LittleAndy komentáře u knih
Ďalší podarený román s detailným vykreslením psychiky postáv. Príbeh zachytáva život troch generácií žien jednej rodiny, pričom kľúčovou postavou je Hana. Autorka má cit pre štylistiku a vie opísať aj tie najbanálnejšie veci pútavo. A potom, keď prídu na rad seriózne témy, dokáže ich spracovať citlivo a ľudsky, a to bez toho, aby niečo zamlčala. Atmosféra je vynikajúco vykreslená v každom období, či už pri pomalom idylickom živote v malom meste alebo v koncentračnom tábore. Hovorí sa, že nejde o cieľ, a dôležitá je tá cesta k nemu. V tomto prípade sú však cieľ aj cesta rovnako hodnotné. V závere Hana vysloví múdrosť, z ktorej by sme všetci mali čerpať inšpiráciu.
Názov Tiché roky vo mne vzbudzuje dojem pokoja, mieru a nečinnosti. A do určitej miery by sa príbehy románu dali takto opísať, lebo v ňom nemajú veľký vplyv dejinné udalosti, hoci sú spomenuté. Za tichými rokmi sa však doslova skrýva bohatý osobný svet mnohých postáv. Každá si prechádza vlastnými problémami a má iné vyhliadky na svet.
Autorka s obdivuhodnou citlivosťou a porozumením opisuje cestu životom postáv. Darí sa jej to veľmi dobre, lebo aj obyčajné veci dokáže podať tak, aby boli pútavé. A naopak, náročné témy a situácie vie zaobaliť zase tak, aby boli stráviteľné, hoci stále bolestivé.
Kniha Tiché roky je generačný román, ktorý sa zaoberá vzťahmi a prežívaním postáv. Možno by sa dalo povedať, že je o ničom, ale zároveň o všetkom.
Román je právom zaradený do povinnej stredoškolskej literatúry, je aktuálny aj v dnešnej dobe. Je pravda, že dnes je už v spoločnosti povedomie o vojne lepšie, no v čase prvej svetovej vojny bolo značne skreslené. V románe sa to najlepšie prejaví, keď protagonista dostane dovolenku a vráti sa domov. Jeho okolie, ba ani jeho najbližší nemôžu pochopiť, čím si hlavný hrdina prešiel. A bolo by zbytočné im to vysvetľovať. Navyše by možno v procese rozprávania stratil samého seba...
Román pozostáva z opisov udalostí na západnom fronte, no nedrží sa striktne len zákopov a bojového poľa. Nasleduje protagonistu, nech sa pohne kamkoľvek, či už k spomínanej rodine alebo na ošetrovňu. Takto autor vytvára rozsiahlu mozaiku, prostredníctvom ktorej predkladá obraz života radového vojaka v dovtedy najväčšej vojne ľudstva. A mozaika je to ozaj pestrá. Od úsmevných príhod so spolubojovníkmi, cez melancholickú scenériu zdevastovanej krajiny a túžby po normálnom živote, až po beznádejnosť vyústenú do šialenstva počas dažďu bômb.
Okrem pôsobivej dokumentárnej zložky sú prítomné aj hlboké myšlienkové posolstvá, ktoré z románu robia skutočne hodnotné dielo. Ale aj napriek tomu, že tieto myšlienky dokázali tak dobre zarezonovať, zjavne sa nedostali k tým, ku ktorým mali, lebo aj po sto rokoch je aktuálny výrok – Na západe nič nové. Nadčasové dielo.
Len odporúčam čítať novšie vydanie. Toto z roku 1966 má archaický preklad.
Toto dielko ťažko nazvať knižkou. Je to skôr zošit. A to je v poriadku, čitateľ je tak pripravený, že toto nebude klasický príbeh od Kinga. Ide o novelu – jednohubku, ktorá sa dá pohodlne prečítať na jedno posedenie. Je doplnená peknými ilustráciami, no najvýraznejším znakom je forma. Novela je rozdelená na dvanásť kapitol podľa mesiacov v roku. Spočiatku som sa obával, že všetky mesiace sa budú niesť v duchu tých prvých, ktoré boli relatívne jednoduché a priamočiare. V polovici novely sa však veci začali komplikovať a Kingove rozprávačské schopnosti prejavovať. V závere boli kapitoly dlhšie a komplexnejšie. Bol som zvedavý, ako to celé dopadne, i keď veľké dejové zvraty či prekvapenia nemožno očakávať. Príbeh by sa dal rozpracovať aj do kratšieho románu, no myslím, že táto forma bola ideálna. Pre milovníkov vlkodlakov vyšiel hneď v nasledujúci rok Talizman. Ide teda o oddychové čítanie (i keď vzhľadom na tému ťažko veriť) s peknými obrázkami, kde prevažuje forma nad obsahom.
