fandia Rusku. Jej autor čerpá nielen z rozhovorov s dejateľmi, o ktorých píše, ale aj z množstva knižných zdrojov, na ktoré v závere odkazuje. Štýl má vycibrený, to sa mu nedá uprieť, preto sa aj historické state čítajú veľmi dobre. Tie sú aj najpoučnejšie, povedala by som, hoci človeku je pri nich niekedy na zvracanie - darmo, politika je špinavá vec.
V linke dotýkajúcej sa súčasnosti už však, žiaľ, úplne chýba objektivita. Všetko je "podložené" už len autorovým ("pouhým") skonštatovaním, že jeden je zlý a druhý dobrý (naozaj je to také čiernobiele?). Od toho sa následne odvíja celé rozprávanie. Druhú stranu mince autor nevidí alebo, čo je horšie, nechce vidieť, lebo by mu narušila status quo...
No a zmysel nekonečných detailných opisov zo Zelenského televíznej a filmovej kariéry mi už ušiel úplne. Ak to mal byť opis výnimočnosti budúceho prezidenta Ukrajiny, zdá sa mi to žalostne málo. Naozaj si autor myslí, že kvality herca stačia na to, aby bol dotyčný (dobrým) prezidentom? Alebo tým chcel autor povedať, že dotyčný je hercom aj naďalej, len noty, pardon, scenár mu píše ktosi iný...?
Domnievam sa, že my, obyčajní ľudkovia, do toho aj tak detailne nevidíme (vrátane autora tejto knihy). Nepoznáme skutočné pozadie rozhodnutí jednej ani druhej strany. Svet sa ale mení a my sa, nepochybujem o tom, čoskoro dozvieme, ako to bolo a je naozaj.
Rollanda milujem pre jeho Jána Krištofa, Očarenú dušu a Colasa Breugnona. Beethovena pre jeho neskutočne silnú tvorbu. A po prečítaní tohto krátkeho životopisu aj pre obrovskú silu jeho ducha. Bol to obdivuhodný človek: stále pod tlakom chorôb tela a napokon hluchoty (straty zmyslu, ktorý bol preňho taký kľúčový), no napriek tomu sa nikdy nevzdal. Neprestal počúvať svoj vnútorný hlas, ktorý mu jednoznačne hovoril, že tu má ešte čosi vykonať, vytvoriť, odovzdať ďalším generáciám. A to, že v podstate všetky svoje hudobné diela skomponoval už ako hluchý, to je neuveriteľný doklad o dokonalosti človeka. A ak sa k tomu pridá rýdzi charakter, vnútorná sloboda a zastávanie tých najčistejších hodnôt, je veru pred čím sa skláňať. Stvoriteľ mu to ale nijako nezjednodušil, potrápil mu telo teda poriadne... ani lásky mu veľa nedoprial. No myslím, že Beethoven svoj osud a údel zvládol statočne a s gráciou jemu vlastnou.
Kniha môže byť povzbudením vo chvíli, keď sa nám zdá, že je nám ťažko. Občas nie je na škodu porovnať sa - stav, odhodlanie žiť i tvorivé výsledky.