MatejHrbolta komentáře u knih
Satirická sonda (a teraz nemyslím Sputnik či Vostok) do suterénu sovietskeho vesmírneho programu, ako aj samotného režimu.
Striepky zápiskov Dr. Watsona z pôsobenia Sherlocka Holmesa, ideálne na dlhé zimné večery.
Priznám sa, možno i s hanbou, že meno autora bolo pre mňa doposiaľ veľkou neznámou, avšak už prvou jeho prečítanou knihou (Šachinšach) sa u mňa umiestnil na pomyseľnom vrchole reportážneho žánru, vďaka vydavateľstvu Absynt za jeho sprístupnenie slovenským čitateľom.
Ale späť ku knihe. Aj vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu vo svete ma zavial k spomínanej knihe a môžem s čistým svedomím napísať, že som sa dozvedel všetko, čo som potreboval vedieť.
V krátkom náčrte od Perzie, cez koloniálne trampoty Spojeného kráľovstva, vplyvu amerického politického establishmentu, až po samotný pád a zavedenie nekompromisnej teokracie islamského typu (ako sa ukázalo, nie jedinou cestou, ktorá sa Iránu ponúkala).
V prípade iránskeho šacha sa ukázalo, že diskrepancia medzi snom a realitou vedie k nevyhnutnej katastrofe, v prípade politiky to platí dvojnásobne. Z konečného vyústenia mi nabehli reminiscencie na starého fúzatého pána (myslím Marxa, prekvapujúco k deju knihy nie Chomejního), ktorý tvrdil, že sme odkázaní žiť v špirále revolúcií...
Záverom, kto chce pochopiť, prečo sa súčasný Irán správa, ako sa správa, nech túto knihu považuje za povinné čítanie!
Kniha, ktorá mi do smrti zmenila nazeranie na svet a na vladnúce vrstvy.
Autor sa v súbore krátkych poviedok prejavil ako skvelý rozprávač, hoci niektoré z poviedok mi prišli v závere nedotiahnuté, pri iných som zasa nedokázal takmer mrknúť, najmä čo sa desivej atmosféry týka. Podobných výberov poviedok je v prípade Poea hneď niekoľko. Dnes by sme ich vedeli žánrovo označiť lepšie než hororovými poviedkami, v kontexte súčasnosti som ich skôr čítal ako Creepypasty.
Crazy syntéza básnictva, beatnického hedonizmu, to všetko v obraze pop-kultúry, príznačnom schyizoidnou politikou doznievajúceho mccarthizmu.
Poetická reinkarnácia Munchovho "Výkriku" v paradigme 60-tých rokov minulého storočia.
Kafkove vyrovnávanie sa s negatívnym pôsobením svojho otca na vlastné sebaurčenie.
Nikdy neadresovaný List otcovi predstavuje autorov hanopis na adresu vlastného otca, ktorému jednak môžeme poďakovať za jedinečnú Kafkovu tvorbu, jednak ale pôsobil na svojho syna deštruktívne, o čom svedčia neustále pochyby autora o sebe samom, manifestujúc sa v nízkom sebavedomí a neschopnosti oženiť sa.
Ako v Liste otcovi poznamenal sám autor: "Písal som prevažne preto, aby som sa vyrovnal s otcovským útlakom vlastnej osoby, ktorý osudovo ovplyvňoval rozmery môjho každodenného žitia."
Zbierka presýtená pachuťou sklamania až zhnusenia z nenaplnenia hesiel a ideálov, sľubovaných rýchlokvasenými politikmi, aktivistami, prezliekačmi kabátov či inými pozbierancami z ulice.
Sám básnik, akoby prostredníctvom svojich veršov, prichádza k názoru, že bohémstvo a pózerstvo, v pochmúrnej atmosfére devädesiatok, splývajú do jedného neutešeného celku.
Z tejto knihy mám pocit, že skôr než kvalita a cveng autorského mena, rozhodlo pri jej výbere a distribúcii kritérium ideologické, v knihe je niekoľko odkazov na socializmus, komunizmus, ktoré je vykresľované negatívne, čo však v dobe československého vydania knihy (1975) pôsobí intenčne až účelovo. Tento pokus pôsobí v roku 2022 priehľadnejšie než Berlínsky múr v 89-tom.
Zbierka oscilujúca medzi starou a novou paradigmou sveta, vytvárajúc tak svojský a jedinečný chronotop.
Podobne je to i s celkovým hodnotením zbierky, kde na jednej strane ako čitatelia nachádzame trefné metafory, nápadité slovné hračky, no na strane druhej gýčovité obrazy, pri ktorých sa zamýšľam, či sme skutočne v poézii nedosiahli limit recyklácie rezeorvoára tém, metafor a iných umeleckých prostriedkov.
To je už ale na vkuse, resp. prahu satiry a cynizmu každého čitateľa. U mňa pocity oscilovali medzi prikyvovaním a klepaním si po čele.
Avšak s prihliadnutím, že išlo o autorov básnický debut (literárnokritickú činnosť Nádaskaya nerátajúc), ide v dnešných podmienkach o pomerne vydarenú zbierku.