(SPOILER) Tento román nie je len hororovým príbehom. Je TO príbeh o priateľstve, láske, skazenosti a boja dobra proti zlu. Stephen King vybudoval na masívnom rozsahu (cez 1 000 strán) na prvý pohľad zložitú dejovú linku, resp. dejové linky, pretože sa v knihe prelínajú dve časové osy. Jedna sleduje príbeh skupinky 11-ročných detí v lete 1958. Druhá opisuje udalosti z roku 1985, ktorými si prešla tá istá skupinka, teraz už dospelých ľudí. Časové linky sa navzájom skvelo dopĺňajú a na kritických bodoch príbehu takmer splývajú. Okrem toho sú v príbehu časté exkurzy do ešte dávnejšej minulosti, no aj napriek tomu sa dá v príbehu ľahko orientovať. Spomínanú nepomernú skupinku tvorí šesť chlapcov a jedno dievča, ktorí sa pôsobením rôznych náhod skamarátia a musia čeliť neznámej hrozbe. King na tejto družine opäť dokázal svoje majstrovstvo vo vykresľovaní postáv (najmä detských) a ich vzťahov. Po poslednej stránke som mal pocit, ako keby som sa navždy lúčil s dlhoročnými priateľmi. Okrem budovania vzťahov však postavy prežívajú rôzne hrôzy. Mám pocit, že autor mal pred napísaním tohto románu pripravený zoznam príšer, ktorým sa vo svojich budúcich knihách chcel venovať, ale nechcelo sa mu čakať, a tak si povedal, že ich všetky naprace do jedného príbehu. A tak vzniklo pomenovanie TO. Pojem len ťažko definovateľný, predstavuje univerzálnu pravdu, ale na druhej strane subjektívny výklad. Príbeh osciluje medzi hrôzostrašnými udalosťami, ktoré spája malomesto Derry, a rozvíjaním medziľudských vzťahov. Nechýba strach, napätie, ale ani humor či dojemné momenty. Tempo rozprávania je dynamické a svieže, občas sa však stane, že sa rozprávač zasekne v príliš opisných situáciách. King pracoval aj s intratextualitou, v príbehu sa mihne hneď niekoľko postáv z autorových predchádzajúcich diel. Dej je aj vzhľadom na niekoľko dejových liniek bohatý a pútavý, no záver je pomerne antiklimatický. Dá sa nad tým však mávnuť rukou, lebo jadro knihy ho bohato vynahrádza. Okrem takých bežných strašidelných momentov je tu vyobrazených zopár skutočne znepokojivých scén, ktoré sa vryjú pod kožu. TO je nezabudnuteľný zážitok, skúsenosť, počas ktorej sa stanete ôsmym členom klubu a čelíte svojmu najväčšiemu strachu.
Román som prečítal už keď vyšiel prvýkrát v slovenčine, a to som nemohol mať ani 12 rokov. Zasiahol ma vtedy a zasiahol ma aj teraz. Na väčšinu scén som roky nepomyslel a keď som Cestu čítal teraz, automaticky mi nabiehali a čakal som, kedy sa objaví zase niečo, na čo si spomínam, napr. na pitie Coca-Coly, stret so starcom či nie tak úplne prázdna pivnica. To svedčí o sile tohto diela. Oceňujem aj minimalistický štýl v písaní, ktorý má presah do tematickej oblasti. Málo slov vyjadruje prázdnotu (materiálnu i duchovnú) zobrazovaného postapokalyptického sveta. Veď napokon, ani len hlavné postavy nemajú mená. Témy sú umocnené prostredníctvom týchto postáv, ktoré cez svoj psychologický filter prijímajú stav sveta a musia v ňom prežiť fyzicky i psychicky.
