Montcalm komentáře u knih
Vďaka tomu, že je Taliansko jednou z najobľúbenejších dovolenkových destinácii nie je talianska mentalita pre mnohých Európanov vôbec neznáma. Autor nám v knižke vtipne popisuje svoje postrehy o Talianoch, o ich životnom štýle, ako sa chovajú v rôznych situáciách a čo je pre ich mentalitu typické.
Po prečítaní prvého dielu trilógie som ostal veľmi milo prekvapený. Nečakal som, že si prečítam zaujímavý príbeh obyčajného anglického lukostrelca, ktorý je navyše zasadený do skutočných historických udalostí, ktoré autor ešte k tomu opisuje naozaj verne. Niekomu možno detailné opisy bitiek prídu nezaujímavé, no pre mňa ako nadšenca zaujímajúceho sa o stredovek to bol perfektný zážitok. Najmä veľké vyvrcholenie bitkou pri Kresčaku, kde by som neznalým odporučil vyhľadať si mapu s rozložením vojsk na bojisku pre ľahšiu orientáciu, je rozpísané dokonale. Pri čítaní som sa dokázal úplne vžiť do deja a predstaviť si čo sa odohrávalo pred zrakmi dobového účastníka. Čo hodnotím vysoko pozitívne je, že autor postavil príbeh na obyčajnom radovom bojovníkovi, žiadna prehnaná romantika ani zbytočné klišé. Thomas nie je žiadnym super hrdinom s dokonalými schopnosťami a práve tým si získal moje sympatie. Verím, že rovnako výborné budú aj ďalšie diely trilógie.
Na záver si dovolím možno takú malú zaujímavosť, ktorá pretrvala dodnes, má údajne pôvod v Storočnej vojne a súvisí práve so slávnymi anglickými lukostrelcami. V Británii sa za urážlivé gesto považuje keď na niekoho ukážete vystrčený ukazovák a prostredník, avšak dlaňou otočenou k sebe (nie ako v prípade Victory). Vysvetľuje sa to ako že niekoho posielate medzi ženské nohy a prsty práve predstavujú rozkročené nohy, no v Británii som sa dozvedel aj iné vysvetlenie pre toto hanlivé gesto. Údajne sa týmto gestom z diaľky posmievali anglickí lukostrelci svojim francúzskym sokom, ktorí anglickým zajatcom práve tieto dva prsty utínali, aby im znemožnili strielať z luku.
Skutočne trefné a pravdivé predstavenie nórskej mentality a kultúry. Vzhľadom k tomu, že mám švagra Nóra a z času na čas tam jazdíme tak som mnohé odpozoroval v praxi a bol som prekvapený ako to knižka verne popisuje.
Solženicyn sa s hrdinami svojich diel nemazná a nie je tomu inak ani v prípade Matrioninej chalupy. Jednoduchý príbeh odohrávajúci sa na zapadlom ruskom vidieku, ktorého väčšiu časť tvoria spomienky strenky Matriony zaujme svojou surovou autentickosťou. Vtiahne do atmosféry tvrdého života človeka, ktorý ostal žiť sám v polorozpadnutej chalupe, človeka, ktorý prežil ťažký život a skúsil mnoho útrap, no napriek tomu to v ňom nezahubilo prirodzenú dobrotu.
Nič zvláštne, iba jeden obyčajný deň v živote trestanca v sovietskom pracovnom tábore a pritom je to príbeh snáď mrazivejší ako tuhá ruská zima. Ako málo človeku stačí ku šťastiu, aká je len cenná sloboda a aké sú relatívne každodenné "vymoženosti", ktoré berieme ako samozrejmosť. Presne také pocity vo mne kniha po prečítaní zanechala.
Vzhľadom na dobré hodnotenia a prirovnanie k Menu ruže boli moje očakávania podstatne vyššie. Vôbec som z knihy necítil tú správnu stredovekú atmosféru, a nezachránili to ani drsné, detailné opisy násilných, či erotických pasáží. Približne od polovice knihy ma začínal dej nudiť, pribúdalo nezmyslov, málo pravdepodobných náhod a dej skĺzol do akejsi milostnej novely. Hoci sa autor evidentne snažil, no človek, ktorý sa o stredoveký život zaujíma hlbšie tam nájde mnoho hlúpostí. Knihu som nakoniec prečítal, miestami sa objavili zaujímavé zvraty, no ku koncu som už v podstate čítal iba preto aby som sa dozvedel ako to celé skončí. Nedokážem sa ubrániť dojmu prvoplánovosti a k Menu ruže by som ju určite neprirovnal.
Nestorov letopis je aj napriek tomu, že je poznačený dobovým kronikárskym štýlom, ktorému je príznačné prikrášľovanie či zveličovanie hodntoným dielom. Okrem toho, že popisuje viac či menej verne historické udalosti starej Rusi, môžeme si prostredníctvom autentického jazyka zároveň urobiť obraz o vtedajšom myslení.