Pri hodnotení Rimbaudovej poézie mi bežne dochádzajú slová....keby vôbec také slová existovali, zostanem teda readšej v rovine zmyslov, ktoré básnik často tak ospevoval, a za pomoci ktorých napokon dosiahol svoj cieľ, stal sa "vidiacim".
A to nie je všetko, "vidiaceho", aspoň zmyslovo, učinil po svojich veršoch i mňa.
Výber toho najlepšieho, čo náš "divný Janko" napísal.
Odkaz jeho tvorby vynikol najmä počas roku meruôsmeho,
no aktuálnosť jeho myšlienok ma neprestáva udivovať dodnes.
Len tak námatkovo sa mi marí skupina veršov z piesne "Slovo", akoby do bodky vystihujúc súčasnosť.
SLOVO
"Povedala vrana vrane,
že náš škĺbať neprestane -
sľubov, rečí krásnych dosti -
veríme len skutočnosti.
Hore za česť, slobodu
slovenského národu!
S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme,
nebojme sa žiadnej moci -
inakšie sme len otroci.
Hore za česť, slobodu
slovenského národu!"
Kráľove balady sú vrcholom slovenskej baladickej tvorby. O tom nemôže byť pochýb.
Poézia, ktorej hodnoteniu slová jednoducho nestačia.
Klenot ľúbostnej lyriky.
Tvrdá reflexívna lyrika z pera stárnúceho deduška - Hviezdoslava.
V 32 sonetoch sa dotýka nielen primárnej témy, Prvej svetovej vojny, ale za patriotistický postoj dobových monarchistických vazalov kritizuje i inteligenciu, panstvo či církev.
Východiskom autorových úvah o príčinách vojen a konfliktov mocností je syntéza ľudstva s prírodou, budujúc tak určitú "natura mortu".
Divný Janko z Liptovského Sv. Mikuláša ma núti, prostredníctvom svojho Alter ega, opakovane sa vracať k tomuto skvostu slovenskej baladickej tvorby.
Autorovi sa podarilo nájsť funkčnú syntézu, dejového, faktografického a publicistického písania v rámci jednej ústrednej témy, čo do značnej miery zefektívnilo recepciu knihy, k čomu dopomohli i pasáže venované Kambodžským reáliam a vo všeobecnosti územiu Indočíny, v kontexte s jej sujetom.
Citlivo rozlišuje medzi internými a externými problémami, ktorým musela Kambodža,
no najmä bežní a chudobní obyvatelia čeliť.
V rámci publicistiky si autor zachoval (minimálne sa o ňu usiloval, najmä v
v konfrontácii so Švédskymi ľavičiarmi) nezaujatosť a svoje teoretické poznatky sa snažil podopierať o svedectvá priamych účastníkov, a to i z radov Červených Kmérov.
Celkovo tak ide o najlepšiu knihu referujúcu život v Pol Potovej Demokratickej Kampučii (1975 - 79), ktorá je českým a slovenským čitateľom k dispozícii.
Stefan Heym vo svojom súbore krátkych poviedok zobrazuje subjektívnu skúsenosť s Amerikou päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorá má pomerne ďaleko od dobového vnímania takzvaného "American Dreamu".
Práve naopak, autor zobrazuje odvrátenú stranu nielen Americkej spoločnosti, ale kreuje i kľúčové problémy kapitalizmu všeobecne, zobrazujúc najmä neznesiteľný konzum, pre ktorí sú poviedkové postavy, “kanibalovia”, schopné i vraždiť. Doslova.
Čo mi však na knihe prekáža, je prehnaná démonizácia Americkej a kapitalistickej spoločnosti, v kontraste k ľavicovo orientovaným častiam sveta (čiže až prílišná autorská zaujatosť, nakoľko Heym sám sympatizoval s ľavicovo orientovanými ideológiami, priamo s komunizmom, čím posúva realitu určitých poviedok do krajne hypotetickej roviny).
Celkový odkaz knihy, aktuálny pre rok 2022, teda skôr znie: Amerika päťdesiatych rokov mala svoje chyby, ale že by sa dalo povedať, že dianie, ako to napísal Vilikovský "v našich zemepisných šírkach" bolo, judaisticky povedané, košér?
Fiktívna autobiografia intelektuálne nadaného, no o to viac spoločnosťou nepochopeného mladého rozprávača - "Bubiho", trpiaceho vo vzťahu k svojej matke, pomenovanej "Lasička", Oidipovským komplexom, tvoriaci len jeden striepok absurdnej mozajky eticky či morálne vážnej témy, a síce účelovému unášaniu detí v prospech majetných zahraničných klientov, ukrutne túžiacich po potomkovi.
To celé rámcované popkultúrnymi impulzmi v časovom rozpätí 1994 - 2020.
Ako sme si už u Rozenbergovej zvykli (či si postupne zvykáme), záver rozprávania prináša viaceré nezodpovedané otázky, charakteristické pre prózu s tajomstvom.
Do podrobna sprostredkovaný vlastný životopis Dominika Tatarku prostredníctvom prepisu audionahrávok podáva tvrdé svedectvo o ľudských, politických či ideologických premenách 20. storočia od I. svetovej vojny a pád monarchie, cez život v Slovenskom štáte a pôsobení v partizánskom odboji počas II. svetovej vojny, až po nástup a transformáciu spoločnosti komunizmom, takmer až po November 89.