Minimalizmus v počte použitých slov mi prekážal iba v momentoch, keď sa dej hýbal príliš rýchlo. V jednej chvíli rozprávač hovoril o jednej veci a vzápätí už zase o niečom inom. A všetko to boli dôležité veci hodné zamyslenia, takže niekedy bolo potrebné čítať naozaj pomaly, aby som nepreskočil dôležité body. Okrem toho by sa dalo románu vyčítať, že vôbec neobjasňuje príčiny a okolnosti zániku civilizácie, a taktiež dosť vágny koniec. V kontexte diela však tieto veci nie sú dôležité, lebo predsa nejde o cieľ, ale o tú cestu.
Pre mňa jeden z najlepších románov od autora. Rozoberá množstvo tém, od banálnych až po existenciálne otázky. A všetko je to šikovne naservírované vďaka krásnemu príbehu, ktorý je vďaka retrospektíve ďalej členený na vnútornú a rámcovú časť. Vykreslenie postáv je autorova silná stránka, čo sa v Zelenej míli prejavilo mimoriadne. John Coffey (nepíše sa ako ten nápoj) je obzvlášť výnimočná postava, na ktorú len tak nezabudnem. Jednak pre to, aký bol po osobnostnej stránke, ale najmä pre svoje spojenie s vyššou silou. Ako čitateľ som mohol iba dumať, kto v skutočnosti táto postava bola a prečo dokázala, čo dokázala. Treba spomenúť aj ďalšie pozoruhodné postavy, či už z radu väzňov (Delacroix a pán Jingles, Wharton) alebo dozorcov (Surovec, Percy). V závere som nemohol ďalej čítať, lebo som cez slzy nevidel na písmená. Nosím v sebe kúsok Johna Coffeyho a želal by som si, aby to o sebe mohol povedať každý človek.
Zdravie, vzťahy, láska, väzenská problematika, trest smrti, morálne otázky, vyššia sila, život, smrť... to všetko je tu rozpracované ani nie na 350 stranách a funguje to dokonale.
Román vyniká netradičnou kompozíciou. Okrem úplného záveru pozostáva výhradne z monológu hlavnej postavy. Ide o súvislú reč bez akýchkoľvek ďalších členení na kapitoly. Preto bolo pre mňa problematické počas čítania rozhodnúť, kedy už skončiť. Románu to len prospelo, lebo som sa od neho nevedel odtrhnúť. Rozprávanie bolo pútavé a uveriteľné. King vytvoril postavy s pozoruhodnou psychologickou hĺbkou, predovšetkým samotnú Dolores. Jej rozprávanie ma úplne pohltilo, nevedel som sa dočkať, čo bude nasledovať. Ku knihe som sa rád vracal, poskytovala mi akési útočisko a pocit komfortu, hoci nepracovala s ľahkými témami. Jednoducho som vedel, že sa vraciam ku Dolores a jej rozprávaniu, ktoré mi pripadalo ako rozprávka na dobrú noc. A určite sa k nej ešte vrátim aj v budúcnosti, aby mi to všetko znova rozpovedala na jeden záťah pri poháriku či dvoch.
Temné leto sa na prvý pohľad javí ako napodobenina Kingovho IT. Postupným vývinom deja sa však čoraz viac vzďaľuje, a hoci knihy majú spoločné prieniky, Temné leto je plnohodnotným dielom, ktoré nemožno označiť len za meta román.
Autorovi sa podarilo navodiť kvalitnú hororovú atmosféru v malomeste. Rôzne formy strašenia fungovali individuálne i ako celok. Veľkým pozitívom je aj zasadenie deja do 60. rokov. Do hry tak vstúpil jeden z kľúčových faktorov – nostalgia. Tá je spojená s detstvom a nevinnými hrami a dobrodružstvami, na ktoré si každý rád zaspomína. Dôležitosť tejto témy zdôrazňuje aj samotný autor v predslove, ktorý bol na môj vkus trochu natiahnutý. Tiež nerozumiem úplne zbytočnému spoileru.
Autor teda pracuje s detstvom, ktoré by malo byť plné hier a bezstarostnosti, no udalosti v mestečku úplne pretransformujú jeho podobu. Z hier sa zrazu stávajú hry o prežitie. Postavy sú vykreslené veľmi dobre. Spočiatku som sa neorientoval v množstve mien, ale postupom času som si presne vedel predstaviť jednotlivých chlapcov.
Výhrady mám len k nedostatočnému vysvetleniu pôvodu zla a miestami príliš rozťahanému opisu, ktorý sa zbytočne vliekol.