Dnešnému čitateľovi sa môže tento jednoduchý príbeh o bezdetnom páre starčekov, ktorí nikdy predtým nevideli železnicu a jedného dňa sa rozhodli ísť sa ňu pozieť zdať úsmevný, no Aho tu tak pekne a autenticky opisuje myslenie a život vtedajšieho jednoduchého dedinského človeka, že si knižku ihneď obľúbite.
Stredovek je mojim obľúbeným obdobím preto som sa na Meno ruže veľmi tešil. Kedysi dávno som videl film, teda som zhruba vedel o čom kniha bude, no to nezabránilo tomu aby som si ju vychutnal. Doslova som zo stránok vnímal ponurú atmosféru posledných jesenných dní medzi múrmi starobylého kláštora. Detektívna zápletka samotná ma nezaujala až tak ako ma skôr zaujala zjavná kritika skostnatelého (nie iba stredovekého) kresťanského myslenia. Odveký súboj kresťanských dogiem a kritického myslenia sa nesie celou knihou. Absurdnosť inkvizície, ktorá si akúkoľvek odpoveď obvineného prispôsobila tak aby ho za akýchkoľvek okolností dohnala k priznaniu viny je v knihe ukázaná skutočne brilantne. A práve obhajoba zdravého kritického myslenia spôsobila, že Meno ruže vo mne zanechalo čosi viac, ako iba obvyklý príjemný pocit z dobrej knihy.
K Bogorazovej som sa dostal až cez jej manžela Anatolija Marčenka a jeho biografické dielo Žij jako všichni. Podobne ako u Marčenka aj Bogorazova nám predstaví hrozivé svedectvo o tom ako sovietsky režim zaobchádzal s tými, ktorí sa rozhodli nemlčať a aj napriek tvrdým represiám a s malou nádejou na to, že budú vypočutí a nebodaj niečo zmenia sa postavili na odpor.
Príbeh o vytrvalom mužovi, ktorý prišiel hľadať šťastie do močaristého kraja delty Mississippi. Tvrdou prácou a odhodlaním dosiahol veľkého bohatstva, no ako sa neskôr ukáže bohatstvo nie je všetko a život sa môže v momente obrátiť naruby.
Výborná, podrobná analýza troch nedemokratických režimov, ktoré pohli dejinami sveta. Autor analyzuje historické aspekty, ktoré mali za následok vzostup a neskôr pád týchto režimov. Knižka je plná faktov a erudovaná analýza režimov poslúži ako výborný študijný materiál pre odborníkov ale aj laikov.
Úsmevné príhody piatich chlapíkov a ich spoločníka capa Kanafasa a papagája Narcisa, ktorí sa rozhodli skoncovať so životom na pevnine a vydať sa na more. Počas plavby ich čaká množstvo zaujímavých dobrodružstiev. Knižka je navyše doplnená o nádherné Vodrážkove ilustrácie.
Zaujímavá exkurzia do povier a mýtov našich predkov z čias predkresťanských (mnohé pretrvali aj po prijatí kresťanstva). Čo sa mne najviac páčilo, že autor v knihe približuje a porovnáva mýty Slovanov z rôznych oblastí/regiónov.
Mrazivý pohľad na život nemeckého vojaka jednak na východnom fronte, no po opušťáku na dovolenku a návrate do vlasti aj život v samotnom Nemecku. Absurdnosť vojny pretkaná tragickými osudmi obyčajných ľudí, ktorí v nej prišli o všetko. Ako to už u Remarquových diel býva nemožno tu čakať optimizmus, no skôr tvrdý realizmus.
Čítanie pre otrlé povahy. Uznávam, že nie každý dokáže knihu dočítať a mnohých môže pobúriť. No svojim spôsobom je to dielo hodnotné minimálne ako ukážka rôznych typov sexuálnych úchyliek.
Ku Gallovej Anonymovej kronike som sa dostal po tom ako som prečítal Dějiny Polska z edície Dějiny států od NLN teda som už čo to zo stredovekých dejín Poľského kráľovstva poznal. Kronika je písaná typickým stredovekým štýlom a teda ako to už v prípade stredovekých kroník býva je tam množstvo faktov viac či menej skreslených a zveličených. Aj napriek tomu je to však veľmi príjemné a zaujímavé čítanie. Okrem známych udalostí, ktoré sú tu popisované môžeme prostredníctvo štýlu akým je písaná spoznať aj vtedajšie myslenie a vnímanie sveta.
V podstate nadčasový príbeh o tom ako dokáže človeka honba za statkami a luxusom úplne zničiť. Mne sa knižka veľmi páčila, hoci som v tom období bol príliš mladý na to aby som si to vtedy uvedomoval.
Okrem toho, že knižka približuje charakteristické črty extrémnych prúdov etablovaných na politickej scéne je výborné, že sa zaoberá aj extrémnymi prúdmi v prostredí undergroundu, povedzme skinheads, anarchisti, punk či národno socialistický black metal. Čitateľovi tak aspoň v skratke priblíži aj menej známe sféry extrémistickej činnosti.
Knižka síce nie je rozsiahla no aj napriek tomu výborne a zrozumiteľne popisuje jednotlivé nedemokratické politické systémy, porovnáva ich navzájom a približuje ich charakteristické črty.