Ako sám autor napísal, v románe sa usiloval o zachytenie toho pocitu, keď sme ako 11-roční vychádzali zo školy v posledný deň pred letnými prázdninami a pred sebou sme mali nekonečné dva mesiace nezabudnuteľných dobrodružstiev. V tomto diele však postavy zažili dobrodružstvá, na ktoré by radšej zabudli.
Keď sa náš životný priestor zúži na jeden ostrov a nemá nám kto vládnuť, musíme vládnuť sami. To si povedal nie jeden, ale hneď dvaja preživší po havárii lietadla. Zárukou napätia je, že všetko sú to deti, a dospelého medzi nimi niet. Deti dokážu byť až zarážajúco kruté, najmä ak sú dlhodobo vystavené extrémnym podmienkam. Nejde teda len o prvoplánové prežívanie na opustenom ostrove, ale román je alegóriou na spoločnosť a boj o moc, kde proti sebe stoja demokracia a totalita. Zobrazuje sa pomalý, ale o to znepokojujúcejší úpadok hodnôt a prepad do anarchie, spôsobený surovosťou prežívania, beznádeje, a v neposlednom rade osobnými ambíciami. Záver je mimoriadne znepokojivý a prišiel mi ako náhle strhnutie sa zo spánku v dôsledku budíka. Jasné, postavy sú typizované a schematické, ale to k alegorickému stvárneniu sveta patrí. Jediné negatívum je zastaraný jazyk a spôsob písania, keď sa v jednu chvíľu opisuje džungľa a v druhú sa už hovorí o niečom úplne inom bez akejkoľvek nadväznosti. A ešte ma prekvapilo, že v románe nevystupovali žiadne dievčatá. Môžem si len predstavovať, ako by sa ich prítomnosťou všetko zmenilo. Chlapci by o ne bojovali alebo by ich schladilo ženské slovo?
Svět podle Garpa je svojským pohľadom na život... i keď zase až taký originálny nie je. Garp ako postava je aj napriek svojej individualite v mnohých ohľadoch tuctová , ale to je zámer. Autor v postave dobre kombinuje unikátnosť jednotlivca so spoločenskými normami, náladami a celkovou situáciou v danej dobe.
Román sa nebral príliš vážne, najmä prvá kapitola o zrodení Garpa bola úsmevná. Silnou stránkou je štýl autorovho písania, ktorý aj pri opise rutinných udalostí dokáže baviť. Aspoň väčšinou... v niektorých pasážach som nedokázal nájsť nič podstatné, čo viedlo k nude. Tú však vždy čoskoro vystriedala ďalšia bizarná udalosť z Garpovho sveta. Pekným prídavkom sú aj texty v texte, teda Garpove poviedky, najmä Svět podle Bensenhavera. Aj napriek tomu by sa román dal skrátiť, a príliš by z neho neubudlo.
Vo všeobecnosti zábavné čítanie s nadčasovými témami, ktoré boli spracované pohľadom neobyčajne-obyčajného človeka, pri ktorom nechýbalo ani napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Osobitne vyzdvihujem autorov subtílny absurdný humor a istú úchylku v tom, že starostlivo opísal smrť takmer všetkých postáv.
Všetky tri dejové línie boli pútavé a dobre napísané. Nevedel som sa dočkať, ako budú pokračovať. Plusom je aj to, že pokrývajú dlhé časové obdobie. Prirodzene tak vzniká priestor pre veľkú dejovosť. Všetky zložky príbehu boli v rovnováhe a vhodne dávkované, či už išlo o osobné problémy, násilie alebo erotiku. Druhá polovica románu sa už skôr zameriava na samotnú mafiu a politiku, čo však nie je vôbec na škodu. Postavy sú komplexné, niektorým som fandil, inými som vyložene pohŕdal. Nikdy som však nevedel, čo sa bude diať ďalej, a to ma mimoriadne zaujímalo. Dielo je hodnotné aj z pohľadu vykreslenia doby, hoci o historickej presnosti nemožno hovoriť. Pútavé, čítavé (hoci drsné), plné zvratov, násilia, no i filozofie a psychológie, ktorá je zastúpená hneď v dvoch rovinách: v celospoločenskej (ako funguje mafia a ako koexistuje so zákonným svetom) a osobnej (aký vplyv má účasť na takýchto praktikách na jednotlivca).
Traja vyvolení majú oproti Pištoľníkovi jasnejšiu predstavu o svojej identite (možno okrem Detty a Odetty, hah). Pretavuje sa to do priamočiarejšieho a explicitnejšieho deja, ktorý nemá až takú silnú tendenciu k mystifikácii. Stále sa síce vynárajú nové a nové otázky, no postupne sa na niektoré začína aj odpovedať, čo uspokojivo sýti zvedavosť.
V knihe je množstvo napínavých situácií, počas ktorých som bol vo vytržení a nevedel som sa dočkať, ako dopadnú. Do takýchto vyhrotených momentov autor zasadil komplexné postavy. Každá s vlastnou identitou a osobnými motiváciami prispela k okamihom, ktoré boli pútavé, inteligentné, zmysluplné, a niekedy aj citlivé. Mnohé skvelé situácie pramenia z kultúrneho šoku, ktorý postavy zažívajú. Myslím tým predovšetkým Rolandov ponor do cudzieho sveta, ktorý je čitateľom dobre známy. Na druhej strane však tento fakt možno vnímať aj ako negatívum, keďže Roland zo svojho sveta odišiel trikrát, a vždy na to isté miesto, hoci do iného času. Možno by bolo pútavejšie, ak by navštívil aj iné svety, no viem si predstaviť, že by bolo omnoho problematickejšie všetko skĺbiť tak, aby to dávalo zmysel. Ono už prienik dvoch svetov je dostatočne komplexný na to, aby sa v tom zamotal nielen čitateľ, ale aj autor.
Traja vyvolení sú stále „len“ akýmsi úvodom k celej sérii, keďže zmyslom knihy je dať dokopy družinu, ktorá sa vyberie k tej bájnej veži. Dalo by sa to prirovnať ku skladaniu tímu na bankovú lúpež. Viem si predstaviť, že niekoho by to mohlo odradiť, no vzhľadom na rozsah celej série je pomalší rozjazd úplne v poriadku, najmä ak už aj ten rozjazd je napínavý a plný nečakaných situácií. Teším sa na samotnú „lúpež“.
A veža je stále bližšie...
Myšlienka nekontrolovateľného chudnutia vo mne okamžite vyvolala zvedavosť. Takýto nápad presne zapadá medzi ostatné, ktoré King písal pod pseudonymom. Koncept som si však lepšie vedel predstaviť v kratšom formáte, skôr v poviedke. Napriek tomu som bol milo prekvapený, aká pútavá kniha bola. Na väčšom formáte mal autor priestor lepšie rozviť myšlienkové pochody postáv a efektívnejšie dávkovať napätie. Pomenovanie kapitol číslom reprezentujúcim aktuálnu váhu protagonistu bol veľmi šikovný ťah, až som mal chuť pretočiť na posledné stránky a pozrieť sa, na akom nízkom čísle to skončí. Našťastie som odolal.
Napätie bolo dobre obohatené pocitmi bezmocnosti a viny. A ako čitateľ som ešte cítil znepokojujúcu empatiu k protagonistovi a predstavoval som si, čo by som asi robil ja v jeho situácii. Približne tri štvrtiny knihy boli ladené takto – psychologicky, meditatívne a investigatívne. V poslednej štvrtine tempo rázne zrýchlilo a premenilo sa na akčný triler. Našťastie aj táto časť fungovala, lebo sa neodohrávala priamo očami protagonistu, ale bola vyrozprávaná iba z druhej ruky, čím udržala aspoň čiastočné prepojenie so zvyškom knihy.
Za slabšiu stránku románu považujem postavy, s ktorými som sa nedokázal stotožniť. Protagonista bol obézny právnik. Jeho spôsob života a riešenie problémov mi boli cudzie. Rovnako aj mafián Ginelli, no bolo pútavé a mrazivé sledovať jeho konanie. Román by sa dal trochu skrátiť, čo by možno prospelo tempu, no aj tak si myslím, že nie je príliš dlhý, a končí sa tak akurát. Ibaže záver nepovažujem za uspokojivý. Mám pocit, že autor nevedel, ako román ukončiť, a tak nasilu pretlačil nejaký zvrat. Na druhú stranu to však korešponduje so zakončeniami ostatných románov od R. Bachmanna.
Kniha pozostáva z viacerých noviel a poviedok, no nazvať ju zbierkou nie je úplne šťastné. Všetky diela sú totiž prepojené a niektoré by bez existencie ďalších nefungovali, prípadne iba čiastočne.
Prvá novela je zo všetkých najlepšia. Ako je zvykom, King majstrovsky zvláda opis detských postáv, a dej sa navyše odohráva počas (spočiatku) bezstarostného leta v 60. rokoch. Rozbeh bol pomalší, niekedy sa zdalo, že udalosti k ničomu nevedú, no nebol to problém, lebo atmosféra bola vyobrazená bravúrne. Postupom času sa však dej začal zamotávať a ja som dychtivo čakal, čo bude nasledovať. Finále bolo zadosťučinením – vyvrcholenie všetkých emócií.
Ďalšie novely a poviedky však už také podarené neboli. Dokonca čím som bol v knihe ďalej, tým horšie to bolo. Druhá novela ma vtiahla aspoň dobrou atmosférou vysokoškolského prostredia a absolútnym prepadnutím psychiky kartám. Potom sa však začal klásť príliš veľký dôraz na vojnu vo Vietname, čo je pre USA veľmi bolestivá spomienka. Myslím však, že u čitateľov z iných krajín táto téma až tak nezarezonuje. Poviedka o „slepom“ Williem bola napínavá a veľmi znepokojivá, no chýbalo jej uspokojivé zakončenie. Ostatné snahy o vyobrazenie posttraumatickej poruchy neboli také presvedčivé, i keď, samozrejme, ide o veľmi vážnu vec.
Kniha si však zaslúži pozornosť a štyri hviezdy už len za prvú novelu, hoci ostatné boli výrazne slabšie.
Pustiny majú po Troch vyvolených pomalší rozjazd, no zvoľnenie tempa má svoj účel. V predchádzajúcej knihe som očakával, že traja vyvolení znamenajú Roland + tri ďalšie osoby, no napokon to boli tri osoby vrátane Rolanda. A Pustiny ma vyviedli z omylu. Takže až v tejto knižke je družina kompletná. Naše postavy nezaháľajú ani chvíľu. Pokračujú v putovaní nebezpečnou krajinou, ktorá už okrem prírody konečne odhaľuje svoje temné zákutia. Kniha v druhej polovici naberie obrátky a vyvrcholí v polorozpadnutom meste, kde sa družina rozdelí, len aby sa neskôr znovu spojila a posunula sa opäť o niečo bližšie k Veži. Postavy sú zase vynikajúco vykreslené, každá so svojimi osobitosťami a problémami. Dokonca aj vlak má osobnosť, ktorá je komplexnejšia než mnohoktoré iné literárne postavy. Moja jediná výčitka je spojená s osudovosťou – niektoré dôležité skutočnosti sú postavám odhalené len tak mimochodom, či už v sne alebo v intuícii. A čítanie myšlienok ma tiež príliš nepresvedčilo. Na druhú stranu chápem, že je to v súlade s Ka, no miestami možno ľahko nadobudnúť dojem, že ide o lenivé riešenia, ku ktorým by sa inak autor nevedel logicky dopracovať. Dej tak niekedy pôsobí až rozprávkovo, čo v kombinácii s ostatnými žánrami v tejto knihe nie úplne ladí. V konečnom dôsledku je to však zábava a riadky sa mi premietajú pred očami ako film. Napätie je v správnej miere a aj pomer záhadnosti a odpovedí je dobre nastavený, aby čitateľa zaujal, no niečo mu aj vysvetlil. Nech žijú hádanky!
A Veža je zase o niečo bližšie...
Román je spočiatku veľmi rozvláčny a zdĺhavý. V kombinácii s predstavovaním množstva postáv a nadbytočných opisov udalostí ma takmer uspával. Oplatí sa však vydržať, lebo čím je čitateľ hlbšie v deji, tým je kniha lepšia. Príbeh mal hutnú atmosféru, dobré postavy a komplexne vybudované vzťahy medzi nimi. Detektívny žáner nemám v obľube, no v tomto prípade išlo o veľmi neobvyklý prípad, a navyše v kombinácii s hororom, takže mi to vôbec neprekážalo. Udalosti ma dokázali emočne zasiahnuť a postavám som fandil. Od finále som si sľuboval trochu viac, ale King zvykne súboje postáv odbaviť rýchlo a na prvý pohľad možno až triviálne, takže sa niet čomu čudovať.
Prepojenie so sériou Temná veža bolo cítiť na každom kroku, hlavne v druhej polovici knihy. Oceňujem aj referencie na postavy z iných autorových diel. V jeho univerze je všetko organicky prepojené.
Čítal som aj Talizman, pri ktorom by sa dal môj čitateľský zážitok prirovnať k prvej polovici Čierneho domu. Talizman ma s výnimkou určitých pasáži nenadchol, ba až nudil. Pri Čiernom dome to bolo iba zozačiatku a neskoršie pasáže to naplno vynahradili, takže sa teším, že pokračovanie nieže nesklamalo, ale ešte aj predčilo očakávania.
Po predchádzajúcich autorových hororoch som mal Hlad a Smäd po zmene. A tú som dostal v podobe Hlbiny. Zmena to však nebola príliš výrazná, ale zmena je zmena. A v tomto prípade veľmi podarená. Zasadenie do 60. rokov príbehu prospelo nielen dobovou atmosférou, ale aj trilerovou zápletkou mocenských bojov. Horor je teda šikovne zmiešaný s krimi, a to v správnom pomere v prospech hororu.
Atmosféra a prostredie boli vykreslené vynikajúco, pocity beznádeje a bezútešnosti ma priam oblápali. Hororové pasáže fungovali, aj vďaka tomu, že boli vhodne dávkované a kombinované so spomínanou líniou trileru. Udalosti príbehu ma držali v napätí a protagonista to ešte umocnil svojimi temnými myšlienkami i minulosťou. Všetko fungovalo a navzájom sa dopĺňalo, okrem záveru knihy, ktorý bol už v mnohých ohľadoch prehnaný a zbytočne dlhý. Vyhrotené situácie nepoľavovali a po určitom čase som voči nim znecitlivel. V kombinácii s filozofickými pasážami (ktorých našťastie nebolo toľko ako obvykle) tak vznikol vlažný záver, ktorý bolo miestami už náročné vnímať. Ani takéto zakončenie však nepokazilo celkový dojem z čítania, lebo všetko pred ním je skutočne na úrovni.
Na rozdiel od predchádzajúcich autorových románov je Hollywood trochu pokojnejší. Stojí za tým autorov vyšší vek, dlhodobá partnerka a snaha o verné zachytenie celého procesu tvorby filmu. Takýto nadhľad románu prospel, lebo čitateľ tak mal možnosť spoznať autora z trochu iného uhla. Ale zase nemožno povedať, že by išlo o niečo diametrálne odlišné od predchádzajúcej tvorby, a to je dobre. Stále tu alkohol tečie potokom, márnivosť je všadeprítomná, ale nechýba ani humor. Ide v podstate o autorove spomienky na určité obdobie, ktorého výsledkom je skutočný film Barfly, čiže román poskytuje k tomuto filmu zákulisné informácie.
Najhodnotnejšími aspektmi diela sú nepochybne autorova priamočiarosť, filozofia a štýl. Autor sa neusiluje o vytvorenie niečoho majestátneho či bombastického, je si vedomý svojej pozície a zaujíma ju s pokorou.
Niektoré scény ma mimoriadne pobavili, napr. vyjednávanie o autorských právach pomocou elektrickej pílky či príhody z geta. A to všetko bolo doplnené rôznymi múdrosťami na miestach, kde by to čitateľ nečakal. Autor ich tam zašil len tak mimochodom a nepozornejšiemu oku by poľahky mohli ujsť.
Ide o príjemný príbeh dospievania chlapca pretkaný jednou veľkou záhadou. Silnou stránkou románu sú hlboké a dobre vykreslené postavy, i keď v mnohých prípadoch som vnímal ich správanie ako nerealistické. Pasáže s Danielovým dospievaním a vzťahmi boli pútavé, horšie to pre mňa bolo pri odhaľovaní záhady. Príbeh bol v tomto ohľade neraz rozťahaný a rozvláčny, miestami autor nasilu tlačil mystickosť aj do formy písania, čo sa prejavilo zvýšenou lyrizáciou textu. Pri rozuzlovaní príbehu som neraz stratil prehľad o udalostiach i o postavách, no ani ma to príliš nemrzelo, lebo som sa hneď niekoľkokrát prichytil, že ma to vlastne ani nezaujíma. A to je zle. V konečnom dôsledku ma román zanechal chladným, i keď nepochybne má svoje kvality.